Reakcia na list od pani J. Buriánkovej
Vážená pani Buriánková,
odpovedáme na Váš list, hoci je bez spiatočnej adresy, bez dátumu a bez miesta odoslania. Odpovedáme touto verejnou formou, nielen preto, že nemáme Vašu adresu a nepoznáme Vás, ale tiež aj preto, že v liste zhŕňate veľkú časť argumentov, ktoré ľudia proti našim postojom často používajú. Chceme k týmto argumentom podať vysvetlenie. Pre prehľadnosť rozdeľujeme Váš list do jednotlivých číselných odsekov a pod každý odsek odpovedáme osobitne. Uvádzame celý text Vášho listu. Nenachádzame v ňom, ani inde, relevantné dôkazy, že by sme mali zmeniť svoj postoj, ako sa nám to v závere listu snažíte vnútiť frázami o modlitbe a Božej vôli.
1. Vážení spoluveriaci v Pána Ježiša Krista! Dúfam, že Vás nepohorší toto oslovenie, ale akosi som nevedela, ako Vás osloviť. Prepáčte, ak sa Vám to nezdalo vhodné. Pokúsim sa Vám trocha prihovoriť ako jedna z celkom obyčajných veriacich. Viete, keď príde reč na Vás, ktorí sa cítite byť pravovernejší a lepší, ako Ján Pavol II., vždy mi ostane smutno.
Je nám celkom jedno ako nás oslovujete, a Vaše oslovenie „spoluveriaci v Krista“ nás vôbec nepohoršilo, aj keď z ďalšieho textu sa dá o Vašej skutočnej viere v Krista silno pochybovať. Privykli sme už na všelijaké „oslovenia“ – najmä od fanatických cirkevníkov. Nevieme, či ste obyčajná, či neobyčajná, či vôbec veriaca a v čo, ak je ale tým, v čo veríte, Ján Pavol II., potom tento Váš postoj síce možno volať vierou, určite ale nejde o vieru, ktorá by Vám pomohla priniesť odpustenie hriechov a spásu. Nedal by sa ten „smútok“, ktorý máte vždy, keď na nás príde reč, nazvať skôr výčitkami svedomia? Veď ako inak si vysvetliť, že niekoho toľko trápi odlišný názor pár ľudí, ktorých ani osobne nepozná? Na Slovensku sú predsa milióny ľudí, ktorí odmietajú pápeža a vašu hierarchiu, prečo teda Vás (a mnohých iných), práve naše názory toľko trápia? Aj kňazov, ktorí pohrdli cirkevnou štruktúrou a odišli napr. k protestantom alebo sa stali vôbec ľahostajnými k viere je veľa. Tí Vás ale netrápia. Len traja mladíci, ktorí jednoduchým spôsobom ukázali na podstatu a príčinu dnešného všeobecného odpadu od kresťanstva, Vás znepokojujú! Nie je to čudné?
2. Ste pomerne mladí kňazi, a teda ste prežívali povolanie k životu kňaza v čase, kedy Karol Wojtyla bol pápežom Jánom Pavlom II. Verím, že ste v tom čase mali úctu k sv. Cirkvi aj k jej predstaviteľom, ktorí ju zákonite spravovali a chcem veriť, že ste ako takí aj nastúpili štúdium teológie. A chcem veriť, že ste úprimne študovali Božie slovo a usilujete sa dodnes kráčať životom tak, ako by podľa Vás konal Pán Ježiš.
Máte pravdu, že v čase nástupu do seminára sme mali úctu k Cirkvi a jej predstaviteľom. Chceme Vás uistiť, že ani dnes tomu nie je ináč. Len si treba uvedomiť, čo je to Cirkev, a kto ju predstavuje. Čo sa týka štúdia Božieho slova, tak niečo také sa v seminári skoro vôbec nepraktizovalo, iba zo súkromnej iniciatívy bohoslovcov vo voľnom čase. V rámci výučby biblika sa študenti zoznámia s obsahom Biblie len značne obmedzene. Prakticky nie je pre študenta ani nutné prečítať ju celú, stačí jednoducho povedať profesorom na skúške to, čo chcú počuť. A aj keď niečo z obsahu Biblie študent vedieť musí, rozhodne sa neučí narábať s tým ako so slovom Božím.
3. Keď čítam, čo Vás vedie k tomu, aby ste sa cítili byť v autorite povedať, že Ján Pavol II. má byť vnímaní ako zradca Cirkvi a Ježiša Krista, tak sú to dve výčitky: Že v katolíckom chráme v Assisi dostali priestor aj inoverci a že Ján Pavol II. pobozkal korán.
To, že v katolíckom chráme v Assisi dostali priestor aj inoverci, a že Ján Pavol II. pobozkal Korán – nie sú zďaleka všetky dôvody, prečo sme sa od apostatickej cirkevnej štruktúry oddelili. Keby ste si prečítali napr. iba našu výzvu na vyznanie viery z decembra 2009, dozvedeli by ste sa ďaleko viac. Táto verejná výzva začínala slovami: „Vážený otec biskup, ľudstvo sa dnes všeobecne odklonilo od Božích zákonov a ide cestou sebadeštrukcie. Rovnako aj kresťania, a predovšetkým katolícka cirkev, prežíva hlbokú krízu viery a morálneho života.“ Nasledovalo vymenovanie heretických postojov jednotlivých členov európskeho episkopátu. Isto ani pre Vás nie je tajomstvom, že v posledných desaťročiach Cirkev zmenila svoje postoje k niektorým vieroučným otázkam. Nejde tu teda predovšetkým o jednotlivé heretické gestá Jána Pavla II. ale o celý apostatický prúd vo vnútri Cirkvi, ktorý Ján Pavol II. práve týmito gestami, ale aj mnohým iným spôsobom, verejne a demonštratívne schválil.
4. Ja celkom nerozumiem, prečo to vtedy prebehlo tak ako to prebehlo, ale Pán Ježiš nám dal základnú radu na rozlišovanie: Po ovocí ich poznáte. Aké je ovocie týchto skutkov? Ja vidím ovocie v tom, že všetci predstavitelia rôznych náboženstiev majú k sebe úctu.
Kladiete otázku, aké je ovocie synkretistických gest Jána Pavla II. a sama odpovedáte, že je ním úcta medzi jednotlivými predstaviteľmi náboženstiev. Nemáme o tom žiadne informácie. Je ťažké zistiť, kto má ku komu ozaj úctu, a nie je to ani vôbec dôležité. Napr. ani Váš list, v ktorom používate zopár cirkevníckych fráz, nevypovedá nič o tom, že by ste k nám mali úctu. Nie je až tak zásadne dôležité, aké majú náboženskí predstavitelia medzi sebou vzťahy. Nám ide o niečo ďaleko zásadnejšie: Hovoríme, že medzi jednotlivými náboženstvami – teda medzi tými náboženskými systémami (náukami) – je nezmieriteľný rozpor. Niet spoločenstva medzi Kristom a Beliálom. Je tu nezmieriteľný rozpor medzi tým, kto prijíma Krista a tým, kto ho odmieta. To ale môže pochopiť iba človek, ktorý naozaj poznal Krista, ktorý vie, kto je Ježíš Kristus – či už je na jednej alebo druhej strane barikády. Iba ten, kto pozná Ježiša vie, že viera v Neho je otázkou života a smrti.
Preto tiež vyznávači pohanských náboženstiev s toľkou nenávisťou prenasledujú kresťanov, lebo v hĺbke srdca cítia, že viera kresťanov, ich Spasiteľ, je im výčitkou svedomia. A úprimne povediac, myslíme si, že to isté je príčinou aj toho Vášho smútku, z ktorého viníte nás a našu kritiku Jána Pavla II. Vy viete, kto je Ježiš Kristus, Vy viete, že On je pravý Boh, že On si nárokuje na celé Vaše srdce a absolútnu vládu, a Vy sa mu nechcete v pravde pokloniť ako jedinému pravému Bohu, lebo falošné postoje, ktoré ste od dnešných heretikov a apostatov prijali, Vám to nedovoľujú. Nedovoľujú Vám vyznať, že Ježiš je naozaj Jediný, a že Ján Pavol II. nehovoril pravdu, keď povedal, že všetky náboženstvá vedú k láske, k Bohu... Každý totiž dobre vie, že všetky, okrem jedného, vedú od Ježiša, od Lásky a od Boha...
5. Aj Pán Ježiš mal úctu ku každému. Nie len k tým, ktorí do bodky plnili literu zákona. Mal úctu aj k veľkým hriešnikom a túžil, aby sa všetci spasili. A preto jedával s mýtnikmi a hriešnikmi, s prostitútkami hoci zákon to odsudzoval, a poprední mužovia Jeruzalema ho vnímali pre toto ako nečistého.
Pre tých, ktorí do bodky plnili literu zákona, mal Pán Ježiš tie najhrubšie označenia. Nazýval ich pokrytcami, slepými vodcami slepých, vrahmi prorokov, zaťatými nekajúcnikmi, mal pre nich len samé „beda“, lebo boli, podľa Neho, zvodcami. Nepopierame, že aj k nim musel mať a isto mal úctu, o tej ale evanjelium nijako nehovorí. Nie je pravda, že Zákon odsudzoval jesť s mýtnikmi a prostitútkami. Bol to iba farizejský výklad Zákona, ktorý také počínanie odsudzoval, lebo bral Zákon príliš doslovne a nepozeral na podstatu a zmysel Zákona. Áno, v Zákone bolo napísané, že všetko, čoho sa nečistý dotkne, bude nečisté. Ale oni nepochopili, že tu ide predovšetkým o morálnu nečistotu, o nečisté svedomie. Nepochopili podstatu a zmysel Zákona, ako na ňu ukazuje sv. Pavol. Zákon mal ľuďom ukázať ich hriešnosť, mal im dokázať, že sa sami svojím úsilím nikdy nemôžu spasiť. Tým Zákon už implicitne ukazoval, že Mesiášom musí byť Ten, ktorý jediný je schopný zadosťučiniť za hriechy – Boží Syn.
Farizeji ale nevideli tento zmysel zákona ukazujúceho na ľudskú hriešnosť a potrebu Spasiteľa, lebo nechceli robiť pokánie. Preto tiež neočakávali Mesiáša, ktorý by ich vykúpil z hriechov, a Ježišove vystupovanie, ako Toho, ktorý zostúpil z neba, pokladali za rúhanie. Podobne ten, kto hovorí, že všetky náboženstvá vedú k Bohu, zastiera tým realitu dedičného hriechu, ľudskej skazenosti a hriešnosti. Ak totiž pohanské náboženstvá vedú k Bohu, znamená to, že človek sám sa k Nemu môže dostať svojím úsilím a svojou múdrosťou. Znamená to tiež, že človek sám sa môže ubrániť pred klamstvami a nástrahami zlých duchov, ktorí sa usilujú človeka z Božej cesty odviesť najmä cez falošné náboženstvá a cez bludy vo vnútri kresťanstva. Ale realita je taká, že bez Božej milosti, bez Ježiša, nikto nikdy spasený nebol a nebude.
6. Ale láska k Bohu a k blížnemu je prvé a najväčšie prikázanie. A Pán Ježiš nám prikazuje milovať ako miloval On. Pán Ježiš tým tiež nepovedal, že schvaľuje hriech, ale mal úctu k hriešnikovi.
Keď hovoríte o prvom prikázaní, tak to znie: „Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov, okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.“ Túto prvú a najdôležitejšiu vec žiaľ, Ján Pavol II. ignoroval. Keď potom hovoril o láske, nemohla to byť pravá láska, lebo nebola vo zhode s prvým prikázaním. A Pán Ježiš hovorí: Kto mňa miluje, ten bude zachovávať moje prikázania. A pokračuje tým, že hovorí o svojej spasiteľnej obeti: nik nemá väčšiu lásku, ako ten, kto dá život, za svojich priateľov... Ján Pavol II., nedával svoj život za svojich bratov. On sa priatelil s moslimami, hinduistami a budhistami, podával si ruky a objímal sa s ich vodcami, zatiaľ čo ich stúpenci po celom svete vraždili kresťanov, a dodnes je tomu tak. Vôbec nie je pravda, ako hovoríte, že by medzi náboženstvami nastal nejaký zmier. Naopak, prenasledovanie kresťanov sa stále stupňuje, lebo nie je nikoho, kto by sa ich zastal. Tí, čo vystupujú ako vodcovia kresťanov, totiž zradili svojich vlastných. A tak sa opäť napĺňajú slova proroka: pre teba sme vydávaní na smrť dennodenne, majú nás za ovce na zabitie...
7. A pobozkať korán môže byť aj prejavom toho, že jeho súčasťou je aj 5 Mojžišových kníh, a to je Božie slovo. A Božie slovo je hodno pobozkať.
Nevieme, ako ste prišli na to, že súčasťou Koránu je 5 kníh Mojžišových, ale je to totálny nezmysel. Korán neobsahuje žiadnu biblickú knihu. Obsahuje iba čiastočné a značne prekrútené a popletené informácie zo Starého aj Nového zákona. To ho ale nijako nepribližuje kresťanstvu, naopak vzďaľuje, lebo Mohamed sa vedome rúhal Ježišovi Kristovi. Hlavným zmyslom jeho učenia je odmietnuť Ježiša ako pravého Boha.
8. A pozrime sa aj na to, aký je postup pri vyhlasovaní za blahoslaveného. Jednou z nutných podmienok je aj nespochybniteľný zázrak na príhovor daného človeka. Iste nie je pre Vás tajomstvom, že na príhovor Jána Pavla II. sa stalo veľmi veľa zázrakov. A to je potvrdenie Božie, nie ľudské. A pre mňa ak Boh niečo potvrdí, kto som ja, aby som ho posudzovala?
Hovoríte, že sa idete pozrieť, aký je postup pri vyhlasovaní blahoslaveného a pritom z tohto postupu spomínate iba jediný bod, a to ten posledný – zázrak. Možno ste iba niečo počuli, že pri beatifikačnom procese je akýsi „postup“, ale žiaľ už sa k Vám nedostalo, čo je jeho obsahom. Zdôrazňujeme, ako sme už viackrát povedali, že prvoradou podmienkou, aby niekto mohol byť vyhlásený za blahoslaveného, ba aby sa vôbec mohol začať jeho beatifikačný proces, je, že dotyčný musí byť katolíkom. A to, či niekto je katolíckym kresťanom nezáleží na tom, či nosil reverendu, hoci aj bielu, ani na tom, že sedel vo Vatikáne, ale na tom, akú vyznával vieru. Prvoradou otázkou teda je, či medzináboženský dialóg, tak ako je dnes praktizovaný, a ktorému dal v Cirkvi zelenú Ján Pavol II., je alebo nie je v zhode s tradíciou Katolíckej cirkvi. Okrem toho - aj z iných pohľadov - je zrejmé, že tzv. beatifikačný proces Jána Pavla II. bol fraškou. Nevieme o žiadnych skutočných zázrakoch, ktoré by sa stali na jeho príhovor (a aj keby sa stali, nič to neznamená, ak bol heretikom). Tie „zázraky“, o ktorých sa hovorilo, ako napr. uzdravenie francúzskej rehoľníčky z Parkinsonovej choroby, nie sú v skutočnosti vôbec ničím dôveryhodným. Keď to porovnáte napr. so zázrakmi, ktoré sú zaznamenané v kanonizačnom spise sv. Františka z Assisi, tak tie „zázraky“ Jána Pavla II. sú celkom smiešne.
9. Ak nerozumiem nejakému skutku tohto človeka, pozerám sa na ovocie jeho skutkov. A ovocie skutkov Jána Pavla II., okrem Vás, ktorí sa vyčleňujete z Cirkvi vyhlasovaním, že biskupi a pápež sú podľa Vás exkomunikovania hodní, je jednota kresťanov na celom svete, je úcta a pokoj medzi náboženstvami, je odpustenie krívd, ktoré sa naozaj stali aj zo strany Cirkvi.
Milá pani Buriánková, o akej „jednote kresťanov na celom svete“ to, prosím Vás, hovoríte? V akom svete žijete? Ani jedna cirkev sa za Jána Pavla II. nepripojila k Rímu. O jednote sa iba rozpráva. Ale žiadne reálne zjednotenie nenastalo, a nič nenasvedčuje tomu, že by v blízkej dobe malo nastať. Jediný, kto sa pripojil k Vatikánu, je časť Anglikánov, a to sa nestalo za Jána Pavla II., ale až za Benedikta XVI. A toto čiastočné zjednotenie je v podstate výsledkom radikálnej liberalizácie hlavného prúdu Anglikánov. Ťažko teda aj v tomto prípade hovoriť o nejakom zjednocovaní. Ide skôr o úpadok Anglikánskej cirkvi, ktorá zavádza svätenie žien, dokonca na biskupky, schvaľuje homosexuálnu ideológiu atď. Toto vzďaľovanie Anglikánskej cirkvi od pravdivého kresťanstva sa časti nepáči, a preto hľadajú útočisko v Ríme. Obávame sa však, že čoskoro budú sklamaní, lebo tie samé neduhy sa šíria aj v Rímskokatolíckej cirkvi a Vatikán proti tomu nijako nezasahuje – viď Rakúsko. S „úctou a pokojom“ medzi náboženstvami je to také isté – žiadne reálne neexistujú. Iba sa o nich hovorí, ale kresťania sú ďalej vraždení. Iba za rok 2012 to bolo na celom svete cca 105 000 kresťanských mučeníkov.
Prenasledovanie kresťanov je dnes také, aké možno ešte nikdy v histórii nebolo a žiadne zlepšenie nemožno očakávať. Jednotu a pokoj s pohanmi udržujú iba tí, čo zradili Krista a obdivujú ich bludné démonické cesty, ako napr. hnutie Fokoláre, ktoré praktizuje pohanské meditácie, otvára sa jogínskym vibráciám atď. Takí medzi mučeníkmi nie sú, ale nebudú medzi nimi samozrejme ani v nebeskej sláve. Nepochybujeme o tom, že Cirkev sa dopustila mnohých krívd, nevieme ale nič o tom, že by jej to niekto odpustil. Bolo tu iba slávnostné „ospravedlňovanie sa“ za chyby „Cirkvi“ Jánom Pavlom II. Jemu sa za to dostalo uznanie a slávy od nepriateľov Krista, Cirkvi ale nikto jej chyby neodpustil. Keby áno, muselo by sa to prejaviť pokáním jej nepriateľov. V skutočnosti bolo toto pápežovo ospravedlňovanie sa prejavom veľkej pýchy a pohŕdania všetkými predošlými pápežmi a generáciami kresťanov. Prečo sa Ján Pavol II. ospravedlňoval iba za minulé chyby, prečo nerobil pokánie najprv z tých súčasných? Prečo sa neospravedlňoval za to, že kresťania na celom svete so svojou hierarchiou na čele zrádzajú Krista a dovoľujú v demokratických štátoch prijímať nemorálne zákony? Prečo sa neospravedlňoval za politikov, ktorí sa volajú katolíkmi, ale nič nerobia v katolíckom duchu? Prečo sa neospravedlnil kňazom, ktorí boli za jeho pontifikátu za svoju pravovernosť exkomunikovaní heretickými biskupmi? Prečo zabudol na bohoslovcov, ktorí boli vylúčení zo štúdia, lebo mali príliš katolícke postoje? Prečo sa neospravedlnil za zneužívanie detí kňazmi a nechal toto svoje neblahé dedičstvo až svojmu nástupcovi? Iste, príliš by to nepasovalo do jeho pripravovanej „svätosti“. O akom ovocí to teda hovoríte?
10. Ak sa opýtate neveriacich v Ježiša Krista, k čomu ich poháňala prítomnosť Jána Pavla II., iste Vám väčšina povie, že cítili, že tento človek ich miluje. A preto si ho vážili, hoci neveria v Krista.
Nevieme, čo cítili po stretnutí s Vaším idolom neveriaci, ale vieme, že ovocie jeho pôsobenia je smrť. Masová chvála neveriacimi je skôr náznakom, že ten človek nepatril Kristovi. Ak by bol Jeho, svet by ho nenávidel.
11. A poďme sa pozrieť na rôznych svätých v Cirkvi. Čo je pre nich spoločné? Všetci boli dosť pokorní pred Bohom a nestavali svoju svätosť na svojich schopnostiach a výkonoch. Dobre vedeli, že je pravda, čo povedal Pán Ježiš: Bezo mňa nemôžete nič urobiť. A Ján Pavol II. v tomto nijako nie je výnimkou. Nikdy neohlasoval seba, ale vždy ohlasoval Ježiša Krista. Aj v čase, keď bol ešte biskupom v Poľsku, ale rovnako aj v Assisi na stretnutí predstaviteľov rôznych náboženstiev.
V čom je „svätosť“ Jána Pavla II., ak nie práve v mediálnej sláve, akej sa tešil? V knihách a filmoch je oslavovaný predovšetkým za svoje schopnosti a výkony. Ovládal veľa jazykov, bol veľký filozof, vraj nikdy nepovedal sprosté slovo, dokázal robiť niekoľko vecí naraz (napr. počítať hlasy na konkláve, písať si báseň do denníka a ešte chystať prvú pápežskú reč), ešte ako biskup vyučoval na plný úväzok na teologickej fakulte, ako pápež sa stihol so všetkými stretnúť, všetkých pozdraviť, navštíviť, pamätal si aj obyčajných ľudí atď. atď. Veď to poznáme, veď sme to počúvali od malička. Prečo ale nie sú zverejnené svedectvá jeho najbližších, tých, čo sa o neho starali vo Vatikáne, čo ho ošetrovali v starobe... Keď si, aspoň s minimálnou kritickosťou, prejdeme to, čo je zverejňované, nemôže nám ujsť, že to, čo poznáme je, iba malý výsek jeho života. Aj pri tzv. beatifikácii nám bola predstavená len tá oficiálna mediálna časť jeho života. Chápeme, že za pápežovho života je takéto triedenie informácií z jeho súkromného života opodstatnené. Ak má byť ale pokladaný za svätého, malo by sa o ňom vedieť všetko. O tom, ako sa postavil k skutočným problémom svojho pontifikátu sa vôbec nehovorí. Pár týždňov po jeho pompéznej beatifikácii vyplávali na povrch pedofilné škandály kňazov, ktoré ako hlava Cirkvi kryl.
Prečo sa toto pri jeho beatifikačnom procese neriešilo? Možno takýto cenzurovaný proces pokladať za čistý? Ťažko povedať, koho ohlasoval v Assisi, ale Ježiš Kristus to určite nebol. Tiež presne nerozumieme, aký význam to stretnutie malo, ale jedno je isté: pápež v Assisi tých modloslužobníkov rozhodne neevanjelizoval. V tom sa veľmi líšil od sv. Františka, aj všetkých svätých. František šiel s túžbou po mučeníckej smrti prosiť sultána – svetského vládcu, ktorý okupoval kresťanské územie, aby prijal Ježiša Krista. Ján Pavol II. zvolal všetkých náboženských predstaviteľov a prosil ich, aby spolu budovali pozemský mier. Tým predovšetkým zatajil realitu, že nekresťanské náboženstvá, ako duchovné a filozofické systémy odmietajúce spásu v Ježišovi Kristovi (a dnes vedome odmietajúce), nutne vedú k násiliu, vojnám, nenávisti a nepokoju. Nehovoriac o večnosti, že vedú milióny ľudí do pekla.
12. Myslíte si, že Pán Ježiš by vnímal ako pohoršenie, že v tomto chráme dostali priestor aj inoverci? Nie je v Božích očiach oveľa horšie, ak sa povyšujeme nad iných, akoby sme na to mali právo? Veď, čo máme, aby sme to nedostali?
Vieme, že Boh považuje modly vo svojom chráme za to najhoršie a volá to ohavnosťou. Najhorším hriechom je, keď sa človek povyšuje nad Boha, ako by na to mal právo, keď sám chce určovať, ako bude Boha uctievať, keď si robí svojich bohov, podľa svojich predstáv. To je najohavnejšia pýcha a zároveň najväčšia hlúposť - myslieť si, že si môžem vytvoriť Boha. Túto lož a túto pýchu Ján Pavol II. prijal do svojho srdca i verejného života. Dôkazom je napr. jeho chvála duchovnosti budhizmu pri stretnutí s dalajlámom. Netreba ale chodiť ďaleko, doteraz posiela Vatikán každoročný pozdrav budhistom a blahoželá im pri príležitosti ich osláv „pána Budhu“.
13. Myslíte si, že ak Martin Luther mal pravdu v tom, z čoho obviňoval Cirkev, bolo správne, že sa oddelil od Cirkvi?
Je otázka, v čom mal Luther pravdu a v čom nemal. Ak by mal pravdu v tom, že pápež je antikristom, že sv. omša je modloslužobníctvom atď., potom by bolo jeho oddelenie sa od Cirkvi správne. Vieme však, že v tomto pravdu nemal. Ak ale mal pravdu v tom, že väčšina vtedajšej hierarchie boli prakticky neveriaci karieristi, ktorí nič nechceli počuť o skutočnom Ježišovi, o pokání z hriechov a ospravedlnení, ktoré je Božím darom, potom sa tým jeho jednanie čiastočne (aspoň z morálne subjektívneho pohľadu) ospravedlňuje. Aj keď jeho herézy (ako napr. odmietnutie sviatostí, popretie viditeľnej Cirkvi, odmietnutie Tradície, vyškrtnutie listu sv. Jakuba atď.) samozrejme schváliť nemôžeme. Takže u Luthera nebolo správne, že sa od Cirkvi oddelil. Je ale treba pochopiť, čím sa od nej vlastne oddelil. To skutočné oddelenie sa od Cirkvi bolo u Luthera v tom, že prijal bludné náuky. Ak by nebol bludár, a bol by teda pápežom exkomunikovaný neprávom, v takom prípade by od Cirkvi v skutočnosti oddelený nebol.
Ale Luther bol bludárom, teda odmietal niektoré Bohom zjavené a Cirkvou hlásané pravdy kresťanskej katolíckej viery, preto bol mimo Cirkvi (minimálne z objektívneho hľadiska). Tak isto je mimo Cirkvi napr. aj Ján Pavol II. a každý, kto protirečí Bohom zjavenej pravde viery. Luther sa dopustil herézy, ale zachoval si vieru v Krista, bol kresťanom, naproti tomu Ján Pavol II. svojím náboženským synkretizmom poprel vieru v Krista ako jediného Spasiteľa, preto nebol ani kresťanom.
14. Je rozkol v Cirkvi riešením? Ak je v Cirkvi niečo zlé, nie je viac Božím riešením vytrvalo s úctou ku všetkým sa usilovať o pravdu?
Nehovoríme teda predovšetkým o tom, či je v Cirkvi niečo zlé. My sa snažíme ukazovať ľuďom, čo je Cirkev a čo ňou nie je. Kto je a kto nie je v Cirkvi. A to človek pochopí, iba keď spozná, kto je Ježiš. A keď to pochopí, musí to aj vyznať svojimi ústam. Lebo viera v srdci vedie k ospravedlneniu, vyznanie ústami vedie ku spáse.
15. Pán Ježiš neriešil veci takto. On liečil, čo je choré, aby sme v jednote milovali Boha a v pokore prijímali Božie odpustenie pre zásluhy Ježiša Krista.
Presne takto rieši veci Pán Ježiš. On je kameňom pohoršenia, znamením, ktorému sa odporuje. On najviac zo všetkých rozdeľuje ľudí: na tých, ktorí ho prijímajú a tých, čo ho odmietajú, a presne toto delenie je rozhodujúce aj v tom, kto je a kto nie je v Cirkvi Kristovej. S istotou to vie iba Boh. Ale aj my, keď poznáme nejakého človeka, môžeme temer s istotou povedať, či patrí Ježišovi alebo nie, či Ho prijal alebo Ho nenávidí. A Božie uzdravenie a odpustenie je žiaľ iba pre jednu z týchto dvoch skupín, taká je katolícka viera.
16. Pán Ježiš nepovedal veriacim: Pohŕdajte farizejmi a zákonníkmi Ale povedal: počúvajte, čo hovoria a konajte podľa toho. Ale podľa ich skutkov nekonajte. Ak teda biskupi urobili niečo nesprávne, Pán Ježiš ich predsa uznáva za autoritu, danú Bohom, nie ľuďmi.
Je treba si uvedomiť zásadný rozdiel medzi dnešnými apostatami a vtedajšími farizejmi, o ktorých Pán Ježiš hovoril. O nich platilo „hovoria, ale nerobia“. Preto Ježiš prikazuje: podľa ich slov konajte. Oni učili Božej náuke v zásade – podľa litery – správne. V ich srdci síce už bolo odpadlíctvo, v ktorom potom Krista odmietli a zavraždili, ale v tej dobe, keď to Pán povedal, nebola ich vzbura proti Bohu a jeho zjaveniu - proti tomu, Ktorého Boh poslal – ešte zjavnou. Ak biskup iba myslí alebo koná niečo nesprávne, sme povinní uznávať ďalej jeho autoritu, ak ale nesprávne učí v oblasti viery, sme povinní ho na to upozorniť. Ak sa heréza stáva zjavnou a heretik sa odmieta napraviť, sme povinní sa od neho oddeliť, lebo taký už nie je katolíkom. Ak navyše popiera podstatnú pravdu viery – napr. že Ježíš Kristus je jediným Spasiteľom - nie je už ani kresťanom.
17. Keď porovnávam Vaše riešenie, nevidím, že by bolo rovnaké, ako to, ktoré ponúka Pán Ježiš. On hovoril s úctou k predstaviteľom zákona dokonca aj pri falošnom súde, pri ktorom Ho odsúdili na smrť.
Keď Pán Ježiš odpovedal veľkňazovi na jeho otázku, či je Mesiáš, uznal tým, že tento človek má autoritu od Boha zastupovať celý Izraelský národ. (Hovoril tak aj s ohľadom na neodvolateľné Božie prísľuby dané tomuto národu. Boh sľúbil už v Deuteronómiu, a sv. Pavol to potvrdzuje, že jeho vyvolený národ sa k nemu nakoniec vráti.) Keď ale Kristus slávnostne pred veľkňazom potvrdil svoje Božstvo a mesiášsku úlohu, zároveň tým veľkňaza a celý národ zaviazal, aby sa mu poklonili. Tým, že to Židia odmietli, už viditeľne odpadli od Božieho ľudu, odmietli totiž Bohom zjavenú pravdu, ktorú im predtým Ježiš dostatočne objasnil, a postavili sa tak vedome proti Bohu. To slávnostné vyznanie pred Veľradou a jej nezákonný súd bol teda vlastne okamžikom verejnej apostázie veľkňazov. Na druhý deň svoju zradu Boha a Cirkvi (starozákonnej i novozákonnej) už len potvrdili dokonca aj pred svetskou autoritou. Na kríži už Pán Ježiš nehovorí „podľa ich slov konajte“, lebo tým by povedal: kričte s nimi „ukrižuj!“.
Ako to ale mohol povedať predtým, keď vedel, že onedlho títo veľkňazi vyhlásia, že každý, kto sa k nemu pridá, bude vylúčený zo synagógy (exkomunikovaný)? Prečo to povedal? Prečo mu bol aj ich chrám „dosť dobrý na to“, aby tu zjavil svoje poslanie? Pretože ich odpad od Boha nebol ešte zjavným. A tiež preto, že práve na to bol ten chrám postavený. Predtým, než ho veľkňazi odsúdili, musel Ježiš uznávať ich autoritu, lebo iba on videl do ich sŕdc a do budúcnosti, ostatní však nie. Preto rešpektoval poriadok, ktorý platí pre nás ľudí. Postupne im však zjavoval pravdu o sebe, a vedel, že oni tú pravdu odmietnu a ukrižujú ho. Podobne aj dnes, človek, ktorý chce nasledovať Spasiteľa, musí najskôr odhaliť a dosvedčiť Božiu pravdu o tom, kto je Ježiš, a potom nastane rozdelenie, na tých, čo Ježiša prijímajú a tých, čo Ho križujú. Keď sme my poslali biskupom výzvu na vyznanie viery, oni boli povinní vieru verejne vyznať a odsúdiť tie konkrétne herézy. Nie preto, že my by sme mali nejaký úrad, ktorý by nás k tomuto postupu oprávňoval, ale pre samotnú povahu veci; kvôli obsahu toho vyznania. Pretože v tých oblastiach, ktoré boli v našom vyznaní viery definované, je dnes viera skutočne porušená a pretože naše vyznanie viery bolo skutočne obhajobou katolíckej viery! Ak je naše vyznanie pravoverné, potom okamih, keď ho odmietli, bol okamihom ich verejnej apostázie. Išlo totiž o podstatné otázky viery (výklad Písma, chápanie jeho inšpirácie, vzťah k nekresťanským náboženstvám, oblasť prvého prikázania: veštenia, mágie a okultizmu – v konkrétnych dnes rozšírených formách; otázka, či Ježiš je jediným Spasiteľom, či vstal z mŕtvych reálne a historicky, či synkretizmus praktikovaný pápežom v Assisi je alebo nie je v zhode s katolíckou vierou...).
Je zrejmé, že naše chápanie týchto otázok je značne odlišné od dnes všeobecne rozšírených názorov, ktoré aj biskupi, aj teológovia dnes prijímajú. Ide tu teda o zásadný rozpor v podstatných otázkach viery. Keď biskupi tvrdili, že nie sú povinní nám na naše otázky odpovedať, povedali tým vlastne, že tieto otázky nie sú zásadné pre katolícku vieru; že nejde o veci, na ktorých stojí a padá samotné kresťanstvo. – Podľa nich bolo dôležitejšie než tieto otázky to, aby nebolo spochybnené hierarchické usporiadanie Cirkvi. - A týmto svojím postojom odmietli samotného Krista. Ak totiž pre nich otázka výlučnosti spásy v Ňom nie je zásadnou, nie sú už kresťanmi. A ak Kristus Ježiš nie je jedinou cestou k Bohu, potom ani otázky, či je Biblia skutočným Božím slovom, či Kristus vstal z mŕtvych, či je pre nás záväzný príkaz: „Nebudeš mať iných bohov“ atď. – nie sú dôležité, a biskupi teda neboli povinní nám na ne odpovedať. Ak by to ale tak bolo, Cirkev by nebola Cirkvou (a nemalo by preto ani zmysel hovoriť o nejakom jej usporiadaní). Tým, že naše otázky odsunuli ako nepodstatné, sami podkopali svoju cirkevnú autoritu, ktorú sa kŕčovito snažili chrániť; lebo ak nevstal Kristus z mŕtvych – reálne a historicky (a nás na fakulte učili veriť, že nevstal), potom - márna je naša viera, ešte sme všetci vo svojich hriechoch, a apoštoli a ich nástupcovia sú usvedčení z podvodu, lebo nemajú, v takom prípade, od Boha žiadnu autoritu. Ak by to tak bolo, boli by sme najúbohejšími zo všetkých ľudí, a celé kresťanstvo – celý Vatikán a celé dejiny Cirkvi by boli trápnym nezmyselným divadlom.
Ak majú biskupi pravdu, že tieto otázky nie je potrebné jasne a záväzne zodpovedať, znamená to, že neexistuje žiadna istota viery, že niet Cirkvi, ktorá by bola istým prostriedkom spásy. A potom by nám mohlo byť jedno, či k nejakej cirkvi patríme, či nie. Alebo sa teda mýli jedna alebo druhá strana. V obidvoch prípadoch však nemá zmysel do oficiálnej cirkvi predstavovanej pánom Zvolenským a spol. patriť. Ak má pravdu on, nie je treba patriť do žiadnej cirkvi. Ak máme pravdu my, to, čo vidíme, nie je Cirkvou. Tento jasný a kategorický postoj sme sformulovali už v onom vyznaní viery, keď sme tam napísali, že ak ho neurobia, samých seba z Cirkvi vylučujú. Ich reakciu poznáte. A tak naša morálna poprava bola zároveň ich verejným odpadom od viery. „Ale múdrosť je ospravedlnená svojimi skutkami.“ (Mt 11,19)
18. Ešte z kríža prosil: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia....
Aj v tomto je medzi dnešnými a vtedajšími apostatmi veľký rozdiel: tí dnešní majú väčšie poznanie a preto aj väčšiu vinu, ale isteže aj za nich sa Spasiteľ na kríži modlil.
19. Vy ste služobníci Pána Ježiša a chcete nimi byť čo najvernejšie. To je dobré. Ale vyhlásiť, že ten biskup, ktorý Vám bol dosť dobrý na to, aby Vás vysvätil za kňaza, je odrazu o pár dní Vami vyhlásený za exkomunikovaného, z toho necítim ani úctu, ani lásku.
Musíte jednoducho pochopiť, že tou hranicou medzi tým, kedy niekto ešte je a už nie je „dosť dobrý“ je práve vyznanie, či zapretie Ježiša Krista. Ak by tou hranicou a kritériom bolo čokoľvek iné, potom by v tom nebola žiadna pravá úcta k Bohu, ani Božia láska, a hlavne žiadna skutočná pravda.
20. A jediným dôvodom je, že neposlúchol to, čo ste Vy chceli a tak ako ste Vy chceli. Citeľne sa cítite byť lepší ako on, ale hoci ste mu prisahali poslušnosť, zdá sa, že už vtedy ste ho neprijímali. A hoci ste si mysleli, že pápež Benedikt XVI. má byť exkomunikovaný, lebo vyhlásil Jána Pavla II. za blahoslaveného, prijali ste svätenie za kňazov práve v tejto Cirkvi. Ak je celá hierarchia tejto Cirkvi podľa Vás hodna exkomunikácie, ako to, že Vám bola dosť dobrá na to, aby ste prijali od jej biskupa kňazské svätenie?
V dobe, keď sme prijali kňazské svätenie, nebol ešte Ján Pavol II. beatifikovaný, ba dokonca, v určitej dobe (bolo to už po našich výzvach biskupom) Benedikt tento proces jeho beatifikácie pozastavil. V júni 2009, kedy sme boli svätení, nikoho ani nenapadlo, že Benedikt XVI. zopakuje medzi náboženské stretnutie v Assisi. Je známe, že práve kardinál Ratzinger bol jedným z hlavných kritikov týchto aktivít. Prijali sme teda svätenie v katolíckej cirkvi z rúk katolíckeho biskupa a ako katolíckemu biskupovi zastupujúcemu v diecéze Kristovu cirkev sme mu aj sľubovali poslušnosť. V tej dobe sme mali na vec podobný pohľad o akom hovoríte aj Vy, že je treba prehliadať morálne nedostatky biskupov a kňazov len keď hlásajú Božiu pravdu. A dodnes máme taký istý postoj. Ide len o to, že súčasná hierarchia pravdu viery popiera v tých najzásadnejších bodoch.
Od začiatku svojho povolania sme ale boli odhodlaní bojovať za túto Božiu pravdu aj za cenu veľkých nepríjemností a, ak to bude potrebné a Boh nám k tomu dá svoju milosť a silu, aj za cenu vlastného života. Dnes máme ten istý postoj, aký sme mali aj v dobe vysviacky. To, čo sa zmenilo, sú vonkajšie okolnosti. Zmenil sa stav Cirkvi. Možno aj postoje pána Zvolenského a spol. sú konštantné. Menia sa ale celospoločenské a celocirkevné okolnosti, na ktoré je biskup povinný reagovať. A reakciou súčasnej hierarchie je voľba priateľstva so svetom za cenu zrady Krista. Mení sa tiež miera poznania Božích právd a hlavne toho, ako týmto večným Božím pravdám odporujú nové, v súčasnosti šírené náuky. A so zväčšujúcou sa mierou poznania – hovoríme nielen o hĺbke a jasnosti poznania u biskupov, ale hlavne o jeho všeobecnom celospoločenskom rozšírení – rastie aj miera zodpovednosti pastierov a povinnosť reagovať na bludné náuky. Preto, tak ako za čias Pána Ježiša, po určitom období ohlasovania evanjelia, prichádza čas rozdelenia, okamih, kedy sa navonok ukáže, kto je a kto nie je Kristov. A až vtedy, keď sa to stane zjavným, je človek povinný, podľa toho konať – oddeliť sa od tých, ktorí sa oddelili od Krista.
21. Mohli by aj o Vás ľudia tak všeobecne povedať, že cítia, že ich milujete, hoci sú hriešnici?
Už sme povedali, že nemáme poznanie, o tom, čo ľudia cítia. Máme ale poznanie o tom, čo je evanjelium Ježiša Krista, a toto poznanie sa nám dostáva skrze dar viery.
22. Modlím sa, aby ste v pokore pred Pánom hľadali Božiu pravdu a mali dosť odvahy konať podľa toho, čo Vám v modlitbe odpovie Pán Ježiš. Lebo Pán Ježiš hovorí: Nesúďte, aby ste neboli súdení, neodsudzujete, aby ste neboli odsúdení...
V celom liste hovoríte o niečom celkom inom než o Božej pravde. Teraz v závere sa na ňu ale odvolávate. Vaše slová žiaľ nijako k poznaniu Božej pravdy neprispievajú. Už vopred, bez dostatočného pochopenia veci a oboznámenia sa s argumentmi oboch strán, nás odsudzujete. Takto Pán Ježiš neriešil veci.
23. V modlitbe sa za Vás pred Pánom prihovára a s úctou k Vám všetkým Vám vyprosuje hojné Božie požehnanie. Jitka Buriánková
Nevieme, ku komu sa vlastne modlíte. Ak sa modlíte k "bohu" New Age, ktorého predstavoval Ján Pavol II a momentálne aj "katolícka" cirkevná hierarchia s Benediktom XVI, (že každé náboženstvo si uctieva toho istého boha, len každý ho nazýva inak. Jedni ho nazývajú Allah, iní Budha, iní Krišna, iní príroda ...) tak Vás prosíme, aby ste sa za nás ne “modlili“. Tieto modlitby nesmerujú k jedinému a pravému Bohu, ale k niekomu inému. Dokiaľ neprijmete Pána Ježiša Krista ako jediného pravého Boha a nebudete činiť pokánie a nebudete sa mu klaňať ako jedinému Spasiteľovi, nemáme o Vaše „požehnanie“ záujem.
V Kristovi - rehoľníci SBM
15.2.2013 v Žiline
Sťahuj: Reakcia na list od pani J. Buriánkovej
