Prenasledovaní kresťania v staroveku (XII.)
Svätí Nazarius a Celsus, mučeníci
V prvom storočí po Kristu Pánu, keď sv. Peter riadil sv. cirkev, žil na cisárskom dvore v Ríme a vznešený muž čo vojenský dôstojník, ktorý bol horlivým pohanom, so zbožnou kresťanskou manželkou, menom Perpetuou. Boh poprial im syna, menom Nazariusa. Obaja rodičia vychovávať chceli syna svojho vo svojom náboženstve. I povstali medzi nimi veľké roztržky. Žiadne manželstvo, v ktorom obaja manželia k rozličnému náboženstvu patria, nie je šťastné. Keď obe stránky kŕčovito pridŕžajú sa svojej viery, nuž je tu hotový prameň nepokoja. Keď obe stránky sú vlažné vo viere, povstáva nevšímavosť náboženstva. Keď je teda rozličnosť náboženstva už sama v sebe pre manželov nebezpečná, tým nebezpečnejšia je, keď takým manželom Boh dietky popraje. I sv. Nazarius trpel mnoho pre nedorozumenie a nepokoj svojich rodičov. Otec bol zarytý pohan a chcel mať z neho pohana; matka Perpetua, ktorú sv. apoštol Peter pokrstil, bola horlivá kresťanka a chcela zo synka vychovať zbožného kresťana.
Milosť Božia zvíťazila; lebo keď mal Nazarius deväť rokov, prijal vieru kresťanskú. Keď pohanský otec sa hneval, riekol mu zbožný mladík: «Presvedčil som sa, že jeden kresťan má viacej nábožnosti a lásky, než všetci pohania.» Natešená matička Perpetua zaviedla svojho synka ku sv. Línovi, nástupcovi sv. Petra na stolici pápežskej, a dala ho pokrstiť. Pravda sv. učenia Kristovho hlboko zakorenila sa v nevinnom srdci Nazaria a nekonečná láska a milosť milosrdného Boha rozplamenila ho tak, že horlivý mladík navštevoval všetky zhromaždenia kresťanov v Ríme, áno i sv. Evanjelium medzi mládežou pohanskou ohlasoval.
Starostliví rodičia obávali sa, že horlivé účinkovanie Nazaria nepriateľov mu vzbudí a sami milosť cisársku stratia. Preto prosili dorastajúceho mládenca, aby Rím opustil. Nazarius nechcel ich zarmútiť, opustil Rím, bohato rodičmi obdarovaný, a cestoval po Itálii. Kamkoľvek prišiel, podporoval chudobných, ohlasoval slovo Božie a obrátil mnohých pohanov na vieru Kristovu. Tak prišiel do mesta Milána a začal verejne sv. Evanjelium hlásať. Pohania sa vzbúrili, chytili ho a zaviedli pred miestodržiteľa. Miestodržiteľ cisárov napomenul horlivého mládenca a dal ho do väzenia hodiť. Vo väzení našiel sv. Gerváza a Protáza. Horlivý Nazarius povzbudzoval vo väzení kresťanov ku vytrvalosti v trápení a k stálosti vo sv. viere. Keď to počul miestodržiteľ, dal Nazaria bičovať a z mesta vyhnať. Sv. Nazarius odišiel do Francúzska, obrátil tam mnohých pohanov, i pokrstil mladíka, menom Celsusa, ktorého mu vlastná matka za priateľa ponúkla. To stalo sa v meste Trevíre (Trier). I v tomto meste dal ho miestodržiteľ do väzenia hodiť a len na prosbu manželky, ktorá krásneho a zbožného mládenca ľutovala, vypustil ho zase. Celsus mal rád mladého učiteľa svojho a nemohol sa od neho oddeliť. S privolením matkiným odprevádzal Nazaria na ceste do Ríma. Kamkoľvek prišli, hlásali všade slovo Božie, a mnohí pohania boli pokrstení. Pohanskí žreci oznámili cisárovi Nerovi, že Nazarius verejne bohom sa rúha, ukrižovaného nedávno Krista za Boha vyhlasuje a mnohých zvádza.
Cisár Nero poslal dôstojníka Denta so sto vojakmi, aby Nazaria vyhľadali a uväznili. Sv. Nazarius staval v Ebredome kaplnku s mládencami Gervázom, Protázom a Celsom, keď ta cisárovi vojaci prišli, aby ho zajali. I poviazali Nazariovi a Celsovi ruky a riekli, že to veľký cisár Nero rozkázal.
Sv. Nazarius riekol: «Neporiadny panovník má i neporiadnych sluhov. Prečo že ste neprišli a nepovedali, ako sa svedčí: Nero ťa volá! Ja by som bol prišiel.» Suroví vojaci nedbali na tieto slová a vliekli ich povia-zaných do Ríma. Keď mladík Celsus cestou unavený plakal, bili ho surovci pohanskí po tvári. Nero dal ich najprv hodiť do väzenia, potom rozkázal, aby Nazaria a Celsa do chrámu zaviedli, žeby tam bohom obetovali. Sv. Nazarius modlil sa vrúcne k Bohu a všetky modly popadali a rozmrvili sa. Hrôza zatriasla prítomnými pohanmi a mnohí z nich stali sa kresťanmi. Keď to Nero počul, rozkázal vojakom, aby Nazaria a Celsa na morský breh odvliekli a do morskej hlbiny potopili. Ale Boh neopustil svojich vyznávačov; zoslal im pomoc a oni vyplávali na breh morský. Keď ten zázrak videli námorníci, uverili v pravého Boha a boli sv. Nazariom pokrstení.
Sv. Nazarius a Celsus pobrali sa zase na cestu a všade ohlasovali sv. Evanjelium. Tak prišli naspať do Milána, kde zišli sa so sv. Gervázom a Protázom. I začali spoločne slovo Božie hlásať. Anolinus, vladár mesta, dal sv. Nazaria chytiť, zbičovať a vyhnal ho z mesta. Sv. Celsus ukryl sa v dome zbožnej kresťanskej panej a ostal v Miláne. Sv. Nazarius prišiel zase do Ríma. I potešil sa, keď stretol sa s otcom, ktorý bol už horlivým kresťanom. Otec rozprával mu, že zjavil sa mu sv. Peter a napomínal ho, aby nasledoval zbožnú manželku Perpetuu a horlivého syna Nazaria. Keď pohanskí žreci zbadali, že svätý mládenec sv. Evanjelium hlása a mnohí pohania pokrstiť sa dali, pobúrili pohanov proti nemu. Sv. Nazarius odišiel so svojím otcom do Milána.
Anolinus počul, že navrátil sa svätý horlivý mládenec, a dal ho hneď s Celsom uväzniť. Márne sľuboval pohan zbožným mládencom, — ak by vieru svoju zapreli, — všetko možné vyznamenanie. Márne im hrozil najbolestnejšími mukami a ukrutnou smrťou. Sv. Nazarius a Celsus zvelebovali verejne Boha. Rozhnevaný pohan odsúdil ich na smrť. S radosťou išli svätí mládenci na smrť. Keď ich kat mal stínať, pokľakli si a ďakovali Bohu za tú veľkú milosť, že mohli pre Jeho meno mladý svoj život obetovať.
To stalo sa r. 68. po Kristu Pánu. Nábožný jeden kresťan kúpil telá svätých mučeníkov od kata a pochoval ich vo svojej záhrade. Za mnoho rokov prechovávala sa a ctená bola pamiatka sv. mučeníkov u tejto rodiny, kým do zabudnutia neupadla. Roku 395 mal sv. Ambróz, biskup Milánsky, zjavenie, ktoré mu objavilo hrob sv. mučeníkov Nazaria a Celsa. I dal záhradu naznačenú prekopať a našiel ostatky ich.
Sv. Nazarius mal v rukách sklenenú nádobku, ktorá bola naplnená jeho krvou a taká čerstvá, akoby len teraz bola vyliata bývala. Sv. Ambróz pochoval ostatky svätého Nazaria a Celsa v chráme, ktorý bol ku cti sv. apoštolov vystaval, i daroval niečo z ich ostatkov svätému Paulínovi v Nole a sv. Gaudenciovi v Brescii. Mnohé divy stali sa na hroboch týchto svätých mučeníkov. Sv. Nazarius a sv. Celsus vyobrazujú sa ako mládenci, ako sa modlia a modly padajú pred nimi na zem.
Modlitba
Ó Bože, popraj nám milosti, aby sme na príhovor svätého Nazaria a Celsa, mučeníkov Tvojich, čisté a neporušené srdce mohli Tebe obetovať. O to Ťa prosíme skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Svätí Sebastskí 40 mučeníci
Východo rímsky cisár Lycinus vydal v 4. storočí rozkaz, aby každý rímsky poddaný pod pokutou smrti obetoval bohom. Prišiel teda cisársky miestodržiteľ i do mesta Sebasty v Arménsku, kde sa čiastka tzv. hromovej rímskej légie zdržiavala a vyzval vojakov, aby obetovali pohanským bohom. Tu vystúpilo z radu štyridsať vojakov, ktorí smelo vyznali, že oni, súc kresťania, pohanským bohom obetovať nemôžu. Miestodržiteľ sa zľakol, že toľko udatných mužov zdráha sa obetovať bohom, a hľadel ich získať najprv lichotením a sľubmi. Vidiac však, že týmto nedôjde k cieľu, dal pred ich očami postaviť tie najukrutnejšie mučenícke nástroje. Ale zmužilí kresťanskí vojaci, nevšímajúc si sľubov a múk sa nebojac, zastávali svoju vieru neohrozene, a milosťou posilnení v srdci odvetili miestodržiteľovi: „Načo by nám boli tvoje hodnosti a bohatstvá, ba i priazeň cisárova? Všetky tieto poklady sú pominuteľné a nemôžu byť porovnané s nepominuteľnými pokladmi vo večnosti. Iba jedinú korunu si žiadame, korunu spravodlivosti. Iba jedna starosť naplňuje nám srdce, starosť o slávu budúceho večného života. Ale ani plameňa ani škripca tvojho sa nebojíme, lebo i tieto mučenícke nástroje pominuteľné sú ako naše telo. My sa nebojíme iného ohňa, okrem pekelného, ktorý telo i dušu rovnako trápi.“
Nad touto odpoveďou rozpálený miestodržiteľ dal zmužilých vojakov bičovať, boky im železnými hákmi driapať a na to ich do temného žalára vhodiť. Dni, strávené v žalári, použili k tomu, aby sa vzájomne posilňovali a pripravovali k poslednému boju. Rozvažovali, koľké útrapy znášať oni museli v službe pozemského pána, koľkokrát vystavovali život svoj najväčšiemu nebezpečenstvu; ako zmužile stáli proti nepriateľským kópiám a strelám za moc a slávu cisárovu, za cenu mnohokrát neistého víťazstva. I aká by to ohavná nerozumnosť bola, keby sa báli o život, kde sa jedná o česť Kráľa všetkých kráľov, Pána neba i zeme; keby teraz bojazlivo cúvnuť chceli, keď im kynie nepominuteľná koruna večného života. Boh ich dosiaľ ochraňoval v krvavých bojoch, on bude s nimi i v krvavom víťazstve.
Napokon keď prišiel i vlastný ich vodca Lysias, a keď i tento vynaložil všetko, aby stálosť sv. vojakov podlomil, a všetka námaha ukázala sa márnou, odsúdení boli na smrť. Tu však ukrutnosť pohanská vymyslela taký spôsob smrti, aký do tých čias bol neslýchaný. Bolo to práve v krutej zime, ktorá vtedy v nesmierne hornatej Arménii dosiahla najvyššieho stupňa. Mrazivé, telo i kosti prenikajúce vetry duli povetrím. I odsúdili mučeníkov ku zmrznutiu pod holým nebom. Oni sa objali a zobliekli sa zo šiat. Na to ich poviazali a vyviedli von na dvor, kde v dome verejné teplé kúpele boli. Tam museli stáť pod holým nebom v treskúcej zime. Toto miesto verejných kúpeľov ukrutní tyrani preto zvolili, aby koľko len možno rozmnožili muky sv. mučeníkov. Títo však roznietení túžbou po nebesiach trpeli s nezlomnou mysľou i srdcom, zvelebujúc Boha a modliac sa: «Pane, štyridsať je nás tu na bojisku za vieru, hotových zomrieť za Teba, dopraj nám milosti, aby všetci štyridsiati, ktorý počet Ty si svätým pôstom svojím zasvätil, dobyli sme si víťaznej koruny.»
A Pán skutočne vyslyšal ich modlitbu, lenže spôsobom, akým aj svoju zázračnú moc dokázal. Zima čím ďalej viac prenikala nevinne odsúdeným do krvi a kostí, údy im zmeraveli, stuhli, krv, nemohúca v skrehnutých údoch kolovať, valila sa prúdom k srdcu naspäť, oči im začali temnieť a mdloby ich skľučovať — z kúpeľa medzitým ozýval sa veselý krik hoviacich si kúpačov v teplej vode. Bola práve polnoc. Strážca, stojac v závetrí pri okne kúpeľného domu, uzrel razom veci netušené. Z cela neobyčajné modrasté svetlo ožiarilo celý dvor, a zdalo sa mu, akoby duchovia boli zleteli z nebies, držiac nad hlavami mučeníkov skvelé koruny. Veľmi zadivený hovoril sám k sebe: «Čo to len má znamenať? Je to skutočnosť, alebo len snívam? Či ma oči neklamú, alebo mali by to byť skutočne nebeské bytosti? Sú to snáď koruny, ktoré Boh, od kresťanov vzývaný, svojim vyznávačom zosiela? Ale veď ich je len tridsaťdeväť, pričom mučeníkov je štyridsať?»
Takéto myšlienky prelietali mu mysľou, a v tom hľa, jeden zo štyridsiatich, premožený bolestným mrazom, pretože mu oheň viery v srdci slabšie plápolal, doplazil sa po zemi ku zadivenému strážcovi pri okne a prosil ho, aby ho pustil dnu. Poklonil sa pred oltárom falošných bohov a dal sa vložiť do vlažnej vody. Chcejúc ratovať život časný, obetoval večný — ba obetoval spolu i časný, lebo porazený mŕtvicou na skutku zomrel. Avšak smrť a skaza, zachvátivšia jedného, slúžieva druhému často k životu a povýšeniu. Pohanský strážca, osvietený Duchom Božím, rozhodol sa, že chce byť kresťanom, odhodil zbraň i šaty, pripojil sa k neohrozene stálym mučeníkom, a hľa, v tom zletel štyridsiaty anjel z neba a štyridsiata koruna zažiarila nad ním v nebeskom lesku.
Keď sa ráno miestodržiteľ o tomto prípade dozvedel, rozkázal na kameň zmrznutých mučeníkov utĺcť kyjakmi a spáliť ohňom. Všetci boli mŕtvi, len na najmladšom, Melitonovi, bolo ešte badať znaky života. Matka z obavy, žeby v mukách nevytrval, prišla za ním a aj teraz hovorila mu: «Synu môj, len ešte chvíľu potrp, hľa, Ježiš Kristus očakáva ťa v bráne nebeskej a na jeho rukách ta odnesený budeš.» Keď však videla, že syna ponechať chcú, aby ho ešte priviedli k odpadnutiu od viery, zdvihla ho sama na ramená, prosila ho, aby len vytrval a sama ho niesla k rozpálenej hranici. Mladík na smrť zomdlený usmieval sa na matku, položil hlavu na jej rameno a zomrel. Hrdinská matka položila si osláveného syna sama k jeho spoločníkom na hranicu a ostala stáť, kým nezhorel. Svätí mučeníci hrdinskú podstúpili hrdinskú smrť za Ježiša Krista 9. 3. roku 310. Ich pamiatka sa však slávi 10. marca.
Popol zhorených hodili pohania do rieky Iris, ale čiastku z neho predsa zachovali kresťania, a opatrovali ho ako vzácny klenot. Úcta k štyridsiatim mučeníkom, hrdinom, šírila sa nevýslovne rýchlo po celom Východe i Západe; tu i tam stavali k ich osláveniu skvelé chrámy.
Poučenie
Sv. otec Vazul, ktorého rodičia zaopatrili si pozostatky sv. štyridsiatich mučeníkov, mal raz krásnu chváloreč o ich zápasoch a smrti. V tejto chváloreči, spomínajúc odpadnutie jedného zo štyridsať vojakov, hovorí: „Žalostný to v skutku pohľad, vojak utekajúci, hrdina v zajatí, ovečka Kristova, ktorú vlk ukoristil. Lež o mnoho žalostnejší je pohľad na človeka, ktorý stratil život večný a ani toho biedneho života na zemi dlho neužil. Darmo teda tento milovník sveta odpadol od viery. Avšak Judáš odišiel a Matejom bol nahradený.“ Sv. Vazul teda prísne kára odpadnutie nešťastného vojaka a porovnáva ho s Judášom. A predsa tento vojak len vtedy odpadol, keď už za dlhý čas tú najukrutnejšiu zimu znášal a bol by bezmála za nedlho zmrzol.
Čo by však vyššie spomenutý svätý biskup povedal o kresťanoch, ktorí nosia síce toto krásne meno, aby však neprišli do nepríjemností s tak zvanými osvietencami, aby ich tzv. vzdelanci nevysmiali, ba aby sa im zaľúbiť mohli, aby sa stali účastnými ich priazne a zdanlivých milostí, opovrhujú učením cirkvi katolíckej, učením evanjelia!? A to všetko k vôli tak zvaným „osvietencom a „vzdelancom“ (Dnes medzi nich patria moderne povedané liberáli, progresívci, humanisti, slniečkári, Bergogliáni. Sv. Vazul by ich zrejme nazval súčasnými Judášmi, no zároveň by ich vyzval k prijatiu toho najcennejšieho pokladu, ktorým je spasiteľná viera v Pána Ježiša Krista).
Modlitba sv. Efréma
„Ó, Vy sv. muži, ktorí ste si svojím víťazstvom zaslúžili, aby ste s Pánom Bohom boli spojení, orodujte za nás. My sme iba biedni hriešnici. Ak sa však za nás mocne prihovoríte u Boha, osvieti naše duše milosť Ježiša Krista, a naše srdcia sa roznietia sv. ohňom Božskej lásky.“ Amen
Upravené z kníh Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907) a Cirkev vítězná, Životy svatých a světic Božích (1892).
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XI.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xi.-.html
