Svätá Margarita, panna a mučenica
(alebo tiež Margita Antiochijská, spomienka je 13. júla)
Svätá Margarita alebo Margita narodila sa z rodičov pohanských v prostriedku tretieho storočia v meste Antiochii, v krajine Pisidii, v Malej Ázii. Jej otec menoval sa Edestus a bol pohanským žrecom či kňazom. Po včasnej matkinej smrti daná bola útla Margarita do opatery jednej pokrvnej, ktorá tajne vyznávala vieru kresťanskú. Táto odniesla Margaritu do svojho domu, ktorý pätnásť míľ od Antiochie ležal a nemýlená Edestom vychovávala ju vo viere kresťanskej. Slová jej hlboko vnikli vo vnímavé a nevinné srdce dieťaťa tak, že sotva mala Margarita štrnásť rokov, sľúbila Bohu, že zostane pannou.
Keď Margarita odrástla a stala sa pannou, okúzlila každého svojou telesnou a duševnou krásou, i bola opravdivou perlou, čo meno jej vyznamenáva. Otec povolal ju domov a chcel ju vydať. Margarita riekla otcovi, že ostane do smrti pannou, lebo že zasľúbila sa nebeskému ženíchovi, Kristu Pánovi. Pohanského otca zarmútilo toto vyznanie dcérino, i usiloval sa všemožne, aby ju od viery Kristovej odviedol. Všetko jeho namáhanie bolo márne. I rozhneval sa veľmi, strýznil ju a vyhnal z domu. Zbožná panna radovala sa, že pre svojho nebeského Ženícha pohanená bola. I odišla ku svojej vychovávateľke a bývala u nej.
Toho času nastalo ukrutné prenasledovanie kresťanov po celej veľkej krajine rímskej. Cisár Dioklecián naložil, aby jeho miestodržitelia vo všetkých provinciách kresťanov nútili, žeby krajinským bohom buď obetovali, buď vykynožení boli. Aj v Pisidii diali sa na kresťanoch tie najväčšie ukrutenstvá. Zbožná, prekvitajúca panna Margarita počula o ohavnostiach, ktoré sa páchajú na vyznávačoch pravej viery Kristovej, i prosila Boha, aby jej poprial sily a vytrvalosti v nastávajúcich protivenstvách. Do Pisidie prišiel nový miestodržiteľ menom Olibrius, pohan pyšný a pánovitý. Keď cestoval krajom, v ktorom Margarita bývala, uzrel ju medzi pannami, ktoré v poli stádo pásli, a krásou jej bol tak dojatý, že ju za manželku žiadal. Keď nechcela k tomu privoliť, dal ju svojim sluhom chytiť a k sebe priviesť. Margarita vzývala Boha, aby ju v boji posilnil. Keď svätú pannu k nemu doviedli, opakoval svoju žiadosť. Margarita vyznala, že sľúbila večnú panenskosť Spasiteľovi sveta. Olibrius vykladal panne všetko to zlé, ktoré ju očakáva, ak v kresťanskej viere zotrvá a opisoval jej všetko to pozemské šťastie, ktoré ju očakáva, pokiaľ Krista zaprie a rímskym bohom obetovať bude. I ponúkal jej útlymi slovami svoju ruku k manželskému zväzku. Všetko namáhanie jeho bolo márne. Rozkázal teda vojakom, aby ju zviazali a do mesta Antiochie zaviedli.
V Antiochii trápená bola Margarita vo väzení hladom, smädom a hrubými slovami pohanských vojakov. Keď Olibrius sám do Antiochie prišiel, dal si svätú pannu putami obťaženú pred svoju súdnu stolicu doviesť. Dohováral jej dlho najláskavejšími slovami, áno, prosil ju, aby šetrila svoj mladý vek. Múdre odpovede, ktoré mu dávala, zvíťazili nad jeho úlisnými slovami; myslel si, že od nej nepochádzajú i radil jej, aby podľa vlastného citu sa držala a cudzie rady nepočúvala. Svätá panna vykladala pohanovi, že Duch svätý jej ústami hovorí. Olibrius nahneval sa a začal jej vyhrážať. Keď sa presvedčil, že ani hrozby neosožia, rozkázal ju bičovať. Krv liala sa potôčkami z jej nevinného útleho tela. Ľud prosil ju, aby sa poddala. Ona riekla, že to nemožno, že sluší sa Boha živého, ktorý nebo a zem stvoril, zachováva a riadi, viac poslúchať, než bohaprázdny rozkaz cisárov. I rozkázal Olibrius, aby ju katovia na škripec natiahli a železnými hrebeňmi jej útle telo drali. Keď pohan videl jej stálosť, bol tak pohnutý, že ďalej na jej muky dívať sa nemohol, i dal ju do väzenia odviesť. Vo väzení prosila svätá panna o svoje víťazstvo. I osvietilo sa jej tmavé väzenie, rozkoš nadzemská zaliala jej tvár a všetky jej rany zaceleli sa okamžite. Tento zázrak dodal jej novej sily.
Na druhý deň ráno rozkázal Olibrius, aby mu sv. Margaritu predviedli. Keď videl, že je celkom zdravá, zahorel znovu nečistým ohňom a počal ju úlisné nahovárať, aby vydala sa za neho a odriekla sa Krista. I presvedčil sa zase, že namáhanie jeho je márne. Zahrozil jej, že dá jej telo páliť. Svätá panna zvolala s opovrhnutím: «Páľ, len telo spáliš, nesmrteľnú dušu nie!» Rozhnevaný rozkázal katom, aby ju vyzliekli, na škripec natiahli a jej údy pálili. Pri hrozných mukách chválila svätá nebeského Ženícha, že jej poprial pre Jeho slávu trpieť, kde medzitým pohan posmieval sa jej a diabolsky rúhal. Keď videl, že je na polo spálená, kázal katom, aby ju poviazali a do vody hodili. Svätá panna modlila sa vo vode s povýšeným hlasom k Bohu. I zatriasla sa zem, povrazy sa rozpadli, bolo vidieť nad ňou bielu holubicu, a z vody vyšla na breh celkom neporušená. Prítomní pohania videli ten zázrak, uverili v Ježiša Krista a chválili Boha.
Olibrius naľakal sa a starostlivý o svoj úrad, rozkázal najprv tých, ktorí v Krista Pána uverili, hneď pobiť a hlavu svätej Margarity mečom stať. S radosťou, ako na dáke veselie, išla svätá panna ku smrti. Keď jej kat chcel hlavu zoťať, pokľakla si na kolená, ďakovala Bohu za všetko obdržané dobrodenie, modlila sa za blaho sv. cirkvi a všetkých verných kresťanov a odporúčala dušu svoju do rúk svojho Spasiteľa. I sklonila nevinnú hlavu svoju pod meč pohanského kata.
Tak zomrela sv. panna Margarita smrťou mučeníckou roku 260 po Kristu Pánu v Antiochii Pisidskej. Nábožní kresťania pochovali slušne jej telo. Neskôr vystavaný bol nad jej hrobom veľkolepý chrám. Keď križiacke vojsko zaujalo Antiochiu, našli chrám tento a meno sv. Margarity prišlo do známosti i v Európe, kde k jej pocte od toho času jej pamiatka sláviť sa začala. Tehotné ženy vzývajú sv. Margaritu o pomoc.
Sv. Margarita vyobrazuje sa, ako v jednej ruke drží kríž, v druhej ale reťaz, na ktorej uviazaný je drak; oči obrátené má k nebu.
Poučenie.
Sv. Margarita mala tak čistú dušu, vodou svätého krstu obmytú, že v nej žiadna náklonnosť k pozemskému životu sa nejavila, žiadna myšlienka, žiaden pocit svetský jej túžbu po príbytkoch nebeského Ženícha nezakalil. Hoci bola útlou pannou, premohla múdrosťou a duchaprítomnosťou svojou všetky nástrahy, hrozby a trápenia úlisného pohana. A preto menovala sa všetkým právom Margaritou, to jest perlou. Perla raste hlboko v morských tichých vodách, ukrytá v škrupine. Tak vyrástla sv. Margarita v skrytosti, vzdialená od nákazlivého sveta a obetovala panenskosť svoju nebeskému Ženíchovi a zomrela neporušená smrťou mučeníckou. I ty, kresťanská panna, máš tak žiť v skrytosti a vzdialená od ľahkomyseľných, bohaprázdnych svetákov, aby si mohla ako ona pomocou sv. viery premôcť pekelného draka, hriech a jeho následky. Lebo ako perla zničená býva, keď nakazí a otvorí sa škrupina, v ktorej sa vytvára: tak ani duša nemôže ostať neporušenou a čistou, keď z úkrytu sa pohne, s nakazeným svetom sa spája a po rozkošiach túži. V kryštálových vodách daria sa najkrásnejšie perly, ktoré majú vysokú cenu. A v spoločenstve s Bohom skrze modlitbu a sv. rozjímanie vzdelávajú sa čisté, krásne duše. Pravá perla musí sa skvieť, ako jasná kvapka vody. Tak musí i tvoja duša, kresťanská panna, skvieť sa čistotou; lebo ako perly ozdobujú koruny kráľov, tak duše panenské sú najnádhernejšou ozdobou sv. cirkvi. Panna kresťanská, nasleduj sv. Margaritu v živote a budeš korunovaná perlami večného života!
Modlitba.
Ó Bože, popraj nám milosti, aby sme dokonale poznali čistotu duše i tela, nado všetko si ju vážili a na príhovor Tvojej panny a mučenice, sv. Margarity, ju i zachovali; skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Sv. Apollinaris, biskup a mučeník
(spomienka je 23 júla)
Cirkevný dejepis nepripomína, kde a kedy narodil sa sv. Apollinaris. Len keď okolo 40. roku po Kristu Peter z Antiochie do Ríma prišiel a viacej kresťanov, ktorých k apoštolskému dielu vyvolil, sebou doviedol, bol medzi nimi i Apollinaris menovaný. Niektorí myslia, že patril medzi tých 72 učeníkov, ktorých si Spasiteľ okolo seba bol zhromaždil. Sv. Peter posvätil ho v Ríme za biskupa a poslal ho do mesta Ravenny v Itálii, aby tam sv. Evanjelium pohanom ohlasoval.
Bolo to roku 46, keď biskup Apollinaris do Ravenny prišiel. Ubytoval sa u jedného pohanského vojaka, menom Herenea, ktorý mal slepého syna. Vojak ho vďačne prijal do príbytku, zavolal k sebe slepého i modlil sa svätý takto: «Ó Bože, ktorý si na každom mieste prítomný, popraj milostivo, aby toto mesto Tvojho Syna, Pána nášho Ježiša Krista poznalo, keď nie len tieto oči osvietiš, ale i vnútorné oči pohanov otvoríš, žeby skôr poznali, že Ježiš je Tvoj Syn a Boh a ja žeby som tu úrodnú pôdu pre svoje slová našiel.» I prežehnal znamením sv. kríža slepého mladíka. Hneď dostal zrak, i padol so svojimi rodičmi k nohám biskupovým, uveril v Ježiša Krista i s rodičmi a sv. Apollinaris pokrstil ich v blízkom potoku.
Vojakov dôstojník mal nemocnú manželku, ktorú žiaden lekár uzdraviť nemohol. Herenej rozprával svojmu predstavenému, ako sv. Apollinaris vrátil zrak jeho slepému synovi. Dôstojník zavolal biskupa a prosil ho, aby uzdravil jeho manželku. Svätý riekol: «Ja som slabý a hriešny človek, a nie som v stave niečo vykonať; ale v mene Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorého som sluhom, môžu sa veľké veci stať.» I vzal nemocnú za ruku a riekol: «V mene Pána nášho, Ježiša Krista, vstaň a uver v Neho, že je opravdivý Boh!» Nemocná vstala uzdravená a zvolala: «Verím, že niet iného Boha, ako toho, ktorého Apollinaris ohlasuje!» Týmto zázrakom obrátil sa dôstojník a jeho celý dom. Sv. Apollinaris býval od tohoto času v dome dôstojníkovom, hlásal slovo Božie, uzdravoval nemocných a mnohí pohania prijali sv. krst. Tak rozširovala sa sv. cirkev v meste Ravenne a sv. biskup posvätil behom dvanástich rokov k svojmu boku svojich učeníkov Adhereta a Kalocera za kňazov, bohatého Marciana a ľubomudrca Leokadia za diakonov. Šiesti učeníci prespevovali s ním vo dne a v noci chválospevy a žalmy.
Pohanskí žreci badali, že chrámy bohom venované vždy viacej prázdne zostávajú a že svojej živnosti pozbavení sú, i oznámili miestodržiteľovi Saturninovi, do akého nebezpečenstva Apollinaris náboženstvo krajinské privádza. Saturnin, ktorý dostal od cisára Nera rozkaz, aby kresťanov prenasledoval, rozkázal vojakom, aby biskupa Apollinarisa pred neho doviedli. Saturnin pýtal sa: «Kto si ty ?» Apollinaris odpovedal: «Ja som kresťan a služobník Kristov.» Saturnin pýtal sa ďalej: «A kto je Kristus?» «Syn Boha živého, skrze ktorého každé stvorenie žije na nebi, na zemi, i v mori,» vysvetľoval horlivý sluha Boží. Saturnin hovoril: «Či ten poslal teba k nám, aby si vyprázdnil chrámy našich bohov? Či neznáš hromovládneho Paroma (Jupitera), ktorý obýva kapitol (zámok) nášho mesta a ktorému máš sa klaňať?» Apollinaris riekol: «Neviem, čo je to za obyvateľa a neznám ani jeho chrám.» I zvolali prítomní žreci: «Poď s nami a pozri nádherne ozdobený chrám; tam nájdeš i nepremožiteľného Paroma!» Miestodržiteľ rozkázal, aby vojaci a žreci Apollinara do chrámu toho zaviedli. Keď svätý biskup uzrel modlu zo striebra a zlata, usmial sa: «Modle tejto klaňať sa nemôžem; ale dajte mi ju a dobre ju upotrebím. Ako tešiť sa budú chudobní, keď takú štedrú almužnu dostanú! To by bolo prvé dobrodenie, ktoré by od Paroma, ktorého vy bohom menujete, obdržali. Ako tu stojí, je len na potupu človečenstva, ktoré sa nemej modle klania a tým verejne svoje bláznovstvo objavuje. Vy sami, ktorí nazývate sa kňazmi jeho, neveríte v božstvo tejto modly, ale chcete len, aby sa jej ľud klaňal a vaše dôchodky rozmnožoval.» Pohanskí žreci zúrili pri týchto slovách, bili ho do tváre päsťami a keď videli, že ho miestodržiteľ na smrť neodsúdil, pobúrili ľud, vyvliekli ho von z mesta; kameňovali ho a nechali ho na brehu morskom ležať. Učeníci jeho prišli, aby telo jeho pochovali; ale jak zaradovali sa, keď ho našli živého. I vzali umučeného sv. biskupa svojho, zaniesli ho ku kresťanskej vdove, ktorá opatrovala ho starostlivo, tak že o šesť mesiacov celkom ozdravel.
Jeden bohatý pohan, menom Bonifác, onemel, a žiaden lekár nemohol mu pomôcť. Manželka jeho dozvedela sa, že služobník Boží, ktorý už mnohých ľudí uzdravil, u tej vdovy žije. I dala ho prosiť, aby do Ravenny prišiel a jej muža uzdravil. Apollinaris prišiel k Bonifácovi a našiel ho nemého. Modlil sa: «Ó Pane Ježišu Kriste, ktorý si zamkol ústa tohoto človeka, aby nemohol viac modly o pomoc volať, otvor jeho ústa, žeby v budúcnu len Teba vzýval a veril, že si živý Boh na veky.» «Amen,» riekli prítomní kresťania. A Bonifác preriekol a vzdával chválu Bohu: «Niet iného Boha, len toho, ktorého sv. Apollinaris ohlasuje!» Toho dňa dalo sa 500 pohanov pokrstiť. Pohanskí žreci zase zúrili, pochytili ho, a vyhnali z mesta, kričiac: „Čo i nemocných uzdravuješ, neopováž sa do mesta prísť, lebo ťa zabijeme!“
Apollinaris hlásal slovo Božie v okolí Ravenny, slúžil svätú omšu pod stánkom, keď medzitým kňaz Kalocer cirkev v meste riadil. Neskôr odišiel Apollinaris do krajinky Emiliany, a hlásal tam s prospechom slovo Božie. O niekoľko rokov vrátil sa naspať do Ravenny. Toho času podriadená bola Ravenna a jej okolie rímskemu veľmožovi Rúfovi. Keď tohoto dcéra nebezpečne onemocnela, zavolal Rúfus sv. Apollinara k nemocnej dcére. Práve keď sv. biskup do paláca konzulovho vstupoval, zomrela dcéra jeho a celý dom nariekal. Rúfus privítal svätého Apollinarisa zúfalými výčitkami. Svätý biskup slávnostne riekol: «Prisahaj mi, pane, na spásu cisárovu, že venuješ dcéru svoju službe Spasiteľovej, keď ju k životu privediem». Rúfus odpovedal: «Keď jej život navrátiš, budem zvelebovať Boha a venujem dcéru svoju Jeho službe.» A sv. biskup modlil sa s dôverou ku Spasiteľovi nad zomrelou: «Pane Ježišu Kriste, ktorý si môjmu učiteľovi, apoštolovi Petrovi, milosť poprial a všetko mu vyplnil, o čo Teba prosil: priveď k životu túto dievku, pretože si Stvoriteľom všetkých vecí a okrem Teba žiadneho Boha niet.» A ku zomrelej riekol: «Čo že ležíš tu? Vstaň a vyznaj svojho Stvoriteľa!» I vstala a zvolala: «Veľký je Boh, ktorého Jeho sluha Apollinaris ohlasuje a niet iného Boha!» A celý dom konzulov dal sa pokrstiť. Pohania oznámili cisárovi Nerovi, čo stalo sa v dome Rúfovom a ako zmáha sa kresťanská viera v meste a ako pohanské chrámy sú opovrhované. Nero poslal svojho námestníka Messalina do Ravenny, aby pôvodcu toho nebezpečenstva do vyhnanstva poslal alebo smrťou potrestal.
Messalin povolal k sebe sv. Apollinarisa a pýtal sa ho: «Ako sa voláš a skade si?» Svätý odpovedal: «Menujem sa Apollinaris a prišiel som z Ríma.» — «Čím zaoberáš sa?» — «Kresťan som a učeník apoštolov.» — «Kto je Kristus ?» — «Syn večného a všemohúceho Boha.» — «Či hovoríš o tom Kristovi, ktorý vydával sa za Boha a ktorého Židia pred tridsiati rokmi ukrižovali? Keby bol býval Bohom, nebol by sa dal pohaniť a usmrtiť, ako môžeš ho teda k bohom pripočítať?» Sv. Apollinaris odpovedal pohanovi: «Kristus, o ktorom hovorím, bol Boh a je na veky. On chcel ľudí od zlých duchov oslobodiť; preto sa zjavil, telo ľudské na seba vzal a narodil sa z Márie Panny.» Messalin skočil mu do reči: «To som počul už v Ríme, ale ťažko tomu uveriť.» Sv. Apollinaris pokračoval: «Počuj, sudca, čo ti poviem! Ako Boh zdržoval sa Kristus v tele, robil veľké a mnohé zázraky a Židia ho čo človeka prenasledovali a ukrižovali. On trpel ako človek, lebo nemohol trpieť ako Boh, ktorý tela nemá a je večný. Ako taký vstal tretieho dňa z mŕtvych, zjavil sa mnohým a vystúpil na nebo. On dáva tým, ktorí v Neho veria, takú moc, že v Jeho mene zlých duchov z ľudí vyháňajú a mŕtvych kriesia k životu.» Messalin riekol: «Mňa nepresvedčíš, aby som v cudzieho Boha veril, ktorého zákony krajinské neuznávajú. Ale dosť o tom; iď a obetuj Paromovi zápalnú obetu; lebo prisahám ti na česť cisárovu, že ťa dám ubičovať a vyhnať z krajiny.» Neohrozený sluha Boží riekol povýšeným hlasom: «Nedbám, daj ma zaviesť k modle; ale nemysli, že jej obetovať budem. Hotový som Bohu svojmu obetu života priniesť!» Sv. Apollinaris riekol: «Ja som kresťan; čiň, čo sa ti ľúbi.» A keď ani po bičovaní modle obetovať nechcel, dal ho pohan na škripci natiahnuť. Neohrozený sluha Boží medzi mučením volal: «Vyznávam, že Ježiš Kristus, Pán náš, je pravý živý Boh a žiaden iný!» Keď to Messalin počul, pýtal sa svätého: «Povedz mi, akú odplatu očakávaš za toto trápenie?» A sv. biskup odpovedal: «Písané stojí, že kto vytrvá až do konca, spasený bude, a kto v Kristovi zomrie, žiť bude. To je odplata kresťanov.» Mnohým mučením oslabol svätý celkom. Kresťania tešili sa nad jeho stálosťou. Keď trochu k sebe prišiel, pýtal sa Messaliria: «Ty bezbožník, či ozaj neveríš v Ježiša Krista? Neujdeš večnému zatrateniu!» Messalin rozkázal, aby ho vojaci po ústach bili. I dal ho potom hodiť do tmavého žaláru, aby tam hladom zahynul. Žreci vzbúrili pohanov, ktorí okolo dvesto kresťanov v meste pobili. Boh neopustil svojho služobníka v žalári, ale poslal anjela svojho, aby ho kŕmil. Na štvrtý deň počul Messalin, že sv. Apollinaris ešte žije. Preto dal ho tajne okovať, na loď vyložiť a do vyhnanstva odplaviť, aby na niektorom pustom mieste zahynul.
Loď zachvátená bola na mori veľkou búrkou. I zahnaná bola ďaleko od miesta, na ktorom mali vojaci sv. Apollinarisa s jeho dvoma kňazmi vysadiť. Konečne narazila na skaly a roztrepala sa. Pri živote ostali len: sv. Apollinaris, jeho dvaja kňazi a dvaja pohanskí vojaci, ktorých morské vlny na breh vyhodili. Vojaci riekli ku sv. biskupovi: «Ó pane a otče, kam sa podejeme, čo budeme robiť?» Sv. biskup riekol: «Dajte sa pokrstiť a budete žiť.» A pohania vyučení boli vo svätej viere a boli pokrstení. Sv. Apollinaris cestoval po Môsii, kam bol vlnami morskými zahnaný a ohlasoval slovo spasenia. Raz prišiel k jednému boháčovi, ktorý bol malomocným (prašivým), a pýtal sa ho: «Či chceš byť uzdravený ?» Nemocný odpovedal: «Chcem z celého srdca.» A sv. biskup pýtal sa: «Či veríš v Boha? Ver v Ježiša Krista, Syna Jeho!» A nemocný odpovedal: «Ten nech je mojím Bohom, ktorý ma uzdraví.» Sv. Apollinaris vzýval meno Ježiša Krista, dotkol sa nemocného a ten hneď ozdravel, i prijal sv. krst. Mnohí pohania nasledovali jeho príklad. Z Môsie išiel sv. Apollinaris do Trácie. V tejto krajine mali pohania modlu, ktorá im budúce veci predpovedala. Keď sv. biskup mnohých pohanov obrátil, neodpovedali žreci dlho skrze modlu na otázky, ktoré jej ľud pohanský predkladal. Konečne dal sa počuť hlas modly: «Či neviete, že prišiel sem učeník apoštola Petra? Kým toho trpieť tu budete, nedám vám odpovede.» Poverčivý ľud pohanský zbičoval sv. Apollinarisa a jeho druhov, vysadil ich na loď, aby ta boli zavezení, odkiaľ prišli. Šťastne dostali sa naspať do Ravenny.
Kresťania tešili sa veľmi, keď po troch rokoch uzreli svojho najvyššieho pastiera. A sv. Apollinaris požíval teraz za dlhší čas pokoja. Sv. cirkev prekvitala, pohania boli tichí. Ale zrazu začali pohania zase zúriť. Keď jedného dňa sv. biskup v dome istého vznešeného mešťana sv. omšu slúžil, vodrali sa pohania do kresťanského zhromaždenia, odvliekli svätého od oltára do chrámu modly Apolla, aby ho prinútili, žeby modle obetoval. Veľké množstvo ľudu zbehlo sa ta. Svätý pomodlil sa k pravému Bohu, povstal a riekol k modle Apollovi: «Buď prekliaty a zničený, aby na tvojom mieste pravý Boh ctený bol!» A modla spadla a roztrepala sa na kusy. Kresťania zaplesali od radosti. Pohania škrípali zubami a zavliekli sv. Apollinarisa ku miestodržiteľovi Taurovi, aby ho na smrť odsúdil, i kričali: «Zabi tohoto starého zlostníka, ktorý všetko naše hubí!» Taurus pýtal sa svätého: «Akou čarovnou mocou zničil si nášho boha? Či snáď nejaký boh býva v tebe?» Sv. Apollinaris riekol: „Vo mne neprebýva božstvo; ale Ježiš Kristus, pravý Boh pôsobí skrze mňa to, čo vy obdivujete.“ Taurus riekol: «Mám slepého syna, keď mu navrátiš mocou svojho Boha zrak, budem i ja v Neho veriť.» Doviedli sluhovia jeho slepého syna. Sv. Apollinaris modlil sa najprv ticho, potom zvolal: «V mene Pána Ježiša Krista otvor oči a prehliadni!» A slepý prehliadol. Prítomní pohania vykríkli: «Opravdivý je to Boh, ktorý také veci činí!» a veľmi mnohí dali sa pokrstiť. Aby pokrstený Taurus sv. biskupa pred zlostnými pohanskými žrecami zachránil, odviedol ho v noci na svoj statok neďaleko Ravenny, kde od toho času služby Božie sa konali.
Pohanskí žreci žalovali sv. Apollinarisa u cisára Vespaziána, ktorý vtedy po Nerovi panoval, že celý ľud skoro zviedol. Cisár naložil prísno novému miestodržiteľovi, aby sv. biskupa do vyhnanstva poslal. Taurus chcel svätého do pokojného kraja tajne dať odviesť; pohania dozvedeli sa to, prepadli sprievod na ceste, umučili sv. biskupa a nechali ho polomŕtveho ležať. S nariekaním odniesli zbožní kresťania umučeného do blízkeho domu a ošetrovali ho starostlivo. Svätý mučeník prebral sa trochu, napomínal veriacich ku vytrvalosti a zbožnému životu a po siedmi dňoch usnul v Pánu dňa 23. júla roku 75. po Kristu Pánu. Skoro za 29 rokov riadil čo biskup cirkev v Ravenne.
Telo sv. Apollinarisa pochovali zbožní kresťania do mramorového hrobu pri starom prístave námorskom, menom Klassika; neskôr prenesené bolo do hlavného chrámu v Ravenne.
Sv. Apollinaris vyobrazuje sa v biskupskom rúchu, modla roztrepaná a kyjak u jeho nôh.
Modlitba.
Ó Bože, veriacich duší odplatiteľu, ktorý si tento deň pamiatke mučeníckej smrti sv. biskupa Apollinarisa posvätil: popraj nám, služobníkom svojim, ktorí slávnu pamiatku jeho ctíme, aby sme na jeho orodovanie odpustenie hriechov dosiahli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Súvisiaci článok:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xvii.-.html