Prenasledovaní kresťania v staroveku (XI.)
Svätý Cyriak, mučeník a jeho druhovia († 303)
Roku 286, dňa 1. apríla prijal rímsky cisár Dioklecián priateľa svojej mladosti Maximiána, narodeného v Srieme, za spolu vladára. Maximián chcel sa mu zavďačiť, i dal stavať cisárovi velikánsky palác a ozdobiť ho najväčšou nádherou, ktorý je ešte dnes v Ríme pod menom «Dioklecianových kúpeľov» známy a ktorého krása, nádhera a pevnosť dosvedčujú, že bol za starých časov stavaný. Maximián bol veľký nepriateľ kresťanov. Stavbou tou chcel osláviť sa i sám: on chcel byť zvelebovaný ako prenasledovateľ nenávidených kresťanov a veľký dobrodinec ľudu; lebo do tých kúpeľov mali mať voľný prístup všetci Rimania. V Ríme a celej ríši žili vtedy kresťania vo veľkom počte. Ukrutný tyran presvedčil sa, že verejné mučenie a vraždenie kresťanov mnohých Rimanov ku viere Kristovej nakláňa a že krv mučeníkov je opravdivým semenom kresťanstva. Maximián chcel pozbaviť svätú cirkev tohto víťazstva; i neodsudzoval kresťanov na smrť, ale ku zdĺhavému tichému mučeniu, keď im naložil, aby stavali nádherný ten palác. A bez rozdielu stavu, veku a pohlavia, bez občerstvenia a platu museli úbohí kresťania konať najťažšie práce. Mnohí podľahli tomuto namáhaniu a umreli; mnohí živorili v najväčšej biede a boli bití a trýznení neľudskými dozorcami. Za sedem rokov trvala stavba a vyše 40.000 kresťanov pracovalo krvopotne pri nej a zomieralo pomaly smrťou mučeníckou. Toto môže byť príčinou, že tento krvou kresťanskou kropený palác zo všetkých pohanských stavísk až na naše časy najlepšie sa zachoval.
Toho času riadil sv. cirkev zbožný pápež Marcellinus, ktorý všemožne usiloval sa, aby biedny stav úbohých kresťanov obľahčoval. Jeho pravou rukou pri tomto bohumilom diele lásky k blížnym bol horlivý a učený diakon Cyriak, ktorý v mnohom ohľade podobal sa prvému diakonovi mučeníkovi sv. Štefanovi. Sv. Cyriak bol synom vladára v Tuscii; po otcovej smrti riadil sám tú krajinku veľmi blahodarne za mnohé roky. On vyznačoval sa vysokou učenosťou a horlivosťou vo viere. Chudobných ujímal sa štedro; lebo bol veľmi bohatý. Pápež Marcellinus posvätil ho za diakona ku svojmu boku a zveril mu opatrovanie a podporovanie chudobných kresťanov. A sv. Cyriak venoval sa horlivo svojmu úradu.
Keď Maximián sužoval pri stavbe paláca kresťanov, vyznačoval sa štedrou podporou úbohých bohatý tajný kresťan rímsky, menom Tharso. On počul o horlivosti diakona Cyriaka, povolával ho tajne k sebe a posielal po ňom mnoho darov úbohým kresťanským robotníkom. Sv. Cyriak mal dvoch priateľov a pomocníkov, Larga a Smaragda, ktorí s nebezpečenstvom života dary Tharsove úbohým kresťanom donášali a ich biedu uľavovali. Onedlho to však skončilo.
Maximian dal ich všetkých hodiť do väzenia a do pút okovať; i museli pri stavbe ťažko pracovať. Cyriak potom pomáhal s priateľmi svojimi iným spôsobom. Keď ich nemohli peniazmi podporovať, pomáhali slabým a zomdleným ťarchy dvíhať a nosiť; i tešili všetkých kresťanov a dodávali im odvahy a takú trpezlivosť, že všetci pri ťažkej práci chválospevy prespevovali. Jedného dňa prihodil sa tklivý výstup, ktorý i sami neľudskí pohania obdivovali. Slabušký a ctihodný starček Saturnin klesol pod ťarchou, ktorú mu naložili. Dozorca trýznil zomdleného a nútil ho do práce. Sv. Cyriak a jeho priatelia pristúpili k nemilosrdnému dozorcovi a prosili ho, aby Saturnína netrýznil a dovolil, žeby oni jeho prácu vykonali. Pohanskí dozorcovia divili sa nad tou láskou k blížnemu a oznámili to Maximiánovi. Ukrutný zúrivec nebol pohnutý týmto krásnym skutkom lásky, ale dal sv. Cyriaka a jeho druhov do ťažkého žalára hodiť a trápiť.
Za dlhý čas žalárovaný bol sv. Cyriak so svojimi priateľmi. I zaľúbilo s Bohu, že im bol veľmi naklonený. Jedného dňa prišli k nemu nemocní a slepí kresťania a prosili ho, aby ich uzdravil. Sv. Cyriak modlil sa skrúšene, vzýval meno Ježiš a poznamenal ich sv. krížom. A hľa, slepci uzdravení na tele a na duši vracali sa šťastní domov. Tento a ešte iné divy, ktoré sv. Cyriak konal, rozhlásili sa po celom Ríme. Kresťania verejne zvelebovali Boha po uliciach Ríma. I sám cisár Dioklecián dozvedel sa o tom. Dcéra Diokleciánova bola veľmi nemocná a zlým duchom trápená. I dal zavolať zo žalára sv. Cyriaka a dôverne ho prosil, aby jeho dcéru uzdravil. Svätý modlil sa nad ťažko nemocnou, vzýval meno Ježiš a prežehnal ju sv. krížom. I pýtal sa dcéry cisárovej: «Či veríš v Ježiša Krista, Syna všemohúceho Boha?» Ona odpovedala: „Verím a chcem byť pokrstená.“ Svätý modlil sa zase. A princezná bola uzdravená. Keď cisár tento zázrak videl, zadivil sa a prepustil sv. Cyriaka a jeho priateľov zo žalára. Sv. Cyriak vyučil šťastnú princeznú v základoch svätého Kristovho učenia a pokrstil ju. Princezná žila potom ako bohabojná kresťanka.
A sv. Cyriak žil so svojimi priateľmi za dlhší čas v chudobe; vykonávali dobré skutky bez prekážky, a obrátili mnohých pohanov na kresťanskú vieru. Cisár Dioklecián odišiel na cesty; miesto neho vladáril v Ríme zúrivý nepriateľ kresťanov Maximinián. Hneď po cisárovom odchode rozkázal spolu vladár miestodržiteľovi Karpasiovi, aby sv. Cyriaka, jeho priateľov Larga a Smaragda, i mnohých iných kresťanov dal pochytať a do väzenia odviesť. Karpasius, ktorý bol divým nepriateľom kresťanov, dal si predvolať sv. Cyriaka, jeho druhov a iných dvadsať uväznených kresťanov, medzi ktorými boli: Krescencius, Sergius, Sekundus, Albanus, Piktorianus, Faustinus, Felix, Sylvan a štyri zbožné ženy, Memmia, Juliana, Ceriacida a Donata. I nahováral ich, aby svoju vieru zapreli a bohom obetovali. Najviac lichotil sv. Cyriakovi, lebo dúfal, že keď jeho získa, všetci chytení kresťania budú ho nasledovať a miestodržiteľ veľkú zásluhu a slávu vydobyje si u ukrutného Maximiniána. Keď lichotenie a skvelé sľuby nepomohli, vyhrážal sa im Karpasius mučením a smrťou. Za sv. Cyriakom volali všetci jednohlasne: „My sme služobníci pravého Boha a obetovať budeme len Ježišovi, ktorý je Pánom a Spasiteľom naším!“ Karpasius rozpálil sa hnevom a zvolal: „Počkaj, šedivá hlava, hneď ťa premením na mládenca!“ Rozkázal katom, aby mu vriacu smolu na hlavu liali. Svätý znášal muky trpezlivo a radostne volal: „Sláva buď Tebe, Pane Bože, ktorý činíš Svojho sluhu dôstojným, aby prijatý bol do kráľovstva Tvojho!“ I dal ukrutník jeho telo bičovať. Obrátil sa miestodržiteľ ku ostatným kresťanom a riekol: „Či chcete krajinským bohom obetovať, alebo s Cyriakom zomrieť?“ Všetci jednohlasne volali: „My sme kresťania a obetúvame len pravému Bohu, a nie modlám zo skaly a dreva!“
Karpasius dal všetkých ukrutne mučiť a pýtal sa zase sv. Cyriaka: „Nuž prečo chceš zomrieť, starec?“ Svätý ledva dýchal i odpovedal: „Preto, že sa mi chce pre Pána Krista zomrieť.“ Pohan riekol: „Obetuj, a budeš živý.“ Pohan sa zlostil a dal svätého kyjakmi biť. Pýtal sa Maximiána, čo s nimi všetkými má urobiť. Ukrutný panovník ich odsúdil na smrť.
Miestodržiteľ ich všetkých vyviedol za mesto a dal ich postínať. Sv. Cyriak sa modlil pri smrti: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou a buď mi milostivým!“ To stalo sa roku 303, dňa 15. apríla. Zbožný kňaz Ján pochoval telá ich pri ceste salárskej. Svätý pápež Marcellinus rozkázal dňa 8. augusta telá ich vykopať, i pochoval ich na statku zbožnej Luciny, ktorý na ceste do Ostie ležal, v kamenných hroboch. A sv. cirkev slávi pamiatku sv. Cyriaka a jeho spoločníkov každoročne dnešného dňa. Sv. Cyriak, jeden zo štrnástich pomocníkov, vyobrazuje sa s mečom v ruke, drakom pod nohami, čo znamená víťazstvo nad zlosťou pohanskou.
Modlitba
Ó Bože, ktorý nás výročným slávením pamiatky slávnej mučeníckej smrti svojich svätých mučeníkov Cyriaka, Larga a Smaragda obveseľuješ, popraj milostivo, žeby sme tých, ktorých nebeské narodenie slávime, v stálostí vo viere a v utrpení nasledovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Svätý Roman, mučeník († 258)
Roku 253 vyvolený bol za cisára v Ríme Valerián. Za štyri roky jeho panovania mali kresťania pokoj; mnohí žili v cisárskom dome a zastávali vysoké krajinské úrady. Medzi Valeriánovými vysokými úradníkmi vynikal zarytý pohan Makrian. Bol on vojenským veliteľom, cisárskym radcom a priateľom. Mimo úradných povinností zaoberal sa egyptským čarodejníctvom. I nahovoril tento miláčik cisárovi, že mu kresťania svojou prítomnosťou, pohľadom, dýchaním a hlasom v šťastnom prevádzaní čarovania prekážajú. Cisár Valerián, ktorý dovolil Makrianovi, aby i malé dietky zabíjal a z ich čriev budúce veci jemu predpovedal, uveril mu a to tým viac, keď ho ubezpečoval, že rímski bohovia na kresťanov sa hnevajú a jeho proroctvá pre nich neplnia. Nahnevaný cisár zakázal r. 257 všetky náboženské a bohoslužobné zhromažďovania, najmä na pohrebných miestach, aby sa kresťania vzájomne povzbudzovať nemohli. Vladárom naložil, aby biskupov nútili, žeby vedľa pravého Boha i rímskych bohov ctili a keď by neposlúchli, aby ich do vyhnanstva poslali. Medzi inými biskupmi predvolaný bol v Kartágu slávny učiteľ cirkvi, sv. Cyprián. Keď ho vladár nútil, aby modlám obetoval, riekol: «Neznám (iného Boha) len jedného Boha.» Vladár hovoril: «Udaj mi ostatných kňazov.» Sv. Cyprián odhodlane riekol: «Vaše zákony samy zapovedajú niekoho vyzradiť.» A sudca odsúdil ho: «Nuž iď do vyhnanstva!» A sv. biskup bol na 50 míľ od Kartága zahnaný. Podobne stalo sa s biskupom Alexandrijským, Dionýzom a iným.
Keď poverčivý cisár videl, že to neosoží, rozkázal, aby biskupi a kňazi boli zavraždení, vysokí úradníci dôstojnosti a majetkov pozbavení. V Ríme vykrvácal medzi prvými mučeníkmi pápež sv. Štefan I. Nezadlho za ním vedený bol na smrť jeho svätý a učený nástupca Sixtus II. Na ceste napomínal nariekajúceho diakona Laurenca, ktorý si umrieť s ním žiadal, aby skôr cirkevný majetok chudobným rozdal. Vojaci chytili sv. diakona Laurenca, a ukrutne ho mučili.
Medzi vojakmi, ktorí pri neľudskom mučení sv. Laurenca prítomní boli, stál cisársky dôstojník, menom Roman. On obdivoval stálosť, trpezlivosť a svätú radosť, ktorú prejavoval sv. mučeník pri tých najhroznejších trápeniach a bolestiach. Milosť Božia osvietila jeho myseľ a zohriala srdce láskou nadprirodzenou. Dal sa vo svätej viere poučiť a prijal sv. krst. Ihneď verejne vyznal: «Ja som kresťan!» Vyzvedači to oznámili miestodržiteľovi, a tento dal hneď dôstojníka Romana chytiť a pred svoju súdnu stolicu postaviť. Miestodržiteľ nahováral ho, aby krajinským bohom obetoval. Sv. Roman odpovedal: «Ja som kresťan, a obetujem len živému Bohu.» Miestodržiteľ zvolal: «Blázon, ty držíš za Boha Krista, ktorého Židia ukrižovali ?» Svätý riekol pokojne: «Bol som bláznom, keď som sa klaňal kamenným a dreveným bohom.» Miestodržiteľ mu hrozil mukami a smrťou. Svätý riekol: «Nedávno bol som pokrstený; i verím, že mi Boh hriechy odpustil, a preto rád zomriem.» Miestodržiteľ videl, že ho nenakloní, aby modlám obetoval, i odsúdil ho na smrť. Kat zoťal jeho hlavu ešte v predvečer mučeníckej smrti sv. Laurenca, dňa 9. augusta roku 258.
Nábožní kresťania pochovali telo sv. Romana na ceste do Tiburu, kde bol zoťatý. Neskôr boli jeho ostatky prenesené do Lukky a uložili ich do hlavného oltáru v chráme, ktorý bol jeho pamiatke zasvätený. Sv. Roman sa vyobrazuje v rúchu rímskeho vojaka, v jednej ruke drží meč, v druhej palmovú ratolesť.
Modlitba
Ó Bože, popraj nám, ktorí sv. Romana, mučeníka a jeho znovuzrodenie slávime, aby sme na jeho príhovor v láske k Tebe posilnení boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.)
Podobný článok:
