O čnostiach
Čo je čnosť?
V Spiragovom katechizme čítame: „Cnosť je stálym cvikom nadobudnutá spôsobnosť k vykonávaniu dobrého a náchylnosť vôle k dobrému.“ Sv. Augustín definuje čnosť ako „vlastnosť, ktorá zdokonaľuje duševné sily konať niečo dobré.“ Nestačí len Boha poznať, ale aj jeho vôľu, prejavenú v prirodzenom a zjavenom zákone, plniť. Ak chce byť niekto mravný, musí byť nositeľom prirodzených i nadprirodzeným čností. Život kresťanov musí byť súladom zákona prirodzeného i nadprirodzeného. Kresťanský mravný život je napodobením života Božieho podľa príkazu Pána Ježiša Krista: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“(Mt 5, 48)
Keďže čnosť je dobrá vlastnosť, môžu od nej pochádzať len dobré skutky, podobne ako od zlej vlastnosti pochádzajú iba zlé skutky.
Čo dáva čnosť človekovi?
Grécky výraz aréte a latinský virtus znamená pôvodne silu, dynamiku, mužnosť. Čnosť dáva človeku silu, aby: a, konal dobro; b, prekonával prekážky mravného a duchovného života; c, vládol nad náruživosťami a d, priťahoval blížnych k mravnému životu dobrým príkladom.
Kto je čnostným človekom?
Čnostným človekom je, kto sa navykol stále konať dobré skutky a chrániť sa zlých skutkov. Ak sa niekto chce stať majstrom v hudbe, v športe alebo v inom odbore, musí ustavične cvičiť. Aby sa niekto stal čnostným človekom, musí sa ustavične cvičiť v konaní dobrých skutkov. „Cvič sa v nábožnosti! Lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život.“(1 Tim 4, 7- 8)
Koľkoraké sú kresťanské čnosti?
Kresťanské čnosti sú dvojaké:
- Mravné čnosti, prirodzené.
- Božské čnosti, nadprirodzené.
Ako získavame čnosti?
Prirodzené, mravné čnosti získame prirodzenými silami, cvičením, praxou. Nadprirodzené čnosti vlieva Boh svojou milosťou do duše. Prirodzené čnosti získajú sa prirodzeným spôsobom a vedú človeka k prirodzenému cieľu, pozemskej blaženosti. Ak ich človek získava pod vplyvom pomáhajúcej milosti Božej, už nie sú čisto prirodzené a vedú k nadprirodzenému cieľu. Pán Ježiš povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“(Jn 15, 5) Čnosti nedávajú človeku schopnosť konať dobro, ale ony túto schopnosť uľahčujú, upevňujú, robia stálou, ochotnou, príjemnou.
Ktoré sú božské čnosti?
Božské čnosti sú: viera, nádej a láska.
A, Tieto čnosti sa menujú božskými preto, lebo od Boha pochádzajú a s ním nás spájajú. Schopnosť k nim sme dostali vliatím Ducha Svätého do duše spolu s posväcujúcou milosťou pri krste. Človeka – kresťana, žijúceho na zemi, viažu k Bohu akoby tri nite: 1. Vierou jedného Boha poznáva a prijíma to, čo nám Boh zjavil. 2. Nádejou očakáva od Boha večnú blaženosť a tiež prostriedky k jeho dosiahnutiu. 3. Láskou Boha miluje a túži sa mu páčiť zachovávaním jeho príkazaní. V nebi prestane viera i nádej a zostane iba láska a zintenzívni sa (1 Kor 13, 6). Vieru nahradí dokonalé videnie Boha. Nádej sa zmení na absolútne vlastnenie Boha.
Nadprirodzené čnosti nám pomáhajú žiť podľa vzoru Ježiša Krista a slúžia nášmu životu kresťanskej viery. Spasiteľ naznačil potrebu zariadiť život podľa jeho príkladu týmito slovami: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ (Jn 15, 13). Boh dáva silu, aby sme mohli konať jeho vôľu. Katechizmus tridentského snemu hovorí, že s milosťou posväcujúcou sa vlieva do duše „vznešený sprievod všetkých čností“ (II. q. 39). Sv. Tomáš o božských čnostiach, ktoré v nás vznikajú pôsobením milosti Božej, hovorí: „Čnosť je dobrá vlastnosť mysle, ktorou sa správne žije, ktorú nikto nezneužíva a ktorú Boh v nás bez nás pôsobí.“
B, Častejšie by sme mali Pánu Bohu vyznávať, že v Neho veríme, v Neho dúfame a že ho nadovšetko milujeme. Keď Pána Boha uisťujeme o svojej viere, nádeji a láske, vzbudzujeme v sebe tri božské čnosti. Máme si ich vzbudiť najmä v čase pokušenia, pred prijatím sv. sviatostí a v hodine našej smrti.
Ako máme v sebe vzbudiť tri božské čnosti?
Tri božské čnosti máme si v sebe vzbudiť napr. takto:
Ó, môj Bože, verím v Teba, lebo si nekonečne pravdovravný. Ó, môj Bože, dúfam v Teba, lebo si nekonečne verný a milosrdný. Ó, môj Bože, milujem Ťa nadovšetko, lebo si nekonečne dobrý a milovania hodný.
Ktoré sú hlavné mravné čnosti?
Hlavné mravné čnosti sú tieto štyri:
- Opatrnosť; 2. Spravodlivosť, 3. Miernosť, 4. Zmužilosť.
A, Hlavnými sa tieto mravné čnosti menujú preto, lebo na nich, ako na základoch, spočíva mravný život človeka. (Najnovšie je zoznam týchto čností takýto: múdrosti, spravodlivosti, sily a miernosti)
B, Opatrnosť je čnosť, ktorou pohotovo poznávame, čo máme v jednotlivých prípadoch činiť, aby sme nestratili večnú blaženosť. (Príklad múdre panny Mt 25; alebo pre blahoslavená Panna Mária).
C, Spravodlivosť je čnosť, ktorá nás činí ochotnými a pohotovými dávať každému, čo mu patrí; to, čo sme mu povinní dať. (Príklad sv. Jozefa alebo slová Spasiteľa: "Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu." Mt 22, 21)
D, Miernosť je čnosť, ktorá nás činí pohotovými zachovať vo všetkom slušnú mieru. (Príklad Daniela a troch mládencov alebo slová sv. Petra: „Milovaní, prosím vás ... zdŕžajte sa telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši.“ 1 Pt 2, 11.)
E, Zmužilosť je čnosť, ktorá nás činí pohotovými vytrvať v dobrom a chrániť sa zla, aj uprostred nepriaznivých a ťažkých okolností. Príklad sedem bratov Machabejských a ich matky. (2 Mach 7)
Z týchto štyroch hlavných mravných čností vyrastajú všetky ostatné mravné čnosti. Spomeňme tie, ktoré sú protivňou siedmych hlavných hriechov: pokora, štedrosť, čistota, priazeň, miernosť, dobromyseľnosť, a horlivosť v dobrom.
Ktoré mravné čnosti vyzdvihol Pán Ježiš Kristus v reči na Hore?
Pán Ježiš vyzdvihol v reči na Hore osem mravných čností, keď hovoril (Mt 5, 3-10):
- „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. (2) Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (3) Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. (4) Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. (5) Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. (6) Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (7) Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. (8) Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“
Chudobný duchom je ten, kto nepachtí po hmotnom majetku a ak nejaký hmotný majetok má, hriešne na ňom nelipne. No jedná sa tu aj o chudobu duševnú, chudobu na márne myšlienky. Tichý je ten, kto sa k svojmu blížnemu správa prívetivo. Žalostiaci je ten, ktorý ľutuje svoje hriechy, zarmucuje sa nad ľudskou biedou, najmä nad biedou duševnou. Hladný a smädný po spravodlivosti je ten, kto sa usiluje stať sa vždy lepším a lepším. No i ten, kto horlí za víťazstvo Božej pravdy vo svete. Milosrdný je ten, kto pomáha blížnemu v telesných i duševných potrebách. Čistého srdca je ten, kto žije cudne a chráni sa najmä smilstva. Pokojamilovný je ten, ktorý ustupuje iným, pokiaľ bez hriechu môže, má v srdci Kristov pokoj a zmieruje rozvadených. Pre spravodlivosť trpí, kto pre Ježiša Krista znáša posmech, potupovanie, utrpenie – ba i smrť.
Rast a úbytok čností
Aj nadobudnuté aj vliate čnosti môžu v kresťanovi rásť a rozmáhať sa. Získané rastú tak, ako vznikajú, teda opakovaním rovnakých skutkov. Ich rast je duchovný, v niektorých však človek vyniká viac, v niektorých menej.
Vliate nerastú tak, ako vznikajú. Pri ospravedlnení nám ich Boh jednoducho vlieva. Ich rast si potom zasluhujeme nadprirodzenými dobrými skutkami vykonanými v stave posväcujúcej milosti. Rastú i prijímaním sv. sviatostí. Čnosti rastú a rozmnožujú sa i pri seba zapieraní, alebo duchovnom boji.
Strata čností
Získané sa zmenšujú a nakoniec stratia, keď človek prestane konať príslušný dobrý skutok, alebo keď koná opačný. Vliate sa nemôžu umenšovať, iba stratiť ťažkým hriechom, a to láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou, viera a nádej protikladným hriechom (proti viere a nádeji). Ale stratou lásky ostávajú akoby mŕtve. Ožijú znova pri ospravedlnení (pri sviatosti pokánia).
Príklad
Sv. Peter Damián pripodobňuje tri božské cnosti ku krížu. Tá časť kríža, ktorá je vsadená do zeme, znamená našu vieru, ako základ nášho kresťanského náboženstva. Kým základ, to jest naša viera je nepohnutá, nemôže nám uškodiť celé peklo. Preto sv. Pavol hovorí: „Vo viere stojíme.“ Tá časť kríža, ktorá zo zeme vypína sa k nebu, značí našu nádej, čo je cieľ nášho života. Dokiaľ je naša nádej silnou, dotiaľ iste smelo môžeme očakávať svoje spasenie. Tá časť kríža, ktorá ako dve ramená je na prostriedku, predstavuje dvojitú lásku k Bohu a k blížnemu. „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri“, ale po smrti zostane len láska: láskou my v Bohu a Boh v nás bude prebývať.
Drahý kresťan! Čnostný človek musí robiť násilie svojej ľudskej prirodzenosti, lebo je krehký, náchylnejší k zlému, než k dobrému. Ale kráľovstvo nebeské násilie trpí, a len násilní uchvacujú ho (Mt 11, 12).
Pravda, že cesta hriechu je široká a pohodlná, ale vedie ona do pekla; cesta čnosti však je úzka a príkra, tŕnistá a hrudnatá, ale vedie k Bohu a do kráľovstva nebeského. Bojuj, kresťane, duša bude ti blaženou vo večnosti. Amen.
Literatúra
SPIRAGO, F.: Katolícky ľudový katechizmus. II. Diel. Učenie o mravoch, Trnava 1907.
MILAN, V.: Katechizmus v kázňach. Zväzok II. O prikázaniach. Ružomberok : „Lev“ kníhtlačiarsky a nakladateľský spolok úč. spol., 1921.
Malý katechizmus pre katolícke dietky. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1948
PÖSTÉNYI, J.: Malý katechizmus katolíckeho náboženstva. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1969.
Úvodné časti do morálnej teológie II.
Súvisiaci článok:
Cnosti Panny Márie - vzor pre súčasného kresťana - (úvod)
