ÚVOD DO KNIHY PIESEŇ PIESNÍ
Kniha sa po hebrejsky nazýva „Šír hašširím“, po slovensky sa prekladá ako „Pieseň piesní“, alebo lepšie „Pieseň nad piesňami“, i „Veľpieseň“. V Septuaginte (LXX) má názov „Asma asmáton“ a vo Vulgáte (Vg) „Canticum canticorum“. Ústrednou myšlienkou tejto múdroslovnej knihy je opis milostných piesní, v ktorých sa ospevuje prirodzená manželská láska medzi snúbenicou a ženíchom, ktorí túžia po sebe a radujú sa z chvíľ, ktoré môžu tráviť spolu. Ich radosť z prežívania spoločných okamihov prerušuje bolestné odlúčenie, a preto v opätovnom hľadaní a nachádzaní seba mohutnie ich vrúcna láska.
Popri doslovnom výklade tejto knihy o manželskej láske je tiež potrebné spomenúť ďalšie vysvetlenie tohto biblického spisu, a to nadprirodzené, teda duchovné, či obrazné vysvetlenie.
ALEGORICKÝ (OBRAZNÝ) VÝKLAD.
V starom zákone, zvlášť u prorokov (napr. Iz 54,4n; Jer 2,2; Ez 16, 7-14; Oz kap. 1-3), je znázornená zmluva, ktorú Boh uzavrel s Izraelom, zmluvou najvznešenejšou, zmluvou manželskou. Preto veriaci Starého zákona chápal obraz manželskej lásky vo Veľpiesni, lebo mu bol blízky. V tomto obraze vystupuje Boh ako snúbenec a izraelský národ, ktorý Boh miluje, ako snúbenica. Porušenie ich vzájomnej zmluvy nastalo vtedy, keď Boží ľud odpadol k pohanskej modloslužbe a tento hriech nevernosti voči Bohu bol nazvaný ako cudzoložstvo. V Novom zákone dokonalé naplnenie tejto zmluvy medzi Bohom a jeho vyvoleným národom predstavuje Boží Syn, Ježiš Kristus, ktorý sa kvôli svojej snúbenici – Cirkvi, a z lásky k nej, obetoval za jej hriechy na kríži. Tento alegorický novozákonný výklad Veľpiesne zastávajú aj cirkevní otcovia, ako napr. sv. Ambróz, sv. Augustín, sv. Hieronym, či sv. Bernard.
Spomenutý obrazný výklad môžeme rozdeliť ešte na dogmatický, asketický a na mariologický.
A, Dogmatický výklad. Ako sme už spomenuli, snúbencom je v tomto prípade Pán Ježiš a snúbenicou Jeho svätá Cirkev. Toto potvrdzujú niektoré miesta z Písma Svätého. (Napr. Mt 9, 15; 25, 1-13; Jn 3, 29-30; 2 Kor 11, 2; Ef 5, 25-33; Zjv 19, 7-9; 21, 2; 22, 17) Tento dogmatický komentár k Veľpiesní podporovali napr. Origenes, sv. Augustín, Béda Ctihodný alebo sv. Tomáš Akvinský. Sv. Dionýz Kartuzián hovorí: „...svätí vynikajúci vykladači tvrdia, že táto kniha pojednáva o Kristovi a Cirkvi, pokiaľ znamená zhromaždenie všetkých vyvolených od počiatku sveta.“ Stojí za zmienku ešte spomenúť v tejto oblasti rozčlenenie Piesne piesní na tri časti, ako to učinil sv. Tomáš Akvinský. V prvej časti (1,1-3,6) rozoberá vzájomnú túžbu Krista a cirkvi za prvotnej doby, kedy sa židia zdráhali vstúpiť do novej Kristovej cirkvi. V druhej časti (3, 7-6,9) je opísaná túžba, aká bude za dôb, kedy cirkev bude prospievať a kedy pojme do svojho lona bezmála všetky národy. V časti tretej (6, 10-8,13) je obraz poslednej doby, kedy všetok Izrael dôjde do cirkvi spásy.
B, Asketický výklad. Snúbencom je Ježiš a snúbenicou každá vyvolená duša. Tento pohľad rozvíjal hlavne sv. Bernard.
C, Mariologický výklad. V ňom sa hovorí z Piesne piesní o snúbenici, najkrajšej spomedzi žien, o ľalii alebo priateľke, na ktorej niet škvrny, ako o predobraze Božej Matky, Panne Márii. V jej panenskom a nepoškvrnenom lone sa spojilo pod vplyvom Ducha Svätého Slovo - Druhá Božská osoba - Ježiš, ktorý si zobral z nej ľudskú prirodzenosť. O tom, že niektoré verše tejto knihy možno vykladať o svätej Bohorodičke, hovorili napr. sv. Efrém, sv. Ambróz alebo sv. Peter Chryzológ.
PÔVOD KNIHY A AUTORSTVO
Podľa starodávnej židovskej aj kresťanskej tradície je autorom spisu kráľ Šalamún. (1,1; 3, 7. 11; 8,11) Zrejme ho zostavil v raných rokoch vlády nad Izraelom. Pôvodca knihy Sirachovcovej píše o Šalamúnovi: „Pre piesne, príslovia, podobenstvá a pre výklady krajiny ťa obdivovali.“ (Sir 47, 18) Iné dôkazy: Autor žil v období ešte jednotného izraelského kráľovstva, o čom svedčí aj fakt, že vo Veľpiesni sa nenaznačuje rozdelenie kráľovstva na dve ríše, ktoré nastalo po vláde kráľa Šalamúna. Autor knihy len tým, že bez ohľadu na rozhraničenie kráľovstva spomína v ňom mestá Jeruzalem, Tirzu, kraje Engadi a Saron, vrchy Hermon, Karmel a Libanon a ďalšie, dostačujúco dokazuje, že má pred očami jednotné kráľovstvo, a nie rozdelené. Pôvodca spisu mal pri písaní i bohaté prírodovedecké znalosti. Veď vymenúva v ňom 21 rastlín rôzneho druhu a 15 zvierat. Je evidentné, že týmto múdrym znalcom prírody bol kráľ Šalamún, o čom hovorí 1 Kr 5, 13-14. Iným z argumentov o autorstve najmúdrejšieho kráľa Izraela je i to, že snúbenica v 1,9 sa pripodobňuje k paripám faraónovho koča a z 1 Kr 10, 28 vieme, že Šalamúnovi dodávali kone práve z Egypta. Je teda zjavné, že Pieseň piesní vznikla okolo r. 960. pred Kr. Tieto argumenty preto vyvracajú rúhavé tézy racionalistických, heretických teológov, ktorí tvrdia, že autorstvo pripisované Šalamúnovi je údajne len literárna fikcia, a že kniha vznikla až v poexilovom období medzi r. 400- 200 pred Kr. (porov. J. Heriban, úvod do Piesne piesni, s. 1272, SúCM Rím 1995)
ODKAZ SÚČASNEJ CIRKVI – pre manželov, ale aj každého kresťana
Pieseň piesní je zobrazením manželskej lásky, ktorú Stvoriteľ požehnal (porov. Gn 1,28), a ktorá má byť podľa Božieho zámeru medzi jedným mužom a jednou ženou. V Novom zákone Kristus povýšil manželstvo na sviatosť, pričom vyhlásil, že manželstvo je nerozlučiteľné, a preto si majú byť muž a žena navzájom verní v láske. (Porov. Mk 10, 1-12). Svätý Pavol tiež zdôrazňuje vzájomnú vernosť manželov: „Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené, lebo smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh.“(Hebr 13,4) Pokiaľ Veľpieseň vysvetľujeme alegoricky, tak povzbudenie pre Katolícku cirkev nájdeme napríklad v knihe Zjavenia svätého Jána. „A Duch i nevesta volajú: "Príď!" Aj ten, čo počúva, nech volá: "Príď!" Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.“(Zjv 22,17) Kto je nevestou, ktorá túžobné očakáva príchod svojho ženícha? Kristova Cirkev, ale i každá duša, ktorá miluje Ježiša. Otázkou pre každého kresťana katolíka znie: Túžim po druhom príchode Pána Ježiša? Teším sa naň? Som otvorený na Ducha Svätého, ktorý ma učí milovať Krista a vernosti Jeho evanjeliu? Alebo som otvorený na iného ducha, ducha sveta, či ducha falošného synkretizmu s démonickým pohanstvom, ktorý popiera Krista ako Boha a pripravuje duše o spásu? Apoštol Pavol preto napomína Cirkev, že „...KTO NEMÁ KRISTOVHO DUCHA, TEN NIE JE JEHO.“(Rim 8,9)
