O PATROLOGII (4. ČASŤ)
(List nadväzuje na tri predchádzajúce časti)
Didym Slepý
Didym, prímením Slepý, lebo ako 5-ročné dieťa stratil zrak, narodil sa r. 313 v Alexandrii, kde býval do smrti. Mimoriadny talent a neobyčajná usilovnosť učinili ho vedcom, ktorého obdivovali jeho rovesníci a neskoršie generácie. Dal si predčítavať teologické a profánne diela, nad ktorými dlho rozjímal. Mal obdivuhodnú pamäť, ľahko a dobre si všetko zapamätal. Hoci bol laik, stal sa predstaveným alexandrijskej školy a tento úrad zastával skoro pol storočia. Najvynikajúcejší mužovia vyhľadávali alexandrijskú školu, len aby počuli Didyma. Medzi nimi bol sv. Hieronym, Rufín a Anton, otec mníchov. Didym zomrel 85-ročný r. 398 v Alexandrii. Didym ako spisovateľ je neobyčajne plodný. Jeho spisy vynikajú prehľadnosťou a jednoduchým podaním. V mnohom nasledoval Origena, ktorého si veľmi vážil najmä pre jeho alegorický výklad sv. Písma. Origenovo dielo „De principiis“ opravil v pravovernom zmysle. Piaty carihradský všeobecný cirkevný snem r. 553 ho odsúdil ako origenistu; no jeho učenie o Najsv. Trojici je bezchybné. Početné jeho spisy, z ktorých sa zachovalo len málo, sú obsahu dogmatického a exegetického. Dogmatické spisy: De spiritu Sancto, napísané pre ľud v období 360 až 380. Podáva v ňom náuku o Duchu Svätom tak jasne a dokonale, že sv. Hieronym, majúc z poverenia pápeža Damaza zostaviť spis podobného obsahu, myslel, že svoju úlohu najlepšie splní, keď' predloží spis Didymov. Toto Didymovo dielo sa zachovalo len v latinskom preklade Hieronymovom. Spis De Trinitate v 3 knihách napísal po r. 380. Cieľom i tohto diela bolo dokázať božstvo Ducha Svätého. Predpokladajúc božstvo Otca, ktoré musí uznať každý, kto uznáva jestvovanie Boha, dokazuje v prvej knihe božstvo Syna, v druhej božstvo Ducha Svätého a v tretej vysvetľuje miesta Písma sv., ktoré sa vzťahujú na Najsv. Trojicu. Z diela De dogmatibus et contra Arianos (v 2 knihách), ktoré je pripojené ku knihe sv. Bazila proti Eunomiovi, sú známe len výňatky. Podobne je známy aj výňatok z traktátu Contra Manichaeos, kde filozoficky vyvracia blud manicheizmu. Hovorí jasne o Bohorodičke, že "nestala sa matkou iného, ale aj po pôrode zostala vždy a v každom čase Nepoškvrnenou Pannou.“ Exegetické diela sa zachovali len v niekoľkých zlomkoch. Popri alegorickom výklade podáva v nich aj výklad doslovný, a to najmä tam, kde mu treba dokázať dokonalosť človečenstva Ježiša Krista proti ariánom.
Epifán zo Salamis (na Cypre)
Sv. Epifán sa narodil v Judsku r. 315. Kresťansky bol vychovaný a vzdelaný už v rodine. Venoval sa hlavne štúdiu rečí; osvojil si reč grécku, hebrejskú, sýrsku, koptickú, a dosť dobre i latinskú. K mníšskemu životu ho povzbudil sv. Hilárion, u ktorého sa zdržiaval istý čas. Neďaleko svojho rodiska v Judsku založil kláštor a za 30 rokov bol v ňom predstaveným. Za ten čas si nadobudol dôkladné teologické vzdelanie a tak vynikal svätosťou, že ho r. 367 povýšili na metropolitu na ostrove Cyprus v meste Salamis. Ako biskup rozširoval mníšstvo a vše¬možne hájil pravú vieru. V Origenových spisoch videl vážne nebezpečenstvo pre čistotu viery, a preto bojoval proti nim slovom i písmom. Dokonca r. 394 prišiel i do Jeruzalema, kde biskup Ján, Rufín a sv. Hieronym nadržiavali origenistom. Keď sa Ján zdráhal zavrhnúť Origenovo učenie, Epifán prerušil s ním cirkevné spoločenstvo. Jeho pomer k jeruzalemskému biskupovi Jánovi sa ešte zhoršil, keď vysvätil za kňaza Pauliniána, brata sv. Hieronyma, patriaceho do biskupstva Jánovho. Zmieril sa s ním len po niekoľkých rokoch. Alexandrijský patriarcha Teofil strhol Epifána do boja proti Jánovi Zlatoústemu, ktorého Teofil obvinil, že je origenista. R. 402 vybral sa Epifán do Carihradu a tam verejne vystúpil proti sv. Jánovi Zlatoústemu. Čoskoro sa však presvedčil o bezzákladnosti obvinenia Jánovho. Vrátil sa do svojej metropoly a cestou zomrel r. 403. Mal 88 rokov. Ako spisovateľ je Epifán málo originálny. Nie je teológ, ani mysliteľ, ale učený, vzdelaný muž. Jeho spisy majú predovšetkým ráz polemický. Máme od neho i archeologicko—biblické spisy a dva listy. Polemické Spisy: Ancoratus (Zakotvený) z r. 374. Epifán chce v ňom podať svojim veriacim pevný podklad učenia o Najsv. Trojici a najmä o Duchu Svätom proti arianizmu. Významné sú dve vierovyznania, uvedené na konci tohto diela, z ktorých prvé si osvojil s malými opravami carihradský snem (381) a druhé s malými dodatkami prijala Východná cirkev za krstný symbol. Hlavným Epifánovým dielom je Contra haereses. Zostavil ho v r. 374-377 na žiadosť mníchov, ktorí chceli mať v ňom príručku proti bludárskym náukám. Oboznamuje nás s 80 bludmi, ku ktorým pripočítava i pohanské filozofické smery, židovské náboženské sekty a vyvracia ich. Pri písaní tohoto diela používal podobné diela Irenejove a Hipolytove a miestami ich aj cituje. Pre dejiny heréz je dôležité. Medzi archeologicko—biblickými spismi vyniká dielo De mensuris et ponderibus, napísané r. 392 v Carihrade. Hovorí v ňom o kánone a prekladoch Starého zákona, o biblic¬kých mierach a váhach a podáva zemepis Palestíny. Dielo nie je dokončené. Má veľký význam ako úvod do biblických štúdií. Menšie dielo De duodecim gemmis opisuje drahokamy, ozdobu veľkňaza v Starom zákone, ktorú nosil na prsiach. Dva listy, jeden Jánovi, jeruzalemskému biskupovi a druhý sv. Hieronymovi, hovoria o origenizme. Pod menom Epifánovým sa uvádzajú sviatočné kázne, komentáre k evanjeliu sv. Lukáša, ku Genezis a ku knihe Pieseň piesní. Epifán jasne učí o Duchu Svätom, že vychádza z Otca a Syna. (Ancor. 9.) Je jediný medzi cirkevnými Otcami východnými, ktorý podáva takúto náuku. Vyslovuje sa jasnejšie ako sv. Bazil. Proti apolinarizmu rozhodne verí v ľudskú prirodzenosť Krista, ... používa pre P. Máriu pomenovanie Teotokos (Ancorn. 7) Učenie o panenstve Matky Božej „ante, sub et post partum“ považuje za všeobecnú vieru Cirkvi. (Haer. 78.) O sviatosti kňazstva píše, že je rozdiel medzi biskupom a kňazom, lebo „biskup plodí Otcov pre Cirkev (posvätenie kňazstva), kňaz len deti (krst), a nie predstavených a učiteľov“. (Haer. 42.) O úcte obrazov nezmýšľal správne. Dôležité je Epifánovo svedectvo o autentickom učiteľskom úrade Cirkvi a o ústnom podaní. (Ancor. 7.) Niektoré jeho výroky:
„Kto, kedy sa odvážil vysloviť meno svätej Márie a nepridal k tomu ešte „Panna“? Z týchto prívlastkov poznávame jej cnosti. Meno „Panna“ pre svätú Máriu sa nezmení. Jej svätosť totiž bola nepoškvrnená.“
Čo by mohlo byť užitočnejšie ako spomínať na zosnulých? Čo môže byť lepšie a krajšie, ako keď žijúci veria, že mŕtvi žijú, že nezanikli, ale že sú a žijú u Pána? Prečo by veľmi vznešené nariadenie hovorilo o tom, čo môžu očakávať tí, ktorí sa modlia za bratov putujúcich k nebu? Modlitba za nich pomáha, aj keď všetci nevymazali svoje viny...“
„Všetky Božie slová nie je potrebné vysvetľovať alegoricky, pretože majú svoj vlastný zmysel. Aby sme poznali silu myšlienky, treba ich dôkladne premyslieť. Treba užiť aj tradície. Nie je možné všetko získať z Božieho Písma. Preto svätí apoštoli niečo nám odovzdali Písmom, niečo ústnym podaním.“
„Čo už Mojžiš napísal, nenapísal bez Božej vôle, ale na podnet Ducha Svätého dal ľudu Zákon. A že je to Boží zákon, je jasné. Boh vždy jednak rozhoduje o tom, čo sa stane, jednak o tom, čo poslúži ako predobraz, jednak zjavuje budúce dobrá. Keď potom prišiel náš Pán Ježiš Kristus, ukázal, že sa to v evanjeliu splnilo.“
„Duch je vždy s Otcom i Synom. Nie je bratom Otca, nie je zrodený, nie je stvorený, nie je bratom Syna, nie je potomkom Otca. Z Otca vychádza a prijíma od Syna, patrí k Otcovi aj Synovi, je tej istej podstaty, má to isté božstvo, je z Otca i Syna, je s Otcom aj Synom. Vždy existuje ako Duch Svätý, Duch Boží, Duch slávy, Duch Kristov, Duch Otca. „Duch Otca hovorí vo vás“ (Mt 10, 20); „Duch môj stál medzi vami“ (Ag 2, 6). Tretí v poradí, rovný božstvom, rovný Otcovi aj Synovi, v Trojici je nimi spojený, je pečaťou viery.“
„Nemáme dvoch Kristov ani dvoch Božích Synov ako kráľov, ale Boha a človeka v jednej osobe. Nie ako keby Kristus býval v človeku, ale On celý sa stal človekom... „Slovo sa stalo telom“ (Ján 1, 14). Nepovedal: Telo sa stalo Slovom. Teda Slovo najprv prišlo z neba, z matky svätej Panny vzalo svoje telo a celú ľudskú prirodzenosť v sebe dokonale pretvorilo.“
Július Firmicus Maternus
Jeho Spis De errore profanarum religionum sa zachoval v rukopise z X. storočia. Živou a vzletnou rečou autor opisuje nemravnosť a poveru pohanstva v IV. storočí a žiada cisárov Konštanta a Konštancia, aby konečne odstránili pohanské náboženstvo. Spis je dôležitý opisom zvykov a spoločenských pomerov v IV. storočí. Datuje sa asi z r. 347.
Básnik: Gajus Juvencus
Španielsky kňaz, zostavil okolo r. 330 na základe evanjelia sv. Matúša životopis Krista v hexametroch. Je to prvý kresťanský epos. Pre rečovú dokonalosť spis v stredoveku hojne čítali.
Pápež Damazus
Pápež Damazus (366-384) okrem toho, že poveril sv. Hieronyma revidovaním textu sv. Písma a pri tejto práci ho napomáhal svojimi radami, napísal aj sám mnoho epigramov. Zachovalo sa od neho veľa náhrobných a kostolných nápisov. Od neho pochádzajú i kratšie básne o mučeníkoch a svätých. Z nich najdlhšia je o sv. Pavlovi v 26 hexametroch.
Sv. Pacián, biskup barcelonský (okolo r. 360-390)
Bojoval perom proti sekte novaciánov. V troch listoch proti Sympronianovi (Opus contra Novatianus) používa slovo „katolík“ ako pridávne meno kresťana na rozlíšenie od novaciánov. Pacián dokazuje novaciánom, že pokánie je potrebné i po krste, že Cirkev má právo odpúšťať hriechy. Tým sa stáva dôležitým svedkom sviatosti pokánia v IV. storočí.
Sv. Optatus, biskup z Mileve
Popri sv. Augustínovi najrozhodnejšie on bojoval oproti donatistom. Vo svojom diele De schismate Donatistarum adversus Parmenianum, zostavenom okolo r. 370 a doplnenom r. 385 (7 kníh), opisuje vznik a účinkovanie sekty. Za ostré zákroky štátu proti donatistom robí zodpovednými samotných donatistov. Pravá cirkev má mať vlastnosti jednoty, katolíckosti a apoštolskosti, ktoré má len katolícka Cirkev. Veľmi dôkladne dokazuje, že platnosť sviatosti nezávisí od hodnosti vysluhovateľa.
Sv. Filastrius, biskup z Brescie, okolo. r. 390
Zostavil podrobné dielo ako Epifán - De haeresibus. Spomína v ňom 156 siekt. 28 predkresťanských a 128 kresťanských. Pravda, pojem o sekte ešte má nevyjasnený, lebo za sekty považuje i rozličné prípustné teologické náhľady.
Aurelius Prudentius Clemens
Je najslávnejší básnik patristickej doby. Narodil sa r. 348 pravdepodobne v Saragose. Za mladi zastával rozličné politické úrady, na starosť sa utiahol do rodičovského domu, aby v samote slúžil výlučne Bohu. Básňami chce velebiť Boha, keď už inými skutkami nemôže. Slovami bojovať proti bludom, šíriť katolícku vieru, potupovať pohanstvo, oslavovať mučeníkov a apoštolov je cieľom a obsahom jeho básní. Jeho reč je vzletná, kvetnatá a duchaplná. Menujú ho kresťanským Vergíliom. Zomrel okolo r. 405. Prudentius uverejnil svoje básne na konci svojho života v siedmich knihách, majúcich okrem jednej grécke nadpisy. V prvej knihe je 12 básní na rozličné čiastky dňa a týždňa. Druhá kniha obsahuje 14 básní, zvelebujúcich španielskych a rímskych mučeníkov. Tretia, písaná v hexametroch, háji božstvo Ježiša Krista. Ďalšia je namierená proti gnostikom a dokazuje, že zlo na svete pochádza z ľudskej slobodnej vôle. Ďalšia alegoricky líčí boj medzi kresťanskými čnosťami a pohanskými hriechmi. Najpodarenejšími básňami, zhrnutými v dvoch knihách Contra Symmachum, podvracia oprávnenosť pohanského náboženstva a potiera snahu Symmachovu, ktorý chcel dať späť postaviť zo senátu odstránenú sochu Viktórie. Posledná kniha opisuje 49 scén zo Starého a Nového zákona. Je to ak iste výklad k nástenným obrazom v jednom španielskom kostole. Zaujímavý je básnikov náhľad, že v pekle je v noci zo soboty na nedeľu pokoj a duše cez onú noc netrpia pekelnými mukami. (Toto je len súkromný názor autora – pozn. SBM). Sv. Cirkev prijala 14 jeho hymien do liturgie.
Paulinus z Noly
Pontius Meropius Anicius Paulinus sa narodil v Bordeaux r. 353 z veľmi zámožnej rodiny. Venoval sa politickému životu a bol cisárskym námestníkom v Kampánii. Krst prijal len r. 389 asi na naliehanie svojej zbožnej manželky Terézie. Po smrti jediného dieťaťa rozdal svoj majetok medzi chudobných, stal sa kňazom a žil v Kampánii spolu s manželkou asketickým životom. R. 409 sa stal biskupom v Nole a vynikal láskou k trpiacim spolu blížnym. Zomrel r. 431. Paulinus ako básnik nemá poetického vzletu Prudenciovho, ale pre eleganciu reči a cit pre krásu, Hieronym ho porovnáva s Cicerónom. Máme od nebo 35 básní a 50 listov. Spomedzi básní vyniká 14 hymien na sv. Félixa, ktorého si už za mladi vyvolil za svojho patróna. V svadobnej básni možnými slovami ospevuje vznešenosť kresťanského manželstva. Ňou chce vyvážiť mnohé nemravné svadobné piesne pohanské. Poetické nadanie Paulinus prezrádza najmä v dvoch básňach učiteľovi Ausoniovi, v ktorých ospravedlňuje svoj krok, že zamenil svoj verejný život za asketický. Paulinove listy prejavujú úprimnú zbožnosť, pokoru a láskavosť. Písal si s najvýznamnejšími mužmi svojej doby: s Ambrózom, Augustínom, Rufínom a Hieronymom. 14 listov napísal svojmu najstaršiemu a najmilšiemu priateľovi Sulpiuciovi Severovi. Podľa obsahu sú zväčša dogmatické, o Najsv. Trojici a o Vtelení (Božieho Syna).
Sulpicius Severus
Narodil sa okolo r. 365 z najpoprednejšej rodiny v Akvitánii. Ako právnik získal si veľkú slávu. Po smrti svojej manželky na nahováranie priateľa Paulina a sv. Martina Tourského rozdal svoj majetok chudobným a žil kláštorným životom, zapodievajúc sa spisovateľstvom. Zomrel okolo r. 420. Sulpicius Severus veľmi dbal na krásu reči. Je najelegantnejším spisovateľom svojej doby. Hlavným dielom Sulpiciovým je Historia sacra, seu Chronica v 2 knihách. V nej podáva dejiny Starého zákona a dejiny Cirkvi až po rok 400. Pre históriu je veľmi cenná časť, v ktorej opisuje svoju dobu a dejiny priscilianizmu. Z rečovej stránky napodobňuje rímskych historikov a jeho dielo znesie aj prísnu kritiku. Menšiu cenu má jeho Vita s. Martini, ale pre rečovú hladkosť bola veľmi čítaná. Je to dielo populárne. O smrti sv. Martina podáva správu v 3 listoch svojim priateľom Euzébiovi, Auréliovi a Busalovi. Dialóg je doplnkom životopisu sv. Martina. Napísal ešte dva listy sestre Klaudii o poslednom súde a o panenstve.
Peter Chrysologus
Narodil sa začiatkom V. storočia v Imole. V teológii ho vyučil sv. Kornel, tamojší biskup. Stal sa archidiakonom a ako taký sprevádzal svojho biskupa do Ríma, aby bol prítomný na vysviacke biskupa určeného pre Ravenu. Pápež Sixtus sa náhle rozhodol, že za ravenského biskupa vysvätí Petra Chrysologa (asi r. 433). Ako metropolita ravenský usiloval sa o reformu kléru, uviedol spoločný život kňazstva v Ravene, podujal sa na rozsiahle cirkevné stavby v meste, vyvinul čulú kazateľskú činnosť. Poctili ho epitetom Chrysologus. Ako vzor horlivého dušpastiera tešil sa všeobecnej vážnosti a bol osobným priateľom Leva Veľkého. Zomrel r. 450 v Ravene. Okrem listu Eutychovi máme od neho zbierku 176 rečí, ktoré sa v stredoveku tešili veľkej obľube. Sú zväčša exegetického rázu a i popri doslovnom zmysle hľadajú i „vyšší zmysel“ svätého textu. Dogmaticky vysvetľujú učenie o Vtelení a podvracajú bludy ariánske a eutychiánske. Reč Petra Chrysologa je veľmi stručná a miestami ťažko zrozumiteľná.
Maximus
Bol biskup turínsky, podobá sa dušpastierskym účinkovaním Chrysologovi, svojmu rovesníkovi. Zúčastnil sa na synodách v Miláne (451) a v Ríme (465). Ostalo po ňom 240 rečí, homílií a traktátov. V nich je zjavná jeho dušpastierska horlivosť a odhodlanosť bojovať proti pohanstvu a herézam.
Ján Kasián
Narodil sa okolo r. 360 v Skýtii (Dobrudža) a vzdelanie získal spolu so svojím priateľom Germánom v istom betlehemskom kláštore. Túžiac spoznať kolísku života mníšskeho, odobral sa s Germánom do Egypta a žil tu desať rokov medzi anachorétmi. Potom prijal v Carihrade, kam z Egypta sa uchýlil, svätenie na diakona od sv. Jána Zlatoústeho, a čestnú úlohu doniesť do Ríma Innocentiovi I. list patriarchu, zatiaľ druhýkrát do vyhnanstva poslaného. V Ríme bol tiež posvätený na kňaza. O desať rokov neskôr stretávame sa s ním v južnej Galii pri Marseille, kde r. 415 založil po východnom spôsobe dva kláštory, pre mužov a pre ženy, ktoré sa stali vzormi pre podobné ústavy nie len vo Francúzsku, ale aj v Španielsku. Zomrel pri veľkej vážnosti okolo r. 435. Doposiaľ na niektorých miestach, najmä v Marseille, je ako svätec uctievaný. Zo spisov jeho dochovali sa predovšetkým dva obsiahle, vzájomne sa dopĺňajúce spisy, určené na poučenie a vzdelanie mníchov. Prvý z nich má názov De institutis coenobiorum lib. XII a hovorí v prvých štyroch knihách o zriadení a pravidlách kláštorov egyptských a palestínskych, najmä o odeve mníchov, o modlitbe žalmov, o prijímaní novicov; osem ďalších kníh hovorí o hlavných chorobách, t. j. hriechoch života rehoľného, proti ktorým mních predovšetkým bojovať má (gastrimargia, fornicatio, philargia, ira, tristitia, acedia, cenodoxia, superbia). Druhý spis Collationes patrum XXIV, t. j. rozhovory, ktoré Kasián a jeho priateľ s najváženejšími anachorétmi mali, podáva návod, ako treba vnútorný život usporiadať a o dosiahnutí ideálu života mníšskeho, t. j. dokonalosti, pričom Institutiones sa viac vonkajšieho života týkajú. Pre výborný obsah, populárny tón a plynnú reč tešili sa obe diela po celý stredovek v kláštoroch veľkej obľube. Tiež cenné dogmatické dielo zachovalo sa nám od Kasiána: sedem kníh De incarnatione Domini contra Nestorium, ktoré napísal na vyzvanie rímskeho diakona a neskoršieho pápeža Leva I. na obhájenie pravej vieru proti Nestóriovi. V koláci 13. De protectione Dei, t. j. o milosti, prednáša Kasián svoje názory semipelagiánske, v kláštoroch južnej Galii po sto rokov udržiavané. Učí totiž, že sloboda a milosť musia k spáse spolupôsobiť; že však milosť, ako je to zrejmé u Zachea a kajúceho lotra, sprevádza vôľu a vedie k dovŕšeniu, naproti tomu dobrá vôľa sama, a najmä náklonnosť k viere (pius credulitatis affectus), že sú spravidla vecou človeka, a len niekedy že dáva Boh aj začiatok dobrej vôle, ako u apoštolov Matúša a Pavla. Inak však spisy Kasiánove svedčia o všestrannej učenosti a skúsenosti, o obsiahlej znalosti Písma sv. a planúcej horlivosti pre rýdzu náuku a kresťanskú dokonalosť.
Sv. Vincent Lerinský
Bol kňaz kláštora lerinského a brat biskupa sv. Lupa. Pod menom Peregrinus napísal r. 434 chýrne dielo Commonitorium, ktoré je najdokonalejšou úvahou staroveku o tradícii v Cirkvi. Písal ho, ako sám uvádza, so záverom, aby ním podporoval svoju slabú pamäť. Pozostáva z 2 kníh, z ktorých prvá rozpráva o kritériách viery vo všeobecnosti a druhá, ktorá sa stratila, podáva odsúdenie nestorianizmu v Efeze. Ak iste on bol pôvodcom diela Obiectiones, v ktorom otvorene napádal učenie sv. Augustina o milosti, ale toto dielo sa nezachovalo. Sv. Vincent hľadá spôsob, ako možno rozoznať katolícku pravdu od bludného učenia. Samo Písmo sv. nemôže byť dostatočnou normou, a to už aj preto nie, lebo na sv. Písmo sa odvolávajú aj bludári a rozlične ho vykladajú. Preto sa musíme prísne pridržiavať tradičnej náuky a tiež Písmo sväté podľa nej vykladať. Svedkovia katolíckej náuky sú svätí Otcovia, ktorí zostali v katolíckom spoločenstve. Všeobecné snemy majú katolícke učenie predkladať veriacim. Pri tejto viazanosti k tradícii je možný pokrok teologickej vedy u jednotlivca aj v celej Cirkvi, pravda, na základe zjavenej pravdy. (Com. 28.)
Upravené a spracované podľa
CIRKENÍ OTCOVIA.
Novák, J.: Patristická čítanka. 2 vydání. Praha : Č. katolická Charita v Ústř. církevním nakladatelství v Praze, L. P., 1988.
Samsour, J.: Základy patrologie se zvláštním zřetelem k dějinám dogmat. Brno : Tiskem a nákladem papežské knitiskárny benediktínů rajhradských, 1908.
Špirko, J.: Patrologia, Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.
Ďalšia časť listu tu:
O PATROLÓGII (5. ČASŤ)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-patrologii--5.-cast-.html
