Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXVIII.)
Život svätej panny a mučenice Doroty (†303)
Dorota žila koncom III. storočia v Cézarei Kapadockej. Vynikala zbožnosťou, čistotou duše a krásou. Počas prenasledovania kresťanov bola predvedená k cisárskemu námestníkovi Sapriciovi. Na výzvu, aby obetovala bohom, odpovedala: „Nikdy nebudem obetovať vašim bohom, ktorí ako my prebývali v smrteľnom tele, žili nerestne a pravého Boha nepoznali.“ Sapricius dal Dorotu preto odviesť do žalára a poslal k nej dve sestry, Chrastu a Kallistu, ktoré kedysi boli kresťankami, ale zo strachu pred mukami zapreli svoju vieru. Tieto dve dievčatá mali Dorotu odvrátiť od viery. Avšak nestalo sa tak. Dorota dievčatám dohovárala, a ony zahanbené a povzbudené, znovu prehlásili, že chcú zotrvať vo viere v Krista a za svoje zapretie konať pokánie. Obe boli za to umučené v kotli naplnenom vriacou smolou. Sapricius nariadil, aby aj Dorota bola umučená. Ona na to odvetila: „Učiň, čo zamýšľaš, aby som skoro videla Toho, po ktorom túži moja duša. Z lásky k Nemu sa nebojím ani mučenia, ani smrti.“ Pre Dorotu prišla vytúžená hodina.
Sudca ju odsúdil na smrť mečom, pričom ona na to radostne zvolala: „Pane, buď zvelebený za to, že ma voláš do raja a k svadbe.“ Dorota kráčala na smrť ako na svadbu. Bol búrlivý zimný deň, ľadový vietor burácal krajom a sneh zahaľoval zem i oblohu šedým smutným rúškom. Ale mučenica s úsmevom povedala: „Hľaďte, ako pustá a nevľúdna je táto zem! Blažená som, že idem do krajšieho kraja, kde sa nebeský blankyt nikdy nezahaľuje mrakom, kde ustavične vanie jarný vzduch, nivy sa zelenajú a v záhrade môjho snúbenca trbliecú sa ľalie, kvitnú vonné ruže a zrejú sladké plody. Ako plesám, že smiem už vstúpiť do tohto raja!“ Náhodou započul tieto slová mladý úradník Theofil, ktorý si rád z kresťanov robil žarty. Pristúpil k svätej a posmešne jej povedal: „Nevesta Kristova, tak mi pošli zo záhrady svojho snúbenca kyticu tých krásnych ruží a košík sladkého ovocia, ktoré tam budeš trhať.“ Svätá panna vážne pohliadla na posmievača a povedala: „Stane sa, čo si žiadaš; dostaneš ruže i ovocie, len buď hoden toho daru!“
Na popravisku sv. mučeníčka pokľakla a modlila sa. Tu k nej pristúpil malý chlapček, ktorý mal v ruke košík a v ňom tri ruže a tri jablká. Povedal: „Milá sestra, tvoj Snúbenec ti toto posiela.“ Ona mu potom povedala: „Dones to tajomníkovi Theofilovi, že mu posielam, čo si praje.“ Po týchto slovách bola sťatá mečom a jej duša sa s radosťou vzniesla do nebeského raja.
Theofil v spoločnosti svojich veselých priateľov žartovne rozprával, že každú chvíľu čaká z raja krásne kvetiny a ovocie, ktoré mu pekné dievča odtiaľ sľúbilo poslať. Tu k nemu pristúpil chlapec s košíkom, v ktorom boli svieže ruže a jablká, povediac: „To ti posiela Dorota zo záhrady svojho Snúbenca.“ Theofil zrazu zvážnel. Jeho duch sa otvoril nebeskému svetlu. Uveril v Krista a vyznal svoju vieru, za čo bol natiahnutý na škripec, trhaný železnými hákmi a pálený pochodňami. V preveľkých mukách sa takto modlil k svojmu Spasiteľovi: „Kriste, Synu Boží, vyznávam Ťa: Uveď ma do zboru svojich vyvolených!“ Theofil blažene skonal a svoju dušu odovzdal do rúk Božích v roku 303.
Život svätej Lucie
Podľa Tradície žila v Syrakúzach na ostrove Sicília. V detstve často navštevovala hroby svätých mučeníkov a keď rozjímala nad ich čnosťami, vrúcne si priala, aby ich mohla nasledovať. Zvlášť si ctila a vzývala o príhovor svätú Agátu, ktorá zomrela za vieru v Krista v Katánii na Sicílii. Raz Luciina matka ochorela. Lucia ju presvedčila, aby išli k hrobu sv. Agáty a s vierou sa pomodlili za jej uzdravenie. Keď sa Lucia modlila za matku, zjavila sa matke svätá Agáta a oznámila jej, že bude uzdravená, čo sa aj stalo. Keď Lucia dorástla v pekné dievča, uchádzal sa o jej ruku pohanský mladík a matka mu sľúbila dať svoju dcéru za manželku. Keď sa Lucia o tom dozvedela, povedala: „Drahá matka, nehovor mi o smrteľnom ženíchovi. Už dávno som sa zasnúbila nesmrteľnému ženíchovi, Ježišovi Kristovi. Daj mi moje veno, aby som ho dala Kristovi v chudobných a trpiacich osobách.“ Matka odvetila: „Veno, ktoré ti prináleží, ti vydám. Avšak moje dedičstvo a svoj vlastný podiel si ponechám až do smrti a až potom budeš ním môcť voľne nakladať.“ Lucia povedala: „Matka, počuj moju radu. Kto dáva Bohu iba to, čo umierajúc beztak musí opustiť, ten zo svojho daru nemá zásluh. Ak chceš však učiniť Bohu milú obetu, obetuj z toho, čo by si mohla ešte užívať, dokiaľ si živá; tak budeš mať zásluhu u Boha.“ Eutychia počúvla svoju dcéru; obidve rozdali svoje klenoty i statky a výťažok rozdali chudobným. Nechali si len toľko, koľko potrebovali na obživu. Keď sa Luciin nápadník dozvedel, že stratil nádej na veno i na sobáš, obžaloval Luciu, že je kresťanka. Sudca Paschasius vyzval Luciu, aby obetovala bohom, ale svätá panna odvetila: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta.“(Jk 1,27). To som učinila. Rozdala som svoj majetok chudobným a takto ho obetovala živému Bohu.“ Sudca na to: „Takéto spiatočnícke veci hovor svojim spoluveriacim; mňa neoklameš; ja som strážca a vykonávateľ cisárskych rozkazov.“ Lucia: „Ty si počúvaj cisárske rozkazy, ja poslúcham rozkazy Božie; ty sa boj smrteľných kniežat, ja sa bojím Boha večného. Ty konaj, čo sa ti páči, ja budem konať, čo je k môjmu blahu.“ Sudca: „Je pravda, že si premárnila svoj majetok s ľuďmi daromnými, ktorí nepracujú?“ Lucia odmietla výčitku: „Uložila som svoj majetok bezpečne a nikdy som nemala spoločenstvo s ľuďmi, ktorí telo i dušu poškvrňujú. Takýmito zvodcami sú všetci, čo ľudské duše vytrhávajú z Božieho náručia, vierolomne ich zvádzajú a nútia ich, aby obetovali mŕtvym modlám.“ Sudca sa rozkričal: „Však umĺknu tvoje slová, až bude spievať korbáč“. Lucia: „Slová, ktoré hovorím, sú mi vnuknuté Duchom Božím.“ „Ty teda máš Ducha Božieho?“ – spýtal sa sudca. „Áno, povedala Lucia, „apoštol hovoril, že kto žije zbožne a čisto, je chrámom Ducha Svätého a Duch Boží že s ňom prebýva.“ Sudca jej pohrozil: „Toho Ducha Božieho vypudím z teba v dome neresti. Teda zvoľ si: Buď poslúchneš cisársky rozkaz a obetuješ bohom alebo dám vykonať, čím som ti pohrozil.“ “ Lucia povedala: „Ak sa mi stane násilie, neutrpí moja čistota úhony; áno, ešte i nový veniec mi pribudne.“ Vojaci vztiahli na ňu ruky, aby ju odviedli. Ona však ostala stáť akoby držaná neviditeľnou mocou, takže nemohli ňou pohnúť z miesta. Paschasius tvrdil, že je to kúzelníctvo. Ale Lucia mu odvetila: „Teraz môžeš jasne vidieť, že Duch Svätý je vo mne, vzdaj sa teda svojej nevery.“ Sudca sa rozhneval a dal ju upáliť. Božou mocou však oheň zhasol, a preto jej kat vrazil dýku do hrdla. Stalo sa to v roku 304. Pokojne prijala mučenica smrteľnú ranu a žila ešte niekoľko hodín, povzbudzujúc pritom kresťanov, aby vytrvali vo viere. Sláva svätej Lucie sa rozniesla po celom kresťanskom svete.
(Upravené podľa Naše Světla a Cirkev Víťezná)
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXVII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxvii.-.html
