Príbehy a výroky zo života svätých 3.
Abba Izaiáš povedal: „Ak ťa napadne myšlienka, aby si odsúdil blížneho kvôli nejakému hriechu, uvažuj najskôr sám, že si väčší hriešnik než on. Neočakávaj, že sa zaľúbilo Bohu to, o čom si si myslel, že si to konal dobre. Potom sa už neodvážiš blížneho súdiť.“
Ten istý starec ešte povedal: „Ten, kto miluje ľudské uznanie, nemôže zostať bez závisti. Kto závidí, ten však zasa nemôže získať pokoru. Takýto človek vydal vlastnú dušu svojim nepriateľom a tí ju vlečú od jedného zla k druhému a ničia ju.“
Ešte povedal: „Utekaj pre márnou slávou, a v budúcom veku budeš poctený slávou večnou.“
Ešte (starec zo Sýrskej Antiochie) povedal: „Pokiaľ milujeme Boha tak, ako milujeme ľudí, sme blažení. Ja som totiž videl mnoho ľudí, ako zarmútili svojich priateľov a vo dne v noci bez prestania odprosovali a posielali dary, dokiaľ si ich neuzmierili. A keď sa na nás hnevá Boh, vôbec sa ho nesnažíme obťažovať, aby sa s nami uzmieril.“
Spýtali sa starca: „Čo je to pokora?“ On povedal: „Ak sa proti tebe tvoj brat prehreší a odpustíš mu skôr, než sa ti ospravedlní.“
V hlbokých úvaloch írskych hôr stál v polovici 5. storočia muž Boží, apoštol Írov, sv. Patrik. Hlásal pohanským obyvateľom vieru kresťanskú. S apoštolskou výrečnosťou volal: „Boh je láska, My (Ho) milujeme, pretože on prvý miloval nás. Ak niekto povie: "Milujem Boha," a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“ (1 Jn, 4, 16.19-21)
Počujúc túto reč, hovorili pohania medzi sebou: „Toto učenie zaiste je pravé, lebo prikazuje nám nielen milovať Boha, ale milovať tiež všetkých i seba. Naši kňazi však učia otrocky sa Boha báť a cudzích ľudí vraždiť.“ A sv. Patrik pokračoval ďalej: „Traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.“ (1 Jn 5,7 - Roháčkov preklad.) Nad týmito slovami poslucháči jeho sa povážlivo zastavili. Nemohli im rozumieť. Povedali: „Dôstojný otče! Ty si nám povedal, že je len jeden Boh, ktorému sa máme klaňať. A teraz menuješ troch: Otca, Syna a Ducha Svätého. Akože potom traja môžu byť jeden?“
Tu ctihodný apoštol uprel zrak k zemi a vážne uvažoval, ako by pohanom tajomnú túto náuku jednoducho zobrazil. V tom, ako uvažoval, jeho oči spočinuli na ďatelinovom lístku. Sv. Patrik sklonil sa k zemi. Utrhol ďatelinový lístok. Ukazujúc ho neveriacim, im hovoril: „Pohlaďte sem! V liste tomto chcem vám naznačiť onú pravdu, ktorú som práve vyriekol. Sú tu lístky tri od seba rozdielne, na jednej stonke, a predsa tvoria len jeden list ďatelinový. A tak sú Otec, Syn a Duch Svätý tri osoby, od seba rozdielne, a predsa zasa dohromady sú jedno, jeden Boh!“ Ľud uveril a žiadal sv. Patrika o krst svätý. A od tej doby sa stal list ďatelinový Írom ... hlásateľom tajomstva Najsvätejšej Trojice. I za našich dôb nosia Íri na sviatok sv. Patrika ďatelinové kytice v rukách a zdobia nimi svoje šaty.
Zdroj:
PAVLÍK, Jiří: Apofthegmata : výroky a příběhy pouštních otců. I. Benediktínské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, Praha 2000.
PAVLÍK, Jiří: Apofthegmata : výroky a příběhy pouštních otců. II. Benediktínské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, Praha 2005.
ŽIVOTEK, Josef: Katechese, část I. Věř svaté pravdy! Knihtiskárna Václava Horáka, Prostějov 1939.