Boh Stvoriteľ (2. časť)
o anjeloch, stvorenie človeka
Anjeli
Boh vo svojej najvyššej múdrosti stvoril mimo viditeľný, hmotný svet aj svet neviditeľný, t. j. ríšu iba duchov, ktorých nazývame anjeli (t. j. poslov, vyslancov Božích). Anjeli sú čistí duchovia, t. j. bytosti, ktoré majú rozum a slobodnú vôľu, ale nemajú telá. Súcnosť duchového sveta je článkom katolíckej viery. Písmo sväté Starého a Nového Zákona hovorí na mnohých miestach o anjeloch. Tak napr. anjeli strážili raj, boli na rebríku, ktorý videl Jakub, sprevádzali mladého Tobiáša, anjel zvestoval Panne Márii narodenie Spasiteľovo, zjavili sa pastierom betlehemským, slúžili Kristovi Pánovi na púšti, tešili svätých apoštolov po nanebovstúpení Pána atď. Aj ľudský rozum uznáva, že medzi Bohom, najvyšším a najdokonalejším Duchom, a človekom je spojovací článok, t. j. ríša zo stvorených duchov. Existenciu duchov uznávali aj pohania, Babylončania, Gréci a Rimania. Anjelov je veľké množstvo. Prorok Daniel hovorí: „tisíce tisícov mu slúžili a desaťtisíce desať tisícov stáli pred ním“ (7, 10). Kristus Pán hovorí o plukoch anjelských (Mt 26, 53). Boží anjeli, ako duchovné bytosti, spoznávajú a chcú; pretože sú tvory, ich poznanie a chcenie je obmedzené, nad človeka však v ňom vynikajú. Nie sú si rovní, líšia sa schopnosťami a darmi duševnými, ktoré im Boh dal, a tiež úradmi, ku ktorým ich určil. Keď Boh anjelov stvoril, boli dobrí a blažení, boli obdarení posväcujúcou milosťou a mnohými dokonalosťami. Nadprirodzenej blaženosti, ku ktorej boli povolaní, si mali zaslúžiť a preto ich Boh podrobil skúške (Zjv 12, 7). Mnohí anjeli neobstáli v tejto skúške. Verní anjeli boli od Boha odmenení večnou blaženosťou a sú odvtedy utvrdení v dobrom (Mt 18, 10). Sú to anjeli dobrí a svätí. Anjeli, ktorí zhrešili, boli naveky zavrhnutí do pekla (2 Pt 2, 4, Jn 8, 44). Sú to zlí duchovia, (padlí anjeli), diabli alebo tiež démoni. Hriechom anjelov bola pýcha. Chceli byť Bohu rovní, t. j. na ňom nezávislí. Snáď sa tiež postavili proti Bohom im zjavenému plánu o vtelení Syna Božieho.
Svätí anjeli oslavujú Boha a sú určení na službu ľuďom. Správajú sa k nám priateľsky:
a) milujú nás, pretože milujú Boha;
b) povzbudzujú nás k dobrému;
c) ochraňujú nás na tele a na duši;
d) prosia za nás Boha.
Že každý človek má zvláštneho anjela strážcu, nie je síce článkom viery, ale je to všeobecné presvedčenie, ktoré sa opiera o slová Kristove: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18, 10). Duchovia zlí, ktorým ich prirodzené schopnosti zostali, užívajú ich na škodu ľudstva. Správajú sa k nám nepriateľsky:
a) nenávidia nás, závidia nám;
b) navádzajú a pokúšajú nás k hriechu;
c) chcú nám škodiť na tele a na vonkajších statkoch;
d) chcú, aby sme raz prišli do pekla. „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere“ (1 Pt 5, 8-9).
Hriech našich starých rodičov, zrada Judášova, lož Ananiášova a iné hriechy sú v Svätom Písme pripisované diablovi. Ba, samotného Krista Pána sa odvážil diabol pokúšať (Mt 4, 1). Proti pokušeniam zlého ducha sa chránime modlitbou a bdelosťou (Mt 26, 41). Že zlí duchovia môžu z Božieho dopustenia človeku škodiť na tele a statkoch pozemských, vieme z histórie Jóbovej; niekedy sa môžu zmocniť celého človeka (posadnutosť), avšak bez znásilnenia jeho slobodnej vôle (Mt 8, 28). Cirkev používa proti diabolskému pôsobeniu exorcizmus. Rozoznávame rôzne spôsoby spojenia človeka s diablom (Vodcom padlých anjelov).
a) Patrí sem predovšetkým poverčivé hádanie (veštba), ktoré spočíva v tom, že prostredníctvom diabolských vplyvov sa chceme dozvedieť tajné, skryté a budúce veci. Táto povera, rozšírená doteraz u pohanských národov, má rôzne mená podľa predmetov, ktoré sa pri nej užívalo. Je to nekromancia, (snaha o vyvolávanie duší zomrelých a ich dopytovania sa o budúcnosti). Ďalej sú to t. zv. auguria či auspicia (znamenia), ktorými podľa viery pohanských Rimanov dávali bohovia ľuďom znamenia, napr. z letu vtáčieho, z behu a hlasu zvierat, hromu a blesku atď.; veštby sa diali tiež z vnútorností obetí, prinášaných bohom (aruspicia - jasnovidectvo), alebo hádaním z ruky, podľa tvaru prstov, čiar a ťahov na dlani (chiromantie),
b) Na druhom mieste sú čary a kúzla, pri ktorých sa človek snaží pomocou určitých prostriedkov a za pomoci zlého ducha vykonať veci podobné zázrakom. Kúzlo v širšom zmysle sa nazýva mágia prirodzená alebo biela. Je to umenie na základe znalosti tajných prírodných síl a ručnej zručnosti vykonávať prekvapujúce skutky. Opakom je mágia čierna či diabolská, ktorá používa k mimoriadnym účinkom diabolských vplyvov. K mágii je možné počítať všetok t. zv. okultizmus. Veštby, kúzla boli rozšírené u starovekých pohanských národov: Chaldejcov, Egypťanov, Peržanov, u Grékov a Rimanov. Rovnako v stredoveku bola rozšírená domnienka, že možno vojsť do styku so zlým duchom a s jeho pomocou konať mimoriadne veci buď na „prospech“ alebo škodu ľudí. Osoby podozrivé z čarodejstva boli prísne trestané, často boli usmrtené aj osoby nevinné, napr. sv. panna Orleánska. Veštectvo a kúzla sú rozšírené dodnes aj u kultúrnych národov, často vo vrstvách vzdelancov viac ako u prostého ľudu. Tento zjav vysvetlíme tým, že ľudia, ktorí nemajú pravej viery v Boha, uchyľujú sa k najrôznejším poverám.
c) V novšej dobe sa rozšíril na svete špiritizmus (duchárstvo), t. j. snaha dorozumievať sa s duchmi zo záhrobia a dozvedať sa od nich skryté veci. Bol známy už v Starom Zákone (Dt 18, 11; 1 Sam 28, 7-8). Novodobý špiritizmus pochádza z Ameriky. Pri špiritistických sedeniach (seansách) sprostredkuje spojenie s duchmi t. zv. médium, ktoré upadá do zvláštneho spánku (tranzu), je ovládané duchom, hovorí, píše atď. Tiež rôzne zjavy, napr. údery, pohyb predmetov, hudba a i., ktoré sa dejú pri sedení, pripisujú sa duchom. Duchovia sa môžu vraj aj telesne zjaviť. S ohľadom katolíckej vierouky a mravou treba si o špiritizme pamätať: Mnohé zo zistených zjavov v špiritizme sa dajú vysvetliť cestou prirodzenou, napr. zvýšenou citlivosťou média, halucináciou, jasnovidectvom, sugesciou, zvláštnou psychickou silou a pod. Bolo tiež zistené, že skoro všetky vynikajúce médiá sa dopúšťali podvodov (zjavujúci sa duchovia boli média samé, podvodné fotografie duchov atď.) Z výpovedí duchov cez médiá bola zostavená celá sústava špiritistickej náuky. Špiritisti, ktorí stoja na stanovisku panteizmu, popierajú tiež podstatný rozdiel medzi Bohom, duchom a hmotou. Mnohí špiritisti veria v sťahovanie duší po smrti do iných tiel (ľudských alebo zvieracích), podľa ich mravného života (inkarnácie), až sa konečne očistia a splynú s božstvom v jednu podstatu. Pretože samotné špiritistické zjavy, ako aj výpovede médií a názory špiritistov odvracajú od viery v Boha a Ježiša, Syna Božieho a popierajú niektoré Bohom zjavené pravdy, odsúdila Cirkev katolícka encyklikou pápeža Pia IX. „Supremae“ roku 1856 špiritizmus ako bludnú poveru a zapovedala svojim veriacim účasť na špiritistických schôdzach.
O ľudoch
Pôvod človeka podľa Písma svätého
Korunou všetkého pozemského tvorstva je človek, po anjeloch najdokonalejší Boží tvor. Boh stvoril človeka šiesteho dňa, keď zem aj so svojimi tvormi bola už pre neho pripravená. Písmo sväté hovorí o pôvode človeka: „Nato Boh povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! ... A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (1. Mojž. 1, 26-27). Ďalej Písmo sväté bližšie vysvetľuje: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (1. Mojž. 2, 7). Prvý človek dostal od Boha meno Adam (1. Mojž. 5, 1). V tejto správe Písma sú obsiahnuté tieto náboženské pravdy:
a) Človek je stvorený od Boha;
b) Človek sa skladá z hmotného tela, ktoré je z tých istých látok ako telo nižších živočíchov, a z nehmotnej duše;
c) Človek sa stáva až duchovou dušou človekom a Božím obrazom.
Slová Písma svätého „z hliny zeme“ značia: Boh dal vzniknúť ľudskému telu z látok zemských už stvorených, ktoré sú na zemi a z ktorých je tiež ľudské telo. Nebolo to teda stvorenie vo vlastnom zmysle, t. j. z ničoho. Slová „vdýchol v tvár jeho dych života“ značia: Boh priamo stvoril dušu a spojil ju s telom. Človek bol stvorený ako živá a rozumná bytosť. Telo a duša sú podstatné časti človeka. Človek nie je iba duch. Nemusí sa hanbiť za svoje telo. Nemá mu síce dávať prednosť pred dušou, má však sa i o telo starať a pestovať ho. Už staré príslovie hovorí, aby v zdravom tele bol zdravý duch. Je vyššou povinnosťou, aby zdravou askézou urobil človek svoje telo vhodným nástrojom duše. Telo nemá panovať, má slúžiť.
Stvorenie ženy
O stvorení prvej ženy hovorí Písmo sv.: „Potom Pán, Boh, povedal: "Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná." Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi.“ (1. Mojž. 2, 18-21.22). „Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich.“ (1. Mojž. 3, 20). V tomto pojednávaní nás pisateľ učí:
a) Adam je praotcom celého pokolenia ľudského (jednotný pôvod ľudstva);
b) Muž a žena sú si podstatne rovní (rovnosť ženy);
c) Muž a žena sú zviazaní v manželstve k nerozlučiteľnému životnému spoločenstvu.
Slová Písma svätého o stvorení ženy z rebra (boku) Adamovho treba brať v zmysle reálnom, doslovnom. Keby táto správa o pôvode ženy z tela mužovho nebola ... pravdivá, nebolo by možné pokladať rozprávanie Mojžišovo za skutočnú dejinnú udalosť (historické faktum). Ak sa hovorí v Písme, že Boh učinil ženu z Adamovho rebra, musíme tomu rozumieť tak, že Boh svojou všemohúcou vôľou z telesnej podstaty Adamovej dal vzniknúť aj telu ženy: aby tým viac vynikla jednota ľudského pokolenia, aby tým vštepil mužovi, že žena je tej istej ľudskej prirodzenosti a zároveň bol tým predobrazený vznik Cirkvi z boku Kristovho na kríži (sv. Tomáš Akvinský a iní). Z Písma ďalej vyplýva, že Boh utvoril Adama a Evu ako dve osoby rôzneho pohlavia, muža a ženu, aby tým umožnil rozmnoženie ľudského pokolenia. Preto k nim hovorí: „Boh ich požehnal a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju...“ (1. Mojž. 1, 28).
Jednota a vek ľudského pokolenia
Po bližšom skúmaní rôznych ľudských rás je jednotný pôvod terajšieho pokolenia ľudského od pra rodičov Adama a Evy mnoho zastávaný. Mnohé výsledky vedeckého bádania hovoria pre jednotu druhu, napr. rovnosť podstatných telesných znakov (stavba kostry a kostí, počet tepov srdca, normálna teplota), neobmedzená plodnosť, spoločné duševné schopnosti (rozum, slobodná vôľa, cit) a ich zreteľné znamenia, t. j. reč. Rozdiely medzi ľudskými plemenami sú ... nepodstatné (napr. rôznosť pleti, vlasov, útvar lebky) a dajú sa vysvetliť rozptýlením národov, vplyvom podnebia, spôsobom života a pod. Svätý Pavol vyhlásil v areopágu: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, ... a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 18, 24. 26). Nebolo teda podľa Písma svätého pred (prae) adamitov ani koadamitov, t. j. ľudí, žijúcich pred Adamom alebo spolu s Adamom. Ústne podanie (tradícia) najstarších národov (Chaldejcov, Babylončanov, Číňanov, Egypťanov, Grékov, Rimanov, Germánov a Slovanov atď.) rozprávajú o pôvode a stvorení prvého človeka atď. S učením o fyzickej podstate celého pokolenia ľudského súvisia dva články viery: o všeobecnosti dedičného hriechu a všeobecnom vykúpení ľudstva Ježišom Kristom. O starobe ľudského pokolenia sa z Písma sv. ničoho presného nedozvedáme. Podľa hebrejského textu Písma sv., ktorý prevzala aj Vulgáta (latinský preklad) sa udáva od Adama až do Kristovho narodenia asi 4000 rokov, podľa Septuaginty (grécky preklad) 5400 rokov, Martyrologium rímske uvádza 5199 rokov. Odhadnúť vek pokolenia ľudského je ponechané vede...
Zástancovia o zvieracom pôvode človeka hovoria buď o priamom pôvode človeka z opice, alebo o vzdialenom príbuzenstve medzi človekom a opicou ... Medzi človekom a antropoidnými opicami sú však aj po stránke telesnej značné rozdiely (v chrupe, u stehien, nôh, rúk, priamom chode človeka a pod.). Niektorí antropológovia odvodzujú pôvod človeka buď z vyhynutého už druhu opíc, alebo od iného, na nižšom stupni stojaceho cicavca. Vedecký stav otázky o zvieracom pôvode človeka je dnes tento: Nepodarilo sa doteraz nájsť spojovacieho článku medzi človekom a zvieratami...
Žiadny človek nepochádza zo živočícha, ktorý by nebol človekom. Proti transformizmu tiež svedčí, že sa nepodarilo nájsť prechodného tvaru medzi zvieraťom a človekom... Aký je teda vývoj človeka, nie je doteraz vedecky zistené. Rôzne názory o tom sú obyčajné domnienky (hypotézy), nie dokázané vedecké pravdy. Človek sa stáva človekom svojou duchovou dušou. Lebo ľudská duša, ako duchovná podstata, môže byť privedená k súcnosti (existencii) len tvorivým Božím úkonom. Medzi dušou zvieracou a ľudskou je podstatný rozdiel a nemožno pripustiť, že by sa duša zvieracia znenáhla pretvarovala na ľudskú dušu, ako učí transformizmus. V tom je aj z hľadiska psychologického zásadná námietka proti názorom vývojovej teórie o pôvode človeka. Človek ako taký mohol byť len od Boha stvorený, nemohol sa sám od seba vyvinúť zo zvieracieho stavu.
(Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.)
(pokračovanie v ďalšej časti)
Podobné články:
Pamätaj na svojho Stvoriteľa
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/pamataj-na-svojho-stvoritela.html
O Bohu Stvoriteľovi (I. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-bohu-stvoritelovi--i.-cast-.html
