Zmŕtvychvstanie Kristovo v teológii sv. Tomáša Akvinského
(Tento súbor je výber jednej z kapitol od prof. Dr. Višňovského z jeho knihy Resurrexit, z r. 1942. Text je mierne upravený. Citáty z Biblie sú ponechané zo staršej verzie).
Tu sa hodláme zapodievať iba tou tomášovou problematikou zmŕtvychvstania, ktorá je rozvinutá v jeho hlavnom diele: Summa Theologica (Pars III., qu. LIII – LVI. Incl.) ...
Keďže už smrť Kristova dokonala dielo vykúpenia, sv. Tomáš skúma predovšetkým otázku, či zmŕtvychvstanie Kristovo bolo potrebné. Prichádza k záveru, že vzkriesenie Kristovo bolo potrebné, aby sa tak ukázala spravodlivosť Božia, aby sa posilnila naša viera a upevnila naša nádej, aby sme sa podľa tohto veľkého skutku Božieho spravovali v živote a napokon, aby zmŕtvychvstanie Kristovo bolo slávnostným dovŕšením diela spásy ľudskej.
Ďalej sa zapodieva sv. Tomáš otázkou „tretieho dňa“ a vhodnosť tohto termínu vzkriesenia dokazuje najmä tým, že tak sa splnili proroctvá a viera veriacich mala tak v zmŕtvychvstaní Kristovom dokonalé posilnenie. Noc a deň vysvetľuje alegoricky podľa slov Písma. Markov výraz „keď slnko už vyšlo“ podľa Tomáša netreba vysvetľovať tak, akoby sa slnko už bolo zjavilo nad povrchom zemským. Ono sa iba približovalo.
Kristovo zmŕtvychvstanie menuje sv. Tomáš dokonalým, lebo Kristus vstal z mŕtvych zo všetkých prvý, keďže on už nevstane z mŕtvych znova, ako ostatní ľudia. Matúš medzi inými zázrakmi, ktoré sprevádzali umučenie a smrť Pána, spomína, že „hroby sa otvorili a mnohé telá svätých, ktorí boli zosnulí, vystali a vyšli z hrobov po jeho vzkriesení, prišli do svätého mesta a zjavili sa mnohým.“(Mt 27, 52).
Toto vzkriesenie bolo nedokonalé v tom zmysle, že vzkriesených očakávala zase smrť (ako napr. aj Lazára, Kristom vzkrieseného), Kristus však vstal z mŕtvych dokonale preto, lebo už nikdy nepodlieha zákonu smrti. Preto hovorí sv. Pavol: „Lebo vieme, že Kristus, ako z mŕtvych vstal, už neumiera, smrť nikdy nebude panovať nad ním.“(Rim 6, 9).
Hovoríme o „zmŕtvychvstaní“, inokedy zase o „vzkriesení“. Poukázali sme už na mienku sv. Tomáša v tejto veci. Kristus podľa sily svojho božstva bol príčinou vlastného zmŕtvychvstania, jeho pôvodcom, princípom, podľa človečenstva však vzkriesený bol Bohom a nie z vlastnej sily. (Hypostatická únia dvoch prirodzenosti v Kristovi: božskej a ľudskej).
V 54. otázke zapodieva sa Anjelský doktor problémom vlastností, kvalít vzkrieseného, osláveného tela Kristovho. Z toho, že Kristovo zmŕtvychvstanie bolo opravdivé, skutočné, reálne, usudzuje logicky správne, že telo Kristovo po zmŕtvychvstaní bolo opravdivé, skutočné, reálne telo, ktoré malo tú istú prirodzenosť, ako predtým, teda pred smrťou Ježišovou.
Ako zo skutočnosti zmŕtvychvstania nasleduje, že Kristus po svojom oslávení mal opravdivé, skutočné telo, tak z dokonalosti toho zmŕtvychvstania (v zmysle vyššie naznačenom: viac už nikdy nezomiera), toto telo bolo zároveň všestranne dokonalé, oslávené, slávne... Prirodzenosť sa nezmenila, telo však nadobudlo iných kvalít, inej „slávy“. Toto telo teda malo podľa prirodzenosti mäso, kosti a krv a všetko ostatné, čo k prirodzenosti tela ľudského patrí. Tvrdiť, že Kristovo oslávené telo nemalo mäsa a kostí, je blud eutychiánsky (Eutychius, biskup carihradský, nar. 378).
Príčinou oslávenia vzkrieseného tela Ježišovho vidí sv. Tomáš v pokore, poníženosti Kristovej až po smrť, a to smrť kríža. Bolo to najväčšie uponíženie, ktoré žiadalo najväčšie povýšenie. Potom zmŕtvychvstanie Kristovo je príčinou a vzorom nášho vzkriesenia..., preto bolo potrebné, aby vstal z mŕtvych v tele oslávenom.
Kristus po zmŕtvychvstaní zjavoval sa v tele, na ktorom boli viditeľné jazvy jeho umučenia: prebodnuté ruky a nohy a rana v boku, ktoré ukázal neveriacemu Tomášovi a ktorý mohol „vložiť do nich svoju ruku“. Podľa sv. Tomáša malo to dve príčiny, lebo však tieto jazvy by inak mohli naznačovať akúsi nedokonalosť, ktorú u osláveného Krista treba vonkoncom vylúčiť. Jedna príčina toho, že Kristus vstal z mŕtvych na tele s jazvami, je vôľa ukázať svoju slávu, svoj triumf. Podľa sv. Augustína blízka je domnienka, že po všeobecnom vzkriesení mŕtvych azda aj na telách mučeníkov uvidíme jazvy a miesta rán, ktoré budú iba zveľaďovať ich slávu, lebo tieto rany utrpeli za Krista a jeho pravdu, ako aj pre vojaka hrdinu jeho rana nie je hanbou, ale slávou...
Druhá príčina z mŕtvych vstania v tele s jazvami je posilnenie slabých, pochybovačov, skeptikov. Veď v prvých hodinách apoštolovia sami pochybovali a boli v zmätku. Boli teda potrebné hmatateľné dôkazy veľkonočných udalostí.
V ďalšom objasňuje Anjelský doktor veľmi zaujímavé problémy, otázky, povedali by sme, okolnosti zmŕtvychvstania Kristovho. Tu odpovie na otázky, prečo sa Kristus nezjavoval celému ľudu? Prečo nemáme ľudského svedka okamihov zmŕtvychvstania? Prečo sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní nezdržal dlhšie a ustavične medzi svojimi? Ako si vysvetliť, že Krista v jeho oslávenom tele, keď bolo skutočné telo tej istej prirodzenosti, ako predtým, poniektorí nepoznávali ihneď? Či Kristus dokázal postačujúcimi znakmi, že vstal z mŕtvych?
Kristus sa nezjavoval celému ľudu, ale iba svedkom predurčeným, ako veci veľkej dôležitosti, ktorých poznanie prekračuje obyčajnú poznávaciu schopnosť ľudí, dávajú sa na známosť všetkým od predstavených, ľudí vynikajúcich, vybraných. Veľkému davu sa zase dáva možnosť poznania tým, že tieto pravdy prijíma vierou. Táto tomášovská myšlienka je potvrdená už voľbou Mateja na miesto zradného Judáša: Peter a zhromaždení hľadali učeníka, ktorý bol svedkom zmŕtvychvstania Kristovho. Takého pokladali za súceho pre úrad apoštolský, teda pre úrad jedného z najvyšších predstavených cirkvi.
Prečo nevideli učeníci, apoštolovia samo zmŕtvychvstanie Kristovo? Zdá sa, že by tak boli bývali dokonalí svedkovia očití. Podľa Sk. Ap. 1, 9 „pred ich očami vyzdvihol sa.“ Keďže teda apoštolovia boli očití svedkovia nanebovstúpenia, bolo by vhodné bývalo, aby boli očitými svedkami aj samého zmŕtvychvstania, - pokračuje sv. Tomáš.
Príčinu vidí sv. Tomáš v tom, že Kristus sa nevrátil z hrobu k životu obyčajne známemu, ale k životu nesmrteľnému „et Deo conformem“ podľa sv. Pavla: „Kým že žije, žije Bohu“. (Rim 6, 10). Bolo preto vhodné, aby svedkovia a prví zvestovatelia začiatkov tohto osláveného života boli anjeli a nie ľudia.
Apoštolovia mali nesmiernu radosť, keď mohli vidieť Pána. (Jn 20, 20). Prečo sa im teda Ježiš iba tu i tam zjavoval a prečo nezotrval s nimi v dlhšie trvajúcom stálom spoločenstve, rozhovore, v poučovaniach? Sv. Tomáš vidí príčinu vo väčšej dokazovanej sile vzkriesenia v zriedkavejšom zjavovaní sa, lebo trvalé spolužitie mohlo vraj viesť k domnienke, že Kristus sa navrátil iba k životu smrteľnému.
Je veľmi zaujímavé, čo hovorí sv. Tomáš o zjaveniach, christofániach galilejských. Uvádza Chryzostoma (Homil. 83 in Matth.), vysvetľujúceho slová sv. Matúša: „Keď zasa vstanem, predídem vás do Galilejska“ (26, 32). Kristus nezavedie svojich do odľahlého kraja, ale do vlasti, kde im je všetko známe a tu sa im zjavuje, aby ich čo najviac presvedčil o zázračných udalostiach veľkonočných. Podľa Tomáša aj preto im káže ísť do Galilejska, aby sa nebáli Židov v Jeruzaleme samom. Osvojuje si však mienku sv. Ambróza, ktorý hovorí, že Pán síce rozkázal apoštolom, aby ho očakávali v Galilejsku, ale prestrašeným a v miestnosti (conclave) uzavretým sa predsa zjavuje – teda v Jeruzaleme -, aby ich posilnil. „Nebolo to prekročenie (nedodržanie sľubu), ale skôr jeho urýchlené, dobrotivé vyplnenie“. Po jeruzalemskom zjavení mohli sa apoštolovia na duchu posilnení odobrať do svojej vlasti, do rodného Galilejska. Sv. Tomáš sa nebráni ani mienke, že menšia skupina očakávala Pána v uzavretej miestnosti, iná, väčšia skupina však „na vrchu“. Hovorí však, že pravdivejším (pravdepodobnejším) riešením (verior solutio) je, že Kristus zjavil sa najprv raz alebo dva razy v Jeruzaleme skrytým apoštolom, aby ich potešil. V Galilejsku sa apoštolom aj iným zjavoval už „cum multa potestate“, teda nie potajomky.
Hovoriac o tom, v akom tele, či skôr v podobe, bolo vhodnejšie Kristovi zjavovať sa svojim, tvrdí sv. Tomáš, že Kristus tým, ktorí boli k viere pripravení, disponovaní, vhodnejšie sa zjavoval vo vlastnej podobe; ostatní však, menej pripraveným pre vieru, podľa stupňa ich dispozície v podobe pozmenenej.
Sv. Tomáš rozlišuje medzi „evidentia argumenta“ a „evidentia signa“, ktorými Kristus dokázal apoštolom a učeníkom skutočnosť svojho zmŕtvychvstania. O prvých hovorí, že takých sa apoštolom nedostalo, keďže Kristus sa uspokojil svedectvom Písma svätého; dostalo sa im však zopár očividných, evidentných znakov, znamení, ktorými Kristus jasne dokázal, že opustil hrob a vstal z mŕtvych.
Napokon hovorí sv. Tomáš o týchto znakoch, ako o svedectvách postačujúcich. V 56. otázke rieši sv. Tomáš problém, či z mŕtvych vstanie Kristovo je príčinou budúceho vzkriesenia tela, ba aj duší.
Vychádzajúc z vety: „to, čo je prvé v hociktorom rode, je príčinou všetkého, čo po ňom nasleduje“,... vidí v zmŕtvychvstaní Kristovom príčinu nášho vzkriesenia podľa slov apoštola: „Ale Kristus vstal z mŕtvych, ako prvotina zosnulých. A to, keďže skrze človeka smrť, skrze človeka i vzkriesenia z mŕtvych“. (1 Kor 15, 20 n.). Podľa prirodzeného poriadku však príčina pôsobí najsamprv v tom, čo jej je bližšie (ako oheň najprv zohreje vzduch, ktorý je okolo neho a potom vzduch ďalej rozplynutý). Tak aj Boh najprv objasní, vyzdvihne, povznesie podstaty jemu bližšie a nimi podstaty vzdialenejšie – ako hovorí Dionýzius: „A preto Slovo Božie najprv dalo nesmrteľný život telu, s ktorým bolo prirodzene spojené..., a ním pôsobí vzkriesenie vo všetkých ostatných.“ (Cealest. Hierarch., c. 13) Keď teda Kristus vstal ako prvotina zosnulých, samo jeho vzkriesenie sa stalo príčinou vzkriesenia všetkých nás.
Nasleduje otázka, či zmŕtvychvstanie Kristovo je zároveň aj príčinou vzkriesenia duší. (ospravedlnenie od hriechov – pozn. red.). Ťažkosť je vtom, že „corpus non agit in spiritum“. Keďže však zmŕtvychvstanie Kristovo týka sa jeho tela, ktoré „padlo“ smrťou, ako je jeho zmŕtvychvstanie príčinnou vzkriesenia duší? Túto ťažkosť vyriešia slová apoštola, na ktoré sa aj sv. Tomáš odvoláva: „Z mŕtvych vstal pre naše ospravedlnenie“(Rim 4, 25), teda pre „vzkriesenie duší“, keďže ospravedlnenie sa vzťahuje na dušu. „Keďže zmŕtvychvstanie Kristovo pôsobí v sile božstva, je účinná a vzorná príčina... nielen vzkriesenia tiel, ale aj duší“. (Concl. Qu. 56, a. 2.)
Sv. Tomáš Akvinský vo svojom diele „Summa Theologica“ rozvinul plnosť svojich didaktických a metodických vedomostí a pri znamenitej prehľadnosti otázok začiera ozaj do hlbín teologického a filozofického myslenia. Vzácne poznámky k nášmu predmetu nájdeme ešte v inom diele sv. Tomáša Akv. Je to „Summa contra Gentiles“ (Liber IV. LXXIX.) Taurini 1935. (Mariettiho 21. Vydanie).
Literatúra:
Višňovský, M. Resurrexit. Zmŕtvychvstanie Kristovo vo svetle viery a vedy. Bratislava: Spolok katechétov a profesorov náboženstva, 1942, s. 160 – 168.
