Prenasledovaní kresťania v staroveku (XIII.)
Sv. Melar, mučeník
Británia, terajšie Anglicko, bola podrobená štátu Rímskemu už za cisára Klaudia, (ktorý panoval od roku 41. do 54. po Kristu Pánu) a keď kresťanská viera po celom svete sa rozširovala, žiadal kráľ britský Lucius pápeža sv. Eleutheria (od roku 177—192) o kresťanských učiteľov, ktorí do Británie i prišli a sv. Evanjelium horlivo ohlasovali. Za časov Diokleciánových podstúpil roku 303 sv. Alban mučenícku smrť s mnohými kresťanmi v Británii. Keď roku 449 Anglosasi vtrhli do Británie, odtisli kresťanských Britov na západný kraj ostrova a zničili kresťanské chrámy. Účinkovaním sv. pápeža Gregora Veľkého (roku 604) obrátil sv. Augustín so spoločníkmi svojimi pohanských Anglosasov a od toho času žili tie obrátené národy podľa apoštolských predpisov a skveli sa podivuhodnými cnosťami. Sv. cirkev zaradila veľký počet zbožných mužov a žien do počtu svätých, ku ktorým náleží aj sv. Melar, ktorý v mladistvom veku mučenícku smrť podstúpil a podnes v Anglicku a vo Francúzsku vysoko býva ctený.
Sv. Melar či Melarus, pochádzal z kniežacieho rodu. Otec jeho sa menoval Melian a panoval ako vojvodca v Kornubii či v Kornvallise. Zbožní rodičia učili prvorodeného synka svojho poznávať pravdy sv. náboženstva hneď, ako náhle útly rozum rozvinovať sa mu začal; lebo chceli z neho vychovať zbožného a spravodlivého panovníka. Keď mal sv. Melar sedem rokov, utratil milých zbožných rodičov svojich hrozným spôsobom. Toho času nepadal dážď za sedem rokov na zem v tom nešťastnom kraji, panoval hlad a nepokoj medzi obyvateľmi. I zišli sa pohlavári krajinskí, aby sa radili, akoby sa mohlo pomôcť v tej všeobecnej biede. Prišiel do Kornubie i mladší brat Melianov, menom Rinold, človek zlostný, vládybažný a pohanského života. I zavraždil zlým duchom posadnutý Rinold cnostného brata svojho Meliana a manželku jeho, a začal sám násilnícky panovať.
Božím riadením ostala malá sirota Melar po vražde rodičov pri živote. Ukrutný Rinold sa dozvedel o úkryte vnukovom a hoci sa obával, že keď chlapček dorastie, stane sa panovníkom a on utratí vojvodstvo, chcel aj jeho zabiť. Keď sa o tom dozvedeli v Kornubii zhromaždení biskupi, prekazili vraždu; ale ukrutný strýc predsa odťal úbohému sirôtkovi pravú ruku a ľavú nohu a takto dokaličené úbožiatko dal liečiť v kláštore. Keď sa mu rany zaceleli, dal mu zhotoviť striebornú ruku a mosadznú nohu. Tak žil úbohý okyptený mladučký Melar v kláštore v Kornubii do svojho štrnásteho roku a znášal kruté muky s kresťanskou neobyčajnou trpezlivosťou. Obľubou jeho bolo čítanie sv. Písma a vrúcna modlitba. Nadaný neobyčajnými duševnými darmi osvojil si hravo aj iné vedy. Každý, kto znal úbohého sirôtka, zveleboval jeho učenosť, zbožnosť, dobrotu srdca, ba napriek okypteniu i telesnú jeho krásu.
Keď sa o tom dozvedel ukrutný strýc Rinold, obával sa ako druhý Herodes o trón svoj, i nemal pokoja, kým by vnuka svojho neusmrtil. Sľúbil vernému sluhovi svojmu Cerialtánovi bohaté statky, keď vnuka zo sveta znesie. Lakomý Cerialtán hneď bol hotový vykonať ukrutnú vraždu a bezbožný Rinold naložil katovi, aby odťatú hlavu Melarovu syn jeho doniesol jemu, že potom dostane sľúbenú odmenu... Vrah Cerialtán poslal hlavu sv. mučeníka cez svojho syna Rinoldovi. Ale keď nehodný vrahov syn tajne cez vysoký múr s odťatou hlavou sv. Melara chcel preliezť, aby nebol zbadaný, dopustil spravodlivý Boh, že zlostník z múru spadol, krk si zlomil a zomrel. Neskôr ukrutný Rinold chytil do ruky vražedne odťatú hlavu sv. mučeníka, aby ju nepozorovane z izby svojej odstránil, i klesol k zemi ako hromovou strelou porazený a vypustil náhle svoju čiernu dušu.
Keď ľudia našli mŕtvolu svätého mládenca na mieste, kde bol umučený, pochovali ho s veľkou počestnosťou. Na druhý deň bolo telo sv. Melara zase na vrchu zeme. I pochovali ho zbožní kresťania na inom mieste, a zase vydala hriešna zem na povrch svoj okyptené telo sv. mučeníka. Keď sa to i tretí raz opakovalo, radili sa prestrašení kresťania, čo majú robiť. Položili preto sv. ostatky na voz, do ktorého zapriahli bujné voly. A bujné voly skrotli, pomaly sa pohli a zaviezli sv. telo mučeníkovo na isté miesto, i zastali. Nábožným kresťanom nezdalo sa to miesto dôstojným byť pre hrob sv. Melara, i začali sami kolesami otáčať, aby voz ďalej sa hýbal. No, voz nepohol sa. Ďakovali s plačom dobrotivému Bohu a pochovali na tom vykázanom mieste telo sv. Melara. Na hrobe sv. mučeníka sa diali hneď divy a tí veriaci, ktorí sa pri ňom modlili a o pomoc sv. Melara vzývali, boli zázračne vyslyšaní.
Zbožný biskup odniesol v slávnostnom sprievode posvätnú hlavu k ostatnému telu, a uložil ju do hrobu. Po mnohých rokoch boli vyzdvihnuté ostatky sv. Melara zo zázračného hrobu a prenesené do chrámu v meste Ambrisburii, kde posvätná hlava v nádhernej skrini bývala vystavená a ctená. I v chráme tomto sa diali na príhovor sv. Melara mnohé zázraky. Raz zjavil sa sv. Melar kostolníkovi a riekol mu: «Godrichu, vstaň, klenba v kostole sa trhá a je na spadnutie.» A keď kostolník zase na druhý deň sa modlil pred ostatkami svätého, počul opätovne hlas: «Godrichu, skorej vstaň, sním z oltára obrazy a ozdoby, a čo najskôr vyjdi von; lebo nachádzaš sa v nebezpečenstve života.» Kostolník zobral skriňu so sv. ostatkami, obrazy a iné sväté a drahocenné veci a ponáhľal sa z kostola; sotva prekročil prah, zboril sa za ním celý strop a zasypal vnútornosť chrámu. Do obnoveného chrámu vlámali sa v noci bezbožní zlodeji a odniesli drahocennú skriňu s hlavou sv. Melara. Keď poodtrhávali zlaté a strieborné spony a okrasy zo skrine, odhodili ju s ostatkami svätého do jamy. Miestny kňaz videl zadivený včas ráno, ako zostupoval ohnivý stĺp z neba do tej jamy. Prestrašený zbožný kňaz ponáhľal sa k jame, uzrel skriňu zo sv. ostatkami, a odniesol ju naspať do chrámu. Zlodeji zomreli náhlou smrťou. Sv. Melar sa vyobrazuje ako mládenec s mečom a ratolesťou v ruke, u nôh pohodená leží kniežacia koruna.
Poučenie.
Hoci sv. Melar pre vyznávanie svätej viery nepodstúpil smrť, ale následkom vládybažnosti zverského strýca, ako druhého Herodesa, bol mučený a nemilosrdne zavraždený, predsa všetkým právom ctí sa ako mučeník. Od najútlejšej mladosti až do štrnásteho roku svojho nepoškvrnil anjelskú dušu svoju žiadnym hriechom. Za úplných sedem rokov bol tyranským strýcom prenasledovaný a mučený, znášal odovzdane do vôle Božej mladučký opustený nevinný sirôtok všetky bolestné svoje trápenia a slúžil verne Stvoriteľovi svojmu. Dobrotivý Boh dopustil na svätého chlapčeka nevýslovné trápenie, aby ho podobnejším učinil Kristu Pánu, ktorý tiež nevinne trpel a ktorý hovoril: «Nechajte maličkých ku Mne prísť; lebo ich je kráľovstvo nebeské!» A milosť Božia chcela umučenému nevinnému sirôtkovi popriať vyšší stupeň v nebesiach, preto dopustila, že už v útlom veku treba mu bolo znášať toľké bolesti a trápenia. A že dobrotivý Boh odmenil dôstojne v nebesiach sv. mučeníka, to zjavil zázrakmi, ktoré sa pri hrobe a ostatkoch sv. Melara diali. — Kresťanský rodič, spomeň si, že keď Boh na dieťa tvoje útlej mladosti kríže zošle, činí to preto, by ho od nákazy sveta zachránil a spaseným učinil.
Modlitba.
O Bože, ktorý si sv. Melara učinil mučeníkom v tak útlom veku, popraj nám, aby sme trápenia, ktoré nám za hriechy ukladáš, trpezlivo znášali. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Sv. Placid, mučeník.
Roku 480, v ktorom bol zavraždený rímsky cisár Július Nepos a západná časť tohoto svetovládneho mocnárstva bola napádaná národmi barbarskými, ako Herulami, Ostgothami, Vestgothami, Burgundami, Vandalmi, Svévami a Frankami, narodil sa v Nursii v Itálii sv. Benedikt zo vznešených rodičov. V mladom veku sa utiahol na púšť Subiaku, ktorá päť hodín za mestom Tivoli ležala. Tri roky žil v jaskyni, do ktorej mních susedného kláštora, menom Roman, spúšťal mu po povrázku chlieb. Pod nim hlboko hučala rieka Annio, nad nim vznášali sa orly, a nič nerušilo tíšinu svätyne jeho. Pastieri našli obývanú jaskyňu a podľa rúcha jeho zo zvieracích koží sa nazdávali, že to dáka zver ju obýva; ale podľa zbožnej reči pustovníka poznali, že je mužom Božím. Po celej zemi, ktorú Ostrogóti zaujali, rozšírila sa povesť o svätom živote Benedikta a k nemu hrnuli sa Rimania i Góti, prostí i vznešení. Nezadlho privádzali k nemu šľachtici rímski synkov svojich, aby ich pod správou sv. Benedikta v novo vystavenom kláštore vychovávať dali. Tak priviedol k nemu šľachtic rímsky Ekvicius syna svojho Maura a senátor rímsky Tertullus roku 522 sedem ročného synka svojho Placida.
A tak narodil sa sv. Placid roku 515 v Ríme, kde šľachtický otec jeho Tertullus bol senátorom. Už v útlej mladosti prejavoval veľké dary ducha a mimoriadne zbožnú myseľ. Keď bohatý šľachtic Tertullus badal, že s úpadkom cisárstva rímskeho i sláva šľachty rímskej zapadla, venoval syna Placida službe Božej a zaviedol ho ku sv. Benediktovi. Sv. Gregor rozpráva, že sedem ročný Placid išiel ku blízkemu jazeru, aby z neho vody doniesol. Z nepozornosti upadol chlapček do vody. Medzitým zaoberal sa sv. Benedikt v izbietke svojej vedami, i nemohol znať, čo sa prihodilo na jazere, a predsa riekol dvanásť ročnému Maurovi: «Iď, syn môj, chlapček spadol do vody». Sv. Maurus bežal ku jazeru, uzrel, ako sv. Placid sa potápa vo vode, skočil do jazera i vytiahol za vlasy sv. Placida z vody na suchý breh. Len teraz zbadal sv. Maurus, že chodil po vode ako po pevnine. A keď sv. Maurus rozprával o tomto zázraku sv. opátovi Benediktovi, pripisoval sv. muž tento zázrak poslušnosti učeníka svojho; ale sv. Placid tvrdil, že, keď ho voda na povrch svoj vyhodila, uzrel pri boku ku pomoci ponáhľajúceho sa spoločníka svojho, i sv. Benedikta, ktorý vyslobodiť jeho pomáhal. Od toho času stali sa sv. Placid a sv. Maurus priateľmi sv. Benedikta; menovite vyznačoval sv. opát nad všetkých učeníkov svojich sv. Placida, ktorého učinil svedkom všetkých zázračných skutkov svojich. Raz za tichej noci vzal sv. Benedikt malého Placida so sebou na bralá vrchu, pokľakol a modlil sa dlho k Bohu o vodu pre biedny kláštor svoj. I vyrazil zo skalísk čerstvý prameň vody. Dvanásť kláštorov založil sv. Benedikt v tejto horskej púšti, a v každom kláštore žilo dvanásť mníchov s opátom. Púšť zúrodnila a ozývala sa tichými modlitbami a zbožnými spevmi, keď ľudia v okolí v pohanstve, Barbarami ta donesenom, žili.
Florencius, zlostný muž v tom okolí, závidel svätému Benediktovi, že ho svet zvelebuje pre jeho zbožný život, i robil mu všelijaké príkorie, ohováral ho, osočoval, ba siahal mu aj na život; raz poslal mu s prívetivosťou chlieb jedom napustený, ale sv. muž neokúsil ho. I predniesol sv. Benedikt trápenie svoje milostivému Bohu, ktorý sluhovi Svojmu zjavil, aby Subiako opustil. Vybral sa teda sv. Benedikt, s Placidom, Maurom a inými učeníkmi roku 528 a putoval s nimi na juh; za dlhší čas zastavil sa v kláštore sv. mučeníka Šebastiána. I odišiel do kraja Herkulanuma. Tu vystavil so svojimi učeníkmi kostol ku ti sv. mučeníka Erasma. Konečne vystúpil sv. Benedikt na vrch Kassino a vystavil vlastnoručne tam veľký kláštor, ktorý dosiaľ za vzor staviteľského umenia slúži. I tento vrch pretvoril sv. Benedikt s učeníkmi svojimi na opravdivý raj. Zbožný veľmož rímsky Tertullus navštívil svojho syna Placida v tomto kláštore. Zbožnosť, útle cnosti a veselá, svätá spokojnosť milovaného syna Placida dojali srdce otcovo tou mierou, že daroval sv. Benediktovi a mníchom jeho rozsiahle statky svoje, ktoré v tom kraji a v Sicílii ležali. Tým spôsobom sa stal zbožný otec svätého Placida, Tertullus, zakladateľom kláštora na vrchu Kassine, ktorý odchoval sv. cirkvi toľkých zbožných a učených mužov. I na Sicílii založil sv. Benedikt kláštor pre svojich mníchov. Niektorí násilníci odobrali tomu kláštoru statky a hovorili: «Načo treba kláštoru toľko statkov?» Sv. Benedikt zarmútil sa nad tým, i poslal do Sicílie sv. Placida, syna štedrého darcu, aby ako opát riadil kláštor.
Sv. Placid mal vtedy ešte len 21 rokov, ale už v tom mladom veku prejavoval takú zbožnú a cnostnú myseľ a taký ustálený rozum, že sv. Benedikt nad všetkých učeníkov ho ctil a miloval, že mu tú preťažkú úlohu zveril, aby medzi obyvateľmi Sicílie slávu Božiu rozširoval.
Aj keď sv. Placid ťažko opúšťal milovaného svojho majstra, vybral sa predsa roku 536 do Sicílie, sprevádzaný dvoma mníchmi, Gordianom a Donatom. Pri odchode riekol mu sv. Benedikt: «Opáš bedrá svoje, syn môj, ku prevzatiu veľkej a ťažkej práce, ktorú tebe nakladá skrze mňa najmocnejší kráľ Kristus, ktorý Sám bol poslušným až po smrť Svoju. Pamätaj často na reči Jeho: neprišiel som, aby som konal vôľu Svoju, ale vôľu Toho, ktorý Mňa poslal, Otca. Ďaleká cesta nech ťa neunavuje, pomysli na slová apoštolove, ktorý píše, že trápenia tohoto sveta nedajú sa porovnať s radosťami, ktoré Boh pripravil tým, ktorí milujú Jeho, a s budúcou slávou, i že len mnohými trápeniami možno dostať sa do kráľovstva Božieho. Tí, ktorí v tomto svete pre meno Pána nášho Ježiša Krista bojujú, dosiahnu raz večnú odplatu, a síce takú, ktorú ani oko ľudské nevidelo, ani ucho nepočulo, ani žiadne ľudské srdce nepocítilo, a ktorú Boh jedine tým prichystal, ktorí Ho milujú. Ježiš Kristus, Syn Boží nech ťa opatruje po všetky časy a nech ťa uvedie do kráľovstva večného života.»
Svätý Placid prišiel s Gordianom a s Donatom prvého dňa do Kapuy, kde biskup Germán, priateľ sv. Benedikta, vľúdne ich privítal. Blahoslavený sluha Boží činil na ceste svojej divy; slepému navrátil sa na modlitbu sv. Placida zrak, a uzdravil divotvorne iného nemocného. Podobne uzdravoval nemocných na ďalšej ceste cez Regio a Kalábriu. Keď priplavil sa do mesta Messiny na ostrove Sicílii, privítali obyvatelia sluhu Božieho s veľkou úctou. Messalinus, správca statkov Tertullových, poukazoval mu statky otcove a sv. Placid vyhľadal si neďaleko mesta Messiny na brehu morskom príhodné miesto pre kláštor svoj. V krátkom čase vydali násilníci privlastnené si statky otcove svätému Placidovi, padli k nohám jeho a prosili ho za odpustenie. Keď svätý Placid všetko do poriadku uviedol, začal stavať na brehu morskom neďaleko Messiny kostol a kláštor; za štyri roky boli stavby hotové. Kostol zasvätil úcte sv. Jána Krstiteľa. Do kláštora, v ktorom sv. Placid bol ustanovený zakladateľom rádu, sv. Benediktom, za opáta, vstupovali zbožní mužovia a mladíci, a tak v krátkom čase žilo pod správou jeho tridsať poslušných mníchov. I spravoval ich ako láskavý a múdry otec, kvitla kázeň a bázeň Božia v novom kláštore, a všetci mnísi ctili sv. Placida, ako dokonalého muža Božieho a otca svojho.
A dobrotivý Boh požehnával práce opátove a mníchov jeho. Celý kraj premenil sa, kresťanské mravy prekvitali medzi ľuďom a to tým viac, keď ľud videl, že milostivý Boh na modlitby a príhovor sv. Placida divotvorne veriacim pomáha. Ku sv. Placidovi priniesli raz veriaci chromého. Muž Boží vložil ruky svoje na neho, obrátil svoj zrak k nebu a riekol: „V mene Pána nášho Ježiša Krista, ktorého moc ničím nebýva oslabená, vyslobodený som bol z vody, na príhovor a podľa zásluh otca nášho Benedikta: keď máš i ty silnú vieru, nech ti popraje milostivý Boh predošlé zdravie.“ Chromý a prítomní veriaci riekli skrúšeným srdcom: «Amen». A nemocný bol uzdravený, zveleboval Boha a radostne konal práce svoje. Prišiel ku sv. Placidovi muž, ktorý trpel na dlho trvanlivú zimnicu, a prosil ho, aby sa modlil za uzdravenie jeho. Sv. opát sa modlil: „Ó Pane Ježišu Kriste, ktorý si jedným slovom uzdravil svokru apoštola svojho Petra a služobníka stotníkovho, prosím Teba v dôvere na orodovanie milého služobníka Tvojho, otca nášho, Benedikta, ráč otvoriť tomuto nemocnému bránu spasenia.“ A nemocný bol hneď uzdravený a zveleboval dobrotu Božiu. Tak divotvorne uzdravoval sv. Placid všetkých nemocných modlitbou a znamením svätého kríža, ktorí ho o pomoc prosili.
Sv. Placid svietil svojím podriadeným mníchom skvelým príkladom zapierania seba, zbožnosti a kresťanskej dokonalosti. Každodenne modlieval sa za niekoľko hodín, menovite v noci, spával veľmi málo a to obyčajne len sediačky. Na holom tele nosieval drsné vlnené rúcho. Víno nikdy nepil. V štyridsaťdennom pôste požíval za týždeň len tri razy suchý chlieb a vodu. Zachovával úplnú mlčanlivosť a prehovoril slovo len vtedy, keď sa hlasno s bratmi modlieval, alebo keď to povinnosť úradu jeho požadovala. V prítomnosti jeho nesmel nikto o blížnom zle hovoriť, ohovárať. Nikdy sa nerozhneval, čo bol i obrazený nejakým nevercom, alebo hriešnikom. On bol otcom chudobných, dobrodincom každého človeka.
Povesť zbožnosti o kláštore pri meste Messine sa rozniesla po celej Sicílii a Itálii. Keď túto chválu o zbožnom opátovi počula vznešená rodina jeho v Ríme, vybrali sa k nemu bratia Eutychius a Viktorianus, i sestra Flávia, aby milovaného a svätého brata svojho Placida navštívili a od neho o kresťanskej dokonalosti sa poučili. I vystúpili na loď, ktorá do Sicílie sa plavila, a dorazili šťastlivo do mesta Messiny.
Sv. Placid privítal s radosťou svojich pokrvných v kláštore svojom. Ale radosť zbožnej rodiny netrvala dlho; dobrotivý Boh chcel, aby dosiahli spoločne koruny mučenícke.
Jednej noci prepadli kláštor morskí lúpežníci, Maurovia z brehov Afriky, vedení krvilačným náčelníkom svojim Manuchom. Divokí nepriatelia kresťanov, a menovite mníchov, vyplienili kláštor, zajali bezbranných sluhov Božích a poviazali ich. Ukrutný vodca lúpežníkov Manucha, riekol sv. Placidovi: «Ako sa voláš?» Svätý opát odpovedal: «Ja som kresťan.» Ten riekol prísno: «Zapri Krista svojho, zloreč Jemu, a vzývaj boha podľa spôsobu nepremožiteľného kráľa nášho Abdalu, a prepustím ťa na slobodu.» Sv. Placid odpovedal neohrozene: «Nikdy nezapriem Pána nášho Ježiša Krista a nič iného nežiadam si, než pre sväté meno Jeho zomrieť.» Krvilačný vodca zbojníkov obrátil sa k mníchom a pýtal sa: «Čože vy poviete? Či uposlúchnete rozkaz kráľov, či nie? Či zriekate sa Krista a budete sa klaňať bohu nášmu?» Všetci mnísi odpovedali jednými ústami: «Rob, čo chceš. My máme jednu myseľ, jednu vieru, jedno srdce, jedného pravého Boha. Preto považuj slová opátove, akoby sme ich boli všetci hovorili. My sme všetci hotoví život svoj pre Krista obetovať.» Keď videl Manucha stálosť ich vo sv. viere, rozkázal zbojníkom, aby všetkých mníchov povraždili. Najväčšie trápenie podstúpil sv. Placid, učeníkov svojich ku stálosti vo viere povzbudzoval, a potom zbožná sestra jeho Flávia, ktorá zbojníkovej žiadosti zmužile odpierala. Najprv mučili zbojníci sv. Placida čo najukrutnejšie a keď počas trýznenia Pána Boha žalmami zveleboval, dal mu ukrutný Manucha jazyk vytrhnúť a potom hlavu zoťať. Svätú Fláviu chceli nepriatelia Krista zhanobiť. Preto volala o pomoc k dobrotivému Bohu, ktorý ju vyslyšal. Násilníci boli ochromení a nemohli sa ani z miesta pohnúť. Keď to videl divoch, rozkázal iným zbojníkom, aby čisté telo svätej panny bičovali. Konečne rozkázal zbojnícky náčelník, aby zbojníci postínali hlavy všetkým tridsiatim mníchom. A keď títo pohania ukrutnú vraždu vykonali, podpálili kláštor a kostol sv. Jána. To sa stalo dňa 5. októbra roku 546.
Ale trestajúca ruka Božia zastihla zverských zbojníkov. Sotva vysadli na lúpežnícke lode svoje a dostali sa na široké more, povstala búrka morská, vietor metal loďami po rozbúrených vlnách, hromové blesky zapálili lode a zbojníci zaživa zhoreli.
Gordianus, ktorý sv. Placida z kláštora Kassinského do Sicílie doprevádzal, ušiel zbojníkom, keď kláštor napadli. I navrátil sa na hrôzy plné miesto, vyhľadal telá sv. mučeníkov, opravil kostol a kláštor, a pochoval slávnostne telá ich v kostole sv. Jána Krstiteľa. Mnohé zázraky sa diali pri hrobe sv. Placida a jeho mučeníckych spoločníkov.
Sv. Placid sa vyobrazuje v rúchu rádu sv. Benedikta, v pravej ruke drží meč, v ľavej vytrhnutý jazyk.
Modlitba
Ó Bože, popraj nám milostivo, aby sme na príhovor svätého Placida a jeho spoločníkov, mučeníkov, náruživosti svoje starostlivo premáhali a nad nimi víťazili, a tak s Tvojimi svätými v nebi radovať sa mohli. Skrze Ježiša Krista, Pán nášho. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xii.-.html
