Prenasledovaní kresťania v staroveku – IX.
Svätý Florián, mučeník
Na konci tretieho storočia panoval v Ríme cisár Dioklecián. Behom 18 rokov žili kresťania v pokoji; lebo si ich vážil čo verných poddaných a zveroval im, najmä v oddialených krajinkách, i vysoké úrady. Cisárovná, jej dcéry a mnohí dvorania boli kresťanmi. Mnohí vojaci a medzi nimi i plukovníci priznávali sa k učeniu Kristovmu a verejne konali svoje náboženské kresťanské povinnosti. Takýmto vznešeným vojenským vodcom bol i Florián. Narodil sa v Cetii, v dneskajšom Zeiselmaueru v Rakúsoch. Stal sa vojakom a bol neskôr vodcom vojska, plukovníkom. Bol dobrým vojakom a miloval službu vojenskú, ale ešte viac miloval Krista, ktorému pri sv. krste vernosť prisľúbil. Posledného času zdržoval sa pri oddiele vojenskom (légii) v meste Lauriakum, v terajšom Lorchu, v rímskej krajinke Norikum, terajšom Rakúsku.
Jedného dňa prehliadal cisársky najvyšší vodca v jednej vzdialenejšej rímskej krajinke vojsko, pri čom pohanské obrady konané bývali. Kresťanskí vojaci zopreli sa tým pohanským obradom, nechcejúc úctu nemým bôžikom vzdávať. Pohanský vodca oznámil to Diokleciánovi. Tento rozhnevaný a najúhlavnejším nepriateľom kresťanstva Galériom popudzovaný, vydal rozkaz, aby všetci úradníci a vojaci, ktorí bohom obetovať nechcú, zo služby prepustení boli. Rozkaz tento prišiel i do krajinky Norikumu, kde bol vladárom Akvilin. Florián v meste Lauriakume bývajúci, nechcel obetovať lživým bohom, a preto bol z vojska prepustený. Bolo to roku 303 po Kristu Pánu. O rok neskôr prišiel od cisára prísnejší rozkaz. Akvilin dal pochytať 40 vojakov v Lauriakume a do žalára hodiť, aby ich prinútil bohom obetovať a keby sa zdráhali, mučiť a usmrtiť. Sotva že to počul Florián, ktorý neďaleko v súkromí býval, vydal sa, Duchom Svätým nadšený, na cestu do Lorchu, aby tam bojazlivých veriacich k stálosti povzbudzoval, vo vernosti ku Pánu Kristovi upevnil a keď by potrebné bolo, im i príklad slávneho boja pre svätú vieru podal. Keď sa priblížil k mostu nad riekou Enžou, kade sa šlo do mesta, stretol zástup vojakov, ktorí predtým pod ním slúžili; tí mu riekli, že sú vyslaní od miestodržiteľa Akvilina, aby kresťanov chytali a k nemu privádzali. „Čo hľadáte? kresťanov? Ja sám som kresťanom; poďte, oznámte to miestodržiteľovi.“ Tak hovoril Florián a šiel s nimi do mesta k Akvilinovi.
Miestodržiteľ sa veľmi zarmútil, že vo vojsku predtým veľmi vážený plukovník Florián verejne sa chváli menom kresťanským a cisárovi vzdoruje. I nahováral ho prívetivo, aby bohom obetoval: «Poď, Florián, a obetuj bohom, ako tvoji spolubojovníci; i budeš s nami bývať a lásku cisárovu požívať.» Florián odporoval neohrozene a riekol, že je hotový všetky muky pre Krista znášať. Na to rozkázal Akvilin Floriána k bôžikovi pohanskému zaviesť, aby ho prinútil modle obetovať. Florián pozdvihol oči k nebu a modlil sa: « O Pane Ježišu Kriste! Ty nádej a spasenie všetkých, ktorí Ťa vzývajú, v Teba dúfam a nemôžem Ťa zaprieť, ale Tebe chcem slúžiť, a obetu chvály obetovať. Ochraňuj ma Svojou pravicou a daj mi sily k utrpeniu; utvrď vo mne Tvojho Ducha Svätého a nedopusť, aby nado mnou diabol zvíťazil; lebo hľa, osídlo bezbožných ma zviera a zlosť pekelná chce ma roztrhať. Ty ale, dobrý Pastier, príď ku pomoci svojmu sluhovi, a buď zvelebovaný na veky.» A obrátiac sa k Akvilinovi, riekol: «Nebudem sa klaňať tvojim sochám; ale ak ty máš rozum a srdce zo skaly, môžeš si ctiť svoje kamenné modly.»
Akvilin sa rozpálil hnevom a posmievajúc sa mu, riekol: „Ako môžeš tak bláznivo hovoriť a cisársky rozkaz neposlúchať?“ Florián odpovedal: „Ctím svojho Boha a poslušný som cisárovi, ako sa to na dobrého vojaka sluší: ale k tomu ma nikto neprivedie, aby som obetoval modlám, ktoré nič nie sú inšieho, než klam a mámenie.“
Akvilin sa nahneval a rozkázal svätého kyjakmi byť. «Nebojím sa tvojich múk», volal sv. Florián, keď ho mučili; „zapáľ hranicu, ja na ňu vystúpim v mene Kristovom.“ Zase ho dal Akvilin tak mučiť, že krv jeho tiekla po zemi a volal: „Poslúchni Florián, a ja ťa ozdobím význačnými hodnosťami.“ Florián sa usmieval: „Teraz prinášam pravú obetu svojmu Ježišovi, ktorý ma v tom posilňuje a tejto cti a vyznačenia ma robí dôstojným!“ Na to tyran rozkázal, aby mu ostrými hákmi trhali mäso z tela. Sv. Florián i pri týchto mukách sa len usmieval.
Keď bezbožný Akvilin videl, že nič nemôže vykonať; skríkol: „Pozrite, tento čarodejník je mocnejší, než my. A keď ho neusmrtíme, zvedie nám všetok ľud a naši bohovia budú zničení.“ I rozkázal svätého mučeníka z mesta vyviesť a z mostu do rieky Enže hodiť. Ani tento výrok smrti nenastrašil sv. Floriána. Ďakoval Bohu, že ho za hodného uznal, aby mu svoj život v obetu priniesol a s radosťou kráčal k mostu. Keď prišiel na most, pokľakol a skrúšene sa modlil, kým mu ťažkú skalu na krk zavesili. Nikto z vojakov nechcel svojho bývalého obľúbeného plukovníka z mostu zhodiť. Tu priskočil jeden divoký nováčik a ten strčil ho do rieky, ale v tom istom okamihu oslepol. Toto sa stalo dňa 4. mája roku 304.
Telo sv. mučeníka vyniesli vlny na vyčnievajúcu skalu, kde ho mohutný orol chránil, kým ho jedna nábožná žena, menom Valéria, našla a slušne pochovala. Keď prestalo prenasledovanie, nábožní veriaci vystavali na tom mieste, kde sa nachádzal hrob sv. Floriána, kaplnku a neskôr i kostol, ku ktorému i kláštor pripojili. Keď kostol tento následkom vpádov divokých národov bol rozbúraný, vystaval ho znovu, a to skvele Angelbert, biskup Pasovský, a odovzdal ho pod opateru bratom kapitulníkom sv. Augustína, ktorí k nemu aj nádherný kláštor pristavili. Tieto posvätné budovy aj dnes skvejú sa na utešenom vŕšku neďaleko Lincu. Tento prekrásny chrám prechováva v sebe jednu časť pozostatkov sv. mučeníka; druhá časť bola poslaná do Ríma, stade i do Krakova r. 1183: a tak stal sa sv. Florián patrónom Poľskej zeme.
Sv. Florián sa vyobrazuje ako rímsky vojak, s prilbicou na hlave, so zástavou v ruke ľavej, v pravej ale s nádobou na vodu, ktorou oheň na horiacom dome zalieva, a kresťania katolíci ctia ho ako patróna proti nešťastiu ohňa. Jeho pamiatka je 4. mája.
Ó Bože, ktorý nás slávnosťou svojho sv. mučeníka Floriána obveseľuješ, popraj milostivo, aby sme my, ktorí jeho slávne víťazstvo na zemi ctíme, k jeho radostnej spoločnosti v nebi pripustení boli, skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Čoho schopná je viera a láska k Bohu v mladom ušľachtilom srdci, to predstavuje nám svätý mládenec Pankrác.
Útly tento vyznávač a mučeník bol jediným synom bohatých, vznešených rodičov, ktorí v meste Synnade vo Frýgii bývali. Cisár rímsky Dioklecián veľmi vážil si ich a obdaroval ich veľkými statkami. Pankrácov otec pred svojou časnou smrťou povolal k sebe svojho brata Dionysia a prosil ho, aby jeho syna Pankráca k sebe prijal a jeho statky verne riadil. Dionys mal rád malého Pankráca a staral sa o neho ako o vlastného syna. Za niekoľko rokov žili na statku vo Frýgii; neskôr prišli do Ríma bývať, a ubytovali sa na vrchu Celius, aby, súc v blízkosti cisára, priazeň jeho si udržali a mladistvý Pankrác do škôl chodiť mohol. Onedlho vypuklo v Ríme strašné prenasledovanie kresťanov. Dioklecián chcel vyhubiť kresťanskú vieru od základu, a preto vydal prísny rozkaz, aby každý kresťan bez výsluchu bol zabitý, a pod pokutou smrti zakázal, aby nikto kresťana do domu neprijal, ani mu nič nepredal. Pri každom obchode a sklade stála pohanská modla a panva so žeravým uhlím. Kto chcel niečo kúpiť, musel do tej panvy kadidlo hodiť teda bohom obetovať. Kresťania radšej mreli hladom, než by boli nemým bohom obetovali. V tejto hroznej dobe potešoval kresťanov svätý Otec, pápež Kajus, horlivý kňaz Marcellin a vojak, svätý Sebastián.
Pápež Kajus býval v osamelom domčeku u jedného sluhu cisárovho v tej istej ulici, v ktorej Dionys a Pankrác vo svojom paláci prebývali. — Služby Božie vykonával neohrozený dobrý najvyšší pastier nočného času v katakombách, čili v podzemných chodbách, na hroboch svätých mučeníkov. Tam sa zhromažďovali potajme kresťania, tam tešil ich sv. pápež a posilňoval v radostnej odhodlanosti ku krvavému boju a zápasu. Kresťania vzdor krutému prenasledovaniu neprestávali pohanov na vieru Kristovu obracať. — Keď zbadali pohana, že je spravodlivý a cnostného života, naklonili ho ku prijatiu kresťanskej viery a zaviedli ho tajne ku sv. Otcovi, ktorý ho vo viere vyučil a pokrstil.
Nezadlho spozoroval Dionys, že sa kresťania nočnou dobou schádzavajú. Dopytoval sa, čo by to boli za ľudia. Keď sa presvedčil, že sú kresťania veľmi poriadni a cnostní ľudia, zahorel túžbou, aby ich učenie poznať mohol. Videl zúrenie skazeného pohanstva, videl i horlivosť a odhodlanosť cnostných kresťanov. Raz riekol ku Pankrácovi: «Syn môj, zázračné veci rozprávajú sa o tých kresťanoch. Keď chceš, hľaďme oboznámiť sa s ich učením. Ak je ich učenie dobré, a pokiaľ majú pravdu: uveríme i my a podľa toho sa i riadiť budeme.» Pankrác privolil. Poznali akéhosi Eusébia, ktorý do domu pápežovho chodieval a mysleli, že je kresťanom. Toho prosili, aby ich uviedol do zhromaždenia kresťanov a k pápežovi. Eusébius nedôveroval tak vznešeným Rimanom; mal ich za vyzvedačov a udavačov. Keď ale z ich reči sa presvedčil, že opravdivo túžia, aby poznali učenie Kristovo, uviedol ich ku Kajovi. Tento učil Dionysa a Pankráca, ktorý už bol obohatil ducha svojho v školách rímskych vedami, vo svätom náboženstve. Po dvadsať dní navštevovali sv. Otca, a keď boli dostatočne vyučení, prijali z jeho rúk sv. krst. Kajus im nezamlčal nebezpečenstvo, ktoré hrozí vyznávačom kresťanskej viery, i prosil ich, aby boli opatrní, alebo aby opustili Rím a na svoje statky sa odobrali. Oni vo svojej horlivosti chceli pred cisára predstúpiť a vyznať, že i oni sú kresťania, a prosiť ho, aby upustil od prenasledovania kresťanov, ktorí sú cnostní a dobrí jeho poddaní. Pápež im to zakázal a naložil, aby sa v skrytosti držali.
Dionys nemohol dlho zniesť utrpenie kresťanov. Bolesť nad ich mukami zlomila jeho srdce. Veľmi ťažko onemocnel. Na smrteľnom lôžku napomínal Pankráca, aby bol stálym vo svojej viere; i usnul sladko v Pánu.
Pankrác mal 14 rokov, keď sa stal celkom sirotou; žil v tichosti svojmu náboženstvu a svojmu Spasiteľovi. Bohatý na majetok, podporoval tajne kresťanov, kde len mohol. Bol neohrozený a každého dňa bol hotový pre Krista umrieť. Skoro sa stal obeťou svojej lásky k Bohu a k blížnemu. Pohania poznali, že zanedbáva obete nemým bôžikom konané, i udali ho u cisára ako kresťana. Prv, než išiel k súdu, vyprosil si požehnanie od sv. Otca. Ten mu poukazoval na nebeskú korunu, posilnil ho telom a krvou Pána, a udelil sv. požehnanie.
Keď s veselou tvárou predstúpil pred cisára, volali pohania: «Keď už chlapci znevažujú bohov, čo možno ešte viac očakávať ?» Cisár mal rád krásneho mládenčeka. Dohováral mu najsladšími slovami, aby bohom obetoval a bláznivú vieru kresťanskú, ktorá každú rozkoš života zakazuje, aby opustil a veselý život viedol, keď je tak bohatý. Pankrác sa usmieval a vyznal, že hotový je za vieru Kristovu zomrieť. Riekol: «Ty chceš, cisár, aby som ctil tvojich bohov, ktorí boli ľudia ako my. Oni boli zlí ľudia, podvodníci a zvodcovia. A ja by som mal ctiť takých ľudí, ktorí dopúšťali sa ohavných skutkov, ktoré by si trestať musel, keby som sa ja ich dopustil? Mladý som, ale moja myseľ je silná a ničoho sa nebojím. Kristus je môj život, preň zomrieť je moja výhra!»
Cisár bol týmito slovami zahanbený a pomätený. Zase napomínal útleho mládenca, aby bohom obetoval; i hrozil mu mukami, keď ho neposlúchne. Všetko bolo merné. — Rozhnevaný cisár rozkázal vojakom, aby ho zoťali. Pankrác s veselou mysľou vypočul výrok smrti. Keď prišli s ním na miesto popravz, kľakol si tam, ďakoval Bohu povýšeným hlasom za dar viery a ochotne podal svoju mladú hlavu katovi. Mal vtedy len 15 rokov. Stalo sa to r. 309 po Kristu Pánu.
Nábožná žena, menom Oktavilla, pochovala telo svätého mládenca. V piatom storočí vystaviť dal pápež Symmachus chrám nad jeho hrobom. V Španielsku, Francúzsku a Taliansku mnoho chrámov je k jeho úcte zasvätených. Svätý Pankrác sa vyobrazuje v rúchu rímskeho šľachtica, s mečom v ruke. Jeho pamiatku ctíme 12. mája.
Slávnosť Tvojho svätého mučeníka Pankráca, ktorou nás dnes, ó Pane, ob-veseluješ, nech napomáha i naše spasenie a nech nás činí hodnými, aby sme ho nasledovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.)
Súvisiaci článok: https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku-----viii..html
