O PATROLÓGII (5. ČASŤ)
(List nadväzuje na štyri predchádzajúce časti)
Pseudo-Dionýz Areopagita
(Podľa starobylej Cirkevnej Tradície sa jedná o osobu sv. Dionýza Areopagitu, nie pseudo- Dionýza – pozn. SBM. Bol prvým biskupom Atén a neskôr zomrel ako mučeník za Krista v Paríži r. 96)
Pod menom Dionýza Areopagitu, žiaka sv. Pavla (Sk 17, 34) a neskoršieho aténskeho biskupa, sa zachovalo niekoľko spisov teologicko—mystického obsahu, stojacich celkove na pôde cirkevného učenia, iba v Kristológii blízkych mono fyzitickým náhľadom. Vidieť v nich príbuznosť s ideami novo platonickej náuky. Autor spomína okrem toho ešte 7 spisov (Základy teológie, Božie hymny, Symbolická teológia, O duši, O veciach porozumiteľných a symbolických, O starozákonnej hierarchii a O spravodlivom súde božom), ktoré alebo vôbec neboli ani napísané, alebo sa nezachovali. Ostali iba 4 teologické úvahy, venované kňazovi Timotejovi, a to: De divinis nominibus, De mystica theologia, De coelesti hierarchia, De ecclesiastica hierarchia a 10 listov. Pod menom Dionýza Areopagitu uvedené spisy prvý raz sa spomínajú r. 533 v Carihrade, kde mono fyziti v náboženskom rozhovore s katolíkmi odvolávali sa na ne, ako na apoštolské. Katolíci ich odmietli ako apokryfné. No napriek tomuto zisteniu sv. Maximus Vyznávač († 662), Gregor Veľký a pápež Martin si ich veľmi vážili a citovali ako spisy Dionýzove. Skotus Eriugena ich preložil v IX. storočí do latinčiny. Sv. Tomáš Akvinský, Bonaventúra a vôbec stredovek pokladal ich za prvotriedne patristické diela. V renesančnej dobe znova nastali pochybnosti o ich autenticite. V XIX. storočí sa vyvinula ostrá kontroverzia o ich pôvodnosti; kým opát Darboy (1845) ich obhájil ako diela Areopagitu, v Nemecku Hipler, jezuita Stiglmayr a Koch definitívne dokázali ich apokryfnosť. Spisy (podľa nich) pochádzajú z doby medzi r. 480 a 530. Autor totiž bol žiakom Proklovým († 485) a temer doslovne cituje jeho dielo De malorum subsistentia vo svojom spise De divinis nominibus. (Div. nom. 3, 18.) Poznal už obyčaj spievať v omši Krédo, čo bolo zavedené v Antiochii r. 476. Tieto spisy sa citujú už v Carihrade r. 533. Skrsli teda medzi r. 480—530. Autor žil pravdepodobne v Sýrii, bol mníchom a neskoršie asi biskupom. Jeho úmyslom bolo postaviť novoplatonickú filozofiu do služieb kresťanstva. A aby svojim zámerom dodal väčšiu váhu, použil fikciu — v tejto dobe nie zriedkavú — a vystúpil pod menom Dionýza Areopagitu. V náuke novoplatonizmu sa dokonale vyznal a dobre poznal jej literatúru. Systematicky chcel podať celé učenie vo forme špekulatívnej. Považujú ho za scholastika patristickej éry. Jeho reč je miestami nejasná a vety strojené. Spisy: V 13 kapitolách diela De divinis nominibus vysvetľuje vo sv. Písme sa vyskytujúce mená o Bohu, niektoré označujú rozličné vlastnosti božie (dobrota, svetlo, krása, láska, múdrosť, pravda, právo, moc, svätosť; pokoj, jeden, kráľ' atď.). De mystica theologia rozpráva o nepochopiteľnosti Boha a o nevysloviteľnosti božej. Nadzmyslové veci poznáme tak, keď z vlastností viditeľných vecí (život, múdrosť, hnev) vylúčime to, čo je v nich nedokonalého.
De coelesti hierarchia podáva náuku o duchovnom svete. Autor rozoznáva v duchovnom svete tri triedy, každú s troma stupňami, spolu teda deväť chórov anjelských, ako to už naznačuje i Cyril Jeruzalemský. Najvyššie chóry slúžia výlučne Bohu (serafíny, cherubíni a trónovia). Stredné chóry (panstvá, moci a mocnosti) slúžia celému stvoreniu a najnižšie chóry len ľuďom, a to kniežatá dobru celého človečenstva, archanjeli jednotlivým národom a anjeli ako strážcovia jednotlivým ľuďom. De ecclesiastica hierarchia učí o Cirkvi na zemi. Ona je obrazom anjelského sveta a má tri triedy: 1. tri svätenia, ktoré udeľujú milosť (krst, eucharistia a posl. pomazanie); 2. troch svätiacich (biskup, kňaz a diakon); 3. troch posvätených, t. j. tých, ktorí majú byť vedení k dokonalosti (katechumeni, veriaci a mnísi). V listoch hovorí o dogmatických a praktických otázkach; adresované sú apoštolom a ich žiakom. Pseudo—Dionýz poníma Boha podľa novo platonickej filozofie ako >>Jedno<< ('EV), z ktorého všetko vychádza a ku ktorému sa všetko vracia. Celý stvorený svet je veľký rebrík, gradácia; na každom stupni sa prejavuje Božia dobrota a žiari Božia múdrosť. Tri najvyššie anjelské chóry siahajú až po temnoty, obkľučujúce Boha. Cirkevná hierarchia sa pojí k najnižšiemu stupňu anjelov. Posledné lúče božieho svetla žiaria do neživého tvorstva. Pseudo-Dionýzovo učenie o anjeloch teológia neskoršie prijala v celom obsahu. Anjeli sú čistí duchovia, zadelení do 9 chórov.
V Kristológii prvý raz užíva výrazu boho ľudská činnosť (... operationes deiviriles). Aj výraz „hierarchia“ on uviedol do teologickej terminológie. Obšírne podáva náuku o troch prvých sviatostiach. Sviatosť Oltárna je „sviatosť sviatostí“, od ktorej majú ostatné sviatosti svoju moc. Obrady troch sviatostí a obrady omše svätej podrobne opisuje... Náuku eschatológie podáva správne. Napokon (De eccl. hier.) opisuje pohrebné obrady a vysvetľuje ich. Podľa jeho opisu mŕtvolu kňaza vystavovali pred oltárom, mŕtvolu mnícha a laika v presbytériu. Biskup a všetci prítomní pobozkali mŕtvolu a biskup ju polial svätým olejem. Modlitbami a obradmi zomrelý mal dostať lepšie miesto na druhom svete, ako mal tu na zemi. Pseudo-Dionýz mal veľký vplyv na teológov, najmä v stredoveku.
Prokop
Žil asi v r. 465—528. Významným sa stal svojimi exegetickými prácami, ktoré sú, pravda, len sčiastky originálne; zväčša sú to usporiadané zbierky výkladov textu sv. Písma od rozličných cirkevných Otcov a spisovateľov. Keď sa mienky sv. Otcov zhodovali, uviedol len jedného z nich, ináč uvádzal viacerých a doslovne citoval ich výklady. Tak vznikli katény, ktorých otcom je Prokop. Prokop napísal katény k 8 knihám Starého zákona (Oktateuch), ktoré vydal aj v kratšej, výňatkovej forme. Ďalej máme od neho katény k Izaiášovi, scholiony ku knihám kráľov a k dvom knihám Paralipomena. Komentár ku knihe Pieseň piesní je zbierkou mienok Gregora Nysanského, Didyma, Origena a Filóna. Od Prokopa sa zachovalo aj 104 listov. Sú to štýlove skvelé produkty rétorského umenia; pre svoj súkromný ráz nemajú veľkého významu. Prokopovým rovesníkom bol Aeneas, od ktorého máme 25 formou dokonalých listov a dialóg „Theophrastas“. Dialóg je rozhovorom medzi platonickým a kresťanským filozofom, v ktorom ustupuje platonická a origenistická náuka o duši a zmŕtvychvstaní pred učením kresťanským. V stredoveku dielo sa tešilo veľkej autorite.
Leontius Byzantský
Je významný polemik, ba najväčší teológ gréckej cirkvi na počiatku VI. storočia. Narodil sa okolo r. 485 v Carihrade. Už od mladí javil veľký záujem o dogmatické otázky. Roku 521 odišiel do kláštora v Novej Laure pri Jeruzaleme. Častejšie prichádzal do Carihradu a najrozhodnejšie sa zastával katolíckeho učenia proti monofyzitizmu a nestorianizmu. Zomrel v Carihrade okolo r. 543. Leontius sa pripojil k Aristotelovej filozofii, prečo ho často označujú za prvého scholastika. V kristológií nasledoval Cyrila Alexandrijského. Spisy: V diele Tri knihy proti nestoriánom a eutychiánom podvracia nestorianizmus, blud aftartodokétov a bludy Teodora z Mopsvestia. Z ostatných spisov vlastne čiastok diela „Scholion“ – uvádzame De Sectis, v ktorom hovorí o najdôležitejších sektách V. a VI. storočia, Adversus Nestorianos a Contra Monophysitas; zdá sa, že jemu patrí i spis Adversus fraudes Apollinaristarum. Vychádzajúc zo spoločného predpokladu, že ľudská prirodzenosť nemôže jestvovať, ak nie je osobou, nestioriáni a monofyziti uzatvárali, že v Kristovi sú dve prirodzenosti a tak i dve osoby, resp., ako to prízvukovali monofyziti, jedna osoba, a preto aj jedna prirodzenosť. Leontius — opierajúc sa o Aristotela — dokazuje, že k pojmu osoby nepatrí len individualizovaná prirodzenosť, ale i samostatná existencia. Kristus má pravú ľudskú prirodzenosť, hoci ona nemá vlastnej subsistencie; ako subsistencia je v Kristovi pre ľudskú prirodzenosť osoba božská. Leontius poukazuje na ľudské telo ako na individuálnu substanciu, majúcu svoju subsistenciu v osobe duše.
Ján Klimakus
Bol mníchom a opátom v kláštore sinajskom. Zomrel okolo r. 600. V diele Škála dáva v 30 stupňoch pokyny k dokonalému životu analogicky podľa 30 rokov Spasiteľovho života pred jeho verejným účinkovaním. Radí, ako sa zriecť sveta, premôcť náruživosti a viesť čnostný život. V inom svojom diele nakreslil obraz dokonalého predstaveného kláštora.
Dorotheus
Opát v Palestíne začiatkom VII. storočia. V Spise Doctrinae podáva náuku o najpotrebnejších mníšskych čnostiach. V listoch uvádza rozličné spôsoby na zdolanie pokušenia.
Romanus
Slávny básnik, skladateľ hymien na počiatku VI. storočia, napísal vraj 1000 hymien, z ktorých sa zachovalo len 80. Jeho hymny spievali pri bohoslužbách; neskoršie boli nahradené ľudovým spevom.
Andrej Krétsky
Narodil sa okolo roku 660 v Damašku. Ako pätnásťročný sa dostal do Jeruzalema a odtiaľ do monastiera sv. Sávu. V roku 680 ako zástupca jeruzalemského patriarchu sa zúčastnil na koncile v Konštantinopole. Po koncile bol vysvätený na diakona a usadil sa v blachernskom monastieri v Konštantinopole. Medzi rokmi 700-710 sa stal metropolitom Gortiny na Kréte, preto je nazývaný tiež Krétsky. Tu sa prejavil ako vzorný Pastier. Veľký dôraz kládol na evanjelizáciu svojich veriacich a charitatívne diela. Hojnou mierou prispel k obrane svätých obrazov, - k obrane ikon v období ikonoklazmu. Zomrel v roku 740. Zanechal mnoho literárnych diel, predovšetkým homílie a liturgické hymny. Medzi najznámejšie patrí Veľký kánon, ktorý sa skladá z 250 slôh a spieva sa počas Veľkého pôstu. Andrej bol veľkým ctiteľom Bohorodičky, to sa odzrkadlilo aj v jeho homíliách. Jeho diela boli v celku vydané PG 97, 789-1444.
Úryvok z kázne:
„(...)Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života (Lk 1, 42). Naozaj si požehnaná. Vskutku Boh Ťa požehnal ako svoj svätostánok, pretože si nosila vo svojom lone nepochopiteľným spôsobom človeka Krista Ježiša, plného Otcovej slávy, on rovný Bohu, v plnosti prirodzeností, z ktorých a v ktorých jestvoval. Požehnaná si medzi ženami, ktorá si bez ťažkosti prijala nebeský poklad, v ktorom sú ukryté všetky poklady múdrosti a znalosti, totiž neporušená nedobytná pokladnica tvojho panenstva. Naozaj si požehnaná ty, ktorej lono je stoh pšenice (Pies 7, 3), pretože bez semena a bez obrábania si priviedla k zrelosti plod požehnania, klas nesmrteľnosti, ktorým je Kristus, žatvu plodnú a nekonečne bohatú a priviedla si tisíce radujúcich sa k roľníkovi ľudskej spásy. Naozaj si požehnaná ty, ktorá si jediná z materí bola pripravená svojmu Stvoriteľovi za matku a nepoznala to, čo sa týka matiek, pretože tvoje neobyčajné panenstvo nebolo skazené materskými pôrodnými bolesťami a tvoje panenské potomstvo si zachovalo nedotknuté znaky tvojej čistoty. Naozaj si požehnaná ty, ktorá ako jediná bez muža v lone si počala Toho, ktorý rozprestrel nebesia a vďaka tvojmu panenstvu učinil zem nebom. Požehnaná si medzi ženami, ty, ktorá si jediná ako dedičstvo dostala požehnanie, ktoré Boh skrze Abraháma sľúbil národom (Gn 22, 14 n.). Naozaj si požehnaná ty, pretože si jediná bola nazvaná Matkou požehnaného Syna Ježiša Krista nášho Spasiteľa, vďaka tebe národy volajú: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom (Mt 21, 9) a Jeho vznešené meno nech je velebené na veky a jeho velebou nech sa naplní celá zem. Staň sa! Amen! (Ž 72, 19)...“
Sofronius
Bol žiakom Jána Moscha. Teológiu vyštudoval v Teodóziovom kláštore v Jeruzaleme. Svojho učiteľa Jána Moscha sprevádzal na ceste po Taliansku. Keď r. 620 Moschus v Ríme zomrel, vrátil sa Sofronius s pozostatkami svojho učiteľa do Jeruzalema. Roku 634 sa stal patriarchom v Jeruzaleme. Zomrel r. 638 — neprežijúc zaujatie Jeruzalema Arabmi. Jeho spisy svedčia o dôkladnej teologickej vzdelanosti, ostrej dialektike a o básnickom nadaní. Bol oddaným ctiteľom Matky Božej. Významný je jeho synodálný list, ktorý rozoslal po svojej voľbe za patriarchu všetkým patriarchom, i biskupom, vláde a pápežovi. List obsahuje Sofroniovo vierovyznanie, zatracuje monofyzitizmus a monoteletizmus. Na cirkevné sviatky napísal 9 kázni, ktoré vynikajú dogmatickým obsahom a rečníckym vzletom. Dôležitým spisom proti monoteletom sú Florilegie, 23 anakreontských ód prejavujú úprimnú autorovu zbožnosť.
Maximus
Pre mnohé utrpenia v boji proti monoteletom zvaný Vyznávač — narodil sa r. 580 z dobrej carihradskej rodiny. Po dôkladných štúdiách stal sa tajomníkom na cisárskom dvore. Okolo r. 630 opustil svetský život a stal sa mníchom, neskoršie opátom kláštora v Chrysopolise (Skutari). Po smrti Sofroniovej bol najodhodlanejším odporcom monoteletizmu. Odišiel na západ a r. 645 mal v Kartágu slávnu dišputu s monoteletistami, najmä s bývalým carihradským patriarchom Pyrhom. Pyrhus bol podvrátený a vzdal sa bludu. Maximus potom odišiel do Ríma a zúčastnil sa na lateránskej synode r. 649, na ktorej pápež Martin I. zavrhol monoteletizmus a dva cisárske edikty (Ekthesis a Typus). Potom dal cisár Konštans II. pápeža a jeho radcu Maxima v okovách priviesť do Carihradu a zaviedol proti nim proces. Súd skončil pre obidvoch vyhnanstvom. Pápež Martin I. zomrel na Kryme; Maxima poslali do Trácie. Keď ani tam neprestal hájiť ortodoxnú vieru, znova ho postavili pred súd v Carihrade. Ale všetky pokusy odvrátiť ho od pravej viery boli márne. Vyrezali mu jazyk a s dokaličenými rukami a nohami poslali ho znova do vyhnanstva na pobrežie Čierneho mora, kde roku 662 zomrel. Maximus, hoci mal život plný útrap, predsa bol činný aj ako spisovateľ. Je najväčším dogmatikom a najhlbším mystikom gréckej cirkvi. Čo do významu pre grécku cirkevnú vedu porovnávajú ho so sv. Tomášom Akvinským. Maximove dišputy svedčia o dokonalej zbehlosti v teológii, o dôkladnom poznaní svätých Otcov a o bystrej dialektike. Bol aj veľkým askétom a exegétom. Z mnohých diel Maximových okrem spomenutých dišpút — najvýznamnejšie sú Quaestiones a Responsiones, vysvetľujúce ťažké miesta sv. Písma. V nich hľadá Maximus alegorický zmysel. Najobšírnejším jeho dielom je De variis scripturae Quaestionibus ac dubiis, kde podáva rozbor 65 ťažkých miest sv. Písma. Napísal aj traktáty o Najsv. Trojici, o osobe Kristovej, o dvoch prirodzenostiach a vôľach v Kristovi a o primáte rímskeho biskupa. Spis Liber asceticus, napísaný vo forme dialógu, hovorí o duševnom živote. Mystagogia je mystické vysvetlenie bohoslužby a jej obradov. Maximus písal aj krátke sentencie o rozmanitých dogmatických a morálnych otázkach (Capita de caritate, Alia capita). V nich obyčajne cituje vhodné, priliehavé miesto zo sv. Písma, cirkevných Otcov, alebo profánnych spisovateľov. Zbierka 45 listov obsahuje zväčša veci osobného rázu; ale vzťahujú sa aj na teologické spory tej doby. Teologické názory Maximove nie sú systematicky spracované; sú roztrasené po jednotlivých spisoch. Stredobodom svetových dejín — hovorí Maximus — je vtelenie Syna Božieho. Dejiny ľudstva pred Kristom boli prípravou na vtelenie a dejiny po Kristovi sú ustavičným procesom zbožnenia človeka na základe vtelenia. To vyžadovalo, aby Kristus bol opravdivým Bohom a opravdivým človekom s dvoma vôľami a dvoma činnosťami. Úplnú jasnosť vniesol Maximus do tejto otázky tým, že rozoznával „chcenie“ a „tak chcenie“. Prvé patrí prirodzenosti, druhé je vecou osoby.
Z myšlienok sv. Maxima:
„Kto miluje Boha, dáva prednosť jeho poznaniu a vedeniu o ňom pred všetkým, čo on stvoril, a bez prestania sa mu s túžbou a láskou venuje.“
„Kto sa naozaj a z duše rozlúči s vecami sveta a bez všetkej pretvárky preukazuje služby lásky blížnemu, je čoskoro oslobodený od všetkých zlých citov a dostane sa mu účasti na božskej láske a na božskom vedení.“
„Všetko, čo je, má Boha za pôvodcu a je to stvorené pre Boha a Boh ďaleko predčí všetko, čo stvoril. Preto ten, kto zanechá Boha, lepšieho nad každé porovnanie, a oddá sa veciam nižším, ukazuje, že pokladá Boha za menšieho ako to, čo od neho pochádza.“
„Kto v sebe dosiahol božskú lásku, neomrzí ho a neunaví nasledovať Pána Boha, podľa výroku svätého Jeremiáša, ale všetku námahu, pohanu a krivdu znáša statočne a o nikom si nemyslí nič zlé.“
„Nehovorte," hovorí svätý Jeremiáš, „sme chrám Pána. Ani ty nehovor: „Iba samotná viera v nášho Pána Ježiša Krista ma môže spasiť." Lebo toto sa môže stať len vtedy, keď aj lásku k nemu si získaš skutkami. Čo sa potom týka iba viery: „Aj zlí duchovia veria a trasú sa.“
„Dielom lásky je srdečné preukazovanie dobrodenia blížnemu, zhovievavosť a trpezlivosť. A tiež správne používanie vecí.“
„Cit lásky sa neprejavuje iba rozdávaním peňazí, ale oveľa viac poskytovaním božského učenia a telesnou službou.“
Gennadius
O živote tohto významného literárneho historika vieme veľmi málo. Bol kňazom v Marseille, zomrel asi r. 494. Ako sa sám priznáva, písal veľa proti bludom nestoriánskym, monofyzitským a pelagiánskym. Jeho teologické náhľady sú čisté, niet v nich semipelagianizmu. Zo spisov tohto druhu neostalo však celkom nič. Máme len krátky spis o cirkevných dogmách a významné dielo De viris illustribus, pokračovanie diela Hieronymovho, ktoré má podobný názov. Rozprava v ňom o 100 cirkevných spisovateľoch, počnúc Hieronymom a končiac sebou.
Cézar Arelátsky
Bol mníchom v kláštore lerinskom, neskoršie Opátom a r. 502 arcibiskupom arelátskym. Za svojho 40-ročného arcibiskupského účinkovania veľa pracoval na zdokonalení cirkevnej disciplíny a na reforme bohoslužby. Roku 529 vydržiaval Významný cirkevný snem „arausicanum II.“ (Orange), ktorý definitívne odsúdil blud semipelagiánov. Cézar vynikal najmä na poli ľudového rečníctva. Máme od neho asi 150 rečí rozmanitého obsahu; dve rehoľné reguly pre mužov a ženy a závet, určenú pre svojho nástupcu, v ktorej mu prikazuje, aby sa staral o kláštory a aby sa správal ako láskavý arcipastier voči veriacim.
Literatúra:
Špirko, J.: Patrologia, Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.
Andrej Krétsky, Homília na Zvestovanie Najsvätejšej Panne Márii.
Denní modlitby církve. Centuria, I, kap. 1,4-5.16-17.23-24.26-28.30-40; in PG 90,962-967.
Pokračovanie poslednej časti:
O PATROLÓGII (6. ČASŤ)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-patrologii--6.-cast-.html
