O zmŕtvychvstaní Božieho Syna, Pána Ježiša Krista
„...Kristovo zmŕtvychvstanie je ústredným zázrakom kresťanstva,... Kristus chcel zadosť učiniť za hriechy celého sveta a preto sa obetoval za nás na dreve kríža... Po nekonečnom uponížení a po vykupiteľskej smrti Krista nasledovalo jeho povýšenie, zmŕtvychvstanie. Ak je zmŕtvychvstanie Kristovo historickou skutočnosťou, nik nemôže rozumne popierať, že to bol veľký, najväčší zázrak. Keby však Kristovo telo bolo zostalo v hrobe, ako telo obyčajného zomrelého, neuskutočnilo by sa slávne dokončenie jeho diela, dovŕšenie víťazstva nad hriechom a jeho následkami. Ani kresťanskej nádeji by sa nebolo bez zmŕtvychvstania dostalo posledného, mohutného upevnenia, potvrdenia. Veď skutočné zmŕtvychvstanie Kristovo je základom a predobrazom telesného vzkriesenia, zmŕtvychvstania kresťanov k novému životu...“
Zmŕtvychvstanie Kristovo je Jeho najväčší a najslávnejší zázrak a najnápadnejší dôvod Ježišovho božského pôvodu. Na ňom sa zakladá podľa sv. Pavla naša viera: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera... Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.“(1 Kor 15, 14.20) Kristus svoje zmŕtvychvstanie predpovedal (Mt 20, 18-19). Zmŕtvychvstanie je jedna z najlepšie dosvedčených dejinných udalostí. Dosvedčujú nám ju:
1.Správa evanjelistov. Prehlasujú jednomyseľne: Ježiš bol skutočne mŕtvy, keď bol do hrobu vložený. Svedčí o tom spôsob popravy; ukrižovanie bolo trestom smrti. Keď rímski vojaci videli, že Kristus je mŕtvy, nepolámali jeho údy. Jeden z nich prebodol kópiou jeho bok a z jeho srdca vytrysknutá krv a voda ich presvedčila o skutočnej Kristovej smrti. Stotník podal o Ježišovej smrti Pilátovi úradnú správu (Mk 15, 43). Keď Jozef z Arimatie žiadal o dovolenie k pochovaniu tela Kristovho, Pilát na základe stotníkovej správy mu to dovolil.
Tiež nepriatelia Kristovi, prítomní pri ukrižovaní, opúšťali miesto popravné s presvedčením, že Kristus je skutočne mŕtvy. Priatelia Ježišovi, jeho učeníci, Panna Mária a nábožné ženy sňali mŕtve telo Kristovo z kríža, zavinuli do plátien, posypaných podľa vtedajšej obyčaje masťou z myrhy a aloe (asi 100 libier, t. j. 32 kg) a pochovali do hrobu. I keby Kristus bol živý, hojnosť vonných látok bola taká, že by sa iste v hrobe zadusil. Mŕtvola Kristova bola v hrobe ešte na druhý deň. Nepriatelia Ježišovi po návšteve u Piláta zapečatili jeho hrob a postavili k nemu stráž. O smrti Kristovej nikto nepochyboval. Domnienka o zdanlivej smrti Ježišovej je teda úplne neodôvodnená. A predsa tretieho dňa sa Ježiš objavil opäť svojim priateľom.
2. Chovanie apoštolov a učeníkov Pánových nám dosvedčuje úplne jasne, že Kristus vstal z mŕtvych. Svätí apoštoli boli veľmi málo naklonení k viere a bývali často od Krista káraní. Počas Kristovho utrpenia boli plní strachu a skoro všetci ho opustili. Po jeho smrti nemohli byť na počiatku presvedčení, že Kristus vstal z hrobu. Nechceli veriť na počiatku ani Márii Magdaléne, ani učeníkom, ktorí sa vrátili z Emaus, ktorým sa Kristus zjavil, že žije (Mk 16, 11). Potom však sa stala s nimi zmena. Uverili všetci, i „neveriaci“ Tomáš, vo zmŕtvychvstanie Kristovo, a plní radostnej viery hlásali túto pravdu, za ktorú i svoj život obetovali. To nám dosvedčujú dejiny. Dôvod k tejto podivuhodnej zmene sv. apoštolov nespočíva v nejakých klamných predstavách o Kristovi, ale na pravej, od apoštolov bezpečne zistenej skutočnosti o zmŕtvychvstaní Kristovom. Svätí apoštoli boli niekoľkonásobnými, očitými svedkami Kristovho zmŕtvychvstania, ktorého videli, hovorili s ním, jedli s ním, dotýkali sa ho. Preto prehlasujú: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“ (1 Jn 1, 3). A boli to svedkovia striezliví, rozvážni, vôbec nie ľahkoverní, ako dosvedčuje zvlášť sv. Tomáš (Jn 20, 24 - 29).
3. Celá rada iných svedkov svedčí o zmŕtvychvstaní Kristovom. Okrem svätých apoštolov, ktorí sú úradnými svedkami Kristovho zmŕtvychvstania, sú to dvaja učeníci, idúci do Emaus, učeníci a nábožné ženy, ktorým sa Kristus buď jednotlivo alebo po skupinách zjavil (1 Kor 15, 6). Sú to však i nepriatelia Kristovi, napr. vojaci, ktorí stáli pri hrobe a oznámili všetko, čo sa tam udialo, veľkňazom (Mt 28, 11), členovia veľrady, ktorí sa rozhodli podplatiť vojakov, aby hovorili, že keď v noci spali, prišli učeníci Kristovi a jeho telo z hrobu ukradli (Mt 28, 12-13).
4. O zmŕtvychvstaní Kristovom svedčí viera a kázanie svätých apoštolov, ktorí o ňom, ako o základnej pravde hovorili. Hneď v deň zoslania Ducha Svätého kázal sv. Peter k zástupu: „...Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami... A vy ste ho..., rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil.“(Sk 2, 22-24). V mene Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného konali sv. apoštoli množstvo zázrakov (Sk 3, 6). Vieru v zmŕtvychvstanie Kristovo dosvedčujú tisíce jeho súčasníkov, Židov i pohanov, ktorí sa mohli o tejto udalosti presvedčiť, a mnohí z nich uverili v Krista a za svoje presvedčenie ochotne zomierali. A boli medzi nimi ľudia učení a vzdelaní, ktorí iste neuverili slepo. Skutočnosť zmŕtvychvstania Kristovho je potvrdená všeobecným presvedčením najstaršieho kresťanstva. Všetci kresťanskí apologéti prvých storočí odôvodňujú zmŕtvychvstaním Kristovým kresťanskú vieru. Na tejto udalosti je založená viera celých národov a celá kresťanská kultúra, ktorá nemohla byť zbudovaná na klame a podvode. Táto viera v zmŕtvychvstanie Kristovo, bez skutočného jeho zmŕtvychvstania, bola by väčším zázrakom, než zmŕtvychvstanie samo.
5. Dejepisec Jozef Flávius hovorí o Kristovi: „Zjavil sa im (tým, ktorí v Neho uverili) tretieho dňa zasa živý.“
6. Pretože zmŕtvychvstanie Kristovo je tak veľkým a zreteľným dôkazom jeho božstva, preto naň smerujú nespočetné útoky a námietky tých, ktorí božský pôvod Kristov popierajú.
a, Už veľrada podplatila vojakov, aby hovorili, že jeho učeníci telo Kristovo ukradli a teraz rozhlasujú, že vstal z mŕtvych. (Mt 28, 12). Takýto podvod bol nemožný, lebo u hrobu bola postavená stráž a hrob bol úradne zapečatený. A keby by to predsa urobili, prečo neboli strážnici potrestaní, že zle konali svoju povinnosť? K takémuto podvodu by bolo potrebné zaiste viac ľudí a príprav a i keď by sa podaril, iste by sa všetko neskôr prezradilo. Napokon takýto čin bol pre apoštolov najmenej vhodným prostriedkom pri hlásaní učenia Kristovho. Veď práve učenie o zmŕtvychvstaní Kristovom bránilo skoro najviac vzrastu kresťanského náboženstva (Sk 17, 32).
b, Námietka racionalistov, že Kristus bol len zdanlivo mŕtvy, a že vlastnou mocou v hrobe ožil (hypotéza zdanlivej smrti), je vyvrátená dostatočne bezpečným zisteným jeho smrti.
c, V dnešnej dobe sa vracajú protivníci Kristovi obyčajne k vysvetľovaniu pohanského filozofa Celza, že totiž učeníci Kristovi vo svojej túžbe po milovanom Majstrovi prepadli preludu a domnievali sa, že živého Krista pred sebou vidia. (hypotéza videnia). K tomu je treba poznamenať, že svätí apoštoli a učeníci sa presvedčili, že majú skutočného, živého Krista pred sebou. Keď sa domnievali, že je to prelud, sám Kristus ich vyzval: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám. Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy.“ (Lk 24, 38-40). Ba, keď tomu ešte neverili, ... podali (mu) kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.“ (Lk 24, 42- 43). Preludy (halucinácie) mávajú ľudia duševne chorí, podráždení, apoštoli a učeníci však boli ľudia zdraví. Nie je tiež mysliteľné, že by toľko osôb (niekedy až 500) a toľkokrát prepadlo hromadným preludom.
d, Najnovšia (heretická!) racionalistická „bohoveda“ učí krátko, že k evanjeliu nepatrí skutočnosť zmŕtvychvstania Kristovho, ale iba veľkonočná viera. Táto vraj spočíva v tom, že človek, skrze moc smrti, priznáva odvážne cenu vyššiemu svetu. Sú to istotne iba slová a dokonalé (heretické) popretie evanjelia.
V závere je dôležité dodať, že vieru v hlavnú dogmu kresťanstva – Ježišovo slávne vzkriesenie, katolícka Cirkev vždy pred bludármi hájila, najmä vo vierovyznaniach (Krédo), alebo v rôznych cirkevných dokumentoch a na konciloch. Pravdu o vzkriesenom Spasiteľovi sveta, ako už bolo spomenuté, napokon potvrdzovali aj Božie zázraky, ktoré sa diali a dejú i v súčasnosti, v mene ukrižovaného a vzkrieseného Pána Ježiša Krista.
Náš Vykupiteľ po svojom vzkriesení hovorí apoštolom: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú."(Mk 16, 17-18).
Literatúra
Višňovský, M. Resurrexit. Zmŕtvychvstanie Kristovo vo svetle viery a vedy. Bratislava : Spolok katechétov a profesorov náboženstva, 1942, s. 9 – 10.
Salajka, A. Ve světle víry. Katolická věrouka. Olomouc: Velehrad, nakladatelství Dobré Knihy, 1945, s. 104 – 106.
Súvisiace články:
