Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXIII.)
Svätý mučeník Sebastián († 288)
(20. január)
Svätý Sebastián pochádzal z váženej šľachtickej rodiny. Jeho otec, Trankvilin, bol rodák z Narbonnu (Južné Francúzsko) a matka pochádzala z Milána. Od rodičov získal výbornú výchovua vynikal mnohými duchovnými darmi. Aby mohol pomáhať prenasledovaným kresťanom, vstúpil do vojska, v ktorom tak vynikal, že cisár Dioklecián ho urobil plukovníkom a vodcom svojej telesnej stráže. V tejto hodnosti si nábožný, spravodlivý, poctivý a ku všetkým vľúdny Sebastián viedol tak, že podriadení vojaci ho mali radi ako otca a tiež si ho vážili jeho vyšší predstavení. Ako vysoký vojenský hodnostár mal všade voľný prístup a túto výhodu využíval v prospech prenasledovaných kresťanov. Navštevoval ich príbytky, posilňoval ich vo viere, uväznených kresťanov tešil a povzbudzoval ich k vytrvalosti. V tom čase boli dvaja bratia Marek a Marcelián kvôli viere uväznení v dome cisárskeho dôstojníka Nikostráta. Bol už nad nimi vynesený rozsudok smrti, ale na prosbu rodičov a priateľov im povolil Rímsky prefekt Chromatus tridsaťdňovú lehotu na rozmyslenie, či vieru v Krista zaprú a tak by unikli smrti. Ich matka i otec, ktorý mal vážnu chorobu, ale aj ich manželky a mnohí iní prichádzali a prosili ich, aby si zachránili život i za cenu zrady Krista. Keď sa o tom dozvedel Sebastián, prišiel do väzenia a rodičom i manželkám povedal: „Neprehovárajte týchto Kristových bojovníkov, aby si vážili časný život viac ako život večný! Povzbuďte ich radšej k tej blaženosti, ku ktorej sa chcú odobrať a podľa ich príkladu túžte i vy po jej dosiahnutí. Kresťania sa neľakajú mučeníckej smrti, lebo vedia, že krátkym utrpením si získajú nekonečnú radosť. Hľa, títo synovia sa s vami nelúčia navždy, lebo vás chcú predísť, aby vám mohli pripraviť miesto v nebi.“
Sebastián k nim dlho hovoril a jeho nadšeným slovám dodávala váhu nebeská jasnosť, ktorá v žalárnej tme ožarovala jeho tvár. Sotva dohovoril a k nohám sa mu vrhla manželka jeho domáceho pána Zoa, ktorá bola pohanka. Od šiestich rokov bola nemá a dávala posunkami najavo, že uverila v Ježiša Krista a prosila o požehnanie. Sebastián povedal: „Aby ste mali istotu, že som vám zvestoval pravdu v mene Ježiša Krista, nech Boh, ktorý otvoril ústa Zachariášovi, rozviaže tiež jazyk tejto ženy!“ A tu začala Zoa zreteľne hovoriť, velebila Boha a vyznávala vieru v Ježiša Krista. Na základe tohto zázraku sa obrátil i jej manžel Nikostrát a obaja uväznení bratia sa upevnili vo viere. Nikostrát im rozviazal putá a chcel ich prepustiť na slobodu. Ale oni sa rozhodli, že ochotne zomrú za svoju vieru. Tu všetci prítomní, zvlášť rodičia, ich priatelia i manželky, žalárnik Klaudius i dvaja jeho synovia jednomyseľne vyznávali svätú vieru a žiadali, aby boli pokrstení. Kňaz Polykarp ich prosbe vyhovel. Zatiaľ čo sa konal posvätný obrat, boli obaja Klaudiovi synovia a staručký otec väznených bratov uzdravení. Po uplynutí tridsiatich dní povolal Chromatus otca dvoch bratov a pýtal sa ho, ako sa synovia rozhodli. Otec povedal: „Moji synovia, ja i moji príbuzní sme šťastní, pretože sme poznali pravú vieru, bez ktorej nie je spasenie.“ Potom mu rozprával o zázrakoch, ktoré sa prostredníctvom Sebastiánovej viery diali a povzbudil Chromata, aby sa i on vzdal pohanských bludov a uveril v Krista. Chromatus, ktorý trpel istou chorobou, si dal hneď zavolať Sebastiána. Sebastián mu sľúbil, že ak z celého srdca uverí v Ježiša Krista, tak iste bude uzdravený. Chromatus to slávnostne prisľúbil a rozkázal všetky modly v dome rozbiť. Boh ho uzdravil a dal seba i svojho syna Tiburcia pokrstiť. Potom povzbudil všetkých svojich otrokov, aby prijali kresťanskú vieru. Keď to urobili, boli pokrstení a prepustení na slobodu. Hneď potom Chromatus opustil úrad v Ríme a odišiel na svoj pozemok na dedine, kde sa staral o prenasledovaných kresťanov. Obrátenie toľkých vzácnych osôb na vieru v Krista, ktoré spôsobil sv. Sebastián, nemohlo ostať dlho tajomstvom, lebo obrátení kresťania svoju vieru vyznávali a pohanom vytýkali ich bludy. A tak nastalo vyšetrovanie a mučenie kresťanov. Zoe udusili dymom, Trakvilína (otca dvoch väzňov) ukameňovali, Nikostráta a Klaudia hodili do mora, Tiburcius bol sťatý a bratia Marek a Marcelián boli prebodnutí kopijou. Cisár Dioklecián si zavolal k sebe Sebastiána a povedal mu: „Urobil som ťa prvým v mojom paláci, svojim dôverníkom a priateľom. Ty si sa mi odvďačil nevďakom, kul si proti mne zradu, konal si proti bohom, proti ríši i môjmu blahu!“ Sebastián pokoje odpovedal: „Ver, pane môj, že nemáš vernejšieho sluhu ako som ja, a lepších poddaných ako sú kresťania! Modlím sa za tvoje blaho ustavične k pravému Bohu, od ktorého máš cisársku moc a prosím ho dňom a nocou za spásu celej ríše, avšak nemodlím sa k nemým modlám, ktoré nemajú žiadnu moc!“ Vladár mu sľuboval odpustenie, ak zaprie Krista. Keď sa nedal presvedčiť sľubmi, cisár rozkázal, aby bol usmrtený. Ihneď ho odviedli k lukostrelcom, priviazali ho k stĺpu a začali na neho strieľať šípy. Zatiaľ čo šíp za šípom sa vrýval do jeho tela, svätý mučeník sa hľadiac k nebesiam modlil. Keď skončili, mysleli si, že je mŕtvy a odišli. V noci prišla sv. Irena, aby pochovala mŕtve telo svätého mučeníka. Všimla si, že ešte dýcha, odviazala ho, vytiahla z neho šípy a odviedla ho do svojho domu, kde sa o neho starala. Zanedlho sa Sebastián uzdravil a opäť predstúpil pred cisára, ktorému povedal: „Prečo prenasleduješ nevinných kresťanov? Prečo sa nechávaš zvádzať od zaslepených a podvodných modloslužobníkov a veríš ich ohováraniam? Kresťania sa ničím neprevinili proti tebe! Sú verní tebe i ríši a neprestávajú vzývať večného Boha za teba, za tvoje vojsko i za tvoje blaho!“ Dioklecián ostal ako nemý. Videl pred sebou Sebastiána, o ktorom si myslel, že je mŕtvy. Sebastián mu povedal: „Boh ma zázračne vyslobodil zo smrti a uzdravil. Poznaj, cisár, aký mocný je tento Boh, ktorému sa my kresťania klaniame a uznaj, ako nespravodlivo konáš, keď prenasleduješ jeho sluhu!“ Vladár rozkázal, aby bol Sebastián ihneď na popravisku umučený. Tu chytili kati statočného Kristovho bojovníka a dobili ho kyjakmi. Tak dokonal sv. Sebastián svoj slávny život dňa 20. januára roku 288. Jeho telo síce hodili do mestskej stoky, ale svätá Lucia ho odtiaľ vytiahla a nechala ho pochovať v katakombách. O nejaký čas dal nad jeho hrobom pápež Damaz (366 – 384) vybudovať Pánov chrám. Kresťanský ľud ho uctieva ako nebeského ochrancu vojakov, požiarnikov, kovorobotníkov a rozličných bratstiev na ošetrovanie chorých. Osobitne ho vzývali ako pomocníka pri výskyte hromadných nákazlivých chorôb, zvlášť moru. Napr. za čias sv. Karola Boromejského na príhovor tohto svätca prestal v roku 1575 mor v Miláne.
Možno i ty, drahý kresťan, žiješ tak, ako Sebastián medzi bezbožnými, neveriacimi ľuďmi. Možno i na teba doliehajú pokušenia, ktoré sú nebezpečenstvom pre tvoju vieru. Maj sa na pozore, aby ťa zlé príklady, ktoré vidíš, a tie bohapusté reči, ktoré sa okolo teba ozývajú, nepohltili. Za doby Machabejcov bol bohabojný Matatiáš pokúšaný, aby odpadol od viery v Boha, ako to urobila väčšina židov a verných ostalo iba málo. On ale zostal svojej viere a jej prikázaniam verný po celý svoj život. Svätý Ján Damascénsky hovorí: „Ak je verných Kristových učeníkov na svete len málo, nuž žime s nimi, aby sme s maličkým stádočkom týchto vyvolených boli spasení.“
Svätá Leokádia, panna a mučenica († 305)
(9. decembra)
Leokádia sa narodila zo vznešených a bohatých rodičov v meste Toledo v Španielsku, a to koncom tretieho storočia. Keď vyrástla v krásnu pannu, spravovali rozsiahlu rímsku ríšu cisári Dioklecián a spolucisár Maximian Herkulius, ktorí krvavo prenasledovali kresťanov a i sami požadovali od nešťastných svojich poddaných, aby im vzdávali božskú úctu. Vznešená panna bola horlivou kresťankou. Jej viera bola živá, čo aj dosvedčovala v každodennom živote. Miestodržiteľom v Španielsku bol horlivý pohan, menom Dacian; ktorý slepo konal vôľu mocných cisárov.
V roku 303 vydali cisári prísny rozkaz všetkým miestodržiteľom a vladárom, aby v celej ríši boli zborené kresťanské chrámy a spálili sa sväté knihy; aby kresťania viac nikde sa nezhromažďovali; aby boli pozbavení každej dôstojnosti a úradov, keby sa nezriekli svojej viery, áno, aby boli vyhlásení za nečestných, aby pospolití kresťania stratili práva občianske i slobodu; a aby otroci nesmeli byť prepúšťaní na slobodu.
Tieto rozkazy znamenali vôbec to, aby kresťania zase mohli byť obžalovaní pred úradmi pre svoju vieru, nútení mukami k odpadnutiu od viery, aby cirkevný majetok bol zhabaný, a aby úrady neprijímali žiadne žaloby od kresťanov. Ukrutný miestodržiteľ Dacian sa dozvedel, že vznešená a cnostná panna Leokádia je horlivou kresťankou. I poslal vojakov do jej domu a dal ju uväzniť. Keď vznešená panna bola predvedená pred súdnu stolicu, sľuboval jej úlisný pohan skvelé manželstvo. Sv. Leokádia vyznala, že sa venovala Ženíchovi nebeskému, Pánu Ježišovi, a že nikdy nenaruší svoje panenstvo. Dacian jej hrozil mukami, pokiaľ nezaprie svoju vieru a nebude obetovať modlám. Sv. panna neohrozene odpovedala: «Pokladám sa za veľmi šťastlivú, že som poznala pravého Boha a Jemu sa klaniam i Jeho jednorodenému Synovi, ktorý zomrel na kríži pre naše spasenie. A nič ma neprinúti, aby som sa stala nevernou službe svojho Pána a Spasiteľa a zvedená bola k modlárstvu. Radostne pretrpím každú hanbu a potupu za svoju vieru, ktorú potupuješ v svojej nevedomosti, a rada pôjdem na smrť: lebo vtedy mi vloží na hlavu môj nebeský Ženích nevädnúcu korunu v kráľovstve Svojom, vo večnej radosti.» Tieto slová rozzúrili miestodržiteľa tak, že dal nevinnú pannu priviazať k stĺpu a nemilosrdne zbičovať.
Sv. vyznávačka zvelebovala milosť Božiu počas krvavého korunovania. Na to ju dal Dacian zaviesť do smradľavého žalára. S radosťou sa poberala utrýznená kresťanská panna so strážou do žalára. A keď odprevádzali ju známi kresťania a plakali nad jej utrpením, riekla s nebeským úsmevom: «Bojovníci Kristovi, neplačte nad mojím utrpením, ale radujte sa so mnou pre milosť, ktorej sa mi dostalo za vyznávanie Ježišovho božstva!» Na druhý deň dal miestodržiteľ znovu predviesť pred súd horlivú vyznávačku Kristovu, aby ju donútil k zapretiu pravej viery. Márne boli všetky možné trýznenia, ktoré upotrebil krvavý tyran. A keď prítomní pokrvní plakali nad jej mukami, riekla sv. Leokádia: «Čo to má byť? Nemáte príčiny k nariekaniu; radšej plesajte so mnou, že môžem trochu trpieť pre večnú blaženosť.» Dacian odsúdil domučenú Leokádiu na smrť a rozkázal katom, aby ju zavliekli do žalára a tam ju trýznili, kým nebude vyvedená na miesto popravné. Keď poznačila svoje čelo znamením svätého kríža, povolal jej čistú dušu Stvoriteľ tichunkou a ľahkou smrťou v žalári, dňa 9. decembra r. 305. V meste Toledo vystavené boli tri chrámy k úcte sv. panny a mučenice Leokádie; v jednom z nich prechovávajú sa jej sv. ostatky.
Poučenie
Sv. panna a mučenica Leokádia silne dôverovala svojmu Spasiteľovi, Pánu Ježišovi, a nesklamala sa, nebola zahanbená: po krátkom utrpení dosiahla korunu večnej slávy v kráľovstve nebeského Ženícha.
Sv. Augustín hovorí: «Nádej moja je Kristus, Boh môj! Ty ľúbezný Milovník ľudí! Ty si svetlo, cesta, život a okrasa i jediná dôstojnosť Tvojich ctiteľov.» Milý Kresťan, nasleduj sv. Leokádiu vo viere a láske, v dôvere a v nádeji voči svojmu Spasiteľovi, kedykoľvek prichádza ti znášať utrpenie pre kresťanskú spravodlivosť: a nebudeš zahanbený na veky!
Modlitba
Ó Pane Ježišu Kriste, Ty základ nádeje spravodlivých, dopraj nám, aby sme na príhovor Tvojej sv. služobnice Leokádie, silne dúfali v Teba a v dôvere v Tvoju dobrotu a lásku ničím sa nedali pomýliť. Amen.
Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích (1907)
Svätá Priska, panna a mučenica († 270)
(18. január)
V písomných dokumentoch sa stretávame s tromi sväticami tohto mena. Opíšeme mučeníctvo jednej z nich z 3. storočia. Ale v úvode začnime krátkou úvahou. Preberajúc životy starovekých Kristových mučeníkov obdivujeme najmä to, že medzi nimi boli nielen statní muži, ale aj osoby mladistvého veku, ba skoro detského, mládenci a panny, ktorým bolo blaženosťou, že pre svojho milovaného Spasiteľa mohli podstúpiť mučenícku smrť. Boh dosvedčil pravdu našej viery najzrejmejšie týmito mladými mučeníkmi tak, že i mnohí pohania, keď ich videli tak statočne a pokojne za vieru trpieť a umierať, boli milosťou Božou osvietení a Krista Pána vyznali.
Keď rímsky cisár Klaudius II. zvíťazil nad Gótmi, pripísal víťazstvo pohanským bohom a rozkázal, aby bola v Ríme na poďakovanie vykonaná hlučná slávnosť. Všetkým obyvateľom mesta sa nariadilo, aby prišli na slávnosť, inak mali byť čo najprísnejšie potrestaní. Kresťania však tento rozkaz neuposlúchli, a preto proti nim zakročili krutými trestami. Medzi nimi sa nachádzali aj Priska, dievča takmer 13 ročné, dcéra zo vzácnej rímskej rodiny. Cisár nariadil, aby ju priviedli do Apolónovho chrámu a tam mala vykonať modloslužobnú obetu. Priska ale odoprela. Stojac pred modlou neohrozene zvolala: „Som kresťanka! Len Boh, ktorému sa klaňajú kresťania, je pravý Boh... Nikdy neskloním kolená pred tvorom. Takáto pocta náleží jedine Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme a Jeho jednorodenému Synovi, Ježišovi Kristovi! Vaši pohanskí bohovia sú démoni!“ Za toto statočné vyznanie viery sa suroví kati nehanbili útlu pannu zbiť po tvári tak, až jej vytryskla krv z úst i z nosa. Takto strýznenú ju uvrhli do žalára a potom viedli na súd, kde ju zbičovali a znova dali do väzenia. V ňom ostala tri dni a trápili ju tam hladom a smädom. Potom ju natiahli na škripec a mučili jej panenské telo železnými nástrojmi. Svätá panna zostala vo všetkých týchto mukách statočnou a trpezlivou stále volajúc: „Som kresťanka a volím si radšej najhroznejšie trápenie podstúpiť, než Krista opustiť!“ Rozhnevaní kati svätú mučenicu predhodili v divadle hladnému levovi za pokrm, avšak lev jej neublížil, ale krotko si sadol k jej nohám. Znova ju zatvorili do väzenia, kde ju ponechali opäť po tri dni bez pokrmu a nápoja. Hodili ju aj na zapálenú hranicu, ale jej telo zostalo zázrakom neporušené. Napokon prišiel rozkaz vyviesť ju za mesto a mečom sťať. Stalo sa to 18. januára roku 270. Telo tejto svätej mučenice kresťania úctivo pochovali pri ceste Ostijskej a neskôr vybudovali nad jej hrobom chrám, v ktorom sa nachádzajú jej ostatky.
Na sv. Priske sa krásne vyplnili slová sv. Pavla: „A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“(Rim 8, 38-39) Čistá ako zlato a nevinná ako holubica obetovala svoj mladistvý život pre vieru v Ježiša Krista. Ako sa dnes mnohí kresťania odlučujú od Krista Pána pýchou, lakomstvom, nestriedmosťou a nečistotou. Vtedy ale neslúžia Ježišovi, ale výhradne svetu, telu a diablovi. Nech sú nám preto svätí mučeníci vzorom v tom, ako milovať svojho Spasiteľa a z lásky k nemu sa chrániť všetkého hriechu!
Súvisiaci článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxii.-.html
