Spoločnosť svätého Bazila Veľkého

Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXIX.)

Svätá Regina, panna a mučenica († 251)

Regina sa narodila r. 235 v Burgundsku, v meste Alize. Jej otec bol rímsky sudca a pohan. Kresťanskú vieru prijala od svojej kresťanskej pestúnky. Zbožná Regina zasvätila svoj panenský život Kristu a zahorela s celou láskou a túžbou, aby mohla trpieť pre svojho Stvoriteľa a Vykupiteľa. Raz počas jednej  pohanskej slávnosti v meste mali mladé dievčatá priniesť obety bôžikom. Otec k tomu vyzval aj svoju dcéru. Ona mu však odvetila: «Otče, ja nemôžem obetovať modlám, lebo ja som kresťanka». Pohanský otec sa nahneval a zvolal: „Obetuj bohom, alebo zanechaj navždy môj dom!“ Tak Regina utiekla k svojej vychovávateľke vo viere a neskôr ku kresťanom do hôr, kde pásla ovce. Istého dňa si ju tam všimol rímsky vladár Olybrius, ktorý ju prezradil jej otcovi a pýtal si ju za manželku. Kresťanská panna mu ale odpovedala: «Mojím ženíchom je Ježiš Kristus, ktorého ty nevyznávaš. Od Neho ma nič neodlúči!» Zadivený vladár sa pýtal: «Čože, i ty sa pridŕžaš toho Galilejského?» Svätá panna horlivo dokazovala svätosť božského učenia a smiešnosť pohanstva, ktoré sa klania nemým modlám, zverom a hriešnym, nemravným ľuďom. Keď Olybrius videl, že ani prosby ani hrozby neosožia a že sv. Reginu nemôže nakloniť k pohanstvu a ku manželskému zväzku, dal ju odviesť k otcovi, aby zlomil jej tvrdohlavosť. Pohanský otec, pozbavený rodičovského citu, sa usiloval všemožne, aby svätá panna Krista zaprela, pohankou sa stala a za Olybria sa vydala. Márne sa namáhal; Regina nechcela zaprieť sv. vieru, nechcela podať ruku nemravnému pohanovi. I dal ju otec zavrieť do žalára, reťazami spútať, že ani ležať, ani hýbať sa nemohla. Takto trápená bola po celý mesiac. Milosrdný Boh však sv. pannu neopustil, posilňoval ju a naplňoval jej srdce nesmiernou útechou, že ešte spanilejšia sa objavila pred Vladárom, než predtým. Nemravný pohan padol na pred ňou na kolená a prosil ju, aby sa stala jeho manželkou; sľúbil jej, že bude môcť v tajnosti vzývať svojho Boha. Regina poznala jeho úmysly a povedala mu, že sa za neho vydať nemôže, keďže sa zasľúbila nebeskému Ženíchovi. Olybrius sa rozhneval, dal ju odviesť do väzenia a rozkázal ju bičovať. Okolo stojaci pohania povedali:«Akú zriedkavú krásu utratíš tým ukrutným bičovaním! Poslúchni a obetuj bohom, aby si ušla tomu trápeniu!» Regina rozhorlene zvolala: «Oj, biedni radcovia! Nikdy neprivolím a nebudem obetovať diablom, lebo ja patrím Kristovi, ktorý ma posilňuje.» Kati ju bičovali, až krv tiekla potokmi po jej krásnom sv. tele. Celá zakrvavená ležala v žalári, keď ju zrazu nebeská jasnosť ožiarila. I uzrela skvejúci sa kríž, na ňom bielu holubicu a počula nadzemský hlas: «Pozdravená buď, Regina! Prichystanú máš korunu večnej slávy, otvorený je tebe raj, ktorý zanedlho uzrieš!» Ihneď sa zaceleli rany na jej zbičovanom tele a zvelebovala milostivého Boha za ten zázrak. Na druhý deň dal Olybrius Reginu zavolať pred seba.  Zadivil sa nad jej uzdravením. Povedal: «Obetuj už teraz bohom, ktorí ťa uzdravili!» Svätá odpovedala: «Nikdy nebudem obetovať vašim smiešnym modlám. Môj Boh je Pán Ježiš Kristus, ktorý vydal za mňa svoju krv. On ma uzdravil tejto noci, potešil a doprial mi božskú silu. Jemu s radosťou obetujem svoju krv a život!» Mnoho pohanov počulo tieto slová. Olybrius sa zahanbil a rozkázal v zlosti katom, aby svätú pannu vyzliekli a železnými hákmi jej obnažené telo trhali. Pohania šomrali a odvrátili svoje tváre od toho krvavého divadla. Ukrutný pohan zvolal: «Zaslepená biednica!» Svätá Regina sa ozvala: «Ty si zaslepený biednik! Aj v mukách som šťastnejšou, než ty, ktorý žiješ v rozkošiach! Nikdy nezruším vernosť Pánu Ježišovi, ktorý je pravý Boh!» Keď kati pálili jej ranené telo žeravými železami, Regina sa modlila k Bohu. Zaznel nadzemský hlas: «Poď, Regina a prijmi korunu svojho Spasiteľa!» Keď to počuli prítomní pohania, stali sa mnohí kresťanmi. Rozpálený Olybrius rozkázal, aby jej kat zoťal hlavu. Keď sa kat k nej blížil, sadla si biela holubica na jej hlavu. Regina prespevovala žalm (65.): «Išli sme skrze oheň a vodu; ale Ty, ó Pane, uviedol si nás do občerstvenia!» Keď kat zoťal jej hlavu, tak praskli jej okovy a zem sa zatriasla. Na tieto Božie znamenia sa vtedy na sv. kresťanskú vieru obrátilo vyše 800 pohanov. To stalo sa r. 251 za krvavého prenasledovania kresťanov pod cisárom Deciom. Telo sv. Reginy pochovali nábožní kresťania a Boh oslávil svoju vernú služobnicu mnohými zázrakmi. Jej ostatky boli prenesené neskôr do Milána. Na jej príhovor ozdravel napr. mladík Heruboldus, keď ho utrápení rodičia do chrámu k ostatkom sv. Reginy doniesli a zasa iný chlapec obsiahol na orodovanie sv. mučenice Reginy stratený zrak.

Svätá Eulália, panna a mučednica († 304)

Za ukrutného prenasledovania cirkvi v dobe panovania rímskeho cisára Diokleciána a spolu vladára Maximiana Herkulea podstúpilo i v španielskom meste Barcelona mučenícku smrť mnoho kresťanov. Medzi nimi sa preslávila svätá Eulália. Ako dcéra rodičov zo vznešeného rodu už od detstva horlivo slúžila Bohu. V mladosti sa s rodičmi presťahovala do dediny blízko mesta. V tom čase prišiel do Barcelony vladár Dacián, ktorý podľa cisárskych rozkazov pátral v meste po kresťanoch, aby ich zajal. Hrôzou a strachom strnulo celé mesto, keď vladár rozkázal veriacich trestať najukrutnejšími mukami. Sotva sa o tom dozvedela Eulália, zahorela neodolateľnou túžbou, aby pre vieru v Ježiša Krista položila svoj život. Milovala Božského Spasiteľa takou láskou, že považovala za najväčšie šťastie a vyznamenanie, zomrieť za Neho. Aby jej úmysel nebol nikým zmarený, neprezradila ani najdôvernejším priateľkám, ani svojim rodičom, čo zamýšľa vykonať. Preto sa raz v noci, keď všetci domáci spali, zdvihla, odišla z domu a odobrala sa do mesta. Za rána sa postavila pred vladára Daciána, vyznala pred ním statočne svoju vieru v Krista Pána a kárala ho prísnymi výčitkami, že pohŕda jediným, pravým Bohom, Stvoriteľom celého sveta a klania sa mŕtvym modlám. Napriek svojmu mladému veku (mala 12 rokov) mu svojou neobyčajnou zmužilosťou vytýkala, akým je zbabelým ukrutníkom, keď nevinných ľudí necháva mučiť a vraždiť preto, že nechcú veriť pohanským výmyslom. Taktiež mu priamo povedala, že bohovia pohanov nie sú nič iné ako démoni, s ktorými on aj všetci zarytí modloslužobníci budú večne zatratení. Hnevom rozčúlený vladár rozkázal ihneď katom, aby statočnú pannu zbičovali, dúfajúc, že ju takto odvráti od Krista. Za chvíľu jej dohováral, aby odvolala svoje slová, prednesené vraj z nevedomosti a sľuboval, že ju prepustí, ak sa zriekne svojej viery a bude obetovať modlám. Eulália mu však odpovedala: „Nemôžem odvolať svoje slová, pretože by som tým klamala a Boh lož odmieta a trestá. Krista, svojho Spasiteľa nezapriem, a rán pre Neho sa nebojím. Necítim žiadne bolesti, lebo Kristus ma posilňuje a teší!“ Týmito slovami sa Dacián ešte viac rozzlostil, nariadil natiahnuť svätú pannu na škripec a rozodierať ju železnými hrebeňmi. Visiac na mučidle sa svätica modlila s veselou mysľou, akoby žiadnych bolestí ani necítila: „Pane Ježišu Kriste, vypočuj moje volanie a posilňuj ma, aby som vytrvalo znášala muky pre tvoje sväté meno a bola prijatá medzi tvojich vyvolených do života večného!“ A keď kati začali Euláliu páliť horiacimi pochodňami, zaspievala svätá mučenica slová žalmu: „Zmiluj sa nado mnou, Bože, lebo ma prenasleduje človek, každodenne ma napáda a utláča...lebo ty si mi život zachránil pred smrťou a nohy pred pádom, aby som kráčala pred Bohom vo svetle žijúcich.“ (Ž 56, 2.14) Pokračujúc sa modlila: „Pane Ježišu Kriste, vyslyš moju modlitbu a učiň svoje milosrdenstvo nado mnou; prijmi ma už do večného svetla!“ Počas tejto modlitby náhle zhasli katom pochodne, ktorými pálili svätú mučenicu. Vidiac jej statočnosť a zázračnú trpezlivosť a počujúc jej dojemnú modlitbu, zdesili sa títo suroví ľudia tak, že trasúc sa, padli na svoje tváre. Zatiaľ vypustila svätá Eulália svoju dušu. Stalo sa to 10. decembra, roku 304. Ostatky sv. Eulálie boli roku 878 prenesené do biskupského chrámu v Barcelone, pričom sa pri nich udialo mnoho zázrakov.

Ako vrúcne milovala sv. Eulália Pána Ježiša! Opustila dom, bohatstvo i svojich rodičov a dobrovoľne sa priznala pred pohanským sudcom, že je kresťanka. I keď vedela, že ju za to čaká hrozná mučenícka smrť. Jediným slovom sa mohla zbaviť múk aj smrti, avšak Kristus bol pre ňu všetkým. Svet ju nezaujímal a preto neodstúpila od svojej viery a lásky k Božskému Spasiteľovi. „Nesmiem klamať “, tak odpovedala, keď jej sudca radil, aby odvolala to, čo povedala. Aký je to krásny príklad pre nás všetkých! Koľkokrát sme sa v modlitbe uisťovali, že Ježiša Krista z celého srdca, nado všetko milujeme, ale často išlo len o plané slová, pretože sme Krista nemilovali skutkami. Vracali sme sa k svojim starým hriešnym návykom! A pritom nás apoštol Ján napomína, že by sme nemilovali iba slovami, ale aj skutkami. Svätá Eulália nechcela klamať, aj keď by sa jediným slovom vyhla bolestiam a smrti. Koľkokrát kresťania klamú pre malicherný zisk, alebo aby sa vyhli nejakému problému a získali  ľudskú chválu! Písmo Sväté ale hovorí:

„Luhárske pery sa ošklivia Pánovi, tí však, čo pravdu pestujú, sú jeho záľubou.“ (Prís 12, 22)

„Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi.“ (Ef 4, 25)

Podobný článok:

Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXVIII.)

https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxviii.-.html