O vďačnosti - výber z kázni (XXVII.)
V evanjeliu čítame v jednom príbehu, ako za mestom v opustenom údolí bývalo desať úbožiakov postihnutých malomocenstvom. Každý sa ich bál, aby sa od nich nenakazil. V najväčšie biede, nedostatku a opustenosti, bez nádeje na uzdravenie a pomoc čakali už len na jediné vyslobodenie – smrť.
Avšak pokiaľ je s ľuďmi Boh, nie je ešte všetko stratené. Pán Ježiš sa nad nimi zľutoval a vrátil im zdravie. Prosili Ho úpenlivo a boli vypočutí. No za uzdravenie mu poďakoval len jeden a to ešte cudzinec. Kristus ich nevďak odsúdil a nad cudzincom – samaritánom, ktorý mu poďakoval, prejavil radosť.
Svätý Bernard o stati z evanjelia o uzdravení 10 malomocných, pripája napomenutie: „Navykni si vzdávať vďaky za každý dar. Pozorne pozoruj všetko, čoho sa ti dostáva, aby si nenechal bez príslušného vďaky vzdávania žiaden dar Boží, či už je malý, stredný, alebo veľký. Veď sa nám prikazuje i drobky zbierať, aby nezahynuli, to jest, ani na najmenšie dobrodenie nemáme zabúdať.“
Buďme vďační! Vďačnosť je známkou duševnej veľkosti a ušľachtilosti. Svätý Bonaventúra hovorí: „I najmenší dar pokladaj za niečo veľkého, a budeš hodný, aby si prijal darov väčších.“
Vďačnosťou sa nemáme však chváliť, lebo vlastná chvála by nás pripravila o jej cenu a zásluhu pred Bohom. Chválu úplne nechajme iným.
Najväčšie dobrodenie nám preukazuje Boh a preto k nemu máme mať najväčšiu vďačnosť. Aj kuriatko pijúc hlávku pozvedá. V rozpakoch sa žalmista pýta: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“(Ž 116, 12). A sv. Pavol vraví, že „ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.“(Ef 5, 20).
Všetky dobrodenia, ktorými Boh zahŕňa našu dušu a telo, ani vypočítať nemôžeme, je ich nekonečná rada, a tieto dobrodenia musia v našom srdci vyvolať ozvenu. Nesmieme ani zabudnúť na dobrotivý príhovor Panny Márie, svätých a svätíc Božích, Božích anjelov a najmä na anjela strážneho.
Po Bohu sú potom na zemi našimi najväčšími dobrodincami rodičia. Ťažko pracovali, zarábali a trpeli, aby nás mohli uživiť, vychovávať a na cestu životnú pripraviť. Im musíme byť za všetko vďační. Máme im robiť radosť, poslúžiť im, pokiaľ to potrebujú a ochotne sa ich ujať v ich starobe. Nesmieme na nich ani po ich smrti zabudnúť, ale máme sa za nich modliť a hlavne Najsvätejšou obeťou na nich pamätať. Vďační máme byť i našim krstným rodičom, ktorí nás pri krste svätom držali, za nás na otázky odpovedali alebo nás pri svätom birmovaní brali pod svoju ochranu.
Vďační máme byť aj (pravoverným) kňazom, ktorí nám sväté sviatosti udeľovali alebo udeľujú, svojim učiteľom, ktorí prví základy vzdelanosti v našej duši postavili a učili nás, svojim predstaveným, ktorí nás k dobrému viedli, a všetkým dobrodincom, ktorí kedy akýmkoľvek spôsobom niečo dobrého nám preukázali. Každé ich dobré slovo, napomenutie, výstrahu, áno, i trest máme mať vo vďačnej pamäti.
Vďačnosť svoju máme dokazovať aj skutkami. Svätý pápež Pius X., dokiaľ bol ešte jednoduchým kláštorníkom, bol nútený raz prenocovať u prostého dedinčana, ktorý ho vľúdne prijal a ochotne pohostil. Keď sa neskôr stal pápežom a poznal raz v zástupe ľudu tohto veriaceho dedinčana, hneď k nemu šiel, láskavo s ním pohovoril a bohato ho obdaroval.
(Upravené z knihy od K. Balíka Druhá nedělní a sváteční čítanka z r. 1923)
Súvisiaci článok:
Skutky duchovného milosrdenstva - Výber z kázni (XXVI.)