Prenasledovaní kresťania v staroveku (XIX.)
(spomienka 23. septembra)
Spisy sv. Otcov pripomínajú často svätú Theklu, pannu a mučenicu, ktorá prvá zo ženského stavu pre sv. vieru veľké muky trpela. Sv. Ambróz píše o nej: «Tak prejavovali divé zvery svätej svoju úctu a prijali na seba tichú priradenosť, ktorú ľudia odložili.» Sv. Thekla narodila sa v apoštolských časoch, roku 30. po narodení Krista Pána, v meste Ikoniume v ázijskej krajinke Lykónii z pohanských bohatých šľachtických rodičov, ktorí dali svoju dcérku vo všetkých potrebných vedách dobre vyučiť. Sv. Metod hovorí, že mladučká Thekla bola veľmi učená a vynikala krásnou výrečnosťou. Okrem toho bola telesne veľmi krásna a príjemná, že ju celé mesto zvelebovalo. Mladý šľachtic, menom Thamaris, uchádzal sa u rodičov o ruku 15 ročnej vzdelanej a prekrásnej panny, a rodičia prisľúbili mu svoju Theklu.
Roku 45 prišiel sv. apoštol Pavol do Ikoniuma a ohlasoval slovo Božie v dome Onesifora. Učená Thekla počula o divotvornom rečníkovi, i bola zvedavá poznať jeho dosiaľ neslýchané učenie o Bohu. I počúvala dychtivo reč sv. apoštola, poznala pravú vieru, bez ktorej márna je každá ľudská veda, dala sa pokrstiť a oduševnila sa tak za panenskú nevinnosť a čistotu, že riekla: «Nikto iný nebude mojím ženíchom okrem Pána Ježiša Krista!» A od toho času odriekla sa manželského zväzku s bohatým a krásnym mládencom Thamarisom. Preto hovorí o nej sv. Gregor z Nissy: „Ona započala svoje obrátenie tým, že si uložila ťažké sebazaprenie, že sa podrobila prísnemu pokániu, že všetky svoje pozemské náchylnosti a náruživosti násilne v sebe potlačila, svetu celkom odumrela a len svojmu duševnému spaseniu a posväteniu žila.“
Pohanskí rodičia, snúbenec Thamaris a celé mesto, divili sa, že krásna a vznešená panna, sveta sa stráni a všetkými radovánkami a veselosťami opovrhuje. Starostliví rodičia chceli zbožnú pannu vidieť, že sa pri boku Thamarisovom rozveselí a ako iné šľachtičky skvele žiť bude. Šľachetná panna riekla zreteľne rodičom, že je kresťankou a že si vyvolila Ženícha, ktorému sa nevyrovná nikto na zemi a ktorému sa oddala s celou dušou. Rodičia pohania zažialili, že sa Thekla kresťankou stala a nahovárali ju všemožne, aby rodičovským náboženstvom neopovrhovala, novej viery sa zriekla a za bohatého šľachtica sa vydala. I Thamaris usiloval sa, aby jemu zasľúbenú pannu prehovoril a sebe naklonil. Všetko márne. Začali rodičia hroziť prísnymi trestami. Keď badala, že ju pokrvní pre zemského vladára chcú prinútiť, aby sa svojho nebeského Ženícha, Ježiša Krista, odriekla, opustila tajne rodičovský dom v meste a išla za sv. Pavlom, ktorý bol z mesta vyhnaný, aby u neho rady a útechy našla. Na úteku chytili sv. pannu sluhovia, vyslaní za ňou od rodičov a jej snúbenca a doviedli ju do rodičovského domu. Márne namáhali sa pohanskí zaslepení rodičia svoju zbožnú dcéru Iichotením a hrozbami nakloniť, aby kresťanskú vieru zaprela a za Thamarisa sa vydala. I udali ju vladárovi, aby ju prinútil, žeby kresťanskú vieru zaprela. Pohanský sudca mal väčšiu útrpnosť, než jej zaslepení rodičia a zavrhnutý ženích, ktorého láska premenila sa na pomstivý horúci hnev. Opisoval vznešenej kresťanskej panne zvádzavými slovami radosti života a úctu, ktorú požívať bude v meste, keď sa kresťanstva odriekne a za bohatého šľachtica vydá. Thekla riekla odhodlane, že nemôže zaprieť vznešené učenie Ježiša Krista, ktorý je pravý Boh, a že pohanské modly nenávidí. Sudca hrozil jej, že musí pokračovať proti nej podľa prísneho zákona, ktorý cisár Klaudius proti kresťanom vydal. Ani tejto hrozby nenaľakala sa svätá panna, a riekla odhodlane, že sa za pohana nikdy nevydá, ani ctiteľkou smiešnych bôžikov sa nestane. Sudca, podnecovaný k ukrutnosti zúfalým Thamarisom, odsúdil sv. pannu, že, keď sa v divadle verejné hry konať budú, hodená bude pred divé zvery. A svätá panna nenaľakala sa tohoto ukrutného odsúdenia, i pripravovala sa vrúcnou modlitbou k nastávajúcemu utrpeniu za tri dni vo väzení.
Na tretí deň odviedli katovia sv. pannu z väzenia. Odetá rúchom nevinnosti a rozpálená ohňom lásky k Ježišovi Kristovi, ktorému svoj život obetovala, kráčala pomedzi dívajúcich sa pohanov cez ľudnaté mesto do divadla, z ktorého zaznievalo divoké revanie levov, tigrov a Ieopardov. Na dané znamenie voviedli kati sv. pannu do arény (divadla), strhali s nej šaty a vystavili ju divým zverom k roztrhaniu. Sv. Thekla začervenelá od studu, pozdvihla k nebu svoje oči a vrúcne sa modlila. Veľké množstvo pohanov hľadelo na svätú pannu a dychtivo čakali, keď sa divé šelmy na ňu vyrútia. S hrozným revaním vyrútili sa levi, tigre a leopardi zo svojich železných klietok do arény (divadla), že sami pohania sa zatriasli. Veľkými skokmi hnali sa ku sv. panne, zrazu zastali v skoku hladné šelmy, i plazili sa bojazlivo k nohám svätej, čo krotkí baránkovia. Márne dráždili ich kati bitím a rozpálenými oštepmi, šelmy neublížili sv. panne, ale roztrhali svojich trýzniteľov. Pohania divili sa nad mocou pravého Boha a mnohí z nich zatúžili po sv. náboženstve, ktoré neohrozená panna vyznávala. Zarazený sudca rozkázal katom, aby sv. Theklu do väzenia odviedli. Neskôr rozkázal vojakom, aby svätú mučenicu do Ríma odviedli.
Sv. spisovatelia a Otcovia cirkevní Hieronym, Gregor z Nazianzu a sv. Metod píšu, že pohanský sudca v Ríme odsúdil sv. Theklu k spáleniu, keď nechcela modlám obetovať. Vystavili mohutnú hranicu z dreva, poliali ju smolou a keď ju kati podpálili, chceli sv. Theklu do plameňov hodiť. Sv. panna nečakala, kým ju dnu hodia, lež prežehnala sa sv. krížom a sama vyskočila na horiacu hranicu. Plamene prikryli celú postavu nevinnej panny, ktorá prespevovala chválospevy milostivému a všemohúcemu Bohu. Pohania onemeli nad týmto divom. Veľký príval dažďa lial sa odrazu na zem, hranica pohasla a sv. Thekla stála neporušená prostred nej, ani len kúsok šiat jej nezhorel. Mnohí pohania uverili v učenie Ježiša Krista a boli pokrstení. Pohanský sudca uvrhol sv. Theklu do žalára a dal ju tam bičovať.
I vynesený bol nad svätou Theklou výrok, čo nad čarodejnicou k takej pokute, akou pohania len tých trestali, ktorí svojich rodičov zabili. Kati hodili svätú pannu do jamy medzi jedovatých hadov. Sotva dopadla svätá Thekla medzi hadov, udrel do jamy hromový blesk a pobil všetkých hadov. V noci vyšla svätá panna z jamy neporušená.
Po toľkých mučeniach a skúškach žila sv. Thekla na púšti. Boh poprial jej milosť, že zišla sa so sv. Pavlom na jeho apoštolských cestách. Konečne prišla do mesta Seleucie v krajinke Isaurii a tam žila dlhé roky bohumilý život, až okolo r. 90. pokojne v Pánu usnula. Na jej hrobe v Seleucii vystavaný bol za časov prvých kresťanských cisárov rímskych nádherný chrám, kde sa mnohé divy stávali a kam mnohí kresťania každoročne putovali. Sv. otcovia: Ján Zlatoústy a Augustín, menujú sv. Theklu mučenicou pre mnohé utrpenia, a vychvaľujú jej panenskú čistotu, ktorú v najväčších nebezpečenstvách života neporušenú zachovala. Sv. cirkev modlieva sa: «Ó milosrdný Bože, opatruj nás vo všetkých nebezpečenstvách, ako si Theklu, svoju služobnicu v jej trápení zachoval.» A kňaz modlieva sa nad zomierajúcim: „Ó Bože, vysloboď milostivo dušu tohoto zomierajúceho, ako si zachoval sv. Theklu v troch hrozných trápeniach.“ Niektoré ostatky sv. Thekly prechovávajú sa v biskupskom chráme v Miláne, kde ctená je čo patrónka. Sv. Thekla vyobrazovaná býva ako nebeskou žiarou okrášlená panna, s palmovou ratolesťou v ruke, pri jej nohách sú levi.
Modlitba
Prosíme Teba, všemohúci Bože, popraj nám nielen radosť v pamätný deň Tvojej svätej panny a mučenice Thekly, ale i milosť Svoju, žeby sme skrze jej príklad vo viere a vernosti k Tebe rástli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Sv. Justína, panna a sv. Cyprián, mučeníci
(spomienka je 26. septembra.)
V meste Antiochii v ázijskej krajine Pisidii, žil ku koncu tretieho storočia po Kristu Pánu bohatý pohanský žrec (kňaz), menom Dusius. Narodila sa mu dcéra, ktorú Justínou nazval. Starostliví rodičia, hoci boli pohanmi, vychovali svoju dcéru veľmi vzorne. Justína vyrástla na krásnu a vzdelanú pannu, i bola náchylná ku všetkému šľachetnému a dobrému. A Boh zmiloval sa nad prekvitajúcou pannou. Pri jej rodičovskom dome býval kresťanský diakon Prelius, ktorý vo svojom dome vyučoval vo sv. náboženstve tých, ktorí zo židovstva a pohanstva na kresťanskú vieru sa obrátili a pokrstení byť mali. Justína počúvala na svojom okne horlivú prednášku diakonovu a jej srdce zaujalo celkom nepočuté posiaľ okúzľujúce učenie. I navštívila diakona a prosila ho, aby ju prijal medzi svojich poslucháčov. Prelius vypočul jej žiadosť s otcovskou láskavosťou, vyučoval ju základnom vo sv. náboženstve a pokrstil ju.
Justína netajila svoje obrátenie pred pohanskými rodičmi. Oduševnene rozprávala o pravom Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, o dobrom pastierovi a Spasiteľovi a o iných tajomstvách kresťanského náboženstva. Rodičia nechceli spočiatku o kresťanstve nič počuť, lebo boli horlivými pohanmi. Ale Justína nemala pokoja, kým nepresvedčila rodičov o márnosti a smiešnosti slepého a nemravného pohanského náboženstva a o pravde a kráse božského učenia. Moc pravdy zvíťazila nad pohanským žrecom a jeho manželkou. Justína zaviedla rodičov ku zbožnému biskupovi Optatovi, ktorý ich vo viere utvrdil a pokrstil. A Dusius stal sa horlivým kresťanom, nezadlho posvätený bol za kňaza, v ktorej dôstojnosti po niekoľko rokoch čo svätý sluha Boží zomrel.
Zbožná Justína stávala sa čo deň cnostnejšou a svätejšou. Horlivo navštevovala zhromaždenia kresťanov, v ktorých slávili sa sv. tajomstvá, zaviazala sa sľubom ustavičnej čistoty a stala sa vzorom všetkým kresťanským pannám. Ale pokúšanie dlho nevystalo. Krásnu pannu uzrel pohanský mládenec, menom Aglaides, a zaľúbila sa mu tak veľmi, že si ju hneď chcel za manželku pojať. Justína riekla bohatému pohanovi, že sa za neho nevydá. Urobila to preto, lebo bola kresťankou a zložila sľub panenskej čistoty. Aglaides nedal sa touto výpoveďou odstrašiť; myslel si, že si časom srdce panny dvorením a prejavovaním horúcej lásky nakloní. I znepokojoval Justínu i na verejnej ulici svojím vyznávaním lásky. V ohni svojej neskrotenej náruživosti objal ju verejne na ulici, keď išla do kostola. S dôstojnosťou odbila dotieravca, že stratil všetku nádej vo svoj úspech. I hľadal pomoc v čarodejníctve.
V meste Antiochii žil čarodejník Cyprián. Bol to syn bohatých pohanských rodičov, ktorí ho od malička v hanobných tajnostiach a poverách pohanského náboženstva odchovávali. Učil sa hvezdárstvu a prorokovaniu podľa behu hviezd, aby sa stať mohol slávnym pohanským žrecom a hádačom. Navštívil vysoké pohanské školy v Aténach, na vrchu Olympe, v meste Argose vo Frygii, v meste Memfyse v Egypte, v zemi Chaldejskej, áno i v Indii, aby sa zasvätil do tajností pohanstva. Stal sa konečne majstrom hvezdárstva, hádačstva a čarodejníctva. Keď sa navrátil do Antiochie čo chýrny muž, začal prevádzal svoje čarodejnícke kúsky. Mnohé deti zadrhol, aby mohol z ich trasúcich sa čriev hádať a prorokovať, žil nemravne a oddal sa všetkým ohavnosťiam, ktoré len kedy pohanstvo splodilo; pri tom hanil, ako nikto predtým, a potupoval Pána Ježiša Krista a Jeho zjavené náboženstvo. Svoje čary upotreboval i ku zvádzaniu nevinných panien. O tom zlodejstve dozvedel sa i Aglaides, a obrátil sa k čarodejníkovi s prosbou, aby mu pomohol vzdorovitosť vznešenej a nevinnej Justíny svojimi čarami premôcť.
Cyprián zaklínal bôžikov a podzemných duchov, aby Justínu očaroval. A namáhal sa všemožne, aby si zbožnú pannu naklonil, lebo i on zahorel nečistou láskou k nej. I prenasledoval ju svojím dotieravým dvorením pri každej príležitosti, svätá panna utiekala sa vo svojej úzkosti k milostivému Bohu, modlila sa a zapierala sa prísnym pôstom. Aby ju Boh vyslyšal, vzdychala o príhovor často ku preblahoslavenej Panne Márii a volala so slzami v očiach: «Ó prečistá Panna Mária, ráč pomôcť panne, i oroduj za mňa!» A Cyprián sám vyznáva po svojom obrátení: «Ona ozbrojila sa znamením Ježiša Krista a zničila zaklínanie duchov temností.» Keď Cyprián badal, že jeho zaklínanie a čary nepomáhajú, zúfal si. Zvolal posmešne na pohanských bôžikov a diablov: «Ani slabú pannu nie ste vstave prevládnuť? Nuž, tak je Kristus mocnejší, než vy všetci? Keď je tomu tak, nuž spojím sa s Ním!» I začal rozmýšľať o ničomnosti pohanskej vedy a bôžikov, rozmýšľal o svojom hnusnom a zločinnom živote, a chcel vlastnou rukou siahnuť na svoj život. Ale milosrdný Boh vzhliadol na veľkého hriešnika a zachránil ho nad priepasťou večného zatratenia. Milosť Božia padla v myseľ a v srdce zúfalcovo, ktorý už mnoho dní žiadneho pokrmu nepožil. Navštívil zbožného kňaza Eusebia, ktorého pre jeho učenosť a svätý život už oddávna obdivoval, i odhalil mu utrpenie svojho ducha a strach svojho svedomia nad hnusnými zločinmi, ktoré v živote páchal. Eusebius potešil kajúcneho hriešnika: «Brat môj, Cyprián, zakúsil si moc ukrižovaného Ježiša Krista, ktorá zvíťazila nad klamom a ľsťou pekla pri nepremožiteľnej nevinnej panne. A táto moc účinkuje i k úteche a k vyslobodeniu kajúcnych hriešnikov. Keď uveríš v Ježiša Krista a budeš pokánie činiť, dosiahneš odpustenie hriechov a pokojné svedomie.» Hrôza a úzkosť, ktoré morili svedomie čarodejníkovo, ustúpili nádeji odpustenia. I prosil kajúcnik horlivého kňaza, aby ho vo sv. náboženstve vyučil. Eusebius podal skôr Cypriánovi posilňujúci pokrm a začal mu hneď vykladať pravdy učenia Kristovho. Budúcej nedele zaviedol Eusebius obrátenca ku biskupovi Anthymiovi, ktorý zarazil sa nad návštevou zlopovestného čarodejníka a zaťatého nepriateľa kresťanského náboženstva. Keď ale Eusebius uistil biskupa, že Cyprián sa obrátil, dovolené mu bolo do zhromaždenia kresťanov vstúpiť. A kajúci hriešnik Cyprián zadivil sa, keď uzrel hlbokú úctu a horúcu nábožnosť veriacich počas služieb Božích, i zvolal so slzami v očiach k Eusebiovi: «Videl som zástupy nebeských ľudí alebo anjelov, ktorí prespevovali chválu Bohu a každý žalm s aleluja zakončievali, zdali sa mi byť nadzemskými bytosťami!» Zhromaždení kresťania hľadeli so strachom a úzkosťou na nemravného čarodejníka, ktorý ich predtým nenávidel a potupoval. Ale Cyprián spálil na druhý deň na námestí Antiochie svoje čarodejnícke spisy a nástroje a vyznal v zhromaždení kresťanov verejne svoje veľké hriechy a prosil biskupa za odpustenie a rozhrešenie, všetok svoj majetok chudobným rozdal, hlavu popolom si posýpal, ku dverám chrámovým pokorne si zastal a o prijatie do cirkvi mimo idúcich prosil. Prosbami veriacich dal sa pohnúť biskup Anthymius, potvrdil Cypriána vo sv. viere a pokrstil ho slávnostne. Celé mesto zadivilo sa nad obrátením Cypriána na vieru kresťanskú.
Aglaides videl, aká zázračná premena stala sa s Cypriánom, i preklínal ho. Cyprián nedal sa tým mýliť, ale riekol pohanskému mladíkovi, že jestvuje dôstojnejší predmet lásky, než je slabý tvor ľudský, ktorého krása pominie sa a on sám zomrie. Uistil mladíka, že sa Justína nikdy za neho nevydá; i nahováral ho, aby nasledoval jeho spásonosný krok, ktorý urobil, že bude i bez Justíny šťastlivým. Aglaides zvolal bolestne: «Keby to bolo možné; ale ja nemôžem byť bez nej šťastlivým!» Cyprián nahováral pohanského mladíka tak dlho, kým sa nedal v kresťanskom náboženstve vyučiť. Keď bol Aglaides pokrstený, cítil, že Cyprián pravdu hovoril; lebo svätý pokoj zavítal do jeho srdca a od toho času bol šťastlivým človekom a slúžil verne Bohu. Justína mala takú radosť nad obrátením týchto dvoch pohanov skrze Božie milosrdenstvo, že celý svoj majetok rozdala chudobným, svoje krásne vlasy si ostrihať dala a tvár svoju závojom zastrela na znak večného panenstva. Jej príklad nasledovali i druhé kresťanské panny.
Kresťania naplnení boli veľkou radosťou nad obrátením takého učeného muža, akým bol Cyprián, ktorý svoj život službe Božej obetoval a svojimi cnosťami veriacich povzbudzoval, i mnohých pohanov na kresťanskú vieru obrátil. Zatvrdnutí pohania nenávideli Cypriána; lebo on bol kladivom na nich. To dosvedčuje sv. Gregor z Nazianzu, ktorý opisuje jeho zázračné obrátenie. Vo svojej pokore zastával najprv službu vratného v chráme, neskôr bol za diakona a kňaza vysvätený. A niektorí spisovatelia dosvedčujú, že sa stal po smrti biskupovej i najvyšším pastierom cirkvi v Antiochii. Táto pravda potvrdzuje sa tým, že Cyprián s Justínou, čo ako najväčší podporcovia Antiochijskej cirkvi, mučenícku smrť podstúpili.
Keď vypuklo prenasledovanie kresťanov pod ukrutným cisárom Diokleciánom, dal miestodržiteľ Eutholmius Cypriána v Antiochii a Justínu v Damasku chytiť a do mesta Týru pred svoju súdnu stolicu doviesť. Cyprián rozpovedal príčinu svojho obrátenia ku kresťanstvu a prehováral i miestodržiteľa Eutholmia, aby sa zriekol pohanstva a uveril v pravého Boha. Pohan nahneval sa na smelého sluhu Božieho, dal ho povrazom zviazať, do výšky vytiahnuť, nemilosrdne bičovať a železnými hákmi jeho telo trhať. A keď svätá panna Justína vyznala, že verí v Ježiša Krista a nechcela modlám obetovať, dal aj ju Eutholmius zbičovať. Cyprián zvolal: «Tieto muky otvárajú nám nebo a uvedú nás do večných radostí!» Eutholmius zasmial sa zlostne a riekol: «Nuž keď vás na takýto spôsob šťastnými činím, budem pokračovať v mučení.» I dal ich hodiť do žalára, aby sa im rany zahojili.
O niekoľko dní dal si Eutholmius Cypriána a Justínu predvolať a napomínal ich dobrotivo, aby bôžikom obetovali a od hrozného mučenia a hanobnej smrti sa ochránili. Cyprián riekol: «Práve táto smrť uspokojí našu túžbu, aby sme čo najskôr so Spasiteľom Ježišom Kristom spojení boli.» Eutholmius rozkázal katom, aby Cypriána a Justínu do kotla hodili, v ktorom sa smola varila. Útla Justína zatriasla sa nad týmto ukrutným výrokom. Cyprián povzbudzoval ju. A Justína prežehnala sa znamením sv. kríža a s chválospevmi skočila sama do vriacej smoly; i Cyprián ju nasledoval. Keď pohan zadivený videl, že sa im nič nestalo, pripisoval ten div čarodejníctvu Cypriánovmu. I dal oboch poviazať a do mesta Nikomédie odviesť, kde cisár Dioklecián býval. Keď ukrutný cisár prečítal správu Eutholmiovu, ktorú mu bol o čarodejníctve Cypriánovom podal, odsúdil oboch k zoťatiu mečom. Na brehu rieky Gallusa, ktorá tečie pri Nikomédii, modlili sa sv. mučeníci k Bohu o víťazstvo sv. cirkvi a Cyprián potisol pred seba Justínu, aby skôr zoťatá bola, žeby nemusela sa dívať na jeho smrť. Za ňou podstúpil smrť Cyprián, ako i kresťan Theokrist, ktorý s ním pred smrťou hovoril. To stalo sa r. 304. Telá sv. mučeníkov nechali kati na zemi ležať, aby ich divé zvery požrali. Nábožní kresťania vzali tajne ich telá a pochovali ich na statku zbožnej kresťanky Rufíny. Neskôr prenesené boli ostatky svätých mučeníkov do Ríma, kde v chráme svätého Jána na Lateráne uložené boli. Svätá Justína a Cyprián vyobrazujú sa vedľa seba, Justína s ľaliou v ruke, Cyprián s mečom; za nimi kôň s rohom na čele.
Poučenie
Sv. Justína a Cyprián nasledovali hlas milosti Božej, ktorá ich do samospasiteľnej cirkvi povolávala. Boh zmiloval sa nad sv. Justínou, ktorá čo pohanka vysoko ctila si cnosť panenskej čistoty. Znamením svätého kríža a vrúcnou modlitbou víťazila nad peklom, ktoré ju pokúšalo, aby sľub nevinnosti zrušila, a to víťazstvo obrátilo i bohaprázdneho čarodejníka Cypriána, ako to sám vyznáva, ktorý za dlhý čas zločinný život viedol.
Kresťan, nebuď na odpor milosti Božej, neodkladaj so svojím obrátením; lebo čas, ktorý človek na zemi prežiť má, je veľmi krátkym a neistým. Boh prisľúbil svoje odpustenie len tomu, kto sa polepší, obráti; tomu neprisľúbil odpustenie, kto so svojím obrátením odkladá. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: «Neodkladaj obrátiť sa k Bohu; lebo nevieš, čo ti donesie budúci deň.»
Sv. Cyprián čo pohan bol čarodejníkom a jeho čary prevýšila sv. Justína znamením sv. kríža, a on obrátil sa k Bohu. Že sv. Cyprián čo pohan veril na povery a čarodejníctva a sám bol čarodejníkom a hádačom, to prinášalo so sebou slepé pohanské náboženstvo, ktorého hlavná časť boli čarodejníctvo, hádačstvo, povery a lož orákulumov (klamné proroctvá žrecov). Na veľkú hanbu slúži to ináč vzdelaným pohanom. A čarodejníctvo i povera sú veľké hriechy proti prvému Božiemu prikázaniu a záležia v tom, že sa pripisuje tajná moc veciam, ktorej im Boh neudelil. Bohužiaľ, ešte i za našich časov nachádzajú sa kresťania, ktorí, ako pohania, na čarodejníctva a povery veria a Boha tým veľmi obrážajú. Klamári používajú slepotu mnohých poverčivých ľudí, aby sa živiť mohli, hádajú poverčivým ľuďom za drahý peniaz, z karát, z dlane, z hviezd, zo snov. Koľko ľudí stalo sa následkom povery nešťastnými! Zaklínaním a čarovaním chcú mnohí nájsť skryté poklady, uzdraviť svoj chorý dobytok, odokryť zlodeja a často používajú k tomu i svätené veci. Len hlúpi ľudia pripisujú čarom vyššiu moc a čo nemôžu rozumieť a pochopiť, prisudzujú to čarom a diabolskému umeniu, i považujú niektorých ľudí za čarodejníkov a strigy. Aký to pohanský nezmysel, aká hanba pre poverčivého kresťana i ako veľký to hriech proti prvému Božiemu prikázaniu! Kresťan, chráň sa teda každej povery, čítaj dobré knihy a dôveruj jedine všemohúcemu Bohu!
Modlitba
Popraj nám, ó Bože, milosť, žeby nám pomoc Tvojich sv. mučeníkov Justíny a Cypriána vždy pomáhala; lebo ty neprestávaš na tých milostivo hľadieť, ktorým takú podporu udeliť si ráčil, aby Ti v duchu pokánia a dôvery slúžili. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Súvisiaci článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XVIII.)
