Rozbor SBM úvodu do knihy Judita od J. Heribana
(doplnená a upravená verzia listu)
V prvej časti (Hl. 1-7) sa opisuje obliehanie židovského mesta Betúlie. Asýrsky kráľ posiela svojho vojvodcu Holofernesa na západ, do Prednej Ázie a on pritiahol k mestu Betúlia. Holoferna rozčúli reč Amončana Achiora o mocnom Bohu Izraelitov a nariadi odrezať mesto od vodného prameňa, aby sa židia sami vzdali. V druhej časti knihy (hl. 8-16) sa píše o tom, ako došlo k oslobodeniu mesta. Čnostná vdova Judita (hebr. Jehudit = Židovka) sa dozvie o nebezpečenstve mesta a vyčíta jeho predstaveným, že nedôverujú v Božiu pomoc. S vedomím predstavených mesta sa Judita odoberie do Holofernovho tábora v domnení, že uteká pred istou skazou. Nakoniec Boh skrze Juditu dáva Izraelitom víťazstvo a obyvatelia Betúlie oslavujú Juditu ako osloboditeľku, pričom ona tiež svojim chválospevom zvelebuje Boha.
Dnes väčšina moderných exegétov pochybuje o skutočných historických udalostiach a osobách vystupujúcich v knihe, pretože niektoré údaje ťažko zodpovedajú dejepisným faktom okolitých národov.
Citácia od J. H.: „Skutočné udalosti a osoby patriace do rozličných historických období biblických a svetových dejín sú v knihe pospájané na vytvorenie opisu udalosti, ktorá nie je historická, ale metahistorická (nadhistorická).“
Ako si vysvetliť ťažkosti v knihe Judita, a to najmä s osobou Nabuchodonozora a zaradenie deja do konkrétneho obdobia?
V knihe sa píše, že asýrsky kráľ menom Nabuchodonozor, ktorý vládne v Ninive, bojuje s médskym Arfaxadom, ktorý sídlil v Ekbatany. Je pravdepodobné, že tento Nabuchodonozor nie je totožný s novo babylonským kráľom vládnucim v rokoch 605-562.
Podľa starej Tradície história knihy sa odohráva v 7. stor. pred Kr. počas vlády novo asýrskeho kráľa Aššurbanipala (667-627), syna Asarhaddona. On porazil judského kráľa Manassesa, odviedol ho do zajatia a potom sa obrátil proti Médii. O nejaký čas sa Manasses vrátil so zajatcami do Jeruzalema. Po dokončení ťaženia do Júdska vyzval Aššurbanipal národy na východe, aby sa mu opätovne podrobili a pretože sa tomu vzopreli, poslal proti nim svojho vojvodcu Holofernesa. Oslobodenie Betúlie prostredníctvom svätej vdovy Judity sa udialo asi 50 rokov pred babylonským zajatím.
Iným modernejším výkladom je ten, že spomenutým asýrskym kráľom Nabuchodonozorom bol perzský kráľ Artaxerxes III. Ochus (359-338). K tejto mienke sa prikláňa napr. cirkevný spisovateľ Sulpicius Severus (zomr. r. 420). Pre tento názor hovorí aj tá okolnosť, že medzi jeho vojvodcami je aj jeden s názvom Holofernes, brat kapadóckeho kráľa Ariarathesa. Meno Holofernes je perzské. Podľa gréckej osnovy knihy Judita (2, 7) žiadal kráľ na znak poddanstva zem a vodu, čo podľa Herodota (VI,48) a Polybia (IX,38) bol perzský zvyk. V knihe Judita sa viac krát spomína jeden eunuch Bagoas a Jozef Flávius (židovský historik) píše, že v tom čase akýsi eunuch Bagoas, dôstojník nepriateľského vojska, znesvätil Jeruzalemský chrám. Túto médsko - perzskú dobu by mohol dosvedčovať aj Juditin chválospev, v ktorom sa hovorí: „Peržania sa zdesili nad jej odvahou. Médi sa zhrozili pred jej silou. (Jud 16, 10)
Iné výklady stotožňujú Nabuchodonozora s perzským kráľom Dáriusom I. No je zrejmé, čo podporuje i kardinál, jezuita, sv. Róbert Bellarmín, že daný príbeh vyslobodenia Betúlie od pohanskej skazy sa stal pravdepodobne za kráľa Aššurbanipala.
Síce niektoré udalosti z tejto biblickej knihy nie je jednoduché vysvetliť, predsa proti spochybňujúcim „argumentom“ moderných odporcov svedčí samotné stanovisko katolíckej cirkvi, podľa ktorého kniha Judita vo svojej rozprave opisuje skutočnú historickú, a nie „nadhistorickú“ udalosť.
Jej autorom je zaiste palestínsky Žid zbehlý v Písmach Starého zákona, úprimne zbožný a za Boží zákon horlivý. Knihu spísal s použitím písomných prameňov z Betúlie pred odvedením Židov do zajatia alebo na začiatku zajatia. Židia považovali knihu za historickú a podľa nich videli všetci svätí otcovia cirkvi v jej rozprave skutočnú udalosť.
Z Judity citovali napr. sv. pápež Klement Rímsky, Tertulián, Klement Alexandrijský, Origenes, sv. Ambróz, sv. Atanáz, sv. Augustín. Svätý Hieronym, ktorý ju prekladal z aramejskej predlohy do latinčiny hovorí, že knihu spomínali ako kánonickú na Nicejskom koncile (325). Africké synody (napr. v r. 393 a 397) ju zaraďovali hneď za knihu Tobiáš medzi kánonické spisy. Neskôr tak robili všetky cirkevné koncily uvádzajúce zoznamy Bohom inšpirovaných kníh.
O obhajobe historicity Judity svedčí aj poznámka v poslednom verši knihy: „A slávnostný deň tohto víťazstva započítavajú Hebrejskí do počtu posvätných dní a židia ho slávia od toho času až do terajšieho dňa.“- (pozn. SBM – tento verš je z katolíckeho prekladu z r. 1955). Sotva by boli zaviedli sviatok na pamiatku víťazstva, keby to nebolo historicky podložené.
Nech už sa dej knihy odohral za jedných alebo druhých vládcov, podstatné je, že sa jedná o reálnu dejinnú udalosť a že tento biblický spis je vnuknutý Duchom Svätým.
Kniha Judita je poučná aj pre súčasnú cirkev:
Kto sa verne drží Boha a Jeho prikázaní a v čase skúšok sa k nemu obráti pokáním, modlitbou (9, 16-19) alebo pôstom (8, 6), toho Boh vyslobodzuje z rôznych nebezpečenstiev. Judita je aj krásnym príkladom mravnej čistoty, čnosti a horlivosti za česť a slávu Božiu a blaho svojho národa. Otcovia cirkvi preto zaraďujú postavu ženy Judity medzi predobrazy Panny Márie, prečistej Bohorodičky.
„Keď k nej prišli, všetci jej dobrorečili jedným hlasom: "Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu! To všetko si urobila ty svojou rukou. Izraelu si preukázala dobro a Boh mal v ňom zaľúbenie. Buď požehnaná, žena, od všemohúceho Boha naveky." A všetok ľud odpovedal: "Amen!" (Jdt 15, 9-10).
