Komentár k Biblickej knihe Jób
„V tomto všetkom Jób nezhrešil a nevyriekol proti Bohu nič neprístojné.“(Jób 1,22)
Jób žil v krajine Hus, pravdepodobne pred 3500 rokmi pred Kr. Táto oblasť sa vyskytovala v arabskej púšti, zrejme medzi zemou Idumejskou a Chaldejskou. Jób sa nazýva tiež synom východu (bene qedem), kde mnohí vynikali múdrosťou, ako napríklad traja mudrci od východu.(Mt 2,1-12)
Kniha v úvode (hl. 1-2) opisuje, ako Jóba z Božieho dopustenia stíha nešťastie. Stať knihy (hl. 3-41) hovorí o rozhovoroch Jóba s jeho troma priateľmi o príčinách všetkého zla, ktoré ho zastihlo (hl. 3-14; 15-21; 22-31). Priatelia zostávajú pri svojom krátkozrakom náhľade a presvedčení, že utrpenie má iba trestnú povahu a opakujú svoj úsudok: Keby Jób nezhrešil, tak hrozne by netrpel. Preto by sa Jób mal priznať k svojej hriešnosti, aby sa zbavil svojho utrpenia. Proti tomuto nespravodlivému tvrdeniu sa Jób stavia a tvrdí, že si nie je vedomý hriechu, a preto nešťastie nemôže byť trestom za hriechy. Keď umlčal troch priateľov, vystupuje ďalší muž. Je to Elihu, ktorý zasiahne do sporu svojimi pripomienkami (hl. 32-37). Uvádza, že utrpenia okrem trestného cieľa sledujú aj vnútorné očistenie človeka. Súčasne upozorňuje Jóba, že pri svojej sebaobrane prekročil správnu mieru pre svoju prílišnú seba dôveru. Elihu zdôrazňuje hodnotu Božej bázne a tiež aj to, že Prozreteľnosť Božia všetko vedie správne. Spor ukončuje Božia reč (hl. 38-42,6), v ktorej Boží hlas poukazuje na zjavné divy Božej všemohúcnosti ako sa javia v prírode, a preto človek má byť vo svojich úsudkoch skromný, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť. Záver ukončuje spor: Jób sa dožije dvojnásobnej náhrady za všetko, čo pri skúške stratil. Jeho priatelia nehovorili voči nemu správne a Boh ich za to pokarhal. Jób sa za nich modlil, aby sa od nich odvrátil Boží hnev (42, 7-16).
Kniha Jób rieši otázku utrpenia spravodlivého človeka pred Bohom. Cieľom tohto spisu je povedať, že utrpenie nemusí byť vždy len trestom za hriech, ale Boh dopúšťa životné ťažkosti aj preto, aby skúšal cnosti človeka, ochránil ho pred hriechom, vzbudil v ňom bázeň pred Ním a očistil si svoje srdce i myseľ. Hoci Jób v čase skúšky prišiel o deti, majetok i zdravie, predsa nereptal voči Bohu, ale hovoril: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!...Azda máme len dobré brať od Pána a zlé by sme nemali?“(Jób, 1,21; 2,10) Preto je spravodlivý Jób pre nás vzorom trpezlivosti v znášaní kríža. Apoštol Jakub v Novom zákone zasa kladie Jóba za vzor vytrvalosti v ťažkých chvíľach: „Hľa, blahoslavíme tých, ktorí vytrvali. Počuli ste o Jóbovej vytrvalosti a videli ste, ako to Pán ukončil. Lebo Pán je milosrdný a milostivý.“(Jak 5,11)
Biblista Heriban tvrdí, že niektoré udalosti v knihe sú ľudovým príbehom alebo len mýtickým obrazom (satan a dobrí anjeli). Toto je ale popretie Božieho zjavenia! Proti tomuto nezmyselnému vyjadreniu stojí fakt, že ak naozaj Jób existoval, tak potom dej, opísaný v tejto knihe sa musel stať tak, ako je tam uvedené, a nie inak. O historickej skutočnosti Jóba jasne svedčia List sv. Jakuba, Kniha Sirachovcova (49, 9 – podľa hebr. textu), kniha Tobiáš (2, 12.15 – podľa Vulgáty) a prorok Ezechiel (14, 14-20). Historickú reálnu postavu Jóba potvrdzuje napr. aj sv. Klement Rímsky, historik J. Flávius i mnohí cirkevní otcovia. Teda biblická kniha Jób je naozaj Bohom vnuknutá a určená na povzbudenie najmä veriacim, ktorí sa ocitnú v nešťastí a prechádzajú ťažkým životným obdobím.