O závisti - Výber z kázni (XIII.)
Podobenstvo o robotníkoch na vinici v evanjeliu pekne začína, ale nedobre pre niektorých končí. (Mt 20, 1-16). Dobrotivý Majiteľ vinice – Boh, poskytuje prácu tým, ktorí ju nenachádzali a niektorým robotníkom za krátku prácu dáva celodenný plat. Hľa, tu sa nám predstavuje láska. A čo sa nám predstaví na konci? Niečo veľmi zlé – závisť. Robotníci totiž, ktorí celý deň pracovali, prijmúc dohodnutú mzdu, zahľadeli sa na ňu, a zdala sa im malá. Vlastne ani sa tak nad mzdou nepozastavovali, ale výhody, ktoré dostali iní, chceli hneď mať tiež. Závisť – tento hriech bol vždy a je doposiaľ veľmi rozšírený. Už v hneď v raji diabol neprial a závidel našim prarodičom ich blažený večný život, rmútil sa nad tým a snažil sa ich zničiť. To sa mu aj čiastočne podarilo. Písmo hovorí, že „závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“ (Múdr 2, 24-25)
Závisť vyhnala prvých ľudí z raja a uzamkla mu bránu, zabila nevinného Ábela a Jakubových synov viedla k tomu, že nové rúcho, ktoré milému Jozefovi otec kúpil, z brata zvliekli, v krvi namočili a poslali k otcovi odkaz, že dravá zver Jozefa roztrhala.
Keď Syn Boží chodil po zemi, a keď sa zástupy za k Nemu hrnuli, nepriali a závideli mu to farizeji a zákonníci, obžalovali Ho a vynútili na Pilátovi, aby potvrdil nad Ním rozsudok smrti. Svätý Zeno hovorí, že niet nebezpečnejšia neresť pre ľudské pokolenie, ako závisť. Aristoteles ju nazval „nepriateľkou všetkých šťastných.“ Istý maliar ju vyobrazil takto: Namaľoval nevinné dievča, čisté a dobromyseľné. K nej sa blíži starena zahalená v handrách, zhrbená. Chce jej niečo vytknúť, ale keď nemôže, vzťahuje ušpinenú ruku, aby ju pošpinila a mohla sa jej posmievať.
Keď sv. Pavol velebil lásku Božiu, nezabudol o nej poznamenať, že je „trpezlivá, dobrotivá a že nezávidí.“ (1 Kor 13, 4). Ako náhle by závidela, už by prestala byť láskou. Pokiaľ svieti slnko na ľad, rozohrieva ho, ale ak chceme závistlivca získať láskou, tým viac sa len vo svojej neresti zatvrdzuje. „Daj psom žrádlo“, hovorí sv. Ján Zlatoústy, „a upokoja sa, lichoť levovi, a skrotne, ale závistliví sa zdvorilosťou a povoľnosťou stávajú ešte zúrivejšími.“ Závistník najviac trestá sám seba. Je stále nespokojný, vnútorne rozorvaný. Hovorí si: To sa môže stať len mne! Iný má šťastie a ja iba samú smolu. Iným sa všetko darí, mne nič. Tvár jeho je bledá, podobajúca sa na Kainovu. Ak sa zasmeje, tak len zo škody blížneho, a jeho smiech je len prejavom škodoradosti. Písmo hovorí: „Závisť a hnevlivosť skracujú život.“ (Sir 30, 26)
Aký je liek na závisť? Mysli na to, že Boh dáva každému iné dary a schopnosti. Za ne máme ďakovať, najprv za svoje a potom za blížneho, ale nie ich závidieť. Nie je tiež pravdou, že utrpenie a kríž postihuje len nás, a iných nie. Aj ich, ale v iných oblastiach, o ktorých my nevieme. Závisť môžeme v sebe najlepšie tak utlmiť, keď blížnemu svojmu, dobre činíme, alebo dobro prajeme. Opakom závisti je dobroprajnosť. Čin teda mnoho dobrého tomu, proti komu kypíš závisťou; aspoň sa modli za neho, aby si ho Boh ešte viac použil pre jeho službu, ako doteraz. Týmto spôsobom vyženieš diabla zo svojho srdca. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Tak si nadobudneš dve koruny: jednu pre víťazstvo nad závisťou, druhú pre konanie skutkov lásky.“
(K. Balík, Nedělní a svéteční čítanka. Praha 1923; F. Spirago. Katolícky ľudový katechizmus. II. diel, Trnava 1907)
Podobný článok:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-krizovej-ceste---vyber-z-kazni---xii..html