O PATROLOGII (3. ČASŤ)
(List nadväzuje na dve predchádzajúce časti)
Listy pápežov III. storočia
Kalixt (217-222)
O jeho legislatívnej činnosti píše jeho protivník Hippolit. (Philos. 9, 12.) Známy je jeho Edikt, ktorým zmiernil verejné pokánie.
Kornélius (251-253)
Rodom Riman, bol povýšený na pápežský stolec po smrti Fabiána († 250). Hneď na začiatku jeho krátkeho pontifikátu vystúpil proti nemu Novacián ako vzdoro pápež. Čulá korešpondencia, ktorú Kornélius rozvíjal, týkala sa v prvom rade rozkolu Novaciánovho. Napísal Dva latinské listy k Cypriánovi, no najmenej päť iných listov k Cypriánovi sa stratilo. V gréckej reči si dopisoval Kornélius s Fabiánom, biskupom Antiochijským, a Dionýzom, biskupom alexandrijským. Aj tieto listy sa zaoberali rozkolom Novaciánovým. Listy Kornéliove k Cypriánovi tvoria zrejmý dôkaz pre primát cirkvi rímskej a obsahujú skvelé svedectvo o duchu svornosti, ktorým obaja biskupi boli preniknutí.
Štefan I. (254-257)
Písal biskupom v Malej Ázii o krste, udeľovanom heretikmi.
Dionýz (259-268)
Napísal dva listy biskupovi Dionýzovi Alexandrijskému. Prvý po synode rímskej r. 262, ktorá zavrhla sabellianizmus a subordinatianizmus, o čom mu pápež podáva správu (Athan., Ep. de sent. Dion. c. 13); v druhom liste formuluje pápež obžaloby, ktoré boli prednesené proti ortodoxii biskupa alexandrijského, aby mu poskytol príležitosť sa zodpovedať (Ath. u. d.) Poslal z príležitosti barbarských vpádov do Kapadócie potešujúci list cézarejskej obci spolu so zbierkou na vykúpenie kresťanských zajatcov. (Basil. Ep. ad. Dam. 70.)
Básnik Komodián
Tradičná mienka ho považuje za rovesníka sv. Cypriána. Ak sa pridŕžame staršej mienky, môžeme Komodiána považovať za prvého kresťanského básnika. Pochádzal zo Severnej Afriky alebo zo Sýrie. Bol vychovaný pohansky, ale čítaním sv. Písma sa stal kresťanom. Bol človekom z ľudu. Svoje básne písal ľudovo. Sú viac rytmickou prózou, nemajú básnického vzletu. Od neho máme zbierku básní Instructiones a Carmen apologeticum. Instructiones obsahujú 80 akrostichických básní. Jedna z nich, „Nomen Gasei“, čítajúc zdola počiatočné písmená jednotlivých veršov, dáva jeho meno: Commodianus mendicus Christi. Delí sa na dve knihy. Prvá je rázu apologetického, namierená proti pohanom a židom; v druhej dáva kresťanom mravné naučenia. Carmen apologeticum vo veršoch podáva kresťanskú náuku. Nie je bez omylov, najmä o Najsv. Trojici. Komodián nebol filozof.
Arnobius starší
Arnobius starší bol rétorom v meste Sicca v Numidií. Podľa sv. Hieronyma bol videním povzbudený prijať sv. krst. Mal vtedy asi 50 rokov. Myslel, že jeho duša, od prírody smrteľná, stane sa v kresťanstve nesmrteľnou. Jeho biskup mu nedôveroval a žiadal od neho verejný dôkaz kresťanského zmýšľania. Vtedy napísal svoje jediné 7 - zväzkové dielo Adversus nationes. Keď napísal druhý zväzok, prijal krst asi r. 295. Dátum jeho smrti sv. Hieronym kladie asi do r. 327. Sloh má rétorský. Prvá a druhá kniha obsahuje obranu kresťanstva proti výčitke pohanov, že kresťanstvo zavinilo vtedajšiu biedu, lebo rozhnevalo pohanských bohov. Arnobius dokazuje, že kresťania sa klaňajú pravdivému a najvyššiemu Bohu. Kristus, ktorý ako človek zomrel, dokázal svojimi zázrakmi, že je Bohom, učiteľom a dobrodincom ľudí. Zaviedol pravé náboženstvo, čo dokazuje jeho rýchle rozšírenie, jeho blahodarné pôsobenie na mravy zvrhlých národov, jeho súhlas s názormi najväčších Filozofov. V ďalších piatich knihách polemizuje Arnobius proti pohanským mýtom o bohoch ako nerozumným a nemravným a podrobuje ostrej kritike pohanskú bohoslužbu. Hoci mal Arnobius dobrú vôľu, jednako v pokročilom veku sa už nevedel dôkladne vhĺbiť do kresťanskej teológie. Forma a obsah spisu ukazujú, že Arnobius svoju apológiu napísal skôr, ako našiel dosť času vyzliecť sa úplne z pohanstva. Ukazuje nedostatočnú znalosť Písma sv. a kresťanskej náuky; tiež mu chýba vrúcnosť presvedčenia. Náboženské názory jeho predstavujú zvláštnu akúsi zmes živlov kresťanských a pohanských.
Viktorín z Pettau
Sv. Hieronym píše, že najstarším exegétom latinskej cirkvi je sv. Viktorín z Pettau (Štajersko). Pôvodom bol ak iste Grék, čo badať na jeho latinčine. R. 304 za prenasledovania Diokleciánovho podstúpil mučenícku smrť. Správy o jeho spisovateľskej činnosti podáva nám sv. Hieronym (De viris illust. c. 74), ktorý ho nazýva stĺpom cirkvi. V latinčine písal komentáre k biblickým knihám (Genezis, Exodus, Levitikus, Izaiáš, Ezechiel, Habakuk, Ekleziastikus, Veľ pieseň a Apokalypsa), z ktorých sa zachoval len Komentár k Apokalypse, aj to len v Hieronymovom prepracovaní. Od neho pochádza aj krátka úvaha De fabrica mundi, v ktorej píše o týždni stvorenia. Podľa Hieronyma zostavil spis Adversum omnes haereses, ktorý sa stratil.
Apokryfy a akty mučeníkov
Apokryfy Nového zákona
Apokryfmi sa nazývali buď tajné spisy alebo spisy, ktorých pôvod bol temný a neznámy. Dnes však apokryfnými nazývame spisy, ktoré si neprávom robia nárok na kanonický ráz. V tomto zmysle používa tieto slová prvýkrát sv. Hieronym (Ep. 107, 12). Protestanti oproti tomu označujú apokryfmi biblické knihy, ktorých katolícky kanonický ráz neuznávajú, (7 tzv. deutero – kánon. kníh), naproti tomu skutočné apokryfy nazývajú pseudo epigrafy. Apokryfy vznikli buď dobromyseľne, z oduševnenosti za kresťanskú ideu, z akéhosi zbožného podfuku alebo tendenčne, aby dali pevnejší a viery hodnejší podklad heretickým, najmä gnostickým náukám. Podstrčené sú obyčajne biblickým spisovateľom alebo iným osobnostiam. Podľa toho, ktorý druh svätých kníh napodobňujú, rozoznávame apokryfy evanjelií, skutkov apoštolských, apoštolských lisov a apokalypsy. Formou a obsahom sa líšia od kanonických spisov. Ako pozostatky staro kresťanskej ľudovej literatúry sú veľmi cenné a z nich čerpalo námety sakrálne umenie (fresky v bazilike Santa Mária Maggiore, Danteho Divina Comedia). Ich počet bol podľa Ireneja úžasne veľký. Pravda, vcelku ostalo z nich len veľmi málo; väčšinou sa zachovali len zlomky a niektoré sa stratili načisto.
Apokryfy evanjelií
Sú skoro všetky gnostického pôvodu. Podávajú správy o živote Pána Ježiša z toho veku, ktorý kánonické evanjeliá len slabo opisujú. Tak napr. o jeho živote do tridsiateho roku a o viac mesačnom Ježišovom účinkovaní medzi ľuďmi po jeho zmŕtvychvstaní.
Evanjelium Hebrejom
Bolo napísane v Palestíne pred r. 150. Podľa Hieronyma, ktorý preložil originál do gréckej a latinskej reči, bolo pôvodne zložené v aramejčine. Veľmi sa podobá evanjeliu sv. Matúša, a preto sa považovalo za rozšírený prvopis hebrejského evanjelia sv. Matúša. Euzébius o ňom hovorí, že ho mnohí považovali za rovnocenné so štyrmi kánonickými evanjeliami, ba ebioniti ho mali za jediné kánonické evanjelium. Má nepatrné dodatky k textu Matúšovho evanjelia.
Evanjelium Egypťanom
Pochádza spred r. 150. V Egypte ho považovali za kánonický spis. Opierajú sa oň vo svojich teóriách enkratiti a sabeliáni. Známy je z neho len rozhovor Pána Ježiša so Salome. Takzvané Výpovede Ježišove, ktoré boli nájdené r. 1897 pri Behnese, starom Oxyrhynchu v dolnom Egypte, na liste papyrusovom, zdajú sa byť vzaté z tohto evanjelia.
Evanjelium sv. Petra
Pochádza spred polovice II. storočia, je prepracovaním štyroch kánonických evanjelií v dokéto-gnostickom zmysle. Spomínajú ho Origenes (in Matth. 10, 15), Euzébius (III, 3, 2) a Hieronym (De vir. ill. c. I). Známy je len zlomok o utrpení a zmŕtvychvstaní Pána. „Bratia Ježišovi“ sú podľa neho synmi Jozefovými z jeho prvého manželstva.
Proto evanjelium Jakuba
Proto evanjelium sv. Jakuba, ktoré rozpráva s veľkou neznalosťou pomerov židovských o živote Panny Márie, jej narodení, vychovaní v chráme, zasnúbení atď., až po zavraždenie dietok betlehemských, spísané bolo pred koncom 2. storočia od niektorého kresťana zo židovstva mimo Palestínu, ktorý si však prikladá meno sv. Jakuba. Tu sa prvýkrát objavujú Joachim a Anna ako rodičia Panny Márie a rozpráva sa, že ju dostali až v neskoršom veku od Boha a ako trojročné dieťa zasvätili službe Božej. Bratia Ježišovi nazývajú sa tu ako v evanjeliu Petrovom synmi Jozefovými z prvého manželstva. Pre krásnu reč a vzdelávací obsah bolo proto evanjelium neskôr mnoho čítané.
Evanjelium Tomášovo
Evanjelium Tomášovo v terajšej svojej podobe opisuje bez bludárskej tendencie detstvo Ježiša Krista do 12. roku, vsúvajúc do neho nechutné a nedôstojné zmýšľanie. Obsahuje naivné legendy. Zachovali sa recenzie v gréckych, latinských, staroslovanských a sýrskych prekladoch. Žiadna z nich však nepodáva znenie pôvodného textu, pretože pôvodne dielo obsahovalo názory gnostické. V pôvodnej forme bolo spísané pred koncom storočia 2., čo je zrejmé z toho, že ich pripomína už Hippolyt (Phil. V, 7); recenzie zachované sú, ako sa zdá, skrátením a prepracovaním pôvodného gnostického diela.
Evanjelium o detstve Ježišovom
Jestvovalo v rozličných variáciách, opierajúcich sa o spoločný prameň asi zo IV. storočia. Má budhistické prifarbenie.
Nikodémovo evanjelium
Známe tiež pod menom „Acta Pilati“ pochádza zo IV. storočia od kresťanského autora a zachovalo sa po grécky a latinsky. Rozpráva o Kristovom súdnom odsúdení, smrti, pohrebe, zmŕtvychvstaní, nanebovstúpení, vkladajúc do rozprávania mnoho zázrakov. Podľa tohto evanjelia Pilát vydáva svedectvo v prospech kresťanstva proti židom, preto bol v koptskej cirkvi uctievaný ako svätý mučeník. Známe sú ešte zlomky evanjelia Barnabášovho, Andrejovho, Filipovho a Matejovho.
Apokryfy Skutkov apoštolských
Patria zväčša do ľudovej literatúry, ale často obsahujú pravdivé dáta o niektorých udalostiach. Ľudská fantázia asi doplňovala údaje kánonických kníh o misijnom účinkovaní apoštolov, pričom obrazotvornosť bola ešte odvážnejšia ako v apokryfných evanjeliách.
Skutky Pavlove (Acta Pauli)
Je to náboženský román o pôsobení a smrti sv. Pavla. Skutky boli napísané okolo roku 180 v Malej Ázii; podľa Tertulliana (De bapt. c. 17) bol spisovateľom niektorý kňaz, ktorý pre svoj spis zbavený bol úradu cez priznanie, že ho spísal v úmysle dobrom, z úcty k Pavlovi; lebo pričítal v ňom Pavlovi niektoré veci, ktoré s cirkevným zriadením nesúhlasí, napr., že dal Tekle rozkaz, aby kázala a krstila.
Tretí list sv. Pavla Korinťanom a Odpoveď Korinťanov na druhý list sv. Pavla
Oba tieto listy patrili v storočí 4. medzi sýrske a arménske biblické rukopisy a sv. Efrém ich považoval za pravé biblické spisy.
Skutky Pavla a Tekly (Acta Pauli et Theclae)
Skutky Pavla a Tekly, v gréckom, ako aj v preklade sýrskom a staroslovanskom zachované, vo forme románu, ale nie bez historického podkladu, opisujú život Tekly, poprednej panny z Ikónia, ktorá v oduševnení za kresťanstvo nasledovala sv. Pavla, kázala ako misionár, sama sa pokrstila. Spis je dôležitý preto, lebo opisuje vonkajší vzhľad sv. Pavla.
Mučeníctvo Pavlovo (Martyrium, Passio s. Pauli)
Legendárne opisuje sťatie sv. Pavla, pričom namiesto krvi na rúcho kata vystrieklo mlieko. Spis sa zachoval v gréckom origináli.
Skutky Petrove
Zlomky sú zachované u Klementa Alexandrijského. Pochádzajú pravdepodobne z prvej polovice II. storočia, obsahujú misijnú reč Petrovu, v ktorej dáva pokyny misionárom, účinkujúcim medzi pohanmi. Z konca II. storočia pochádza spis O zázračnom zápase Petra so Šimonom Mágom. Skrsol asi v sýrskej Palestíne.
Mučeníctvo Petrovo
Opisuje stretnutie Petra s Pánom Ježišom, keď utekal z Ríma („Domine quo vadis?“) a ukrižovanie Petrovo.
Ďalšie Skutky apoštolov, spísané asi v II. a III. storočí, sú: Cesta sv. Pavla do Ríma; Mučenícka smrť apoštolov Petra a Pavla; Skutky Andrejove, Jánove, Tomášove a Tadeášove.
Euzébius (Hist. eccl. I, 13) nám zachoval list Krista Pána Abgarovi, kráľovi edesenskému. Oznamuje o ňom, že ho našiel v edesenskom archíve spolu s listom kráľa Abgara k Ježišovi Kristovi a z jazyka sýrskeho do gréčtiny ho preložil. Abgar žiadal Pána Ježiša, aby k nemu do Edessy prišiel a uzdravil ho. Kristus Pán mu listovne odpovedá, že musí účinkovať v Palestíne, ale mu listom oznámil, že po svojej smrti pošle k nemu jedného zo svojich učeníkov, ktorý ho uzdraví. Neskôr, rozpráva Euzébius ďalej, apoštol Tomáš poslal Tadeáša, jedného zo 72 učeníkov, ktorý Abgara uzdravil a jeho poddaným vieru hlásal.
Zrejme neskoršieho pôvodu (okolo roku 400) je sýrska Doctrina Addaei, ktorá vydaná bola r. 1876. Obsahuje tie isté správy, pripája však, že jeden z vyslancov Abgarových namaľoval pri tejto príležitosti obraz Kristov a svojmu Pánovi ho priniesol.
Apokryfy apoštolských listov
Listy Pavlove Senekovi
Seneka sa stal kresťanom pod dojmom listov sv. Pavla a túžil poznať Pavla. Poslal mu osem listov a Pavol Senekovi šesť, v ktorých je opísané Pavlovo obrátenie a Nerónovo prenasledovanie kresťanov. Seneka je ustanovený za kazateľa na cisárskom dvore. Listy pochádzajú zo IV. storočia a spísané sú vo vulgárnej latinčine. O listoch sa ako prvý zmieňuje sv. Hieronym. (De vir..ill. c. 12).
List apoštolov, čiže rozhovor so Zmŕtvychvstavším, je najnovší nález na poli patrológie. Zachoval sa v troch recenziách: a) koptskej zo IV. - V. storočia, uverejnenej r. 1919 (nateraz v Louvre), b) v latinskom preklade zo IV. - V. storočia, ktorý sa doslovne zhoduje s koptskou recenziou (nateraz vo Viedni), c) v etiópskej recenzii, uverejnenej r. 1913 pod názvom „Testament Pána Ježiša v Galilei“. Je to vraj okružný list apoštolského kolégia celému svetu.
0bsah: Rozhovory apoštolov sa odohrávajú v Jeruzaleme. List začína krátkym Vierovyznaním 11 apoštolov, potom nasleduje správa o zmŕtvychvstaní, zostavená podľa štyroch evanjelií. Na otázky apoštolov zjavuje Zmŕtvychvstalý parúziu (Druhý príchod na zem), zmŕtvychvstanie tela, koniec sveta a osud zatratených. Spomína sa tam aj vykúpenie, zostúpenie do pekiel, misijná činnosť apoštolov a vyhrážka falošným učiteľom. Koniec listu opisuje nanebovstúpenie podľa Skutkov apoštolských. Učenie listu sa veľmi podobá Justínovej teológií. Tendencia listu je síce agnostická, ale primiešané sú v ňom aj názory gnostické. Boh je stvoriteľom svetla a aj tmy a tak je vraj aj príčinou zla. Hriech nie je slobodným skutkom človeka, no hriešnik sa mu môže protiviť. Krst je natoľko potrebný na spasenie, že Kristus v predpeklí pokrstil i spravodlivých. Z niektorých časových narážiek listu môžeme uzatvárať, že bol napísaný pred r. 147¬ - 148. List rozhodne vplýval na najstaršiu cirkevnoprávnu literatúru.
Apokryfy Apokalypsy
Tieto apokryfy sú objavmi posledného storočia. V nich je fantázia ešte bujnejšia ako v ostatných apokryfoch.
Apokalypsa Petrova
V r. 1886 - 1887 nájdený zlomok opisuje miesto a trestanie jednotlivých hriešnikov. Peklo sa tu opisuje podľa židovskej a východnej pohanskej tradície. Pochádza z prvej polovice II. storočia.
Apokalypsa Pavlova
Známa je grécka pôvodina viacerých prekladov, z ktorých najzachovalejší je latinský. Už sv. Augustín spomína túto Apokalypsu ako vymysleninu. Bola veľmi obľúbená medzi mníchmi v V. storočí. Napísaná bola v Jeruzaleme asi koncom IV. storočia. Obsah: Anjel Pána sprevádza apoštola Pavla a ukazuje mu najprv miesto blažených, potom miesto a muky zatratených, ktorým na príhovor Pavlov Pán Boh v nedeľu zmierňuje muky. Pavol vidí aj očistec. Dante poznal tento spis a použil ho vo svojej Božskej Komédii.
Apokalypsa Tomášova
Pochádza zo IV. storočia. Napísal ju prívrženec gnosticko manichejskej sekty. Rozpráva o pred znakoch konca sveta, rozdelených na sedem dní.
Akty mučeníkov
Apoštolovia boli vždy považovaní za prvotriednych svedkov (martyr = svedok) bez ohľadu na to, či svoje svedectvo potvrdili krvou. Po nich, čo do autority, prichádzali mučeníci, martýri, ktorým v smrteľnej úzkosti a entuziazme bolo dopriate vidieť Krista a vydávať o ňom svedectvo (napr. Štefan, prvý mučeník). Kresťanský starovek si veľmi vysoko vážil výpovede mučeníkov pred smrťou, zaznamenal si okolnosti ich umučenia (acta martyrum) a cenil si tieto záznamy viac ako teologické spisy cirkevných spisovateľov. Akty mučeníkov sú úradné záznamy rímskych súdnych úradníkov, spísané pri výsluchu a poprave kresťanov, alebo opisy umučenia, zostavené kresťanmi, ktoré mali slúžiť na povzbudenie iným a zachovanie pamiatky mučeníkov (gesta martyrum). Vo výročný deň smrti mučeníkov akty verejne čítali pri bohoslužbách. Keďže ich písali očistí svedkovia hneď po smrti mučeníkov, sú spoľahlivými svedectvami. Miesta a dni smrti mučeníkov zostavili spôsobom kalendárnym v osobitných listinách. Najstarší takýto zoznam máme zachovaný v rímskom chronografe z r. 354. Časove mu je blízke Martyrológium cirkvi v Kartágu. Najznámejšie je Martyrologium Hieronymianum z r. 628, ktorého záznamy sa opierajú o rímsky kalendár, pochádzajúci z r. 312. Stávalo sa však, že niekedy sa vyskytovali aj voľné rozprávania o mučeníkoch, so zbožnou síce úvahou, ale neodpovedali historickej realite, ba mohli byť aj prepracovaním z rôznych pohanských mýtov a legiend. Proti tomu sa cirkev preto postavila, r. 496 vydala tzv. dekrét Gelasianský a tiež sa proti nedorozumeniam o mučeníkoch postavila na synode trullskej z r. 692, kde vydala opatrenia proti podvrhnutým mučeníckym aktom. Najvýznamnejšie pravé akty mučeníkov sú:
1. Martyrium Polycarpi. Cirkev v Smyrne upovedomuje ostatné cirkvi o smrti sv. Polykarpa. Popri pôvodnom texte gréckom, zachoval sa nám starý, však veľmi voľný preklad latinský. Text spisu je zväčša obsiahnutý v Euzébiových cirkevných dejinách. (Hist. eccl. IV., 15.) Martýrium toto je vzácnou pamiatkou starokresťanskej viery a života, ktorá má ďalekosiahly význam v cirkvi a aj dogmaticko-historický.
2. Acta ss. Capri, Papyli et Agathonices. Dlho boli známe len v neskoršom prepracovaní. Pôvodný text uverejnil r. 1881 Francúz Aubé. Biskup Karpus a Papylus, jeho diakon, boli za Marka Aurélia odsúdení na smrť upálením. Agathonice sa sama vrhla do ohňa. Akty pochádzajú od očitého svedka a rovnako ich Euzébius spomína vo svojich dejinách. (H. e. IV., 15, 48.)
3. Acta ss. Justini et sociorum opisujú smrť sv. Justína a 6 iných kresťanov, ktorí boli sťatí v Ríme na rozkaz Junia Rustika. Sú úradným protokolom a obsahujú priebeh popravy, a sú spísané hneď po smrti mučeníkov. Sú najstaršie nám zachované mučenícke akty mesta Ríma medzi rímskymi aktami. (Migne, PP. G. G.)
4. Epistola ecclesiarum Lugdunensis et Viennensis. Lyonská cirkev upovedomuje maloázijské cirkvi o poprave 48 kresťanských mučeníkov v 17. roku panovania Marka Aurélia. List spomína, že niektorí oslabli pod ukrutnými bolesťami a odpadli od viery, ale povzbudení ostatnými, vrátili sa a zomreli mučeníckou smrťou.
5. Acta martyrum Scilitanorum. V africkom Núbijskom meste Scili bolo r. 180 dvanásť kresťanov odsúdených na smrť sťatím. Boli to prví africkí mučeníci. Zachovala sa pôvodná latinská zápisnica popravy a 2 latinské a grécke prepracovania.
6. Acta s. Apollonii. Je to grécky protokol, akiste preložený z latinčiny. Pre kresťanské presvedčenie udal veľmi vznešeného Rimana Apolónia súdu vlastný otrok. Plný pevnosti a dôstojnosti, otvorenosti a pokoja zodpovedá v spise Apolónius, veľmi učený a vážený kresťan rímsky, vo forme apológie za vieru, na otázky pohanského sudcu. Podľa Euzébia (V, 21) bol Apolónius na rozkaz senátu sťatý okolo r. 183.
7. Acta ss. Perpetuae et Felicitatis. Mladá matka Perpetua, pochádzajúca z poprednej rodiny, podstúpila mučenícku smrť sťatím so štyrmi nedávno pokrstenými otrokmi. Ich telá roztrhala divá zver. Akty zostavil očitý svedok pri poprave r. 203 alebo 204. V časoch sv. Augustína čítavali tieto akty pri bohoslužbách. Zachoval sa pôvodný latinský text a staré grécke preklady. (Migne, PP. L. 3.)
8. Martyrium Pionii. Grécky text bol uverejnený r. 1806. Pionius trpel v Smyrne za Décia.
9. Acta Felicis. Felix trpel za Diokleciána, keďže sa zdráhal vydať sväté knihy.
10. Acta ss. quadraginta martyrum. Za cisára Licínia okolo r. 320 v Arménskej Sebaste boli popravení smrťou zamrznutím 40 vojaci. Zdá sa, že grécke akty o tejto poprave sú neskoršieho pôvodu, ale pravá je Závet 40 mučeníkov, zachovaná v gréckej a staroslovanskej reči, podľa ktorej ich kosti nemajú sa rozniesť do sveta, ale pochovať na jednom mieste. Známe sú ešte martyrológia palestínske, sýrske a edesské.
Sibyline veštby
Kresťanská Oracula Sibyllina bola zbierka 14 kníh, z ktorých kniha 9. a 10. doteraz neboli nájdené, 11. až 14. až od kardinála Maie r. 1817. Zachované knihy boli v hlavnej podstate ešte v treťom storočí prepracované v kresťanskom zmysle najviac zo židovských veštieb sibyliných. Všetky tieto veštby napísané sú v hexametroch v reči grécko-homérskej. Obsahujú dejiny a veštby o ríšach, mestách a chrámoch. Rozlíšenie židovských a kresťanských častí je veľmi náročné. Knihy 11. — 14. sú snáď úplne kresťanskými, avšak obsahu čisto politického a vznikli najneskôr, kniha 14. najskôr v storočí 4.; naproti tomu knihy 3. – 5. obsahujú málo kresťanského; kniha 3. je najstaršia z celej zbierky a siaha vo svojej židovskej predlohe do storočia 1. a 2. pred Kristom. Židovský základný spis knihy 4. a 5. patril prvému storočiu po Kristovi. Či bolo tiež použité pohanských veštieb, zvlášť výrokov Sibyly rímsko-eritrejskej, je sporné. Logických súvislosti medzi jednotlivými knihami a jednotlivými časťami, niet. Aby apologéti vyvrátili pohanov, dovolávali sa popri prorockých knihách Starého zákona a spisov Nového zákona často tiež na Sibylu; jej veštby považovali za nevyvrátiteľné dôkazy proti odporcom. Už Pastor Hermov pozná Sibylu (Vis. II, c. 4); tiež sv. Justín sa jej dovoláva (Apol. I, c. 20, 44). S citátmi sa stretávame ďalej u Athenagora (Leg. c. 30) a Teofila Antiochijského (Ad Autol. II, 3, 31. 36). Ešte častejšie dovolávali sa sibyliných veštieb Klement Alexandrijský a Laktantius. Dovolávanie sa ich stalo sa tak častým, že pohania dali kresťanom posmešné meno Sibylistov. Pohan Celsus vytýkal kresťanom, že si ich kresťania sami vymysleli (Orig., Contra Cel. VII, 53). V 4. storočí dovolávajú sa ich však cirkevní Otcovia vždy zriedkavejšie. Sv. Augustín proti výhrade, že sú výmysly kresťanov, nič nenamieta.
Niektoré kresťanské nápisy z prvých storočí
Literárne pamiatky kresťanského staroveku nadobúdajú obohatenie a neraz aj objasnenie teológie monumentálnej, ktorej úlohou je kresťanské pravdy a inštitúcie dokázať z pomníkov (monumenta). Obsahujúc kresťanskú archeológiu umenia a epigrafiu, súvisí teológia monumentálna úzko s patrológiou. Od doby apoštolskej až po začiatok storočia 4. vyskytujú sa len nápisy náhrobné, najviac jednoduché a krátke. Ráz kresťanský dokazujú prirodzenými symbolmi a temnými narážkami v tom alebo onom slove alebo zvolaní. Mnohé sú tiež zložené z veršov slávnych básnikov a napodobňujú verne staré epigramy, tak že sa málo líšia od náhrobných nápisov pohanských.
Mnohé však sú ako v reči, tak aj v myšlienkach dielom ducha a tvorby kresťanskej. Keď dosiahla cirkev ediktom milánskym r. 313 slobody, boli aj chrámy hojne zdobené kresťanskými nápismi. Epigram sa stal zvláštnym druhom literatúry. Z prednejších nápisov prvých troch storočí zmienku zasluhujú: Symbol ryby, ktorý sa v prvých troch storočiach takmer stokrát na kresťanských náhrobkoch vyskytuje a je vyjadrený buď obrazom ryby alebo jej slovom v gréčtine Ichthys – ΙΧΘΥΣ. V prvom prípade je obraz najviac spojený s kotvou, vtákom (foenixom), palmou, chlebom, loďou, monogramom Kristovým, obrazom dobrého pastiera alebo s inými kresťanskými symbolmi.
Ryba je typickým označením Krista a kresťanov. Okolo roku 200 sa vyskytuje výklad slova ako akrostichon: Ἰησοῦς Χριστός, Θεοῦ Υἱός, Σωτήρ, Iésús Christos Theú Huiós, Sótér. „Ježiš Kristus, Boží syn, Spasiteľ.“ Dômyselne je rybou v slove a obraze označovaný trpiaci a eucharistický Spasiteľ: Sibyll. VIII, 217 a podľa Augustína: Piscis assus Christus passus (Trac. 123, 2 v Joh.).
Zvlášť je ryba symbolickým označením eucharistickej hostiny, stola Pánovho, pri ktorom z vody krstu obrodený kresťan pod spôsobmi chleba a vína s vodou zmiešaného, piscem Christum (rybu Krista) ako záruku života večného prijíma. Veľmi dôležitý je náhrobný nápis v Autune, roku 1830 nájdený a z 11 veršov pozostávajúci. Nápis pochádza z prvej polovice 3. storočia. Najznamenitejší je však nápis Aberciov, ktorý bol biskupom v Hieropole vo Frýgii. Napísal ho sám Abercius okolo r. 180 pre svoj náhrobný pomník, ktorý si ešte za živa zriadil. Objavený bol r. 1882 škótskym učencom Ramsayom v Hieropoli (terajšie Synnada, malé mesto vo Phrygia salutaris). Nápis, začínajúci distichom a skladajúci sa z 22 veršov, má ďalekosiahly význam archeologický a teologický. Abercius v ňom dosvedčuje, že na svojich cestách v Ríme, v Ázii, a v mestách Sýrie, všade našiel priateľov, ktorí súhlasili vo vyznávaní tej istej viery a v oslave Eucharistie.
Nazýva ich žiakmi svätého pastiera a používa symbolické reči. Hovorí o skvelej pečati (krstu, krstnej milosti, kríži) ľudu rímskeho, o veľkej čistej rybe, ktorú svätá panna počala a ktorá priateľom je ustavične podávaná k hostine v spôsobe chleba a vzácneho vína s vodou zmiešaného.
Literatúra: Spracované podľa spisov
Samsour, J.: Základy patrologie se zvláštním zřetelem k dějinám dogmat. Brno : Tiskem a nákladem papežské knitiskárny benediktínů rajhradských, 1908.
Špirko, J.: Patrologia, Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.
Ďalšia časť listu tu: O PATROLOGII (4. ČASŤ)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-patrologii--4.-cast-.html
