Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXII.)
Svätý Nestor, biskup a mučeník († 250)
(26. február)
V polovici tretieho storočia pozdvihol cisár Decius všeobecné prenasledovanie proti kresťanom. Tohto času bol Nestor biskupom v meste Magyde v Pamfilii. Bol on muž nielen v každom ohľade bohabojný, lež spolu váženy a natoľko ctihodný, že si ho aj pohania vysoko vážili.
V čase prenasledovania boli vždy biskupi a kňazi prví volaní pred súd; pohanskí sudcovia sa totiž domnievali, že keď odstránia pastierov, rozptýli sa stádo a kresťanstvo zanikne.
Nestor, starostlivý o svoje ovečky, napomínal veriacich, žeby sa ukryli, sám ale ostal v meste vo dne i v noci, za blaho svojej obce sa modliac. Tu prišla banda vojakov, k vypátraniu kresťanov vyslaných, i k nemu. Sv. biskup vyšiel im v ústrety povediac: «Čo chcete, dietky moje?» Oni mu odpovedali: «Hlavný sudca a súd ťa volajú.» Na to sa poznačil znamením sv. kríža a išiel za nimi.
Keď do súdneho dvoru vstúpil, všetci sudcovia vstali pred ním, pozdravili ho a dali mu doniesť stolicu, na akej ten čas len významní mužovia pred súdom sedávali. Sv. Nestor ďakoval za to vyznamenanie a potom sa pýtal, z akej príčiny ho predvolali.
Hlavný sudca, odvolávajúc sa na rozkaz cisárov, žiadal od Nestora, aby obetoval bohom pohanským. Sv. Nestor nazval bohov modlárskych diablami, ktorým sa neslobodno klaňať. Sudca mu pohrozil, že ho pošle k miestodržiteľovi, ktorý ho mukami prinúti k obetovaniu. Sv. Nestor sa však opäť prežehnal znamením sv. kríža a povedal: «Čo sa mi vyhrážaš mukami? Ja sa bojím len trestu môjho Boha, nie ale tvojich múk. Ostatne mučený alebo nemučený vyznávať budem vždy Ježiša Krista, Syna Boha živého.»
Na to dal hlavný sudca svätého biskupa odviesť do mesta Perge a išiel i sám ta, pretože tam miestodržiteľ Pamfilie prebýval. Miestodržiteľa informoval, ako podľa zákona cisárovho s kresťanmi, nadovšetko ale s biskupom, dobre zachádzal, chcejúc ich odvrátiť od bludného ich náboženstva a naviesť k tomu, aby obetovali bohom. Avšak s biskupom nič nemožno vyviesť, lebo on zaťatosťou svojou aj druhých kresťanov v tvrdošijnosti posilnil, ba samým bohom a cisárovi sa rúhal.
Keď toto miestodržiteľ počul, obrátil sa k Nestorovi a pýtal sa ho: «Ako sa voláš ?» „Sluha Pána Ježiša Krista“, odvetil on. Na čo miestodržiteľ: «Ja som sa ťa nepýtal kto si, lež ako sa voláš ?» «Moje meno je kresťan a na zemi volajú ma Nestor», riekol biskup.
Miestodržiteľ ho ďalej napomínal, aby dobrovoľne a bez múk obetoval bohom a vzýval ich, i sľuboval mu, že sa za neho uchádzať bude u cisára, aby ho na vysoké dôstojnosti povýšil. Svätý mučeník, počujúc tento návrh, pozdvihol oči k nebesiam, prežehnal sa svätým krížom a odpovedal: „Keď na akýkoľvek spôsob roztrháš telo moje, keď na mne skúsiš okovy, divé zvery, meče, pokiaľ dýchať budem, nezapriem meno Pána môjho, Ježiša Krista.“
Na to ho dal miestodržiteľ ukrutne mučiť. Kati mu železné háky tak hlboko vrazili do boka, že mu rebrá bolo vidieť. Nestor však i uprostred týchto múk modlil sa nasledovne: «Ja velebím Pána po každý čas; a chvála jeho vždy je na mojom jazyku!»
Miestodržiteľ, zastaviac sa nad vytrvalosťou svätého, vykríkol: «Nešťastlivý človeče, či sa nehanbíš, nádej svoju skladať v človeka, a to v človeka na kríž vyveseného?» Svätý Nestor mu však odpovedal: «Túto potupu pokladám za česť pre mňa a všetkých, ktorí meno Pána nášho Ježiša Krista vzývajú.»
Rozbúrený ľud, ktorý pri súde prítomný bol, kričal, aby Nestora o život pripravili; miestodržiteľ sa ho preto ešte raz pýtal: «Či chceš obetovať bohom alebo nie?» Svätý mučeník ale, dôverujúc v Krista, odpovedal mu: «Ty zlostný syn u satana, nielen že sa Boha nebojíš, ktorý ti moc vrchnosti udelil, lež by si ešte aj mňa chcel nútiť, aby som Boha jedine pravého, Stvoriteľa a Udržovateľa všetkých vecí, opustil a márnym kamenným modlám sa klaňal.» Na čo miestodržiteľ: «Či teda chceš držať s nami alebo s Kristom?» «S Kristom som držal» povedal mučeník, «s ním držím teraz a držať budem na veky.»
Keď teda miestodržiteľ videl, že oproti takejto stálosti nič nevykoná, vyriekol súd: «Pretože ty, Nestor, cisárovi a bohom nesmrteľným podrobiť sa nechceš, lež nasleduješ Ježiša pod Pontským Pilátom ukrižovaného, budeš teda ako on ukrižovaný aj ty.»
Súd bol hneď prevedený. Nestor potom, keď už bol na kríž pribitý, ešte raz prehovoril k okolo stojacim kresťanom: «Milé dietky! Neohrozene vyznávajme vždy nášho Boha; Boha, ktorý trpel za nás, nezapierajme nikdy, aby satan netešil sa zo sluhov Krista. Trpme s ním, aby sme s ním oslávení boli; nezapierajme ho, aby nás aj on nezaprel. Rozpomeňte sa, že Otec dal nám za Spasiteľa našich duší a položil za obeť našich previnení Jeho, ktorý žiadneho hriechu nespáchal, a Otec daroval mu všetkých nás, aby pred menom Ježiš každé koleno kľakalo na nebi i na zemi, a každý jazyk vyznával, že Ježiš Kristus Pán je v sláve Boha Otca.» Toto povediac, vydal ducha svojho do rúk Božích roku 250.
Modlitba
Zhliadni na krehkosti naše, Všemohúci Bože, a pretože ťažko tlačí nás bremeno našich skutkov. Príhovor mučeníka Tvojho, sv. Nestora, nech ochraňuje nás skrze Pána nášho, Ježiša Krista. Amen.
(Spracované podľa knihy LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH. Zväzok I.)
Svätý Blažej, biskup a mučeník († 316)
(3. február)
Pán Boh rozličnými nemocami navštevuje ľudí, hneď, aby ich napomínal a trestal, hneď, aby stálosť ich v dobrom skúšal, alebo napokon, aby objavil nám skutky všemohúcnosti svojej. Kto však nemoce dopúšťa na nás, ten nám i lieky podáva, ak uzdravenie pôsobí k spaseniu duše našej. Otec nebeský je i našim lekárom; preto aj prosíme ho o jeho mocnú pomoc v našich nemociach; a aby nás tým istejšie vyslyšať ráčil, uchádzame sa i k svätým a vyvoleným Jeho o ich príhovor. Na príhovor svätých mnohí nemocní došli predošlého zdravia svojho, tak na príhovor sv. Blažeja, ku ktorému sa preto od prastarých časov utiekajú kresťania neduhmi hrdla obťažení.
Sv. Blažej žil v treťom storočí po Kristu v Arménii, v meste Sebaste. Od detinstva svojho cvičil sa v kresťanskej dokonalosti. Vo venci jeho cností skvela sa predo všetkým láska k blížnemu, ktorou pohnutý oddal sa lekárstvu, aby ubiedenému človečenstvu na pomoci byť mohol. Pre jeho cnostný život a milosrdné srdce bol sv. Blažej u ľudu veľmi obľúbený, tak že ho zvolili za biskupa. Ako biskup plnil povinnosti úradu svojho s apoštolskou horlivosťou. Tu vypuklo oproti kresťanom ukrutné prenasledovanie. Pohania boli vtedy namierení obzvlášť proti biskupom a kňazom, domnievajúc sa, že akonáhle zavraždia pastierov, stádo samo od seba sa rozpŕchne. Keď sa teda prenasledovanie blížilo k mestu Sebaste, utiahol sa sv. biskup do hôr, aby sa zachoval stádu svojmu a skryl sa v jaskyni skalnatej na vrchu Argeus, kde dni svoje v modlitbe a v rozjímaní trávil. Lesná zver bola mu tu jediným spoločníkom.
V zvieratách javí sa istý pud, ktorý ich k človekovi vábi, ako keby tušili, že je on vznešené stvorenie; ako keby ich pri ňom ožiarili paprsky jeho nesmrteľnej duše, prituľujú sa k nemu. Sv. Blažej pripútal k sebe divých obyvateľov horských, čistým a neskaleným okom svojím skrotil ich divosť a bojazlivosť, ony ho poznali, cítili jeho lásku a ony vďačili sa mu tým, že mu prinášali pokrmy. Smutná samota obrátila sa takto v príjemné bydlo svätému — ale nie na dlhé časy.
Keď vladár v kraji tom, kde sa sv. Blažej ukrýval, hon zariadil, zbadali poľovníci, ktorí sa práve tou horou túlali, že zver všetka uteká pred nimi jedným smerom. Šli teda za stopami až k jaskyni, v ktorej videli sv. Blažeja, obkľúčeného zvermi. Zľakaní poľovníci odobrali sa k vladárovi a povedali mu, čo videli. Vladár vydal rozkaz, aby svätého jali a k súdu priviedli. Sluhovia jeho hneď sa ponáhľali vyplniť rozkaz. Počas toho však zašlo slniečko a nastala noc. Tu videl sv. Blažej v modlitbe Spasiteľa, ktorý mu hovoril: «Vstaň, lebo mi priniesť máš obeť». Svätý hneď poslúchol toto slovo, vstal a vyšiel von z jaskyne, kde už stáli sluhovia vladára, na neho volajúc: «Poď s nami, vladár ťa volá.» Na toto volanie riekol svätý s radostnou tvárou: «Vítam vás, dietky moje; teraz vidím, že Boh nezabudol na mňa.» Keď sa však chceli pustiť na cestu, všetka zver sa za nimi rozbehla; poľovníci sa poľakali a chceli opustiť svätého, tento však riekol im: „Nebojte sa, táto zver neuškodí nikomu“, a rozkázal zveri, aby sa vrátila spiatky. Postrašená zver postála na ceste a smutne sa dívala za svätým, až s poľovníkmi zmizol v húšti.
Sv. Blažej celou cestou hovoril pohanom slová spasiteľné a mnohých z nich obrátil na vieru, a zas mnohých nemocných uzdravil. Dieťaťu jednému, ktoré ryby jedlo, uviazla v hrdielku kosť, ktorú nijako vytiahnuť nemohli. Smrť bola istá a už blízka, ako sa pozdávalo; tu priniesla zarmútená matka úbohé pacholiatko svoje k svätému biskupovi, s plačom ho prosiac, aby nemocné z istej smrti vyslobodil. Sv. Blažej počal vrúcne k Bohu sa modliť, prežehnal dieťa sv. krížom a ihneď uzdravené odovzdal matke jeho. Keď po jeho smrti mnohí podobnou alebo inou nemocou na hrdlo trpeli a na príhovor sv. Blažeja uzdravení boli, nastala od starodávna v katolíckej Cirkvi tá pekná obyčaj, že sa na jeho sviatok udeľuje požehnanie sv. Blažeja. Vezmú sa totiž dve hromničky, deň pred tým (na Hromnice) posvätené a zviažu sa v podobe sväto ondrejského kríža; kňaz dotkne sa nimi krku veriacich a pri tom hovorí: «Na príhovor sv. biskupa a mučeníka Blažeja osloboď teba Pán od všetkého neduhu na krku, v mene + Otca i + Syna i + Ducha sv. Amen.»
Keď sv. Blažej do Sebasty došiel, pokúšal sa vladár Agrikolaus lichotením ho získať a k zapreniu viery pohnúť: žiadal od neho, aby obetoval modlám. Vladár Agrikolaus sa totiž nazdával, že sa sv. Blažej z bázne pred smrťou ukryl; jak veľmi sa preto musel začudovať, keď mu tento dôrazne odvetil: «Ja obetujem svojmu Pánu Ježišu telo a dušu, ale tvojim modlám neobetujem ničoho.»
Neprávosť číha po násilí, kedykoľvek môže; sudca odpoveďou svätého rozhnevaný, dal sv. Blažeja nemilosrdne palicami biť a tak zbitého zas do žalára uvrhnúť.
A inokedy, keď ho mučili pre vieru v Pána Ježiša Krista, povedal: „Ukrutník! Ty ma chceš premôcť mukami, avšak Pán môj, Kristus Ježiš je so mnou a posilňuje ma. Ak zotrvám do konca, vojdem do prežiadúcich radostí, ktoré sľúbil svojim verným služobníkom.“
Viackrát bol sv. biskup pred súd predvolaný, vždy napomínaný, aby bohom obetovať sa nezdráhal, lež nadarmo; sv. Blažej zostal stálym. Konečne vynesený bol nad ním súd smrti. Sv. Blažej mal byť utopený. Ale čo sa stalo ? Svätý biskup chodil po vode ako po suchej zemi a tí, ktorí ho chceli i tu prenasledovať, utopili sa biedne vo vlnách. Konečne bol sťatý roku 316.
Poučenie
Sv. Blažej uzdravil na hrdlo nemocné dieťa znamením sv. kríža. Týmto znamením značia sa kresťania od prvých časov kresťanstva; týmto znamením vyznávame svoju vieru v trojjediného Boha, týmto znamením označujeme dôveru svoju v nekonečné zásluhy Ježiša Krista. Nekatolíci opovrhujú týmto znamením bez všetkej príčiny. Nachádzajú sa však aj medzi katolíkmi mnohí, ktorí sa hanbia pred inovercami prežehnať sa; ktorí večer alebo ráno, pred jedlom alebo po jedle, alebo doma znamením týmto by sa nepoznačili za celý svet, vraviac, že to je len pre obecných, neučených ľudí. No na takýchto ľuďoch ľahko splniť sa môže to, čo Spasiteľ predpovedal, že totiž aj On hanbiť sa bude za nich, pretože oni hanbili sa za Neho. Neopovrhuj preto, drahý čitateľu znamením sv. kríža, lež prežehnávaj sa ním ráno i večer, pred jedlom a po jedle, pred prácou i po práci, a vo všetkých nebezpečenstvách, ktoré by tvojmu telu alebo tvojej duši hroziť mohli. Koľkokrát však prežehnáš sa, čin to vždy s dôverou v Toho, ktorý tak ukrutnou a strašnou smrťou zomrel za nás na kríži. «Keď sa značíš znakom sv. kríža, píše sv. Ján Zlatoustý, «ozbroj čelo svoje veľkou dôverou; znamenie sv. kríža musíme nie len prstom činiť na svojom tele, lež vopred pevnou vierou v duši. Pokiaľ prežehnávaš sa týmto spôsobom, žiaden zo zlých duchov neopováži sa do boja pustiť sa s tebou, vidiac kopiju, ktorou smrteľne poranený bol.»
Drahý čitateľu! Znamenie sv. kríža vtlačila v čelo tvoje drahá matka tvoja, keď si po prvýkrát uzrel svetlo tohto sveta; znamením sv. kríža poznačila ťa, keď si ako odrastený odobral sa medzi cudzích ľudí; týmto znamením sprevádza ťa druhá, niemenej milá matka tvoja Cirkev od tvojej kolísky až ku hrobu. A keď telo tvoje dávno už zapráchnivelo v čiernej zemi, keď zabudli na teba príbuzní a priatelia, na hrobe tvojom stojí kríž, zvestujúc svetu, že tu pochovaný je «kresťan.» Kríža svätého drž sa preto, duša kresťanská! V časoch zlých i dobrých, v zápasoch so svetom a diablom, a v znaku tomto doista zvíťazíš!
Modlitba.
Všemohúci Bože! Ktorý si nás potešil sviatkom sv. Blažeja, popraj nám milostivo, aby sme, ktorí slávime pamiatku mučeníckej smrti jeho, účastní boli aj jeho ochrany. Amen.
Zdroj:
Z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907) a Cirkev vítězná, Životy svatých a světic Božích (1892)
Svätý diakon Vavrinec, mučeník († 258)
(10. august)
Dnes si pripomíname 1760 výročie mučeníckej smrti sv. diakona Vavrinca. Kto to bol? Patril medzi siedmych rímskych diakonov, z ktorých každý mal na starosti jednu štvrť mesta a ako taký sa spolu s pápežom staral o 40 000 kresťanov, ktorí boli v polovici 3. storočia v Ríme za panovania cisára Valeriána. Cisár v roku 257 vydal nariadenie, ktorým zakazoval kresťanom zhromažďovať sa a žiadal, aby biskupov a kňazov, ktorí nebudú obetovať pohanským bohom, vyhnali z krajiny, alebo povraždili. Čo si naplánoval, to začal aj realizovať. Siahol na hlavu Cirkvi, pápeža Sixta II., ktorý sotva rok spravoval Božiu Cirkev. Dňa 6. augusta 258 šiel Sixtus na Pretextatov cintorín, aby tam slúžil svätú omšu. Prenasledovatelia sa vrútili do katakomb, prekvapili pápeža, keď práve kázal ľudu, chytili ho, ako aj iných jeho poslucháčov a viedli ich na umučenie. Vtedy za nimi bežal diakon Vavrinec, dostihol ich a povedal pápežovi: «Kam ideš, otče, bez syna? Svätý biskup, kam ideš bez svojho diakona? Ach, nikdy si nekonal sv. obetu, kým som ti pri oltári po boku nestál: Čím zaslúžil som si tvoju nespokojnosť? Alebo či si zbadal, že som bol neverným vo svojom úrade? Oj, vyskúšaj ma znovu a presvedč sa, či si nehodného k službe cirkvi vyvolil! Doposiaľ zveroval si mi rozdávanie krvi Ježiša Krista, a dnes odopieraš mi česť, aby som mohol svoju krv s tvojou vycediť! Či sa neobávaš, že keď chváliť sa bude tvoja neohrozenosť v umučení, tvoje pokračovanie hanené bude, že takto opúšťaš svojho sluhu? Koľkí podmanitelia zvíťazili skrze udatnosť svojich poddaných, a nie skrze svoje vlastné boje? Či Abrahám nevystrel ruku, aby sám zabil svojho syna, a či apoštolské knieža nepostúpil svoju slávu sv. Štefanovi, aby sa stal prvým mučeníkom? Prečo by si nedopustil, svätý otče, žeby tvoje deti vydali svedectvo o tvojej múdrosti a cnosti, keď smelo s tebou zomrú? Neodďaľuj obetu syna, ktorého si vychoval. Palmová ratolesť, ktorú dosiahnem pri tebe, bude okrasou tvojej koruny a moja sláva bude tvojou slávou. Preukáž, otče, svoju silu vo svojom synovi».
Pápež mu odvetil: «Neopúšťam ťa, syn môj! Teba očakáva ťažší boj. Mňa šetria, lebo som slabý starec; ale teba čaká slávnejšie víťazstvo. Prestaň želieť; lebo o tri dni budeš ma nasledovať. Prečo chceš mať účasť na mojom víťazstve, keď sa ti ponúka celá a úplná koruna? Prečo túžiš tak veľmi po mojej prítomnosti? Keď Eliáš vstupoval do neba, zanechal Elizea na zemi a tento učeník nestratil ducha. Zachráň poklad cirkvi a zaopatri chudobných». Sv. Vavrinec potešený odprevádzal svätého pápeža až ku krížu, na ktorom sv. svoj život dokonal; i ponáhľal sa domov, aby zachránil poklady cirkvi, žeby sa nedostali sa do rúk pohanov.
Prešiel celé mesto, aby vyhľadal chudobných kresťanov. Celú noc ich navštevoval, tešil a povzbudzoval a rozdával im z pokladov Cirkvi. Prefekt si dal potom k sebe Vavrinca zavolať, aby mu odovzdal poklady: „Vy kresťania sa ponosujete, že s vami prísne nakladáme. Teraz nie je reč o trápeniach a mukách, ale dobrotivo a láskavo sa ťa pýtam mocou svojho úradu, čím chceš prispieť z hojnosti cirkevného bohatstva na pomoc vlasti? Cisár je zapletený do veľkej vojny s Perziou, jeho sily sú vyčerpané a o vás je známe, že pri obetách používate zlaté nádoby, že na svojich zhromaždeniach pijete posvätné víno zo strieborných kalichov a že voskové sviece horia na zlatých svietnikoch. Váš Boh, ktorého Židia ukrižovali, vás učil, aby ste dávali cisárovi, čo patrí cisárovi, sám žil v chudobe a k chudobe povzbudzoval aj vás: vydajte mi teda svoje poklady a uspokojte sa s tými slovami a buďte bohatí na dobré skutky!“ Vavrinec odvetil: „Netajím sa, že naša Cirkev je bohatá a nik na svete nie je taký bohatý, ako ona. Ani sa nezdráham ukázať ti drahocenné Kristove poklady. Len o jedno ťa prosím, dožič mi niekoľko dní, aby som mohol všetko pozbierať a potom ti to ukázať.“
Vavrinec v tom čase zhromaždil všetkých chudobných kresťanov, chorých, skaličených, starcov, vdovy a siroty z celého Ríma. S nimi išiel k prefektovi. Keď mu vyšiel v ústrety, aby prevzal cirkevné poklady, udivený sa spýtal: „Kde sú poklady, ktoré si mu sľúbil vydať?“ Vavrinec ukázal na množstvo chudobných a chorých: „Toto je bohatstvo, títo sú poklady Cirkvi! Zlato, po ktorom žiadostivo túžiš, je ničomný mŕtvy kov a prameň mnohých zločinov a neprávostí. Opravdivé zlato je nebeské svetlo, ktoré tu prítomní chudobní nešťastníci požívajú. Oni nachádzajú vo svojej telesnej krehkosti a v ustavičnom súžení, ktoré trpezlivo znášajú, najlepší zisk. Nevedia o neprávostiach a náruživostiach, ktoré ako ozajstné duševné choroby spôsobujú, že ľudia, najmä vysoko postavení a bohatí, sú na zemi nešťastní a opovrhnutia hodní. Nuž v týchto chudobných vidím tie veľké bohatstvá a poklady, ktorými Cirkev vládne a ktoré som ti prisľúbil ukázať. Títo sú našim zlatom, našim striebrom a v týchto sirotách a vdovách vidíš naše perly a drahokamy: lebo oni sú zasvätení Bohu a Cirkev sa skrze nich stáva zvláštnym predmetom lásky pravého Boha. Prijmi tieto poklady, staraj sa o ne otcovsky i upevníš šťastie Ríma a pomôžeš k trvalému blahu svojho cisára!“ Prefekt sa rozpálil hnevom: „Nešťastný človek, ty sa opovažuješ robiť si zo mňa posmech a vysmievať sa mi?“ Na jeho rozkaz Vavrinca spútali a odviedli na viminálsky vŕšok na Tiburskej ceste. Kati ho zbičovali a keď prefekt videl, že mu stále odmieta dať poklady, vsadil ho do väzenia. O niekoľko hodín ho znova predvolal a žiadal od Vavrinca ukryté cirkevné poklady. Vavrinec odpovedal:
„Dôverujem nebeským pokladom, totiž Božej dobrote a milosrdenstvu, ktoré moju dušu oslobodia, keď moje telo podrobíš mučeniu.“ Na prefektov rozkaz ho opäť a ešte viac bičovali a bili ho kyjakmi. Svätý zvolal: „Poznaj, bezbožník, že mi poklady Ježiša Krista k víťazstvu pomáhajú; lebo necítim mučenie“. Svätý obrátil oči k nebu, i prosil Boha, aby jeho dušu k sebe povolal. Keď kati ustali, riekol nazlostený pohan: «Či nevidíte, Rimania, že diabli pomáhajú tomu, ktorý nebojí sa ani bohov, ani cisára, ani najväčšieho trápenia ?» A ukrutník dal Vavrinca natiahnuť na škripec, ktorý sa modlil: «Pochválený buď, Pane a Bože môj, ktorý si mne nehodnému také veľké milosrdenstvo preukázal! Popraj mi milosti, Najsvätejší Spasiteľu, aby všetci tu prítomní poznali, že neopúšťaš svojich sluhov, ale ich potešuješ v čase zármutku!»
Keď pohania videli vytrvalosť a dôveru v Boha u Vavrinca, mnohí sa obrátili ku kresťanstvu, medzi nich patrilo 165 prítomných vojakov. Na druhý deň ráno prefekt znova predvolal Vavrinca pred súd. Pýtal sa ho na vlasť, rod a život. Vavrinec povedal: „Som zo Španielska, ale už viac rokov žijem v Ríme. V kolíske ma pokrstili a v poznávaní a plnení Božích zákonov vychovali.“ Prefekt ho okríkol: „Ty nazývaš božský zákon ten, ktorý ťa naučil posmievať sa bohom a opovrhovať mučením?“ Vavrinec: „Pravda je, že skrze Božie milosrdenstvo neuznávam modly a nijakého trápenia sa neľakám.“ Prefekt mu hrozil, že ak nebude obetovať bohom, dá ho mučiť celý deň a celú noc. Svätý na to povedal: „Nuž, keď tak myslíš, rob, čo sa ti páči. Boh premenní noc na deň.“ Rozzúrený pohan rozkázal katom, aby vonku za mestom rozložili oheň a prichystali železné mriežky (rošt). Keď sv. Vavrinca vojaci vyviedli von z mesta, obzrel sa na Rím a zvolal: «Zdravé buďte vy vŕšky rímske, vy chrámy Božie, vy hroby svätých, mňa volá krajšie mesto, svätejší chrám, večný život!»
Na popravnom mieste strhali vojaci zo sv. diakona rúcho, priviazali ho reťazami na železné mriežky, pod ktorými horelo žeravé uhlie. Rozžiarený oheň pomaly pražil telo svätého mládenca a zapríčiňoval mu hrozné bolesti, ale jeho krásna tvár žiarila nadzemským svetlom a rozkošou. A keď žeravé uhlie telo pomaly trávilo, naplnený bol takou láskou k Bohu, že pre túžbu po Pánu Ježišovi zabudol na bolesti a prespevoval si žalmy. Pohania žasli, že duša preniknutá Duchom Svätým je niečo nadzemského. Keď sa tak už dlhší čas pražil, riekol žartovne k miestodržiteľovi: «Teraz ma môžeš obrátiť na druhú stranu, na tejto strane je moje telo už dosť upečené». Ukrutník dal ho obrátiť na druhú stranu. A sv. mučeník nezadlho riekol: «Teraz už môžeš zo mňa jesť: moje telo je dobre upečené». Miestodržiteľ mu odpovedal surovými nadávkami. Vavrinec však obrátil svoj zrak k nebu, skrúšene sa modlil povýšeným hlasom k Bohu, aby popriať ráčil, žeby sa Rím obrátil na sv. vieru, aby sv. Evanjelium po všetkých končinách jeho veľkej ríše sa mohlo šíriť. Mnohí z prítomných najvyšších úradníkov boli pohnutí týmto hrozným divadlom a obrátili sa hneď na Kristovu vieru. A keď zverskí kati telo sv. Vavrinca niekoľko ráz so strany na stranu obrátili, aby jeho muky predĺžili, odovzdal sv. mučeník svoju svätú dušu Tomu, ku ktorému ho predišiel o 200 rokov predtým jeho spolu brat v službe, sv. diakon Štefan.
To sa stalo dňa 10. augusta r. 258. Nad jeho hrobom dal cisár Konštantín Veľký vystavať nádherný chrám. Sv. Ambróz a Augustín, ako i sv. pápeži Lev a Gregor dosvedčujú, že na jeho hrobe sa diali veľké divy. A sv. spevák Prudencius hovorí, že za obrátenie mesta Ríma a celej rozsiahlej rímskej ríše treba ďakovať v modlitbe Vavrincovi, ktorý sa modlil za Rím v krvi, v ohni a v duchu. Meno sv. Vavrinca je vložené v novej liturgii do 1. Eucharistickej modlitby a nasleduje po mene sv. Cypriána.
Sv. Vavrinec je pre každého pravoverného kresťana vzorom lásky a vernosti k jedinému Vykupiteľovi sveta, Pánovi Ježišovi Kristovi.
Podobný list:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXI.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxi.-.html
