Boh Vykupiteľ (3. časť)
Zázraky Kristove a jeho proroctvá
Pravdivosť svedectva Kristovho, že je Vykupiteľom a pravým Synom Božím, dokazujú zvláštnym spôsobom jeho zázraky a proroctvá.
Zázraky Kristove
Zázrak je mimoriadny, zmyslom prístupný zjav, ktorý nemôže byť vysvetlený cestou prirodzenou, ale iba činnosťou Božou. Zázrak je možný, lebo Boh, ktorý svet stvoril a dal mu zákony, môže do nich zasiahnuť a ich meniť. Tým však neruší zákonov prírodných, tie zostávajú ďalej v platnosti, zázrak je iba výnimkou z ich pravidelného pôsobenia. Zázrak môžeme spoznať. Tie, ktoré sa stali v minulosti, musia byť dosvedčené od hodnoverných svedkov.
Každý zázrak musí byť Boha dôstojný. Také zázraky patria neodlučiteľne k dejinnému životu Kristovmu. Kristus konal početné zázraky a pôsobil ich bez váhania a uvažovania, bez predbežnej modlitby o zázračnú silu, pôsobil ich z vlastnej moci, ako to môže robiť iba všemohúci Syn Boží. Ježiš pôsobil zázraky preto, aby vzbudil vieru vo svoje božské poslanie: „Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo: skutky, ktoré mi dal vykonať Otec. Tieto skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma poslal Otec.“ (Jn 5, 36). Na svoje zázraky sa odvolával: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ (Jn 10, 37-38).
Zázraky Kristove sú dobre dokázané
a) O zázrakoch Kristových sa dozvedáme predovšetkým z evanjelií. Evanjelisti rozprávajú o nich jednoducho, pokojne a presvedčivo... O vierohodnosti evanjelistov nemôžeme rozumne pochybovať. Obetovali za toto svedectvo život.
b) Dosvedčuje nám ich prvotná kresťanská obec. Zázraky Kristove sa diali verejne a boli všetkým známe. Spôsobili veľké nadšenie ľudu pre Krista, napr. pri jeho slávnom vjazde do Jeruzalema. Zázraky priviedli jeho učeníkov k viere v jeho božské poslanie. Učenie Kristovo sa nedá oddeliť od jeho zázrakov. O nich Kristus hovoril a ich sa dovolával. Uviedli v rozpaky aj jeho nepriateľov: "Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia.“ (Jn 11, 47) Veľkňaz Kaifáš hovoril: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ." (Jn 11, 50). A rozhodli sa Krista odstrániť (Jn 11, 53).
c) Viera nespočetných vzdelaných kresťanov prvých troch storočí je na nich založená. Zázrakov Kristových sa dovolávali svätí apoštoli a ich žiaci ako vecí všeobecne známych. Sv. Peter hovorí k zástupu v deň zoslania Ducha Svätého: „Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili.“ (Sk 2, 22-23). Máme tiež výslovné svedectvo apologétov (t. j. obhajcov viery) prvých storočí, napr. Quadrata v jeho apológii, napísané v r. 126 cisárovi Hadriánovi: „Skutky nášho Spasiteľa boli trvalo viditeľné. Tí, ktorí boli od Krista uzdravení a vzkriesení, nielen v okamihu svojho uzdravenia a vzkriesenia, ale tiež neskôr boli videní od všetkých, žili ešte dlho po odchode Kristovom,..." O zázrakoch Kristových hovoria aj židovskí spisovatelia.
d) Zázraky Kristove doznávajú mlčky bludári prvých storočí, pohanskí i židovskí protivníci kresťanstva, ktorí pri útokoch na evanjelia nepopierali zázraky Pána, ale pokladali ich za „čarodejstvo“.
e) Zázraky Kristove boli skutočné zázraky. Tí, ktorí to popierajú, nemajú dostatočných znalostí novozákonných o nich. Kristus uzdravuje na verejnosti, pred očami nepriateľských pozorovateľov chorých vo veľkom počte (Mt 12, 15), dovoláva sa týchto uzdravení ako pravých zázrakov (Jn 5, 36). Medzi uzdravenými od neho sú mnohí slepci (Mk 10, 46; Jn 9, 1n.), často uzdravil ochrnutých (Jn 5, 5), hluchonemých (Mk 7, 32), človeka s uschnutou rukou (Mt 12, 10), vodnateľnosť (Lk 14, 2), malomocenstvo (Mt 11, 5; Luk 7, 12), teda choroby, ktoré nemali s hystériou alebo nervozitou nič spoločné a u ktorých by všetka sugescia nič nepomohla.
f) Kritici, ktorí nechcú uznať zázrakov Kristových, snažia sa ich vysvetliť cestou prirodzenou. Zachádzajú tým často až do smiešností. Vyhlasujú totiž niektoré zázraky za akési premietnutie vnútorných zážitkov do vonkajšieho sveta. Tak napr. Kristus na svadbe v Káne nepremenil vodu vo víno. Voda, ktorú dal priniesť, chutila svadobčanom lepšie ako víno, neskôr teda, premietnutím ich vnútorného zážitku, bola premenená na víno. Chcú vysvetliť zázraky Kristove špiritizmom. Lenže to si protirečí. Zázraky Kristove boli urobené bez všetkej prípravy, za bieleho dňa, pred tvárou pohanov i Židov, z pohnútok ušľachtilých, nie na ukojenie ľudskej zvedavosti. Vysvetľujú ďalej, že Kristus pôsobil mnohé zázraky sugestívnym vplyvom svojej osobnosti. Dovolávajú sa pritom modernej lekárskej vedy, ktorá používa podobných spôsobov magnetizmu, sugescie a hypnózy. Je tu však rozdiel. Sugescia nelieči organické choroby, ... Spôsobuje tiež iba na krátky čas domnienku uzdravenia... U zázrakov, popísaných v evanjeliách, napr. pri uzdravení slepých, hluchonemých, vzkriesení z mŕtvych, je však každá sugescia a hypnóza vylúčená. Niekedy však žiadal Kristus vieru, išlo mu však o vieru v jeho božské poslanie, teda úkon nábožensko-mravný, nie vieru k príprave na svoju „sugestívnu“ činnosť. Zázrakov Kristových nemožno teda vysvetliť cestou prirodzenou, ako napokon sám vyhlasoval (Lk 7, 20-22; Jn 10, 37-38).
g) Početné boli zázraky Kristove, ktoré sa za jeho verejného pôsobenia udiali. Nezabudnime však, že je ešte jeden veľký, dodnes k nám zreteľne hovoriaci zázrak, totiž založenie Kristovej Cirkvi. Kristus založil náboženskú spoločnosť, ktorá bez svetských prostriedkov a moci odoláva už takmer po dve tisícročia všetkým ničivým silám doby, vedy, vášní a násilných prenasledovaní. Do jej učenia sa nedostal žiadny omyl alebo protiklad, ona šírila a doteraz šíri pravú svätosť medzi národmi. Cirkev vydáva doteraz svedectvo o Kristovi a dokazuje tak pravdivosť toho, čo Ježiš sám o sebe vyhlasoval. (Cirkev katolícka je dnes len tam, kde je pravoverné učenie, s pravovernými duchovnými, ktorí sa oddeľujú od apostatov, heretikov a ich heréz. - pozn. SBM).
Proroctvo Kristovho
Proroctvo je jasná a určitá predpoveď budúcej udalosti, ktorú môže poznať iba vševediaci Boh. Musí sa splniť vo svojom celku aj v jednotlivostiach. Predpoveď udalosti, ktorú možno poznať alebo predvídať, nie je proroctvom. Za proroctvo nemožno pokladať dvojzmyselné výroky pohanských veštiarní, takzvané jasnozrenie médií a výroky osôb hypnotizovaných, budúce predpovede moderných veštkýň a pod... Kristus vyslovil mnohé proroctvá. Predpovedal jasne svoje vlastné utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie.
„Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych." (Mt 20, 18-19). Predpovedal zradu Judášovu (Mt 26, 21, 25), Petrovo zapretie (Mar. 14, 30), utrpenie a prenasledovanie apoštolov: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom.“ (Mt 10, 16-18, 22); „Vylúčia vás zo synagóg, ba prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu“ (Jn 16, 2). Ježiš predpovedal, že jeho Cirkev porastie ako horčičné zrno a že objíme všetky národy (Mat. 3, 31), že jeho učenie bude hlásané po celom svete (Mt 24, 14) atď. Jeho slová o Cirkvi, že „brány pekelné jej nepremôžu“ (Mat. 16, 18) dodávajú nám istoty a odvahy vo všetkých búrkach, ktoré sa proti Cirkvi Kristovej zdvíhajú.
Kristus predpovedal zničenie Jeruzalema a jeho chrámu (Mt 22 a 24; Mk 13; Lk 19 a 21), osud národa židovského (Luk. 21, 24). Kristus nehľadel iba do budúcnosti, on prezrel aj hlbiny ľudskej duše, pozná vopred ľudí (Jn 1, 42, 47), odhaľuje ich tajné myšlienky, napr. farizeja Šimona, Samaritánke pripomína jej hriechy (Jn 4), spoznáva zmýšľanie zákonníkov, svojich nepriateľov atď. Všetky Kristove predpovede sa splnili alebo napĺňajú. To nám dokazuje Písmo sväté, dejiny Cirkvi a dejiny národa židovského. Zničenie Jeruzalema a jeho chrámu (r. 70 po Kr.) je popísané od dejepisca Jozefa Flávia v siedmich knihách: O vojne židovskej. Kristus predpovedal tiež posledný súd a koniec sveta (Mt 24, 23 n.; Mt 25, 31 n.). Prameňom poznanej budúcnosti môže byť iba božská vševedúcnosť. Proroctvá Kristove dokazujú jeho vševedúcnosť a tým aj jeho božský pôvod.
Zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Kristovo
Zmŕtvychvstanie Kristovo je jeho najväčší a najslávnejší zázrak a najpádnejší dôvod jeho božského pôvodu. Na ňom sa zakladá podľa sv. Pavla naša viera: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera... Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.“ (1 Kor 15, 14 . 20). Kristus svoje zmŕtvychvstanie predpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím."(Jn 2, 19). „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych." (Mt 20, 18-19). Zmŕtvychvstanie Ježišovo je jedna z najlepšie dosvedčených udalostí dejinných. Dosvedčujú nám ju:
1. Správy evanjelistov. Vyhlasujú jednomyseľne: Ježiš bol skutočne mŕtvy, keď bol do hrobu položený. Svedčí o tom spôsob popravy; ukrižovanie bolo trestom smrti. Keď rímski vojaci videli, že Kristus je mŕtvy, nezlámali jeho údov. Jeden z nich prebodol kopijou jeho bok a z jeho srdca vytrysknutá krv a voda ich presvedčila o skutočnej smrti Kristovo. Stotník podal o smrti Ježišovej Pilátovi úradnú správu (Mk 15, 43 n). Keď Jozef z Arimathie žiadal o dovolenie na pochovanie tela Kristovho, Pilát na základe stotníkovej správy mu to dovolil. Aj nepriatelia Kristovi, prítomní jeho ukrižovania, opúšťali miesto popravné s presvedčením, že Kristus je skutočne mŕtvy. Priatelia Ježišovi, jeho učeníci, Panna Mária a zbožné ženy sňali mŕtve telo Kristovo z kríža, zavinuli do plátien, posypaných podľa vtedajšieho obyčaja masťou z myrhy a aloe (asi 100 libier, t. j. 32 kg) a pochovali do hrobu. Aj keby Kristus bol živý, hojnosť vonných látok bola taká, že by sa iste v hrobe zadusil. Mŕtvola Kristova bola v hrobe ešte druhého dňa. Nepriatelia Ježišovi po návšteve u Piláta zapečatili jeho hrob a postavili k nemu stráž. O smrti Kristovej nikto nepochyboval. Je teda domnienka o zdanlivej smrti Ježišovej úplne neodôvodnená. A predsa tretieho dňa objavil sa Ježiš opäť živý svojim priateľom.
2. Správanie apoštolov a učeníkov Pána nám dosvedčuje celkom jasne, že Kristus vstal z mŕtvych. Svätí apoštoli boli veľmi málo naklonení k viere a bývali často od Krista káraní. Počas utrpenia Kristovho boli plní bázne a skoro všetci ho opustili. Po jeho smrti nemohli byť na počiatku presvedčení, že Kristus vstal z hrobu. Nechceli veriť na začiatku ani Márii Magdaléne, ani učeníkom, ktorí sa vrátili z Emauz, ktorým sa Kristus zjavil, že Ježiš žije (Mar. 16, 11 n). Potom však sa stala s nimi zmena. Uverili všetci, aj „neveriaci“ Tomáš, v zmŕtvychvstanie Kristovo, a plní radostnej viery hlásali túto pravdu, za ktorú aj život svoj obetovali. To nám dosvedčujú dejiny. Dôvod k tejto podivuhodnej zmene sv. apoštolov nespočíva v nejakých klamných predstavách o Kristovi, ale na pravej, od apoštolov bezpečne zistenej skutočnosti o zmŕtvychvstaní Kristovom. Svätí apoštoli boli niekoľkonásobnými, očitými svedkami zmŕtvychvstania Kristovho, ktorého videli, s ním hovorili, jedli, jeho sa dotýkali. Preto vyhlasujú: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“ (1 Jn 1, 1). A boli to svedkovia triezvi, rozvážni, nie ľahkoverní, ako dosvedčuje zvlášť sv. Tomáš (Jn 20, 24-29).
3. Celá rada mnoho iných svedkov dosvedčuje Kristovo zmŕtvychvstanie. Okrem svätých apoštolov, ktorí sú úradnými svedkami zmŕtvychvstania Kristovho, sú to dvaja učeníci, idúci do Emauz, učeníci a nábožné ženy, ktorým sa Kristus buď jednotlivo alebo po skupinách zjavil (1 Kor 15, 6). Sú to však aj nepriatelia Kristovi, napr. vojaci, ktorí stáli pri hrobe a oznámili všetko, čo sa tam udialo, veľkňazom (Mt 28, 11), členovia veľrady, ktorí sa rozhodli podplatiť vojakov, aby hovorili, že keď v noci spali, prišli učeníci Kristovi a telo jeho z hrobu ukradli (Mt 28, 12-13).
4. O zmŕtvychvstaní Kristovom svedčí viera a kázanie svätých apoštolov, ktorí o ňom, ako o základnej pravde hovorili. Hneď v deň zoslania Ducha Svätého hovoril sv. Peter k zástupu: „Ježiša Nazaretského,... A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti,“ (Sk 2, 22-24). V mene Ježiša ukrižovaného a vzkrieseného konali sv. apoštolovia početné zázraky (Sk 3, 6).
Vieru v zmŕtvychvstanie Kristovo dosvedčujú tisíce jeho súčasníkov, Židov i pohanov, ktorí sa mohli o tejto udalosti presvedčiť, a mnohí z nich uverili v Krista a za svoje presvedčenie ochotne umierali. A boli medzi nimi ľudia učení a vzdelaní, ktorí určite neuverili slepo. Skutočnosť zmŕtvychvstania Kristovho je potvrdená všeobecným presvedčením najstaršieho kresťanstva. Všetci kresťanskí apologéti prvých storočí odôvodňujú zmŕtvychvstaním Kristovým kresťanskú vieru. Na tejto udalosti je založená viera celých národov a všetka kresťanská kultúra, ktorá nemohla byť vybudovaná na klame a podvode. Táto viera v zmŕtvychvstanie Kristovo, bez skutočného jeho zmŕtvychvstania, bola by väčším zázrakom, než zmŕtvychvstanie samo.
5. Dejepisec Jozef Flávius hovorí o Kristovi: „Zjavil sa im (tým, ktorí v neho uverili) tretieho dňa zase živý.“
6. Pretože zmŕtvychvstanie Kristovo je tak veľkým a zreteľným dôkazom jeho božstva, preto k nemu smerujú nespočetné útoky a námietky tých, ktorí božský pôvod Kristov popierajú.
a) Už veľrada podplatila vojakov, aby hovorili, že jeho učeníci telo Kristovo ukradli a teraz rozhlasujú, že vstal z mŕtvych (Mt 28, 12). Takýto podvod bol nemožný, lebo pri hrobe bola postavená stráž a hrob bol úradne zapečatený. A keď by to predsa urobili, prečo neboli strážcovia potrestaní, že zle konali svoju povinnosť? K takému podvodu by bolo treba určite viac ľudí a príprav a aj keď by sa podaril, určite by sa všetko neskôr prezradilo. Ostatne taký čin bol pre apoštolov najmenej vhodným prostriedkom pri hlásaní učenia Kristovho. Veď práve učenie o zmŕtvychvstaní Kristovom bránilo skoro najviac vzrastu kresťanského náboženstva (Sk 17, 32).
b) Námietka racionalistov, že Kristus bol len zdanlivo mŕtvy, a že vlastnou mocou v hrobe ožil (hypotéza zdanlivej smrti), je vyvrátená dostatočne bezpečným zistením jeho smrti.
c) V dnešnej dobe sa protivníci Kristovi vracajú obyčajne k vysvetľovaniu pohanského filozofa Celsa, že totiž učeníci Kristovi vo svojej túžbe po milovanom Majstrovi prepadli preludu a domnievali sa, že živého Krista pred sebou vidia (hypotéza videnia). K tomu treba poznamenať, že svätí apoštoli a učeníci sa presvedčili, že majú skutočného, živého Krista pred sebou. Keď sa totiž domnievali, že je to prelud, sám Kristus ich vyzval: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám.Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy.“ (Lk 24, 37-40). Ba, keď tomu ešte neverili, „vzal si (pečenú rybu) a jedol pred nimi.“ (Mt 24, 43). Preludy (halucinácie) mávajú ľudia duševne nemocní, predráždení, apoštoli a učeníci však boli ľudia zdraví. Nie je tiež mysliteľné, že by toľko osôb (niekedy až 500) a toľkokrát prepadlo hromadným preludom.
d) Najnovšia racionalistická bohoveda učí krátko, že k evanjeliu nepatrí skutočnosť zmŕtvychvstania Kristovho, ale iba veľkonočná viera. Táto spočíva v tom, že človek, napriek moci smrti, priznáva odvážne cenu vyššiemu svetu. Sú to však iba slová a dokonalé popretie evanjelia.
Nanebovstúpenie Kristovo
Po svojom zmŕtvychvstaní pretrvával Ježiš ešte 40 dní medzi svojimi učeníkmi a hovoril im pri rôznych príležitostiach o kráľovstve Božom (Sk 1, 3). Potom im prikázal, aby sa odobrali na horu Olivovú, kde „sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí.“ (Sk 1, 9). Pre Krista znamenalo jeho nanebovstúpenie zakončenie jeho vykupiteľského diela a začiatok jeho nebeskej oslavy aj po stránke jeho človečenstva. Tak sa naplnila jeho modlitba: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“ (Jn 17, 5). Kristus nemal zostať navždy na zemi. Pre pobyt osláveného Krista v krajine nebolo rozumného dôvodu.
Dielo vykúpenia ľudstva bolo dokonané, milosť Božia bola ľuďom zjednaná, Kristus žije stále so svojím dielom skrze Cirkev, ktorá pokračuje v jeho vykupiteľskom diele medzi národmi. Kristus vstúpil na nebesia svojou vlastnou mocou, aby tiež ako človek vošiel do svojej slávy, zoslal Cirkvi Ducha Svätého, bol naším prostredníkom a orodovníkom u Boha a konečne, aby nám otvoril nebo a pripravil tam miesto. Nanebovstúpenie Kristovo je zárukou nášho vlastného večného života. Poučuje nás, že „tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce.“ (Hebr 13, 14).
Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.
(pokračovanie v ďalšej časti)
Boh Vykupiteľ (4. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/boh-vykupitel--4.-cast-.html
