Svätí apoštoli Filip a Jakub
(spomienka je 1. mája)
Sv. apoštol Filip narodil sa v kraji Galilejskom v meste Bethsaide, pri jazere Genezaretskom; on patril k tým nábožným mužom pravoveriaceho židovstva, ktorí svoje povinnosti, čo občania a rodinní pohlavári svedomite plnili, sväté Písmo pilne čítali. Keď lovil Filip ryby, zavolal naň Ježiš: «NasIeduj mňa!» Filip bol na pustatine pri tej príležitosti, keď Ján Krstiteľ prichádzajúceho k nemu Ježiša, baránkom Božím menoval. Už vtedy poznal, že sa vyplnila jeho túžba po Spasiteľovi: i stal sa najoddanejším Jeho učeníkom. Vo svojej veľkej radosti nad tým poznaním ponáhľal sa ku svojmu priateľovi Nathanaelovi a zvolal: «Našli sme toho, o ktorom Mojžiš a proroci písali: je to Ježiš, syn Jozefov z Nazareta.» A keď Nathanael pochyboval, žeby z nepatrného Nazareta mohol Vykupiteľ pochádzať, natešený Filip pojal ho za ruku a zvolal: «Poď a viď!» Keď Ježiš uzrel Nathanaela, prichádzajúceho s Filipom, riekol: „Hľa, opravdivý Izraelita, v ktorom niet Istí!“ Tento sa zadivil, že ho Ježiš pozná, i pýtal sa: « Skade ma znáš?» A Pán odpovedal: «Skôr, než ťa Filip zavolal, keď si bol pod fíkom, videl som ťa.» I zvolal Nathanael: «Majstre, ty si Syn Boží, ty si Kráľ izraelský!»
O tri dni po tomto príbehu bol Filip s Vykupiteľom na svadbe v Káne Galilejskej, na ktorú bol Pán s učeníkmi pozvaný. O rok neskôr, keď Ježiš spomedzi svojich učeníkov apoštolov si vyvolil, bol Filip medzi týmito vyvolenými. A Pán Ježiš veľmi si ho vážil, najmä preto, že mu bol srdečne oddaným : to i sv. Písmo dosvedčuje. Keď Vykupiteľ 5000 ľudí na púšti nasýtiť zamýšľal, obrátil sa k Filipovi a tento riekol: «Kde nakúpime chleba, aby sa nasýtili títo?» Niekoľko dní pred umučením Pánovým, prišli niektorí pohania ku Filipovi v Jeruzaleme, aby ich k Ježišovi, o ktorom počuli mnoho podivuhodného rozprávať, doviedol. I riekli k Filipovi: «Pane, chceme Ježiša vidieť!» Poradil sa s Andrejom, lebo sa bál zrady, vediac, že Židia chcú Vykupiteľa zabiť; — potom ale zaviedol ich s radosťou k Pánovi. Pri poslednej večeri plný svätej túžby zvolal Filip ku Vykupiteľovi: «Pane, ukáž nám Otca, a potom neprajeme si ničoho viacej.» Pán mu odpovedal: „FiIip, kto mňa vidí, ten vidí i Otca; neveríš, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne?“
Dejepis cirkevný vypráva nám ostatné príbehy jeho života. Po slávnostnom zmŕtvychvstaní Pána nášho Ježiša Krista, Filip zase chodieval s Vykupiteľom; bol svedkom Jeho vystúpenia do neba, prijal o Letniciach milosť Ducha Svätého. Keď na rozkaz svojho Majstra rozišli sa apoštolovia po širokom svete, aby hlásali sv. Evanjelium všetkým národom, svätý apoštol Filip hlásal slovo Božie najprv Židom, kde mnoho pretrpel; — neskôr, podľa svedectva Theodoreta a Euzébia, cestoval do Malej a Veľkej Scythie čili Frýgie, kde za 26 rokov ohlasoval sv. Evanjelium a mnoho tisíc pohanov na vieru kresťanskú obrátil. Keď prišiel naspať do Ázie, do mesta Hierapolisu, zoprel sa bludnému učeniu, ktoré Ebion rozširoval; tam stretol sa so svojimi dvoma dcérami, ktoré mnohé panny na vieru kresťanskú obrátili. Tu hlásal horlivo slovo Božie za dlhší čas. Keď videl, že pohanskí kňazi dvom hadom božskú úctu vzdávajú, modlil sa verejne k Bohu o pomoc, aby zaslepený pohanský ľud z bludu vyslobodil; vtedy sa hadi rozpučili pred očami pohanov, z ktorých mnohí v Krista Pána uverili. Na to pohanskí kňazi vzbúrili proti sv. Filipovi bludoverný, zaslepený ľud, ktorý ho uväznil, na kríž dolu hlavou pribil a ukameňoval. To stalo sa v 81. roku po Kristu Pánu. Sv. Filip apoštol sa dožil 83 rokov veku svojho. Jeho telo pochovali nábožní kresťania v meste Hierapolisi; neskôr boli jeho pozostatky do Ríma prenesené, kde nad jeho hrobom 1. mája roku 560 postavený kostol na jeho a sv. Jakuba pamiatku bol posvätený. Sv. Filip vyobrazuje sa s krížom v ruke.
Na prvý deň utešeného mája pripadá i slávnosť sv. apoštola Jakuba Menšieho, ktorý sa rozoznáva od sv. Jakuba Väčšieho, syna Zebedeovho a brata Jánovho. Bol synom Alfea, ináč Kleofášom menovaného, a sv. Márie, ktorú sv. Ján (19, 25) «sestrou» Panny Márie nazýva, prečo ho i sv. apoštol Pavel «bratom Pánovým» menuje, lebo u Židov bolo v obyčaji, že menovali sa najbližší príbuzní «bratmi» a «sestrami». Matka jeho Mária Kleofášova bola jedna z tých svätých žien, ktoré Pána Ježiša počas Jeho verejného vyučovania sprevádzali a Jemu slúžili. Ona nasledovala Ho až na horu Kalváriu; ona stála s Jánom i Máriou Magdalénou pod krížom a videla Spasiteľa umierať. Ona pomáhala pri Jeho pohrebe, pripravovala masti, ktorými sväté telo Jeho mazať mali a bola za hodnú uznaná, že v prvý deň uzrela Ježiša po Jeho slávnom vzkriesení. Sv. Jakuba menovali jak kresťania, tak i Židia «spravodlivým» pre veľkú svätosť jeho života. V každom ohľade tak veľmi podobal sa Pánu Ježišovi, že ho mnohí od Vykupiteľa ani nerozoznali; preto i Judáš, keď chcel v záhrade olivetskej Ježiša zradiť, držal za potrebné vojakom znak dať, ktorý je Pán, žeby miesto Jeho nepochytili Jakuba. I to je známe, ako sv. Ignác, biskup z Antiochie, tak veľmi túžil putovať do Jeruzalema, aby si z pohľadu na sv. Jakuba mohol utvoriť predstavu o podobe samého Pána Ježiša. Prv než bol so svojím bratom Judáš Thaddeom za apoštola vyvolený, bol Nazarejom, ako sv. Ján Krstiteľ a mnohí spravodliví Židia; obliekal sa len do plátna, na bosých nohách len sandále nosil, vlasy a bradu si nestrihal, vína nepil, mäsa nepožíval, vyjmúc baránka veľkonočného; žiadnej zábavy si nedoprial a len v nábožnom rozjímaní a v modlitbe život od práce slobodný trávil. Preto si ho i Židia tak veľmi vážili, že, kedykoľvek chcel, smel vkročiť i do ich svätyne, čo jedine najvyššiemu ich kňazovi v isté dni bolo dovolené, a teda boli šťastní tí, ktorí čo len kraj rúcha najvyššieho kňaza pobozkať mohli. Keď Ježiš do mesta Kafarnaum odchádzal, povolal ho za svojho učeníka a o rok vyvolil ho za svojho apoštola. Po svojom vzkriesení ukázal sa mu Pán zvláštne. Podľa sv. Hieronyma sv. Jakub zaviazal sa sľubom, že od poslednej večere ničoho nepožije, kým neuzrie zase Pána svojho. Keď sa mu teda Pán zjavil, riekol: «Prineste stôl a chlieb.» Jakub doniesol oboje. I vzal Pán chlieb, požehnal ho, lámal, a dal Jakubovi: «Brat môj, jedz chlieb; lebo Syn človeka vstal už z mŕtvych.» Sv. Hieronym a Epifánius svedčia, že Spasiteľ pri svojom nanebovstúpení sv. Jakubovi zvlášť odporúčal cirkev v Jeruzaleme. Preto bol i u ostatných apoštolov vo veľkej vážnosti; a prv než sa rozišli po celom svete hlásať sv. Evanjelium, vyvolili ho za biskupa jeruzalemského. A bolo to i zvláštne vyznačenie, keď sa sv. Jakub stal predstaveným prvej cirkvi. Ale spolu aká odvaha a vytrvalá neohrozenosť potrebné boli k tomu, aby niekto bol mohol byť predstaveným cirkevným v tom meste, v ktorom bol Ježiš prenasledovaný, tak potupne odsúdený a ukrižovaný! V Jeruzaleme boli zhromaždení najhroznejší nepriatelia Kristovi a Jeho učenia. A sv. Jakub predsa nebál sa ich. On skladal dôveru vo svojho Spasiteľa, pracoval neunavene na spáse zverených duší a svojím svätým životom nadobudol si takú vážnosť u samých nepriateľských Židov, že sa za šťastných považovali, keď i len kraj rúcha jeho poľúbiť mohli.
Roku 51. po narodení Krista Pána držali sv. apoštolovia v Jeruzaleme prvý cirkevný snem, aby vyrovnali hádku pre obriezku a iné obyčaje židovské. Sv. Peter, čo vyvolená Kristom Pánom hlava apoštolov, tvrdil, že sa nemajú ukladať obráteným pohanom Mojžišove príkazy o obriezke a iných obradov, a sv. Jakub podporoval horlivo sv. Petra a navrhoval, aby sa ustálilo, čo sa má žiadať od pohanov, ktorí vieru kresťanskú prijali. Toto uzavretie bolo od apoštolov schválené a potom všetkým kresťanom rozposlané, aby sa podľa neho riadili. Roku 59. napísal svoj krásny a pre učenie katolíckej cirkvi veľmi dôležitý list ku všetkým po svete roztrúseným a na vieru kresťanskú obráteným Židom. Niektorí z týchto nesprávne si vykladali učenie sv. Pavla, že viera je potrebná k ospravedlneniu, skade dôvodili, že nie je treba tomu, kto verí, konať i dobré skutky, aby bol spravodlivým a spasenie dosiahol. Proti tomuto bludu oprel sa sv. Jakub, keď učil a napísal, že pravá viera vždy musí byť spojená s dobrým životom, s dobrými skutkami. V tomto liste píše sv. apoštol i o sviatosti posledného pomazania, ktorú veriaci prijímať majú, tiež i o sv. spovedi.
Takto účinkoval sv. biskup nielen vo svojom okrese, ale i v diaľke pre cirkev Kristovu. Akokoľvek bol pre svoj bohumilý život veľmi ctený a všeobecne vážený, predsa musel mnoho trpkostí a prenasledovania zakúsiť. Ale svätému biskupovi nič neprekážalo v apoštolskom účinkovaní. Smelým čelom kráčal mestom pomedzi svojich zúrivých odporcov; často celé dni modlil sa v chráme, vystretý, tak, že kolená jeho a čelo boli tvrdé ako koža ťavia. — Rímsky miestodržiteľ Festus umrel, jeho nástupca neprichádzal. Ananas, syn povestného Annáša, ktorý Krista Pána prenasledoval, čo vysoký kňaz židovský, povolal do Jeruzalema vysokú radu, a na obvinenie, že sv. apoštol Jakub porušil a urazil zákon Mojžišov, odsúdil ho na smrť, aby bol ukameňovaný. Ale vysoká rada bála sa lepšie zmýšľajúcich Židov, ktorí sv. Jakuba veľmi ctili, i zdráhala sa vykonať vynesený výrok smrti; za to však požiadala, aby sv. Jakub so strechy chrámovej, kam ho vyviedli, oznámil ľudu, že sa odrieka svojej viery. No sv. apoštol neohrozene vyznal vieru svoju v Ježiša Krista pred zbehnúcim sa davom. Hlasne volal na ľud dolu zhromaždený: «Ježiš, syn človeka, ktorý bol ukrižovaný, sedí na pravici Boha, Otca svojho, a zase príde súdiť celý svet.» Na toto zúriví farizeji a zákonníci ako šialení kričali: «Čo, i tento Spravodlivý potratil rozum ?» A zhodili ho dolu na ulicu. Sv. apoštol nezomrel hneď, ale pokľaknúc na kolená modlil sa k Bohu, aby odpustil jeho vrahom. Okolo stojaci zúrivci hádzali naň kamenie a jeden valchár roztĺkol mu hlavu svojou palicou. Ľud spáchanou na sv. Jakubovi ukrutnosťou hlboko dojatý, rozpŕchol sa na všetky strany. Toto sa stalo vo veľkonočné sviatky 10. apríla r. 61. po Kristu Pánu, keď sv. Jakub 96 rokov počítal a v Jeruzaleme vyše 20 rokov čo biskup bol účinkoval.
Telesné jeho pozostatky pochované boli blízko chrámu na tom mieste, kde ducha svojho vypustil; r. 572 prenesené boli do Carihradu, neskôr do Ríma, kde v chráme sv. apoštolov Petra a Pavla s pozostatkami sv. Filipa pochované sú. Keď o niekoľko rokov po zavraždení sv. Jakuba Rimania pod vodcom Títom sväté mesto zo základov vyvrátili, nábožní Židia, ako to píše židovský dejepisec Josephus Flavius, videli v tom zaslúžený trest za vraždu, ktorú židovskí kňazi na tomto Spravodlivom spáchali. Sv. Jakub vyobrazuje sa, ako drží palicu valchársku v ruke, ktorou bol zabitý.
Sv. Filip a Jakub vyvolení boli za apoštolov, aby sv. Evanjelium hlásali a krv svoju za pravú vieru vyliali. Oni pozvaniu vyhoveli, milosti použili a Ježiša Krista v živote nasledovali. Viera ich bola živá, sprevádzaná dobrými skutkami. Sv. Jakub bol i od tých, ktorí ho zabili, pre svoje bohumilé skutky za svätého považovaný; on, zomierajúc, modlil sa za nich. Oba títo svätí učia nás, že nedostačuje v Ježiša Krista len veriť, aby sme spasení boli, ale že táto viera musí byť živá, — v láske činná, dobrými skutkami potvrdená. Počujme o pravde tejto sv. Jakuba. On ju krásne vysvetľuje takto: «Viera, keď nemá dobrých skutkov, sama v sebe mŕtva je. Áno, môže niekto povedať: Ty máš vieru, ja mám dobré skutky: ukáž mi vieru svoju bez skutku, ja ti ukážem vieru svoju zo skutkov svojich.» (Jak. 2, 17. 18.) Tými slovami chce sv. apoštol povedať: Človek, ktorý nevykonáva skutky duchovného a telesného milosrdenstva, nemá žiadnej viery. Po dobrých skutkoch poznať možno vieru samospasiteľnú, ako strom poznať po ovocí. Zradca Judáš mal vieru v Ježiša Krista, a predsa zradil Ho, obesil sa v zúfalstve a večne zahynul; lebo nemal dobrých skutkov. Kresťan, pri sv. krste prijal si vieru, ale preto ešte nemáš uistené spasenie, ak nebudeš i robiť to, čo viera káže. Preto píše sv. Pavol (Rim. 1, 17.): «Spravodlivý z viery je živý.» Či je viera tvoja, ctený čitateľu, živá? Či žiješ podľa svätej viery? Rozjímaj!
Ó Bože! ktorého dobrotou každoročne slávnosť sv. apoštolov Filipa a Jakuba svätíme, buď nám na pomoci, aby sme vždy s radosťou to plnili, čo nás oni v Tvojom mene slovom i skutkom učili. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
(spomienka je 14. mája)
Na začiatku štvrtého storočia, keď Dioklecián cisár panoval v Ríme, žila v meste tomto bohatá, mladá krásna pani, menom Aglaja. Jej rozsiahle statky spravovali tri a sedemdesiati dozorcovia; na ich čele stál Bonifác, ktorý žil s ňou v hriešnom vzťahu. Rozmarná a samopašná žena táto dala tri krát na svoje útraty usporiadať verejné hry pre rímsky ľud. Viedla pohoršlivý, nemravný život, i keď v mladosti poznala učenie Kristovo. Jej milenec Bonifác bol mladý človek, oddaný hýreniu, opilstvu, kartárstvu, smilstvu; lež pri všetkých svojich zlostiach mal kus dobrého srdca. Bol milosrdným naproti chudobným a natoľko ľútostivý, že i nočného času vyhľadával núdznych po uliciach Ríma a obľahčoval ich biedu a nešťastie bohatými darmi.
Mnohé roky žila Aglaja v hriešnom pomere s Bonifácom. No osvietil Boh jej rozum a zohrial jej srdce milosťou svojou pre tie dobré skutky, ktoré často pri pohoršivom živote svojom konala. Zaraz zanechala svoj hriešny život a priviedla k tomu i Bonifáca, že i on sa navrátil na cestu cnosti. — K Bohu obrátená rozdala veľkú časť svojho majetku chudobným a začala viesť vo svojom dome život veľmi kajúcny. Tento obrat jej života spôsobil v Ríme veľký hluk, ale ona si toho ani len nevšimla. Na Východe práve rozkázal ukrutný Dioklecián kresťanov prenasledovať. Aby svoje predošlé neprávosti napravila, zaumienila si prenasledovanie k svojmu duševnému spaseniu využitkovať. I zavolala k sebe Bonifáca a riekla: «Brat môj, známe je ti, do akej priepasti hriechu sme sa spolu vrhli. Zabudli sme, že raz pred Boha predstúpime, aby sme počet vydali zo skutkov svojich. Počula som v mladosti od kresťanov, že každý, kto ctí tých, ktorí krv vyliali a život položili pre meno Ježiš, účasť bude mať na ich oslávení. Počula som, že mnohí kresťania na Východe proti pohanstvu bojujú a radšej telá svoje katom vydávajú, než by sa odriekli svojho Boha. Cestuj ta a zhľadávaj pozostatky týchto svätých bojovníkov, aby sme ich pamiatku ctiť mohli a na ich príhovor zachránení boli.»
Bonifác hneď sa vybral na cestu, aby vôľu Aglajinu vyplnil. Vzal so sebou mnoho peňazí, aby mohol telá svätých mučeníkov od pohanov kupovať a na svojej ceste núdzu biednych almužnami mierniť.
Keď sa odberal od Aglaje, riekol: «Pani, budem sa usilovať, aby som pozostatky svätých dostal a tebe ich priniesol. Keby ti ale doniesli moje telo čo mučeníkovo, či ho prijmeš?» Aglaja považovala tieto slová za žart, i pokárala ho, žeby nebol ľahkomyseľný, a riekla: «Cestuj v miernosti a v duchu pokánia. Ja som síce hriešnica, a milosti Božej nehodná, predsa však budem Boha prosiť, aby si sa skoro navrátil s ostatkami svätých. Kristus ale, Pán všetkých vecí, ktorý pre nás a pre naše vykúpenie podobu služobníka na seba vzal a krv svoju za celé ľudské pokolenie vylial, nech zošle svojho anjela, aby pred tebou kráčal a kroky tvoje láskavo riadil, aby nepamätal na hriechy naše a aby našu žiadosť vyslyšať ráčil.»
Bonifác bol tými slovami veľmi dojatý a žiaľ nad spáchanými hriechmi, ako i hrozná myšlienka, že môže byť pre ne zatratený, tak ho dojali, že zvolal: «Ó, keby som mohol milosť dosiahnuť, žeby som sa stal vyznávačom a mučeníkom a tak odpustenie hriechov dosiahol! Všemohúci, večný Bože! Otče jednorodeného Syna, prispej mi ku pomoci a riaď ma na ceste, ktorou kráčam, aby bolo meno Tvoje zvelebené na veky!»
Na celej svojej ceste modlil a postil sa Bonifác neprestajne; i jeho dvanásti sluhovia, ktorých so sebou vzal, museli sa zdržovať veselostí. Nejedol žiadneho mäsa, nepil žiadneho opojného nápoja. Tak činiac pokánie, prišiel na Východ, kde cirkev Božia práve prenasledovaná bola. Prenasledovanie započal Dioklecián cisár a pohanskí tyrania Maximián, Galérius a Maximin Daja krvavo v ňom pokračovali. V krajine Cilícii, kde Simplicius čo miestodržiteľ panoval a v meste Tarse prebýval, boli kresťania najnemilosrdnejšie stíhaní a mučení. Do tohto mesta prišiel Bonifác. Sluhov svojich zanechal v hostinci a sám išiel do domu miestodržiteľa, ktorý práve krvavý súd vydržiaval. Dvadsať kresťanov videl tu, ktorí boli mučení. Niektorí z nich viseli dolu hlavami, pod ktorými oheň horel. Iných údy videl na koloch roztrhané. Jednému telo prepilovali kati. Niektorí ležali na zemi s preklatým hrdlom alebo srdcom ostrými kolami. Druhým boli údy z kĺbov vytrhnuté. Iných ukrutne bičovali kati. Všetci mučeníci znášali bolesti svoje neohrozene a pokojne; kdežto sami diváci triasli sa hrôzou. Bonifác predral sa zástupom k sv. mučeníkom, objímal ich a zvolal: «Veľký je Boh kresťanský! Veľký je Boh svätých mučeníkov a vyznávačov! Ach, orodujte za mňa služobníci Kristovi, aby som s vami proti peklu a bludu bojovať mohol. Nepatrná je práca, ale veľký je odpočinok; malinké je trápenie, ale nevýslovná odplata. Telo, ktoré je teraz mučené, budú anjeli obsluhovať!» I pokľakol k ich nohám a ľúbal ich rany.
«Kto je tento rúhač? Kto je ten neverec?» kričal rozpajedený Simplicius. I chytili kati Bonifáca a priviedli ho k miestodržiteľovi. «Kto si ty?» zahrmel Simplicius na neho. «Ja som kresťan. Kristus je môj Boh. Žiadne mučenie neprinúti ma, aby som zaprel meno Ježiš! Ja pohŕdam tebou i tvojou súdnou stolicou: k tomu pomáhaj mi, Bože môj!» «Ako sa voláš?» hrmel Simplicius. «Ja som kresťan», odpovedal; pokojne Bonifác; «a keď chceš vedieť moje meno, volám sa Bonifác.» «Ak nechceš, aby som dal telo tvoje mučiť, choď a obetuj bohom», rozkazoval hrozbou Simplicius. «Už som ti povedal, že som kresťan. Diablom tvojim smiešnym nebudem obetovať. Čo chceš, to rob so mnou a neodkladaj. Tu máš moje telo!» Tak hovoril Bonifác a neľakal sa tyrana.
Ukrutný Simplicius rozkázal katom, aby Bonifáca kyjakmi bili. Keď sa to dialo, vyzýval mučeného, aby obetoval bohom. A keď tento ani slova neodpovedal, dal mu klince pod nechty na rukách a nohách vbíjať. A keď Bonifác na hlas sa modlil, dal mu rozpustené olovo do úst liať. Smelý vyznávač vzýval Krista o pomoc a zomierajúcich mučeníkov o príhovor a s obráteným k nebu zrakom volal: «Ďakujem ti, Ježišu Kriste, Synu Boží, a prosím Ťa o pomoc. Podporuj ma v tomto trápení a nedopusť, aby ma bezbožný sudca prevládal. Známo Ti je, že pre meno Tvoje trpím.» I obrátil sa k mučeníkom a volal: «Vás, sluhovia Kristovi, žiadam, proste za mňa, sluhu svojho.» A mučeníci jedným hlasom volali: «Pán náš Ježiš Kristus ráč zoslať svojho anjela, ktorý by ťa od tohoto bezbožného sudcu oslobodil, že by si beh svoj skôr dokonal a meno tvoje zaznačené bolo medzi prvorodencami kráľovstva Jeho.»
Sotva to vyriekli, bolo počuť medzi zástupom vzdychanie a niekoľkí pohania volali: «Veľký je Boh kresťanov! Veľký je Boh mučeníkov! Kriste, Synu Boží, opatruj nás, lebo všetci veríme v Teba! Nech zhynú pohanské modly.» I rozbúril sa zástup ľudu, prekotil oltár a začal Simplicia kameňovať. Tento ušiel, strachom celý sa trasúc.
Na druhý deň, obklopený vojskom a katmi, zasadol k súdu. Dal doviesť zo žalára Bonifáca, a napomínal ho, aby obetoval bohom. Márna bola hrozba tyranova. V zlosti rozkázal Simplicius katom, aby Bonifáca do pripraveného kotla, v ktorom sa smola varila, hodili. Sv. mučeník prežehnal kotol a ten sa roztrhol a vriaca smola popálila okolo stojacich katov.
Simplicius, keď to videl, naľakal sa: ale hneď odsúdil ho, aby bol sťatý, hovoriac: «Pretože som sa presvedčil, že je buričom proti zákonom cisárovým, odsudzujem ho na smrť.» Bonifác, ktorý túžil po smrti mučeníckej, hodil sa na kolená, prosil Boha, aby mu odpustil hriechy a obrátil jeho trýzniteľov; i riekol, obrátiac oči svoje k Východu: «Všemohúci večný Bože, zošli mi anjela a prijmi dušu moju v pokoji; chráň ma pred nástrahou pekla, popraj mi vojsť do zástupu svätých mučeníkov. Osloboď, ó Pane, ľud svoj od prenasledovania bezbožníkov, pretože Tebe a Tvojmu jednorodenému Synovi a oživujúcemu Duchu, všetka česť a sláva a moc prináleží. Amen.» Keď modlitbu túto dokončil, bol sťatý. Toto stalo sa roku 307.
Kým sa toto dialo, hľadali sluhovia pána svojho Bonifáca po meste. Spýtali sa jedného mimo idúceho kresťana, či nevidel niekde mešťana rímskeho. Tento riekol im, že práve zoťali jedného vznešeného cudzinca. A keď ho opisoval, ako vyzeral, ako bol oblečený: poznali, že je to ich pán. Išli na miesto popravy, kde im ten kresťan mŕtvolu ukázal. Hrôza ich pojala, keď uzreli zavraždeného. S plačom vrhli sa na kolená, volajúc: «Sluha Kristov, odpusť nám, pokiaľ sme zle o tebe zmýšľali!» — Potom odkúpili drahými peniazmi mŕtvolu svojho pána, dali ju namazať vonnými masťami, zavinuli do plátna a ponáhľali sa do Ríma.
Keď Aglaja zvedela, že jej nesú pozostatky mučeníka Bonifáca, ďakovala Bohu za milosť, ktorú jej sluhovi preukázal; zvolala niekoľko kňazov, išla s nimi ostatkom mučeníkovým oproti, i pochovala ich slávnostne na Latinskej ceste, 50 štádií pred Rímom. Keď na hrobe sv. mučeníka zázraky sa diali, Aglaja dala vystavať nad ním kaplnku. Veľký svoj majetok z čiastky obetovala na vystavanie chrámov, z čiastky ale rozdala chudobným. Potom utiahla sa do samoty, činila najprísnejšie pokánie, i zomrela r. 322 v chýre blahoslavenej kajúcnice. Roku 1603 našli v rímskom chráme, ktorý predtým menoval sa Bonifácov, teraz ale Alexejov, pozostatky sv. Bonifáca a sv. Alexeja. Obidvoje nachádzajú sa i dnes v dvoch mramorových hroboch pod hlavným oltárom sv. Alexeja v Ríme. Sv. Bonifác vyobrazuje sa v rúchu rímskeho mešťana, kľačiac, keď ho kat stína.
Svätý Bonifác bol skôr, ako nastúpiť mal úzku cestu utrpenia do nebies, veľkým hriešnikom. Medzitým, čo páchal neprávosti, nezabúdal na chudobných a hostil hladných cudzincov. Preto sa nad ním Boh zmiloval. Na ňom vyplnili sa slová Kristove: «Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.» V chorom, hriešnom srdci jeho tlela malá iskrička lásky k Bohu a k blížnym. Pán Boh roznietil túto iskričku, srdce ozdravelo a zahorelo plameňom lásky k Bohu a blížnym. Sv. Bonifác, milosťou Božou osvietený a naplnený, išiel, aby, keď nebude môcť pomáhať sv. mučeníkom, aspoň ich sväté pozostatky zachránil pred pohanením a zabudnutím: a hľa, z lásky k Bohu a pohanom, aby ich obrátil, sám stal sa mučeníkom. Takej milosti došiel u Boha! A Boh činí tak s každým hriešnikom, v ktorého srdci láska nie je celkom umorená. Ako sv. Bonifác, tak nech činí každý hriešnik. On kráčal úzkou cestou utrpenia, keď sa ho milosť Božia dotkla, a kropil ju svojou krvou, keď ho pohanský sudca od tejto úzkej cesty odviesť chcel. Aj my máme tou cestou kráčať a kropiť ju aspoň slzami kajúcnosti. Cesta táto je veľmi úzka, i brána nebeská je úzka: len málo je tých, ktorí cez ňu prejdú. Kresťan, ži tak, ako žijú oni; nenasleduj veľký zástup, keď nechceš zahynúť. Alebo či snáď milšia ti je široká cesta, ktorou kráčajú mnohí? Maj sa na pozore: za touto kratučkou radosťou nasleduje večný zármutok. Vyvoľ si teda najistejší a nie najpohodlnejší spôsob života, ako činil svätý Bonifác!
Popraj nám, ó Pane, na orodovanie svätého mučeníka Bonifáca, ktorého nebeské narodenie dnes slávime, milosti, aby sme sa od hriechov odvrátili a v obrátení až do smrti zotrvali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Súvisiaci článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XVI.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xvi.-.html
