Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXI.)
Sv. Ignác, biskup a mučeník († 107)
(1. februára)
Na ceste do Galilei hádali sa medzi sebou učeníci Pána, kto z nich bude väčší v kráľovstve nebeskom? Keď prišli ku mestu Kafarnaum, pýtal sa ich Pán: «Čo ste na ceste medzi sebou rozjímali?» A oni mlčali, lebo sa hanbili. Tu si sadol Spasiteľ a zavolal k sebe malé pacholiatko, postavil ho uprostred nich a riekol: «Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.» Toto Spasiteľom požehnané, svätými ramenami jeho objaté pacholiatko má byť, podľa podania východnej cirkvi, sv. Ignác, nazvaný Bohonositeľ, pretože Pána Boha nosil v srdci svojom.
O detinstve sv. Ignáca nevieme iného, než že srdce jeho od útleho detinstva unášalo sa vrelou láskou k Spasiteľovi a k jeho svätému menu, ako k prameňu všetkého života; jeho láskou, jeho životom bol Ukrižovaný.
Sv. Ignác bol učeník sv. Jána; sv. apoštolovia Peter a Pavel vysvätili ho za biskupa a povýšili na biskupskú stolicu Antiochijskú; 40 rokov bol Ignác biskupom tejto cirkvi. V čase prenasledovania kresťanov pod cisárom Domiciánom spravoval čo zbehlý plavca loďku svojej cirkvi búrkami zmietanú, neustávajúc učiť a napomínať, tešiť a posilňovať, tak že obec jeho pevná zotrvávala vo viere, a mnohí kresťania slávnou smrťou mučeníckou vydávali svedectvo o Kristu; on sa tešil ich víťazstvu, zarmútený bol však nad tým, že sám ešte nedospel k dokonalej láske Kristovej, aby totiž hoden bol smrti mučeníckej. No aj táto žiadosť jeho sa vyplnila.
Rímsky cisár Traján, tiahnuc roku 107 proti Partom do boja, prišiel do Antiochie, a keď tu mnoho počul o biskupovi, ktorý pre svoju pobožnosť a učenosť považovaný bol za svetlo celej Sýrie, dal ho k sebe zavolať a nahováral ho, aby sa zriekol viery Kristovej a obetoval bohom cisárovým, že ho učiní najvyšším kňazom boha Perúna a cisárskym radcom. Ale svätý odpovedal neohrozene: «Ja klaniam sa Bohu, jedinému pravému. Bohovia, ktorým sa ty klaniaš, sú diablovia. Ja som kňazom Najvyššieho, ktorému každý deň prinášam obetu a za šťastného budem sa považovať, ak sa stanem i sám jeho krvavou obetou.»
Traján, rozpálený neohrozenosťou sv. biskupa, vyriekol súd: «Rozkazujem, aby Ignác, ktorý Krista v srdci nosiť udáva, v okovách do Ríma odvedený a tam k obveseleniu ľudu zveri za pokrm predhodený bol.»
Svätý s radosťou zvolal: «Ďakujem Tebe, ó Pane, že si mňa dokonalej lásky hodným učinil a poctil, aby som, ako apoštol Tvoj Pavel, železné putá nosil.» Modlil sa za svoju cirkev, porúčal ju Pánovi a nastúpil zdĺhavú cestu mučeníctva. Na ceste tejto do Ríma dorazil do Smyrny, kde bolo mu dovolené navštíviť svojho priateľa, sv. Polykarpa, biskupa Smyrnianského. Sv. Polykarp pobozkal okovy sv. Ignáca. Zo susedných cirkví prišli mnohí biskupi, kňazi a kresťania uvítať svätého. Sv. Ignác zápalistou rečou napomínal všetkých, aby sa pevne držali učenia apoštolského, aby pre svoju pobožnosť a učenosť milovali jeden druhého, aby poslúchali vo všetkom svojich biskupov a vytrvali v stálosti v čase prenasledovania. Poslal potom listy na rozličné obce kresťanské, medzi iným do Ríma po kupcoch Efezských, prosiac Rímskych kresťanov, aby ničoho nepodujali k jeho vyslobodeniu, lebo on veľmi túži po smrti mučeníckej. «Drahí bratia!» písal im, «nemajte so mnou žiadnej útrpnosti a neprotivte sa mojej poslednej ceste, lebo to je cesta radostná a milá k životu a k spaseniu. Ja viem, čo mi k dobrému slúži a som preto hotový trpieť muky ohňa, dať sa roztrhať zvermi, prebodnúť mečom, pribiť na kríž, hotový som umrieť, keď len k Ježišovi prídem, ktorý je moja láska».
Vojenskí sprievodcovia jeho za nedlho dorážali na neho, aby sa už bral do veľkého mesta k verejným hrám, kde pred očami ľudu Rímskeho predhodený má byť dravým zverom; i vstúpiac na loď, odplavil sa ďalej. Strážcovia jeho strážili ho vo dne i v noci, trápili, a trýznili ho a odplácali trpezlivosť a prívetivosť jeho surovosťou a ukrutnosťou. Ale milosrdenstvo božské požehnávalo ho mnohým potešením: lebo kamkoľvek dorazil, všade prijali ho veriaci s úctou a láskou; biskupi mu všade šli v ústrety, pozdravujúc ho a prosiac ho o požehnanie. Keď sa približovali k miestu, ktoré je nazvané Porto, neďaleko Ostie, i tu mu prišli v ústrety bratia, tešiac sa, že cteného muža vidieť im dopriane, zarmútiac sa ale zároveň, že ho tak chytro stratiť musia. Niektorí kresťania hovorili vo svojej horlivosti, že prehovoria ľud, aby nežiadal smrti spravodlivého. Sv. Ignác ale poznal v duchu úmysel ich, prosil ich, aby mu nezávideli, že k Pánu sa ponáhľa, a vrhnúc sa na kolená, modlil sa za Cirkev, aby prestalo prenasledovanie a bratia aby zotrvávali v láske vzájomnej. Potom ho odviedli do Ríma, kam dňa 20. decembra r. 107 prišiel. Bol to posledný deň saturnálií, v ktorý najväčší zástup ľudu k hrám sa schádzaval; pretože hry tieto sa už končili, svätého hneď viedli do hrozného divadla. Z podzemných klenieb dorážal k ušiam jeho divý rev tigrov a levov: on však hlasne prehovoril: «Počujte trúby Kráľa môjho, ktorý ma volá do boja a k víťazstvu.» Na piesku krvavého divadla stál ctihodný starec vo svätom a tichom pokoji, modlil sa po tichu a zvolal: «Ježišu môj, ja som zrno pšeničné Pána a musím zomletý byť zubami zverov, aby som ako čistý chlieb obetný prišiel na Tvoj stôl.» Vtom lev, ktorý sa silným skokom naň vrútil, ukončil mu reč a život.
Kosti svätého pozbierali kresťania, zavinuli do plachiet, odniesli do Antiochie a ako veľký poklad držali v najväčšej úctivosti. Toto je najstarší príklad ctenia svätých pozostatkoch.
Poučenie
Trpieť a umrieť pre Spasiteľa Ježiša Krista bolo najvrúcnejšou túžbou, jediným cieľom, po ktorom sv. Ignác túžil. Sladká mu bola smrť pre Ježiša, s radosťou myslel na hodinu, v ktorú mu malo byť dopriane spojiť sa so Spasiteľom; len jedna okolnosť kalila často jeho radosť, a síce, žeby medzi kresťanmi po jeho smrti mnohé roztržky povstať mohli. Preto písal v liste k Filadelfským nasledovne: «Vyhýbajte každej roztržke, každému kacírstvu. Toto sú zlé byliny, ktoré Ježiš Kristus nepestuje.»
«Kto skutočne patrí Bohu a Ježišu Kristu, drží sa pevne svojho biskupa.»
«Kto nasleduje roztržky a bludy, nebude dedičom kráľovstva Božieho.»
«Snažte sa jednu večeru sláviť, jeden a ten istý pokrm nebeský prijímať. Jedno zaiste je telo Pána nášho Ježiša Krista a jeden kalich, ktorý nás v jednu krv spojuje, jeden oltár, ako jeden biskup s kňazstvom a diakonmi, spolu sluhami mojimi.»
«Ničoho nečiňte bez biskupa; tela svojho ostríhajte čo chrámu Božieho, milujte jednotu, vyhýbajte roztržkám, buďte nasledovníkmi Ježiša Krista, ako i On je Otca svojho. Učinil som všetko, čo som učiniť mohol ako človek, ktorý miluje jednotu a pokoj, lebo kde sú rôznice a hnevy, tam Boh nebýva.»
Drahý čitateľu! z tohoto vidíš, ako tomuto sv. biskupovi na srdci ležala jednota vo viere a láske, aby totiž veriaci spolu držali so svojím (pravoverným – pozn. prekl.) biskupom a kňazom...
Modlitba
Zhliadni, všemohúci Bože a Pane, na naše krehkosti, aby nás, ktorých ťažko tlačí bremeno našich skutkov, sv. Ignác mučeník ochraňoval príhovorom svojím. Amen.
Sv. Agáta, panna a mučenica († 251)
(5. február)
Medzi tisícami oslávených, ktorí ako hviezdy z oblohy nebeskej priateľsky nás pozdravujú, usmieva sa nám dnes zvlášť jedna panna anjelskej čistoty; na hlave má veniec z červených ruží a bielu ľaliu v ruke.
Táto svätá pochádzala zo šľachtického rodu v Sicílii, meno jej je Agáta. Pobožní jej rodičia vyučovali ju v spásonosnej náuke Ježiša Krista, predovšetkým na srdce jej kladúc, že pôvabnosť a krása telesná sú lživé a márne, že len bázeň Božia je pravá ozdoba panny; že radosti a pôžitky svetské chytro pomíňajú rovnako ako kvietok, keď ho odtrhneme, zvädne; že nie statky pozemské, lež šľachetné vlastnosti ducha a srdca sú opravdivé poklady života. V takýchto zásadách vychované zakvitalo dievča v dokonalú pannu, ako anjel v tichej domácnosti.
Veľká však a zriedkavá dokonalosť neostáva skrytá; paprsky jej svetlosti dostávajú sa voľky nevoľky navonok, najmä, keď spojená je s krásou a bohatstvom; a Agáta bola krásna a bohatá. Ako včely kvitnúcu ružu v záhrade obletujú a radostným bzučaním ju pozdravujúc, hľadia sa jej srdcu zblížiť, tak sa hrnuli i lživí zbožňovatelia k pôvabnej panne: avšak nadarmo, Agáta nemala pre lásku pozemskú žiadneho srdca, ona sa s telom i dušou zasvätila Bohu a plná lásky k Ježišovi nemala inej túžby, ako panenský život obetovať za Ženícha svojho nebeského. Tejto milosti sa jej i vskutku dostalo.
Agáta bola práve v meste Katane, keď roku 151. pohanský miestodržiteľ Quincián tam sa dostavil, aby nepriateľské rozkazy, ktoré bol cisár Décius proti kresťanom vydal, v skutok uviedol. Tu i sv. Agáta musela sa k súdu miestodržiteľa dostaviť. Ona tušila, že nastávajú jej ťažké trápenia a preto utiekala sa k Vykupiteľovi o pomoc, hovoriac: „Ježišu Kriste! najvyšší Pane všetkých vecí, Ty vidíš srdce moje, Ty vieš, čo od Teba žiadam, Tebe nech náleží všetko, čo som a čo mám. Ty si mojím pastierom a ja tvojou ovečkou, posilni mňa z nebies, aby som v svätom boji za česť mena Tvojho nepodľahla, lež zvíťazila nad diablom.“ Quincián všetko vynaložil, aby krásnu, vznešenú a bohatú pannu prinútil, aby s ním do stavu manželského vstúpila; lež čistá nevesta Pána odporovala všetkému sľubovaniu a vyhrážaniu. I odovzdal ju necudnej jednej žene, nazdávajúc sa, že tá oblomí jej myseľ. Hrozné boli trápenia a pokušenia, aké Agáta v dome tejto ženy znášať musela, dôverujúc však v pomoc svojho milého Vykupiteľa, všetko premohla.
V nádeji svojej sklamaný miestodržiteľ dal opäť pannu pred súdnu stolicu priviesť.
Tu pýtal sa jej: „Akého si stavu?“
Ona odpovedala: „Som slobodná a zo stavu šľachtického.“
„Či sa teda nehanbíš chovať sa a žiť ako otrokyňa?“ Pýtal sa jej ďalej.
„Ja som otrokyňa Ježiša Krista“ odvetila panna, „tomuto slúžiť, je panovať, jeho služba je pravá sloboda, v jeho službách nachádzame nepominuteľné hodnosti, nebeské poklady a večné spasenie.“ „Či my teda nie sme slobodní,“ odvetil miestodržiteľ, «ktorí ctíme bohov nesmrteľných?»
«Ako by si ty mohol byť slobodným, ktorý slúžiš bezživotným modlám a predávaš peklu dušu svoju?» odpovedala Agáta. Nad touto odpoveďou rozľútený miestodržiteľ dal ju biť po tele a do žalára odviesť.
S veselou tvárou vkročila Agáta do žalára a padnúc na kolená, vrúcne prosila Boha, aby ju posilnil v nastávajúcom jej ukrutnom boji. Na druhý deň predviedli ju opäť pred miestodržiteľa, ktorý na ňu volal: „K čomu si sa odhodlala? Čo je tvoja spása?“
„Spása moja je Kristus,“ odvetila Agáta.
«Ako dlho budeš ešte zotrvávať vo svojom pochabom úmysle?» osopil sa na ňu miestodržiteľ.
„Iď a obetuj bohom, lebo ináč muky polámu tvoje údy a tvoju tvrdošijnosť; oheň a plameň zmäkčia tvoje zatvrdlivé srdce, pohľad ukrutnej smrti zatrasie tvojimi kosťami tak, že na kolenách prosiť budeš o život.“
«Nie», odpovedala oduševnená panna,
«železo a okovy pripútajú ma pevnejšie ku Kristu, oheň a plameň roznietia len viacej lásku moju k Nemu, pohľad smrti povýši túžbu moju po Ňom; všemohúci a milosrdný Boh bude pomocníkom a potešiteľom mojím.“
Nazlostený miestodržiteľ dal ju natiahnuť na škripec a ukrutne mučiť. Tu roztiahnutá na všetkých údoch trpela najukrutnejšie muky; v očiach k nebu obrátených perlili sa veľké slzy bolesti, bledé pery hýbali sa v tichej modlitbe, ale žiaden hlas, žiaden vzdych ponosujúc sa nezdvihol sa z nej. Týmto objavom rozzlostený miestodržiteľ dal ju k stĺpu priviazať a, óh ukrutnosť!, panenské jej prsia odrezať. Tvár panny zahanbila sa nad touto neľudskosťou, zvolala: «... Večný Bože, nech bude teda pokaličené telo moje, veď ono obnovené a oslávené povstane z mŕtvych.»
Krvou zaliata a na smrť umučená, donesená bola sv. mučenica naspäť do žalára; ukrutný tyran nedovolil rany jej obviazať a tie sa predsa zahojili; nebeský lekár ... posilnil a k novému životu priviedol trpiacu. Tu miestodržiteľ znovu na služobnicu Pána doliehať počal, aby sa kresťanstva odriekla, a keď všetko jeho vyhrážanie zostalo márne, rozkázal telo jej na novo trhať, po žeravom uhlí váľať a potom zas do žalára vsadiť. Tu sa vrhla šľachetná trpiteľka na kolená a zopnúc strýznené ruky svoje, modlila sa k Bohu: «Bože všemohúci! Tebe ďakujem, Ty si mňa miloval, Ty si mňa skúšal, ó vezmi mňa ku Sebe v nebesia»; a domodliac sa, vypustila ducha svojho. Toto sa stalo dňa 5. februára r. 251.
Poučenie
Najväčšia šľachetnosť záleží v tom, keď Kristu slúžime; áno Kristu slúžiť znamená toľko, čo panovať. Toto povedala sv. Agáta tyranovi, ktorý sa jej z toho posmieval, že sa nazývala služobnicou Krista. Pravdu mala sv. Agáta, lebo kto sa odovzdal službe Kristovej, t. j. kto uznal márnosť pozemských vecí; kto sa naučil odriekať sa statkov a rozkoší tohoto sveta; kto skracuje svoje náruživosti a plný dôvery oddal sa do náručia Ježišovho, ten v skutku je slobodný a trebárs by aj okovy nosiť musel; ten je skutočným šľachticom a mocnejším než kráľ, hoc by nosil len obecnú halenu a býval v drevenej chalupe. Sloboda je len jedna, sloboda totiž od jarma hriechu a náruživosti, ako tiež len jedno šľachtictvo je: život totiž svätý a cnostný. Kráľ, bohatier, človek z rodu vysokého, zmietaný náruživosťami, oddaný ctižiadosti, panovitosti, lakomstvu, smilstvu, je otrokom, pretože ho hriech tiahne za sebou, lebo ako Spasiteľ hovorí: « Kto slúži hriechu, otrokom je hriechu, pravda ale oslobodí vás.»
Drahý čitateľu! Ohliadni sa kolom seba a pováž, ako bohatí a svetskí ľudia plní sú nepokoja a starostí; ako zmietajú ich náruživosti, hneď zas ľahkomyseľní, z rozkoší sa vrhajú do rozkoší; majú všetko, čo si ich srdce zažiada a predsa nie sú tak šťastliví, ako často zcela jednoduchý a prostý kresťan, bez bohatstva a rozkoší, ktorý, keď aj slúži, vždy je veselej a pokojnej mysle, lebo neväzí v okovách hriešnych návykov. Preto, duša kresťanská, po tejto slobode, po tomto šľachtictve túž, ktoré jedine platnosť má pred Bohom. Varuj sa hriechu, márnosti a rozkoší svetských, nasleduj Krista a nájdeš tu na zemi neskalený, vnútorný pokoj, po smrti však večne panovať budeš s Kristom.
Modlitba
O Ježišu! Ty si mojím pánom a kráľom, Tebe chcem slúžiť a Teba nasledovať; popraj mi len milosti, aby som roztrhal okovy svojich hriechov a tým stal sa účastným slobody dietok Božích. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Súvisiaci článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XX.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xx.-.html
