Kresťanský postoj k hnutiu Cesta (The Way international)

Zakladateľ a vodca

Je ním Victor Paul Wierwille, nar. 31.12. 1916. zomr. 1985, do roku 1958 farár Evanjelickej reformovanej cirkvi, ktorý založil r. 1942 vo Van Wete v štáte Ohio organizáciu pod názvom „The Way“. Jeho nástupcom sa po sporoch stal L. Graig Matindale. Wierwille robil vlastný biblický výskum, hoci je otázne, či vôbec ovládal gréčtinu alebo hebrejčinu. Stále viac sa vzďaľoval od tradičnej teológie a založil vlastné centrum pre biblický výskum. Stúpenci „The Way“ titulujú svojho duchovného vodcu ako „doktora Wierwilla; doktorát sa však zdá nadobudnutý protiprávne, akokoľvek, doktorská práca nie je známa. So svojimi prívržencami, ktorí ho označujú za „najvýznamnejšieho muža božieho od apoštola Pavla“, sa cíti povolaný šíriť po celom svete „stratené chápanie božieho slova ako vôle božej“. Wierwille pokladal seba samého za toho, ktorý – po Pavlovi Ježiša najlepšie pochopil a správnym spôsobom ohlasuje jeho posolstvo.

Hlavný stan „The Way International“ sa nachádza na bývalej farme v New Knoxville (Ohio), rodisku Wierwilla. Organizácia sa symbolicky prirovnáva k stromu. Kmeňom je centrum v New Knoxville, bočné ramená s rozličnými konármi tvoria národné hnutia, mestské centrá sú vetvy a každý člen je listom. Hnutie sa každoročne stretáva pri rozličných festivaloch, „Rock of Ages“ v Amerike a „jarné stretnutia“ v Nemecku. Mimoriadna pozornosť sa venuje stretnutiu, pri ktorom sa regrutujú „vyslanci“. Títo používajú v rámci hnutia mimoriadny status. Skupiny vyslancov – nazývaných aj SOS (slovo o svete) – sa zaviažu na jeden rok „hýbať božím slovom nad svetom“  a verbovať nových členov. Vyšším stupňom je trojročné členstvo vo Waycorps. Nábor do sekty sa robí najmä medzi žiakmi a univerzitnými študentami.

Učenie a ciele, stručný kresťanský rozbor náuky

Učenie „The Way“ sa sprostredkúva v kurzoch, ktoré si treba platiť. Najdôležitejší je kurz „Sila pre život v plnej hojnosti“(ang. skratka PFAL), ktorý sľubuje účastníkom „oslobodenie“ od „strachu, pochybností, chudoby a choroby“. No po preskúmaní náuky Cesty každý súdny kresťan hneď zbadá, že je nezlučiteľná s kresťanskou vierou a že heslá o oslobodení od strachu či pochybností alebo choroby slúžia na oklamanie ľudí.

• Wierwille tvrdil, že cez Cestu údajne Boh odkrýva Písma takým spôsobom, ako tomu nebolo od dôb svätého Pavla.

Je známe, že jeho interpretácie Písma sú v jasnom rozpore s Božím slovom! Dokonca mnohé miesta vo svojich prekladoch zámerne bludne preložil, aby mu to sedelo do jeho omylov, čím však zrušil niektoré podstatné kresťanské doktríny.

Na neho preto platia varovné slová apoštola Petra: „Niektoré miesta v nich (V Pavlových listoch) sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma (u Wierwilla napr. Jn 1, 1-18) na svoju vlastnú záhubu. Ale vy, milovaní bratia, ktorí to už viete, chráňte sa, aby ste sa nedali zviesť bludom ničomníkov a aby ste neodpadli od svojho pevného základu.“(t. j. od pravého poznania nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista; 2 Pt 3, 15 – 18).

• Wierwille odmietal Najsvätejšiu Trojicu. Vraj iba Otec je Boh. Cesta je v podstate pokračovateľkou starovekej herézy monarchianizmu, mylne učiacej iba o jedinej osobe Boha, popierajúc tri božské osoby v jednom  Bohu.[1]

Pravý Boh sa však zjavil ako Trojica (Otec, Syn a Duch Svätý). Nedeliteľnú Trojicu vidíme konať napr. pri vtelení Božieho Syna (Lk 1, 35), pri krste Ježiša v Jordáne (Mt 3, 16–17), alebo pri premenení Pána na vrchu Tábor. (Mk 9, 7). Pán Ježiš učí apoštolov o jednom Bohu v Troch božských osobách:

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28, 19-20a)

Apoštol Pavol podobne učí cirkev: „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými.“(2 Kor 13, 13). Tak to správne chápali svätí apoštoli i celá cirkev.

• Údajne Ježiš začal existovať až keď sa narodil, a bol Božím „stvorením“, (Ježiš je podľa Wierwilla „stvorené“, nie „splodené“ Slovo Otcovo.) Kristus vraj neexistoval od večnosti s Otcom. Podobné herézy hlásal arianizmus.[2]

Katolícka náuka nás ale učí, že: Syn Boží pochádza od Otca splodením. Je to článok viery z Atanázovho vyznania, a tiež podľa Nicejského vyznania viery. V Atanázovom vierovyznaní čítame: „... Syn nie je samým Otcom ani utvorený, ani stvorený, ale splodený...“ Druhá osoba Trojice (Syn Boží – Slovo) vychádza z prvej (z Otca) a vychádza plodením. Starý zákon naznačuje túto pravdu viery, keď o budúcom Mesiášovi hovorí Boh Otec: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ (Ž 2, 7). Nový zákon Pána Ježiša, pravého Mesiáša jednoznačne nazýva milovaným Božím Synom (Lk 3, 22), prvorodeným (Hebr 1, 6), vlastným (Rim 8, 32), a jednorodeným Synom od Otca (Jn 1, 14; 3, 16).

„Anjel jej (Panne Márii) odpovedal: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho (Boha Otca) ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1, 35)

O tom, že Ježiš nezačal svoju existenciu až v stanovenom čase a to v lone Máriinom, do ktorej sa vtelil skrze Ducha Svätého podľa vôle Nebeského Otca, ale žil večne u Otca a pre existoval už pred stvorením sveta, hovorí Biblia viac krát. Výrazne to Pán zdôrazňuje vo veľ kňazskej modlitbe:

 „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.“(Jn 17, 24)

Podľa apoštola Pavla Pán Ježiš spolupôsobil aj pri stvorení sveta Bohom Otcom. „lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.“(Fil 1, 16 – 17)

Wierwille neveril v Kristovo božstvo.

Pán Ježiš na mnohých miestach Písma potvrdzuje božskú jednotnú podstatu s Nebeským Otcom. Židom povedal: "Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta... Lebo ak neuveríte, že Ja Som (teda JAHWE – Ten, ktorý je –„Ten Jestvujúci“), zomriete vo svojich hriechoch." (Jn 8, 23 – 24)

Apoštol Pavol podobne svedčí o božstve Ježišovom v liste Rimanom: „Ich (Židov) sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.“(Rim 9, 5).

V liste Filipanom píše o ňom, že „má božskú podstatu“ (Flp 2, 6) a v Liste Kolosanom, že v ňom „prebýva celá plnosť božstva“. (Kol 2, 9)

Ak je Ježiš Božím Synom, musí mať prirodzenosť svojho Otca – Boha. Má božské vlastnosti, ako večnosť (Jn 8, 58), všemohúcnosť (Mt 5, 22), nezmeniteľnosť (Hebr 1, 1), vševedúcnosť (Mt 12, 25). Teda musí mať božskú prirodzenosť.

„Na počiatku bolo Slovo (Ježiš) a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ (Jn 1, 1). Práve tento dôležitý text z Jánovo evanjelia o božstve Kristovom Wierwille úmyselne porušil a zmenil.

• Organizácia nenapáda len božstvo Pána Ježiša, ale i jeho vlastné Božie Synovstvo. Oddeľuje Božieho Syna od Boha, považuje ho iba za človeka, ale bezhriešneho, dokonalého, ktorý priniesol obeť ľudstvu.

Ježiš bol však nielen dokonalým človekom, ale aj pravým a dokonalým Bohom, inak by nemohol vykúpiť hriešne ľudstvo z otroctva diabla a hriechu. Ako bolo vidieť v predchádzajúcich textoch, Ježišovo synovstvo nemožno chápať v nijakom inom význame ako v tom, že je večným Synom Otca výlučne vo vlastnom zmysle. To potvrdzuje ako Nový zákon, tak aj celá Tradícia cirkvi. Druhá božská osoba sa v Božom slove nazýva najčastejšie Syn Boha Otca.

„Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 32).

„A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“(Jn 1, 14)

„Veľkňaz sa ho (Pána Ježiša)... opýtal: "Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?" Ježiš odvetil: "Áno, som. A uvidíte Syna človeka (Mesiášsky titul) sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi." Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: "Načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste rúhanie. Čo na to poviete?" A oni všetci vyniesli nad ním súd, že je hoden smrti.“(Mk 14, 61 – 64)

Keby Ježiš nebol pravým a večným Synom Otca, jednej božskej prirodzenosti s Bohom Otcom (Mesiáš, Emanuel – v prekl. „s nami Boh“ – porov. Iz 7, 14 – Mt 1, 22-23), nebol by sťahoval na seba starozákonne mesiášske proroctvá. Jeho doslovné tvrdenia o Mesiášskej hodnosti všetci v Izraeli jasne chápali, no neuverili v Neho, a preto ho odsúdili.

Wierwille bol ďaleko od pravdivého biblického pohľadu na Krista a jeho pohľad na neho bol podľa istého autora (K. Boa) pohľadom dynamického adopcionizmu, podľa ktorého bol Ježiš len jedinečným človekom, špeciálne naplnený Božou mocou. Toto je kacírstvo z druhého a tretieho storočia! (Pozri pozn. pod čiarou o adopcionizme). Zaoberať sa aj tým, že vraj Mária žila intímne po narodení Ježiša so sv. Jozefom, nestojí za zmienku, veď je to ťažkú urážka nielen voči svätému Bohu, ale aj voči osobe svätej Bohorodičky.

• I keď Wierwillova skupina naoko učí niektoré kresťanské pravdy, ich skutočný a pravý biblický obsah zamieta. Tým sa neguje aj večná spása a odpustenie hriechov v mene Ježiš Kristus.

Pán Ježiš ale zdôrazňuje: „Kto uverí (v Neho ako v jediného Spasiteľa a Boha) a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16, 16)

Apoštoli v Skutkoch Apoštolských hlásajú: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom."(Sk 16, 31)

Apoštol Pavol na inom mieste podobne píše, že večná záchrana je len v mene Ježiš, ktorého nazýva Pán – grécky Kyrios, čo zodpovedná titulu Boha.

„Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“(Rim 10, 13) Inak povedané, kto zámerne a vedome nevzýva Krista ako Boha a neuznáva Ho tak, v podstate to znamená, že odmieta Kristovu vykupiteľskú obetu za hriechy sveta, odpustenie hriechov aj večný život.

• Hnutie neprijíma príslušnosť evanjelií k Novému zákonu.

Podľa učenia cirkvi a potvrdenej historickej aj apoštolskej Tradície evanjelia patria neodvolateľne k Novému zákonu. (Pozri napr. článok: Hodnovernosť Svätého Písma v knihách Nového zákona. https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/hodnovernost-svateho-pisma-v-knihach-noveho-zakona--nz-.html)

• Spoločenstvo popiera osobu Ducha Svätého. Má to byť vraj len „duchovná schopnosť“, či „sila“ nemajúca osobnosť.

Že Duch Svätý je skutočná tretia božská osoba Svätej Trojice a že ako osoba (napr. počuje, hovorí, vyučuje, prihovára sa, potešuje, pripomína, vydáva svedectvo, uvádza do pravdy, oznamuje budúce veci), o tom Biblia svedčí na viacerých miestach.

„Keďže (apoštol) Peter ešte stále premýšľal o videní, Duch (Svätý) mu povedal: „Pozri, hľadajú ťa traja muži. Vstaň teda, zíď dolu a bez váhania choď s nimi, lebo ja som ich poslal.“ (Iné verše Sk 10, 19-20; Jn 16, 13-15; Hebr 9, 14; Sk 5, 3-4)

• Organizácia o všetkom, čo je z tela, prehlasuje, že je pod vplyvom satana, z ktorého má veľký strach.

Nie všetko, čo je z tela, je pod vplyvom zlého ducha. Len vtedy to tak je, keď je človek otvorení na určitý hriech buď vedome, alebo nevedome, nemá vieru v Ježiša a nekoná pokánie. Vyslobodenie z hriechu a diabla a záchranu pred peklom môže dať len Boží Syn, ktorý svojou smrťou a vzkriesením premohol akékoľvek zlo a daroval nám večný život v Božom kráľovstve.

„(Ježiš) smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou.“ (Hebr 2, 14-15)

• Hovorenie v jazykoch (dar Duch Svätého) sa považuje za jediné prijateľné znamenie „pravého uctievania Boha.“ Dôraz sa kladie i na silu uzdravovania.

Samotný dar hovorenia jazykmi je darom Ducha Svätého a je v poriadku. V cirkvi slúži na budovania viery veriaceho. (1 Kor 14). Ale v organizácii Cesta tento dar nemôže fungovať, lebo v nej nepôsobí Duch Boží, ale iný, a to falošný duch:  duch lži – duch antikrista. Apoštol Pavol o jeho budúcom pôsobení píše: „Duch (Svätý) však výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a náuk démonov.“(1 Tim 4, 1)

Okrem toho hovorenie v jazykoch nie je nevyhnutnou podmienkou alebo znamením pravého uctievania Boha či obrátenia alebo prijatia Ducha Svätého. Napr. zo Skutkov (Sk 9) vieme, že keď sa Pavol obrátil a keď prijal Ducha Svätého,  a bol pokrstený od Ananiáša, tak o hovorení v jazykoch tam nie je zmienka. No z 1 listu Korintským 14, 18 vieme, že Pavol v jazykoch hovoril, ale až neskôr.

Záver

Hoci sa prívrženci Cesty pokladajú za „vyvolených božích“ a svoju organizáciu považujú za „jedinú a pravú božiu cirkev“, mýlia sa. Wierwillovo hnutie nemožno považovať za kresťanské spoločenstvo, ale za heretickú sektu! Jej stúpenci evidentne popierajú základné piliere spasiteľnej viery (Kristovo božstvo, náuku o Najsvätejšej Trojici, osobu Svätého Ducha, spochybňujú Bibliu, učia bludné, vymyslené výklady Božieho Slova...) V niektorých bodoch vidieť podobnosť náuk s učením Adventistov siedmeho dňa a so Svedkami Jehovovými.

O Ceste platí slovo Pána Ježiša Krista: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.“ (Mt 7, 15)

Základným krokom k záchrane pre členov The Way je vyznanie hriechov Pánovi Ježišovi, prijatie Krista za svojho osobného Spasiteľa a Pána a pretrhnutie akýchkoľvek pút s touto skupinou.  

Ježiš hovorí: „Tak aj v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15, 7)

Rozpráva bývali člen

V jednej študentskej krčme som sa pustil do rozhovoru s dvoma sympatickými mladíkmi o mnohých otázkach, ktoré sa mi vynorili počas štúdia teológie a o ktorých sa v rámci vyučovania podľa mňa diskutovalo iba neuspokojivo.

Zapôsobila na mňa samozrejmosť a istota, s akou tí dvaja hovorili o svojej viere, a pokoj a ochota, ktoré vyžarovali. Pozvali ma do svojho centra, požičali mi knihy a prehrali mi kazety s prejavmi Wierwilla, muža božieho, ako ho nazývali. Začal som navštevovať základný kurz a čoskoro som nemal nijaké pochybnosti o tom, že tu konečne nájdem odpoveď na mnohé otázky. Všetko ostatné stratilo pre mňa význam, kontakt zo starými priateľmi a rodinou sa mi zdal jalový. Bol to šťastný okamih, keď som aj ja „mohol hovoriť jazykmi“ a bol som presvedčený, že mám skutočne v sebe Boha.

Pri návšteve doma ma rodičia konfrontovali s materiálom, ktorý zozbierali o „The Way“, a náš farár, ku ktorému som mal dobrý vzťah, mi na niektorých miestach z Biblie vysvetlil, že v spisoch „The Way“ sú svojvoľne vytrhnuté z kontextu a interpretované a ich vlastný zmysel úplne sfalšovaný. Najskôr som tomu všetkému nechcel veriť a napajedený som odcestoval, ale tichá pochybnosť sa predsa len vo mne zobudila a začal som sa odpútavať od skupiny, ktorá na moje kritické otázky reagovala veľmi podráždene a už vôbec nebola priateľská.

Zdroje:

Pejřimovský, J.: Náboženství. Původ. Zkoumání. Srovnávání. Olomouc : 1998, s. 158.

Keden, J.(ed.): Takzvané mládežnícke sekty a okultná vlna. Bratislava : Lúč, 1990, s. 126 – 129.

Enroth R. a další: Průvodce sektami a novými náboženstvími, Praha : Návrat domů, 1995, s. 142 – 154.

Dancák, F.: Boh jediný a Trojjediný. De Deo uno et Trino. Prešov : Petra, 2000.

Internetové zdroje:

https://sk.vvikipedla.com/wiki/The_Way_International

http://www.cadpress.sk/lexikon.htm