Prenasledovaní kresťania v staroveku (XVI.)
Svätý Longinus, vojak a mučeník
(spomienka 15. marca)
Sv. Ján evanjelista, opisujúc bolestnú smrť Spasiteľovu, hovorí doslovne: «Jeden zo žoldnierov kopijou otvoril mu bok a hneď vyšla krv i voda.» Žoldnier alebo vojak tento sa menoval podľa ústneho podania Longinus. Longin sa narodil v Cesarei, bol poddôstojníkom v rímskom vojsku a k tomu i vyzvedačom Piláta, ktorému všetko donášal, čokoľvek sa prihodilo v Jeruzaleme a v okolí. Bol spoľahlivý v službe, ale trpel očnou chorobou, preto sa mu priatelia neraz posmievali. Bol prítomný pri odsúdení Ježiša Krista, ľutoval ho a spolu s Pilátom ho pokladal za nevinného. Ale keď bol Spasiteľ napriek svojej nevinnosti odsúdený na smrť, musel Longin viesť celý vojenský sprievod, a na hore Kalvárii stáť na stráži u kríža. Trpezlivo znášané muky Ukrižovaného, zatmenie slnka i zemetrasenie, učinili na neho mohutný dojem. A vieme, že keď božský Vykupiteľ svojho ducha vydal, pohanský stotník, silou zázrakov premožený, zvolal: «Veru, bol to Syn Boží!» a preto zdráhajúc sa ďalej slúžiť nepriateľom Kristovým, zosadol z koňa, odložil kopiju a podal ju Longinovi. Tento ani nepomysliac čo robí, keď videl katov lámať kosti obom lotrom, otvoril kopijou ľavý bok Spasiteľovi, a sotva že kópiu vytiahol z rany, začala z nej tiecť krv i voda. V tomto okamihu bol pohan Longin osvietený svetlom milosti, a uznal Ježiša Krista za pravého Boha. V rozpakoch však išiel rovno k Pilátovi povedať mu, čo sa prihodilo. Od Piláta išiel strážiť hrob Ježiša Krista, a ostal tam, kým tretieho dňa anjel veľký kameň z hrobu neodvalil. I videl Spasiteľa slávne z mŕtvych vstať. Na to hlboko pohnutý oznámil Pilátovi, čo sa stalo u hrobu. Pilát, vidiac Longina tak dojatého, napomenul ho, aby mlčal, lebo inak že vystaví sa prenasledovaniu židovského kňazstva. Longin však nemohúc ďalej odolať moci uzretých zázrakov, vyhľadal v Jeruzaleme sv. apoštolov a spolu ešte s dvoma vojakmi, ktorí tiež prítomní boli pri ukrižovaní Krista, dal sa vyučiť vo viere kresťanskej. Po zoslaní Ducha Svätého prijal sv. krst. Na to sa odobral i s dvoma priateľmi domov do svojej vlasti a rozprával všade bez strachu, ako Ježiša Krista na vlastné oči z mŕtvych vstať videl, a že tento je pravý Vykupiteľ sveta. Na jeho reči sa obrátili mnohí na kresťanstvo. Toto sa dostalo i k židovským kňazom, ktorí bojac sa očitého svedka tejto udalosti, ktorú oni všemožne tajili, obžalovali Longina u rímskej vrchnosti, že vraj potajomky ušiel z vojska a teraz ľud proti vrchnostiam búri. Pohanský súd odsúdil Longina následkom tejto obžaloby na smrť a aby ortieľ na ňom i splnený byť mohol, boli vyslaní vojaci, aby ho chytili. Dozvediac sa Longin božským vnuknutím, že sa blíži hodina jeho mučeníckej smrti, vybral sa v ústrety vojakom, na neho poslaným a pýtal sa ich, koho hľadajú. Odpovedajúcim, že Longina, riekol: «Poďte so mnou, ukážem vám ho.» I zaviedol ich k sebe domov a hostil ich štedro tri dni. Medzitým vystrojil poslov k svojim dvom priateľom, aby prišli k nemu a podstúpili spolu s ním mučenícku smrť za Krista. Keď títo skutočne prišli a osvedčili sa byť hotovými zomrieť s ním, predstúpil Longin pred svojich hosťov a riekol: «Ja som Longin, ktorého hľadáte, splňte na mne vaše rozkazy.» Počujúc vojaci túto reč, zarmútili sa veľmi, pretože im ťažko padlo, pripraviť teraz ukrutne o život svojho hostiteľa.
Tu sa Longin obliekol do sviatočného rúcha a riekol pozdvihnutým hlasom: „Koľké to šťastie, môcť sa dostať k nevinnej ľalii, ktorá na dreve kríža uvädla, môcť sa stať účastným tej milosti a lásky, ktorá na kríži prisľúbila rajské radosti obrátenému lotrovi a môcť brať podiel na sláve toho, ktorý tak oslávený z hrobu povstal. Splňte vaše rozkazy, lepšie sa mi za pohostinstvo odslúžiť nemôžete.“ Vojaci, ktorí si svätého veľmi obľúbili, zdráhali sa zbaviť ho života. Ale pretože Longin svoju ochotu neustále dosvedčoval a pritom sa i báli, že ak daný rozkaz nesplnia, ťažkému trestu neujdú, odhodlali sa konečne sv. vyznávača usmrtiť. Longin teda, plný radosti, obliekol sa do bieleho rúcha, pomodlil sa, objal priateľov, napomenul ich k vytrvalosti a s veselou mysľou podložil hlavu k smrteľnej rane. Uťatú mučeníkovu hlavu vztýčili vojaci na oštep a doniesli ju do Jeruzalema na znak splneného rozkazu. Kopija, ktorou Longin prebodol svätý bok Vykupiteľov, prechováva sa v Ríme v chráme vatikánskom.
Modlitba
Popraj nám všemohúci Bože, aby sme i my skrze príhovor sv. Longina vo všetkých svojich útrapách našli k svojmu potešeniu onú cestu, ktorú sv. Longin kopijou nám prekliesnil k Srdcu najsvätejšieho Syna Tvojho, Pána nášho Ježiša Krista. Amen.
Sv. Julián, mučeník
(spomienka 16. marca)
Sv. Julián narodil sa v meste Anazarbe v Cilicii. Otec jeho bol pohan, matka však pobožná kresťanka, ktorá syna svojho od útleho detinstva vyučovala v spásonosnom učení Ježiša Krista. Pre svoju učenosť, nepoškvrnený život a zvláštnu horlivosť vo viere, Julián už čo mladý človek, vysvätený bol za kňaza. Ako kňaz účinkoval učením a príkladom svojím s veľkým úspechom ku spaseniu zverenej jemu obce, tak že ho veriaci mali v najväčšej úctivosti. Avšak práve táto úcta k nenávisti povzbudila pohanov, ktorí len príležitosti a príčiny hľadali, aby zmámiť mohli nevinného Juliána. A táto príležitosť skoro sa im naskytla. Cisár Dioklecián vydal totižto ukrutný rozkaz s tým úmyslom, aby kresťanov či už zvábením od viery alebo hroznými mukami vyhladil s povrchu zeme. V zmysle tohoto rozkazu počal i miestodržiteľ v Cilicii zúriť proti kresťanom, a pretože vedel, že hlavou kresťanov v podriadenej mu krajine je kňaz Julián, obrátil celú svoju pozornosť proti nemu, dal ho zajať a k súdu predviesť. Ukrutný miestodržiteľ mohol sa síce už pri prvom výsluchu presvedčiť, že nezlomnú stálosť horlivého kňaza nepremôže obyčajnými prostriedkami. Predsa však úfal, že Juliánovu stálosť podlomí dlho trvajúcim a neustálym trýznením. Preto ho neodsúdil hneď na smrť, lež za celý rok dal ho vláčiť v okovách z miesta na miesto, hneď tu, hneď zase tam novému súdu ho predstaviac. Darmo sa však vyhrážali sudcovia najukrutnejšími mukami: Julián vždy len to mal na jazyku, že verí v Pána Ježiša Krista, a bohov pohanských nenávidí. Vzdor tomu pochabý miestodržiteľ kochal sa pri každom výsluchu nádejou, že svätý napokon neustávajúce toto trýznenie, toto bolestné vláčenie z miesta na miesto, toto hanobenie a potupovanie zunuje a pod bremenom toľkých múk skôr-neskôr klesne. Ale ako zlato čím dlhšie sa v žeravom ohni topí, tým je čistejšie a skvelejšie, tak i duch nezlomného mučeníka, túžiac po nebesiach, očisťoval sa z krehkosti pozemskej, stálosť a trpezlivosť jeho zrastala, horlivosť jeho sa zmáhala, tak že pozdvihujúc sa vždy vyššie k Bohu, za najväčšiu česť a slávu pokladal, trpieť a umrieť za Spasiteľa Ježiša Krista. Darmo zaslepený miestodržiteľ nazdával sa, že keď sv. mučeníka takto trápiť a ustavične v potupu uvádzať bude, tým kresťanov odstraší vyznávať vieru, pohanov naopak len k väčšej nenávisti proti ním povzbudí. Z nariadenia Božieho stal sa pravý opak. Veď ako voňavý kvietok naplňuje povetrie ľúbeznou vôňou dokola, a ak nosíme ho z miesta na miesto, ide za ním ľúbezná vôňa: podobne stalo sa i zo sv. Juliánom, ktorý vláčený súc po celej Cilicii, všade ohlasoval zo sv. Pavlom: «Chvála buď Bohu, ktorý mi vždy dáva víťazstvo v Kristu a vôňu známosti svojej rozširuje skrze mňa na každom mieste.» Miestodržiteľ uvil týmto len slávnejšiu korunu sv. mučeníkovi, pretože takto svet nielen že sa dozvedel o jeho svätom boji, ale ho videl na vlastné oči. Tak boli kresťania príkladom jeho posilnení vo viere, a z pohanov premnohí, súc prinútení obdivovať jeho stálosť a vytrvalosť, otvorili oči a poznali i prijali pravdu spasenia. Takýmto činom stratil miestodržiteľ sám trpezlivosť prv, než by sa mu bolo podarilo otriasť a zlomiť stálosť sv. mučeníka. Zvolal teda v meste Egei nový súd, ktorý mal uložené ešte raz rokovať nad Juliánom. Ale keď sv. mučeník i pred týmto súdom vieru svoju stále vyznával, oborili sa naň suroví kati ako zver, železnými hákmi trhali mu mäso z tela, lámali kosti, bili a pálili ho žeravým železom. On medzitým pri všetkých mukách vždy len to odpovedal, že verí v Ježiša Krista. Keď teda pohanský ukrutník videl, že miesto víťazstva nad svätým získa si len hanbu pred ľudom, začal rozmýšľať, akou smrťou by ho zo sveta zmiesť mohol, ktorá by bola opravdu strašne ukrutná. I našiel tomu spôsob. U Rimanov bola ustanovená taká pokuta smrti na otco-vrahov, že sa vrchnosti hanbili upotrebovať ju pre jej prílišnú ukrutnosť. Miestodržiteľ teda naložil, aby Julián usmrtený bol týmto spôsobom. Katovia doniesli bez odkladu veľké vrece, nasypali doň piesku, vpustili ta jedovatých hadov, škorpiónov, jašterice a iné ohavné zeme plazy, napokon hodili ta i doráňaného na celom tele Juliána a vrece zašijúc hodili do mora. Vlny morské vyhodili časom sväté telo na breh. Kresťania ho pochovali v tichosti na ctihodnom mieste. Neskôr preniesli ho do mesta Antiochie a zložili v kostole, jemu ku cti vystavenom.
Poučenie
V reči, ktorú sv. Ján Zlatoústy držal na pamiatku sv. Juliána, odporúča nám úctu, ktorú k sv. mučeníkom chovať máme, nasledujúcimi slovami: «Tak teda pohltilo ho (sv. Juliána) more, nie však, aby v ňom zahynul, lež aby si vydobyl korunu a umučené svoje telo doniesol nám naspať korunované. Toto je avšak najdrahší poklad, akým len vládneme, lebo je nám prameňom nepočetných milostí. Boh delí sa s nami o svojich mučeníkov; lebo kým ich dušu k sebe prijíma, telo ich ponecháva nám, aby sme tu v ich svätých pozostatkoch mali pomníky ich nepodvratnej cnosti, — a i povzbudenie k nej. Veď ak uvidí človek čo len krvavú zbraň zmužilého víťaza, príde ľahko do ohňa i sám, a hotový je vrhnúť sa do boja, lebo už púhy pohľad na víťaznú zbraň roznieti jeho zmužilosť a oduševní ho k podobne chrabrým skutkom. My však vo sv. pozostatkoch nachádzame nie tak nástroje, ktorými svätý trpel, lež vlastné telo mučeníkovo, ktoré hodné bolo dokrvácať za Krista. Ako by sme teda, čo hneď ináč bojazliví, nemali sa takto oduševniť za našu svätú vieru a za cnosť? Či podobný pohľad nemusí ako strela preraziť naše útroby a povzbudiť nás k podobným zápasom? Veď Boh zaiste len preto necháva nám telá oslávených svätých, aby nás povzbudil k spásonosnému rozjímaniu a k dôkladnému napnutiu našich krehkých síl. Mučeníci i tak nie sú utláčaní na naše zvelebovanie, pretože Boh sám zvestuje ich velebnosť nebeským oslávením i zázrakmi. Ich sláva skutočne nepochádza od ľudí, lež od Boha. Čo som teda povedal o sv. Juliánovi, nemienil som povedať k jeho zvelebeniu, lež radšej k vášmu povzbudeniu. Musíme teda nielen putovať k pozostatkom sv. mučeníkov, ale hlavne a predovšetkým musíme mučeníkov nasledovať. Lebo mučeníkov opravdivo len vtedy ctíme, keď nielen chodíme za ich pozostatkami, lež keď spolu usilujeme sa nasledovať i stálosť ich a vytrvalosť. Toto je cieľ, ktorý sv. cirkev pri úcte ku svätým vystavuje, a ktorý úcte tejto ešte len opravdivú a vysokú cenu dáva.
Modlitba
Všemohúci Bože, ktorý si slávneho mučeníka Svojho toľkou horlivosťou a stálosťou vo viere ozdobil, popraj, prosím, i mne milosti, aby som príkladom sv. Juliána povzbudený, hotový bol radšej zomrieť, než neverným stať sa Synu Tvojmu, ktorý s Tebou a s Duchom svätým žije a kraľuje na večné veky vekov. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Súvisiaci článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XV.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xv.-.html