Prenasledovaní kresťania v staroveku (XX.)
Svätý Saturnín, biskup a mučeník († 250)
(spomienka je 29. novembra)
O pôvode sv. Saturnína, ktorý žil v treťom storočí v Ríme a v Galii, nezná sa nič určitého. Isté je, že vyznačoval sa od mladosti svojej svätým životom, učenosťou a horlivosťou kresťanskou v svetovom meste Ríme, bol vysvätený za kňaza a ako taký účinkoval požehnane. Keď pápež sv. Fabián zbadal horlivosť jeho a neohrozenosť v povznášaní slávy Božej, povýšil a vysvätil ho na dôstojnosť biskupskú.
Toho času pohrúžená bola Galia (terajšie Francúzsko) ešte zväčša vo tmách pohanstva a svetlo sv. evanjelia preniklo bolo iba do málo sŕdc. Horlivý pápež Fabián staral sa nielen v Ríme o stádo svoje, ktoré ohrozovali zúriví pohania, ale vysielal i do oddialenejších provincií ríše rímskej horlivých vierozvestov ohlasovať slovo Božie. A tak vyslal okolo roku 245 sv. Saturnína s mnohými zbožnými kňazmi a diakonmi do Galie, aby vykoreňovali pohanstvo a rozširovali vieru v pravého Boha. Kadekoľvek išli horliví vierozvestovia, všade rozsievali po mestách a dedinách semeno slova Božieho s požehnaným výsledkom. Preto považovaný býval sv. Saturnín vždy za jedného z prvých apoštolov Galie. Usadil sa konečne okolo roku 250 v bohatom meste Tulúse (Toulouse) medzi samými pohanmi a začal oduševnene pracovať na ich obrátení. Svätý život jeho, skvelé apoštolské kázne jeho a napomínania, ktoré pôsobili mocne na srdcia poslucháčov a ktoré podporované boli mnohými divmi a zázrakmi, získali mnohých pohanov sv. cirkvi. Nezadlho povstala obec kresťanská. A sv. biskup Saturnín vystavil kaplnku, v ktorej zhromažďoval stádo svoje, utvrdzoval vo sv. náboženstve, slúžieval sv. omšu a prisluhoval sv. sviatosti.
V meste Tulúse, ako v iných väčších mestách, obývaných Rimanmi, mali pohania veľký chrám modlársky, ktorý za príkladom hlavného mesta ríšskeho Ríma menovali Kapitoliumom. V tomto chráme modlárskom ohlasovali žreci veštby (orákulá) a tvrdili, že na predložené otázky odpovedajú sami bohovia (modly); pre tieto veštby bolo i mesto Tulús široko-ďaleko u pohanov vo veľkej sláve a prešibaní pohanskí žreci koristili bohatstvá z povery zaslepeného ľudu pohanského. Sv. Saturnín odokryl klamstvo žrecov a denne vzrastal počet kresťanov. Rozhnevaní žreci prestali ohlasovať veštby modiel a tvrdili zaslepeným pohanom, že prítomnosť a prechádzky najväčšieho nepriateľa bohov rímskych popri Kapitoliume sú na príčine umlčania veštieb. Medzi pohanmi nastal veľký nepokoj. S rozhorčením hovorila zberba pohanská o tajnom spolku (sekte), ktorý v skrytosti podrýva blahobyt a pokoj mešťanov a pozbavuje ich priazne bohov starootcovských. Žreci poukazovali, že sv. Saturnín je hlavou tajnej sekty. I vymohli u vladára privolenie, aby sv. biskup obetovaný bol na smrť ku zmiereniu rozhnevaných bohov štátnych.
Jedného dňa išiel sv. Saturnín, ako obyčajne, popri hlavnom chráme pohanskom v sprievode kňaza a dvoch diakonov. Na Kapitoliume zhromaždení boli veľmi mnohí pohania. Sv. biskup videl to a prežehnal sa znamením sv. kríža i ticho modlil sa za obrátenie zaslepených pohanov. Medzitým žreci obetovali zápalné obety v pohanskom chráme a vzývali ich na oko o veštby. Ale modla, v ktorej skrytý býval podvodný žrec a z nej hovorieval odpovede a veštby, nevydala hlasu. Prehnaní žreci riekli prítomným pohanom, že kresťania a najmä sv. Saturnín i teraz prekážajú rozhnevaným bohom. Jeden z pohanov poznal sv. biskupa, i vykrikoval na druhov, aby chytili sv. Saturnína a vypomstili sa na ňom. Zberba pohanská uväznila sv. biskupa a vliekla ho do chrámu pohanského, keď medzitým kňaz jeho a diakon unikli prenasledovníkom.
Keď pohania doviedli do chrámu pohanského sv. Saturnína, zvolal popredný žrec: «Hľa, toto je úhlavný nepriateľ bohov našich, ktorých menuje podľa viery svojej zlými duchmi, hanobí a hovorieva, že treba je zrúcať ich chrámy! Tu je čas, aby sme sa pomstili u bohov svojich. Nech obetuje bohom, ktorí sa hnevajú na neho i na nás, alebo nech zomrie!» I pochytili ho a doviedli pred oltár zápalný. Ale sv. Saturnín vzpieral sa sypať kadidlo na oltár modlársky a neohrozene zvolal povýšeným hlasom: «Ja poznám iba jedného pravého Boha, Stvoriteľa celého vidomého a nevidomého sveta, a Tomuto prinášam denne obetu chvály. Viem, že bohovia vaši sú diabli, ktorých vy ctíte márne obetami krvi a mäsa nerozumných zverov, ale ešte viac i smrťou duší svojich! A ako môžete žiadať odo mňa, aby som sa klaňal tým, a bál sa tých, ktorí sami hovoríte, ako sa dozvedám, že sa boja mňa a nevydávajú veštby?» Na tieto slová začali modlári zúriť rozpaľovaní žrecmi, ktorí preklínali sv. biskupa. Zberba bila ho, že celé telo jeho bolo samá rana.
K najslávnejšej obete pohanskej prichystaný bol býk. Hlavný žrec predral sa zberbou, ktorá trýznila sv. Saturnína, a dal ho poviazať. I vliekli potom rozbesnení pohania sv. biskupa pred chrám, priviazali ho za nohy na divokého býka, pichali tohoto železnými dýkami a hnali ho po schodoch Kapitoliuma dolu na rovinu. Svätý vlečený bol rozdráždeným býkom a hneď na prvých schodoch rozrazil si hlavu tak, že vypustil veľkú dušu svoju. Ale zúrivci hnali ďalej zdivočeného býka, kým celé telo sv. Saturnína nebolo rozkúskované a zohavené. I nechali ležať ho na ceste. Veriaci neopovážili sa pred pomstou zúrivých pohanov priblížiť sa za bieleho dňa ku ostatkom svätého, ktoré ponechané boli za pokrm dravým zverom. Ale neskoro v noci odvážili sa dve kresťanské ženy na cestu, vzali telo sv. mučeníka, zavinuli ho do čistého plátna a pochovali ho na tajnom mieste hlboko do zeme, aby pohania nemohli nájsť ho a ešte viac zneuctiť, keď pohania v tých časoch obyčajne spálili telá sv. mučeníkov a metali ich popol do riek, aby celkom zničili pamiatku ich. To stalo sa dňa 29. novembra roku 250.
Po čase vystavili veriaci kresťania, a síce za časov sv. biskupa Hilária nad hrobom sv. mučeníka Saturnína malú kaplnku. Na začiatku štvrtého storočia diali sa na príhovor sv. Saturnína mnohé divy a preto začal sv. biskup Sylvius stavať krásny chrám nad kaplnkou, ktorý potom dostaval nástupca jeho sv. Exuperius.
Poučenie
Pohanskí žreci nenávideli na smrť sv. biskupa Saturnína, lebo obávali sa o bohaté príjmy svoje, ktoré dostávali za veštby v Kapitoliume od poverčivých pohanov a preto z lakomstva poštvali zberbu pohanskú a úrady cisárske proti sv. biskupovi, ktorý staral sa o duševné spasenie blížnych svojich a horlivo ohlasoval sv. Evanjelium a rozširoval spasiteľnú vieru v pravého Boha; i bol hrozne umučený. Lakomstvo je ťažký hriech a z neho pochádzajú mnohé neprávosti. Múdry Sirach hovorí o lakomstve (10, 10.): «Nič nie je väčšou nespravodlivosťou, než milovanie peňazí; lebo kto činí toto, ten má na predaj i dušu.» Príklad toho máme na Judášovi Iškariotskom, ktorý nebál sa predať za tridsať strieborných Majstra svojho a Boha. Sv. Matúš píše (19, 24.): «Snadnejšie je veľblúdovi prejsť skrze úško ihelné, než bohatému (t. j. lakomcovi) vojsť do kráľovstva nebeského.» A prečo? Nuž preto, že lakomstvo privádza človeka k mnohým hriechom a neprávostiam. Sv. Pavol nazýva lakomca modlárom (Efez. 5, 5.): «Vedzte o tom a rozumejte, že žiaden .... lakomec, čo je modlárstvom, nemá dedičstvo v kráľovstve Kristovom a Božom.» Veď ako pohan veľmi váži si modlu svoju a v nej skladá celú nádej svoju, tak lakomec skladá celú nádej svoju na časné statky, ako na pravého Boha. Zbožný františkán, Róbert de Licio, hovorí v kázňach svojich, že raz bol povolaný k nemocnému bohatému mužovi. Kňaz napomínal známeho lakomca, aby sa obrátil k Bohu, činil pokánie a pripravil sa k šťastnej hodinke smrti. Ale márna práca to bola! Bohatý lakomec žiadal, aby priniesli mu k smrteľnej posteli peniaze jeho. Zbožný františkán myslel, že zomierajúci boháč rozdá peniaze svoje chudobným, alebo na iné bohumilé ciele. Ale hľa, keď pokrvní doniesli peniaze lakomcovi, pozdvihol ťažký mešec k ústam, poľúbil ho a riekol: «Ty si Boh môj, v tebe skladám nádej svoju!» A v tom zomrel. Preto sv. Otcovia cirkevní veľmi ostro píšu o tejto neprávosti, ktorá človeka vo dne v noci ako bodľavé tŕnie pichá, trápi a spôsobuje stonásobné starosti. Sv. Bonaventúra prirovnáva lakomca (Diaeta salutis 1. c. 14.) svini, pretože obaja, jak lakomec tak sviňa, bývajú na úžitok ľuďom iba po smrti. Sv. Augustín pripodobňuje lakomca ohňu pekelnému a hovorí (Ep. ad Comit.): «Ach, jak veľké množstvo ľudí pohltilo už peklo, a predsa ono nikdy nehovorí: Dosť je! Tak podobne lakomec.» Pohanský spisovateľ Plutarch píše, že kráľ Alexander Veľký, Macedónsky, podmanil si väčšiu časť známeho sveta. Mudrc Deniorytos oznámil mu, že vo svete je ešte mnoho krajín, ktoré si nepodrobil. Na tieto slová dal sa vraj do plaču Alexander. A keď sa ho pýtali, prečo by horko plakal, on odpovedal, že oplakáva nešťastie svoje, lebo je ešte mnoho krajín, ktoré on nevydobyl.» Kresťan, chráň sa lakomstva! Rozváž si, čo hovorí sv. Pavol (Timoth. 6, 10.): «Koreň zaiste všetkého zlého je žiadostivosť.» A zase hovorí (Timoth. 6, 7.): «Nič zaiste nepriniesli sme na tento svet: bez pochyby je, že nemôžeme odniesť tiež ani nič.» Upamätaj sa teda, že nevezmeš nič sebou z tohoto sveta z tých vecí, ktoré si nazhromaždil. A čo teda? Iba dobré a zlé skutky svoje! Sv. Ján hovorí v Zjavení (14, 13.): «Skutky ich nasledujú ich.»
Áno, kresťan, nech odstraší teba od lakomstva skúsenosť, že nespravodlivo nadobudnuté majetky neprinášajú úžitok; lebo dediči obyčajne sú nevďační a prichádzajú na vnivoč. Kráľ Šalamún bol veľmi bohatý, že nikto nebol mu rovný. Po smrti jeho zdedil syn Roboam to nesmierne bohatstvo. Ale za veľmi krátky čas požíval ho: lebo panoval veľmi nešťastne, zomrel rýchlo a majetok dostal sa do cudzích rúk. Žalmista Pána (Dávid. Žalm. 36, 16.) hovorí: „Lepšie je máličko spravodlivému nad mnohé bohatstvá hriešnikovi.“ Sv. Saturnín považoval poznanie pravého Boha a plnenie zákonov Jeho za najväčšie šťastie svoje a blížnych: a preto rád podstúpil i mučenícku smrť. Kresťan, najväčším pokladom tvojim nech je Pán Ježiš Kristus a učenie Jeho! S Ním ži, pracuj a trp!
Modlitba
Ó Bože, ktorý si odmenil sv. biskupa a mučeníka Svojho, Saturnína, v nebi za práce a utrpenia jeho: popraj nám na príhovor jeho, aby sme smelo vydávali svedectvo slovom i skutkom svätosti učenia Tvojho. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Svätý Melchiades, pápež a mučeník († 313, alebo 314)
(spomienka je 10. decembra)
Sv. Melchiades narodil sa v treťom storočí v Afrike, trpel od mladosti svojej mnoho za sv. vieru a preto ctený býva ako mučeník, i keď zomrel tíško prirodzenou smrťou.
Už ako kňaz vyznačoval sa sv. Melchiades, či Milciades svojou nábožnosťou, učenosťou, obozretnosťou a horlivosťou. Smelo predstúpil pred krvavého tyrana, cisára Maxencia, i donútil ho skvelými dôkazmi, že nariadil, aby majetky cirkevné, ktoré boli odňaté počas krutého prenasledovania nevinných kresťanov, navrátené boli cirkevnej obci rímskej.
Keď cisár Maxencius vypovedal sv. Euzébia, ktorý od r. 310 do r. 311 ako pápež spravoval sv. cirkev, do vyhnanstva na ostrov Sicíliu a tento tam zomrel, vyvolený bol sv. Melchiades na stolicu sv. Petra. Sv. Augustín dosvedčuje vo svojom 162. liste, že sv. Melchiades bol «najlepším mužom, synom pokoja kresťanského a otcom kresťanského ľudu.» Keď cisár Konštantín Veľký navrátil pokoj sv. cirkvi a sám stal sa kresťanom, využitkoval horlivý pápež sv. Melchiades priazeň cisárovu v prospech sv. cirkvi. Zbožný cisár daroval mu a nástupcom jeho kráľovský palác na Lateráne a on bol prvý z pápežov, ktorí bývali potom na Lateráne. Sám poslal diakonov svojich, opatrených listami cisára a vodcu stráže telesnej cisárskej ku vladárovi (mešťanostovi) mesta Ríma, aby vydobyl navrátenie i ostatných majetkov, ktoré počas krvavého prenasledovania násilne boli odňaté sv. cirkvi. Kresťanský Rím vystupoval z tajomnostnej hĺbky tmavých katakomb (podzemných hrobov) na úslnie hrdých námestí, i staval skvelé a nádherné chrámy pravému Bohu. Horlivý pápež strážil starostlivo nad rozkvetom a zveľadením sv. cirkvi a nad čistotou a neporušenosťou sv. viery. Vydal dve nariadenia. Ustanovil, aby pravoverní kresťania nikdy nepostievali sa v nedeľu a vo štvrtok, lebo v tieto dni pohania to robili. O zmysle druhého nariadenia hádajú sa bohoslovci. Cisár Konštantín Veľký vykázal mu výdatné dôchodky a podporoval ho v správe sv. cirkvi. Muž Boží horlil proti bludárom donatistom a manichejcom. Roku 313, dňa 2. októbra vydržiaval s 11. biskupmi synodu (krajinský snem cirkevný) v Ríme, aby usporiadal záležitosti sv. cirkvi, odsúdil nové bludy a naklonil poblúdencov k návratu do lona sv. cirkvi a k jej jednote. Usnul v Pánu roku 313, dňa 10. decembra. Ostatky jeho pochované boli v katakombách sv. Kalixta, ktoré ležali na ceste Appiovej. Pápež Pavol I. dal preniesť ostatky sv. Melchiadesa do chrámu sv. Silvestra. Sv. Bernard napísal životopis jeho a jediný rukopis toho životopisu nachádza sa v kollegiume sv. Benedikta v Anglicku. So sv. Silvestrom, ktorý stal sa nástupcom sv. Melchiadesa na stolici sv. Petra v Ríme, začína sa nová doba v dejinách sv. cirkvi; on bol posledný z pápežov pochovaný v katakombách.
Poučenie
Sv. pápež Melchiades, či Milciades bol horlivým sluhom Božím a svedomitým strážcom neporušenosti kresťanského náboženstva; ale pritom bol synom pokoja kresťanského. On bol láskavý a zhovievavý oproti hriešnikom a poblúdencom. On poznal, že Pán Ježiš Kristus zadosť učinil prehorkou smrťou Svojou na kríži za všetky hriechy celého sveta; ale bol i presvedčený o tom, že hriešny človek má činiť srdečné pokánie, že má oľutovať hriechy svoje, oplakať a prinášať hodné ovocie pokánia. Kto sa napravil, objal ho do vrelého náručia, tomu bol najláskavejším otcom. Sv. Hieronym píše o pokání: «Oj pokorná slza! Moc tvoja, ríša tvoja je, že nebojíš sa súdnej stolice sudcovej; a obžalobám svojich nepriateľov nakladáš umĺknuť. Nikto nemôže ti zabrániť, aby si vstúpila. Keď i sama vstúpiš, nenavrátiš sa prázdna. Viacej mučíš diabla, než muky pekelné; a čo je ešte viac, ty premáhaš nepremožiteľného, zaväzuješ Všemohúceho a nakláňaš si Syna Panny (Márie)».
Kresťan, keď poblúdiš, keď zhrešíš, oľutuj previnenie svoje slzami kajúcnymi: a budeš hodným údom sv. cirkvi a nebudeš sa obávať ani sudcu — Pána Ježiša Krista.
Modlitba
Účasťou na obete svätej omše posilnení, prosíme Teba, ó Pane, Bože náš, aby sme na orodovanie sv. mučeníka a najvyššieho pastiera Tvojho, Melchiadesa, ktorého pamiatku slávime, blahonosných účinkov tejto slávnosti účastnými sa stali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána a Spasiteľa nášho. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Súvisiaci článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XIX.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xix.-.html
