Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXVI.)
Svätý Január, biskup a mučeník († 305)
Začiatkom štvrtého storočia zúrili pohanskí vladári za ukrutného cisára Diokleciána proti kresťanom po celej rozsiahlej krajine rímskej. Sv. biskup Január nebál sa nebezpečenstva, navštevoval z Beneventu svojich podriadených kňazov a povzbudzoval ich k plneniu povinností a ku stálosti vo vyznávaní sv. viery v tých krvavých časoch. V Misene neďaleko Neapolu účinkoval horlivý, učený a zbožný diakon Sosius, ktorého sv. biskup Január veľmi miloval. Tento mladučký diakon naplnený bol takou milosťou Ducha svätého, že ho všetci ľudia zvelebovali. Sv. Január navštevoval ho často, aby sa sám rozohrial a posilnil v bázni Božej a v dokonalosti, i potešil jeho učeným spoločenstvom. V Misene bol hrob Kananejskej Sybilly, ktorý pohania navštevovali a sv. Január mal príležitosť týmto zaslepencom pravého Boha ohlasovať. Keď jedného dňa sv. Január do Miseny prišiel, našiel diakona Sosiusa v kostole, kde veriacim sv. Evanjelium vysvetľoval. Sv. biskup stal si medzi veriacich, a reč diakonova dojala ho hlboko, i poslúchal ohnivú reč učeného a zbožného mladého sluhu Božieho s dychtivosťou. Pri konci kázne uzrel zadivený biskup skvelý plamienok nad hlavou rečníka. Po dokončení služieb Božích objal sv. Január diakona svojho a poľúbil ho na tvár, i oznámil zhromaždeným veriacim svoje videnie. Sosiusovi prorokoval, že sa stane mučeníkom. A nezadlho vyplnilo sa predpovedanie sv. Januára.
Miestodržiteľ Kampanie, menom Drakoncius, počul o horlivom účinkovaní zbožného diakona Sosiusa, dal ho chytiť a pred svoj súd pohnať. I vyzval pohan sv. diakona, aby krajinským bohom obetoval. Sosius riekol smelo: «Bože, zachráň mňa, žeby som sa dopustil takej bezbožnej ohavnosti a zneuctil svoje sväté náboženstvo, ku ktorému sa od útlej mladosti priznávam.» Nahnevaný miestodržiteľ zahrozil mukami. Sosius riekol odhodlane: «Nič ma neodlúči od lásky môjho Spasiteľa, nie zármutok a strach, nie hlad a nahota, nie nebezpečenstvo a prenasledovanie, ani meč nie.» Táto smelá odpoveď rozdráždila Drakonciusa tak, že rozkázal sv. diakona bičovať do krvi a do žalára v Pozzuole (teraz Puteoli) hodiť, kde ho kati hladom a mučením trýznili. Keď sa o tej surovosti pohanov dozvedel diakon Prokulus a dvaja kresťanskí mešťania, Eutyches a Akucius, podplatili žalárnika a navštívili sv. Sosiusa, aby ho potešili, povzbudili a občerstvili. V meste potom zatracovali verejne surové nakladanie s nevinným diakonom. Keď to počul miestodržiteľ Drakoncius, dal i týchto troch smelých vyznávačov chytiť a do toho istého žalára zbičovaných a domučených hodiť. Ako náhle počul sv. Január, čo sa s jeho diakonmi a veriacimi deje, ponáhľal sa do Pozzuola, vymohol si prístup do žalára, tešil uväznených vyznávačov, zaopatril ich pokrmom a častejšie ich navštevoval, aj keď mesto Benevent od Pozzuola veľmi vzdialené bolo.
Cisár Dioklecián odvolal Drakonciusa a vymenoval za miestodržiteľa do Kampanie ešte zúrivejšieho pohana, menom Timothea, keď medzitým horliví vyznávači v Pozzuole už vyše roka v žalári sa trápili. Timotheus prišiel do mesta Noly, i žiadal od vladára, aby mu predostrel všetky súdobé spisy, ktoré za jeho predchodcu pri vypočutí obžalovaných kresťanov zhotovené boli, aby svoj výrok nad vinnými mohol vyniesť. Keď ich pozorne prečítal, pýtal sa, čo sa stalo s diakonom Sosiusom a s jeho spoluväzňami, lebo v listinách len o ich uväznení spomienka bola. Vladár mestský povedal Timotheovi, že sú Sosius a jeho súdruhovia posiaľ v Pozzuole v žalári zavretí, a že ich Január, biskup z Beneventu i so svojimi kňazmi často navštevuje a ku stálosti v ich náboženstve povzbudzuje. Hneď poslal Timotheus vojakov do Beneventu, aby sv. Januára chytili a do Noly doviedli.
Sv. Január bol predvedený pred miestodržiteľa, ktorý ho oslovil, aby Spasiteľovi zlorečil a štátnym bohom obetoval. Horlivý biskup riekol, že je kresťanom a hlavným duchovným pastierom a čo taký, pravého Boha nezneuctí a modlám obetovať nebude a že je hotový všetky muky, áno i najukrutnejšiu smrť podstúpiť. Ukrutný pohan rozkázal katom, aby do pece tri dni kúrili a potom sv. Januára do nej vhodili. Tak sa i stalo, lebo po troch dňoch vyvliekli kati svätého biskupa zo smradľavého žalára a hodili ho do rozžiarenej pece. Ale všemohúci Boh zachránil svojho verného sluhu od všetkého úrazu. Svätý Január stál prostred ohnivej pece a prespevoval Bohu chválospevy. Keď vyšiel svätý Január neporušený z ohnivej pece, zúril od zlosti zaslepený pohan, ktorý ten zázrak za čarodejníctvo považoval. I dal svätého biskupa bičovať a neľudsky mučiť. Celý krvou zaliaty hodený bol svätý Január do žalára. A Boh potrestal zúrivého pohana, že na obe oči oslepol. Vo svojej biede zavolal ukrutník sv. biskupa ku sebe, aby ho uzdravil. Sv. Január modlil sa k Bohu, aby divom oslávil svoje meno, a Timotheus zase dostal zrak. Sv. Január riekol uzdravenému miestodržiteľovi: «Či už uznávaš, hriešniku, že moc pravého Boha, ktorému sa klaniam, je veľká? Oj, keby i teba k poznaniu pravdy a ku pokániu priviedol a odpustil tvoje mnohé ťažké hriechy!» Ale napriek tomu, že mu Boh na prosbu sv. Januára zázračne zrak navrátil, a svätý mu dobre prial, ostal predsa zaslepený pohan zatvrdnutým, ba áno, dal znovu svojho dobrodinca bičovať a ako čarodejníka do žalára zavrieť, aby neskôr na smrť bol vedený.
Keď to počuli kňazi a veriaci v Benevente, zarmútili sa veľmi, poslali do Noly diakona Festa, a lektora Desideria, ktorý v chráme sv. Písmo čítaval, ku sv. vysokému pastierovi, aby mu v trápení po ruke boli. Sotva dozvedel sa o tom Timotheus, dal ich tiež chytiť; a keď neohrozene svoju kresťanskú vieru vyznávali a modlám obetovať nechceli, hodil ich do žalára.
O niekoľko dní odišiel miestodržiteľ Timotheus z Noly do Pozzuola, kde chcel k obveseleniu pohanského ľudu v divadle hry, v ktorých odsúdenci s divými zvermi zápasiť mali, usporiadať, aby sa zavďačil a pomstu nad nenávidenými kresťanmi dokonal. Rozkázal preto pri svojom odchode vojakom, aby biskupa Januára a jeho dvoch kňazov, Festa a Desideria v okovách za ním priviedli. V Pozzuole hodili vojaci vyznávačov do žalára, v ktorom sa diakoni Sosius a Prokulus, ako i horliví kresťania Eutyches a Akucius nachádzali. Všetci sa zaradovali, že sa spolu zišli a že stanú sa mučeníkmi pre svojho Spasiteľa, i prespevovali chválospevy Bohu cez celú noc. S túžbou a radosťou očakávali budúce ráno, v ktorom vyliať mali svoju krv za pravdu kresťanského náboženstva a obsiahnuť korunu mučenícku.
Na druhý deň ráno sa začali krvavé hry v divadle. Veľké množstvo pohanov sa zhromaždilo v divadle, aby sa nasýtilo pohľadom na vyliatu kresťanskú krv. Prišiel krvilačný Timotheus s vladármi a sudcami a rozkázal vojakom, aby priviedli uväznených kresťanov. Sv. mučeníci vstúpili s veselou tvárou do divadla a na ich čele sv. Január, ktorý svojich kňazov a veriacich k nastávajúcemu boju oduševňoval. Všetci poznamenali sa znamením sv. kríža, keď miestodržiteľ pokynul, aby kati levov a tigrov zo železných klietok do arény vypustili.
Levy a tigre sa vyrútili z klietok, zarevali strašne a veľkými skokmi sa hnali na sv. mučeníkov. Pohania jasali. Zrazu zastali divoké šelmy vo svojich skokoch, hodili sa ako omráčené k zemi a blížili sa krotké, ako baránkovia k nohám modliacich sa kresťanov. Pohania zarazili sa, oni chceli vidieť tiecť kresťanskú krv, chceli popásť svoje krvilačné oči na mŕtvolách a na ohryzených ľudských kostiach; i videli miesto toho v aréne víťaziacich ľudí nad divými zvermi a lačné šelmy, ktoré svoju divokosť odložili a na svoj hlad zabudli.
Mnohí pohania hneď sa obrátili a 5000 z nich prijalo sv. krst. Mnohí zaslepenci vykrikovali a šomrali ako pri nezdarenom obyčajnom divadle. Timotheus, ktorý chcel sa pohanom zavďačiť a svoje namáhanie zničené videl, triasol sa od hanby a od zlosti, rozkázal preto katom, aby sv. Januára a jeho spoločníkov z divadla odviedli a za mestom postínali. Bol by ich dal na mieste usmrtiť, ale bál sa, že zase budú zázračne vyslobodení a že ho rozhnevaný ľud samého zabije. S veselou mysľou poberali sa sv. mučeníci pomedzi vojakov von z mesta Pozzuolu až prišli k žriedlam.
Sv. Január pokľakol si a modlil sa hlasno: «Pane Bože náš, do Tvojich rúk porúčame duše svoje!» Vzal ručník, zaviazal si oči a naklonil svoju hlavu. Kat uderil mečom tak silno, že s hlavou aj jeden prst ruky mu odťal. Za svätým biskupom sťatí boli i jeho spoločníci. To stalo sa r. 305, dňa 19. septembra. Mŕtve telá sv. mučeníkov pochovali veľmi počestne nábožní kresťania blízko mesta Pozzuola.
Okolo r. 400 vyzdvihnuté boli ostatky svätého Januára a jeho spoločníkov. I uložené boli ostatky svätého Prokula, Akucia a Eutyeha v chráme Pozzuolskom (teraz Puteoli), svätého Festa a Desideria v Benevente a Sosiusa v Misene. Keď v Neapole bol vystavaný chrám k úcte svätého Januára, prenesené boli jeho ostatky do Neapolu. Prechovávajú sa teraz v kaplnke, podľa jeho mena nazvanej pod hlavným oltárom arcibiskupského chrámu. V tom istom chráme nachádza sa i druhá kaplnka; pokladom nazvaná, v ktorej prechováva sa hlava a krv sv. Januára vo dvoch ampulkách. Kto 1. mája, 19. septembra alebo 16. decembra do toho chrámu vkročí, uzrie veľké množstvo ctiteľov sv. Januára, ktorí z ďaleka sem putujú, aby svoju pobožnosť vykonali, i aby videli ten zázrak, ktorý sa dosiaľ tam deje. Keď sa donesú nádobky s uschnutou krvou svätého blízko ku jeho hlave, začne krv vrieť, prúdiť sa a peniť, akoby bola čerstvá. Túto kaplnku dalo mesto Neapol vystavať r. 1529 z vďačnosti, že na orodovanie sv. Januára toho roku morová rana prestala zúriť. Často krát vyhadzoval neďaleký Vesuv oheň, ohnivé skaly a aj popol padal i na mesto Neapol, a ohnivá láva (rozpustené ohnivé skaly) tiekla k nemu a hrozila zničiť mesto. Sopka táto v 5. a 7. storočí tak zúrila, že obloha nebeská až po Carihrad dymom a popolom bola zatemnená. Veriaci kresťania vzývali v takomto nebezpečenstve vždy sv. Januára o príhovor, i boli vyslyšaní. To sa stalo menovite roku 685, 1631, 1698 a 1707. V poslednom roku nesené boli ostatky svätého v skvostnej rakve v slávnostnom sprievode do kaplnky na úpätí Vesuvu a večer uzreli naradovaní veriaci hviezdičky na predtým zachmúrenom nebi. Mesto Neapol oslavuje svätého Januára čo svojho patróna. Sv. Január vyobrazuje sa v biskupskom rúchu, s mečom v ruke.
Modlitba.
Milostivý Bože, ktorý nás každoročnou slávnostnou pamiatkou Tvojich sv. mučeníkov, sv. Januára a jeho spoločníkov obveseľuješ, popraj nám láskavo, žeby sme sa účastnými stali ich zásluh a ich príklady mohli nasledovať. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.
Svätá Potamiana z Alexandrie, panna a mučenica († 202)
Potamiana bola vychovávaná v Alexandrii vlastnou matkou Marcelou a ďalšie vzdelania získala od slávneho Origena. Vynikala telesnou krásou. Preto ju chcel jej pohanský pán, ku ktorému sa dostala za otrokyňu, zviesť ku hriechu. Ale zbožná panna so všetkou rozhodnosťou odbila jeho hriešny nápad. Plný hnevu ju bezbožník odovzdal miestodržiteľovi Aquilovi, dúfajúc, že sa poddá. Márne však bolo prehováranie; i dal ju miestodržiteľ bičovať a vyhrážal sa jej, že ju vydá divokým vojakom, aby ju stýrali. Rozsudok znel: mala byť odhalená a vrhnutá do vriacej smoly. Prosila však, aby ju aspoň od verejnej hanby uchránili a do kotla hodili oblečenú. Vyhoveli jej. Keď ju potom viedli na smrť, tak mnohí nemravní ľudia chceli cudnú pannu zhanobiť a hovorili najhanebnejšie reči. Ale vojak Bazilides, ktorý ju sprevádzal, zahnal bezbožníkov a ochránil ju. Za to mu svätica vyprosila od Boha milosť sv. viery a mučeníctvo. Napokon bola vrhnutá do kotla, kde ponorená až po krk vo vriacej smole, vypustila ducha do rúk svojho Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. Zároveň bola upálená i jej matka a to dňa 22. 6. roku 202. za cisára Alexandra Severa.
Poučenie
Šaty chránia pred necudnosťou a zároveň označujú pohlavie a stav. Viac stavov má svoj zvláštny určitý odev. Ale podľa šiat ženských často nepoznáš ich stav, pretože ich zneužívajú k márnostiam a vypínavosti.
Modlitba
Všemohúci Bože, ktorý si posilňoval svoju sv. mučenicu Potamianu, a ona si uchovala panenstvo a vytrvala v mučeníctve. Pomôž svojou milosťou všetkým, ktorých cnosť je v nebezpečenstve, aby boli hotoví radšej umrieť, než svoju nevinnosť a Teba stratiť. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
(Z knihy Obrázkový život svatých pro školu a dům, 1892, s. 358 – 359)
Svätý Kalixt I., pápež a mučeník († 223)
Po mučeníckej smrti sv. Petra, ktorý bol prvým pápežom, prvou viditeľnou hlavou sv. cirkvi a námestníkom Kristovým na zemi, podstúpilo v prvých storočiach viac než tridsať pápežov mučenícku smrť za vieru Kristovu a medzi nimi vyniká sv. Kalixt, ktorého blahoslavenú pamiatku sv. cirkev dnes si pripomína.
Sv. Kalixt sa narodil v druhom storočí v svetovládnom Ríme a pochádzal zo staroslávnej rodiny Domicia. Po smrti pápeža sv. Zefyrína bol vyvolený roku 219 na stolicu sv. Petra v Ríme. Keď začal riadiť sv. cirkev, bol rímskym cisárom po zavraždení Makrina od roku 218 Avitus Bassianus, vnuk Karakallov, ktorý najskôr v Sýrii ako najvyšší žrec Apolóna, bôžika slnka, žil a preto i Heliogabalus sa menoval. Počas vlády sa preslávil ukrutnosťou, zverským životom, zhanobil smilstvom cisársky trón a znemravnil i popredných Rimanov, ktorí ho nasledovali v najhnusnejších nepravostiach.
Kresťanov síce neprenasledoval, ale nútil ich, aby sa klaňali modle slnka. Pápež Kalixt cítil veľký bôľ nad touto všeobecnou skazenosťou v Ríme a po celom štáte, i modlieval sa neustále k milostivému Bohu, aby Ho zmieril, aby On ráčil zamedziť všeobecnú skazu mravov; i dovolal sa milosti Božej na obrátenie zaslepených pohanov a na rozšírenie sv. cirkvi. K tomuto zámeru nariadil spoločné modlitby a prísne pôsty suchých dní (tzv. kántry), ktoré už od sv. apoštolov do sv. cirkvi boli uvedené.
Nemravný a ukrutný Heliogabalus bol zavraždený od svojej telesnej stráže roku 222 a na trón cisársky bol povýšený Alexander Severus, pravnuk cisára Septima Severa. Mladý cisár bol síce pohanom, ale bol veľmi naklonený kresťanom, ktorí toho času v Ríme boli veľmi rozšírení. Jeho matka, Júlia Mammea, panovala počas cisárovej nedospelosti. Na dvor cisársky povolala slávneho Origenesa, o ktorého svätej učenosti v Antiochii počula, aby ju vo sv. náboženstve vyučoval. Zbožný a horlivý učiteľ cirkevný Origenes sa zdržiaval po dlhší čas pri cisárskom dvore a vyučoval cisárovnú Mammeu a syna jej Alexandra Severa sv. náboženstvo, a potom sa navrátil ku svojim spisovateľským a učiteľským prácam.
Cirkevný dejepisec Euzébius (r. 270—340) píše o nej: «Keď bola niekedy zbožná a opravdivo cnostná žena, nuž bola takou Júlia Mammea.» Ona vychovávala nadaného syna veľmi starostlivo. A keď potom Alexander Severus prevzal vládu, žil veľmi cnostne a spravodlivo. Svoje práce začínal s modlitbou v domácej kaplnke (larium), v ktorej mal sochy Pána Ježiša Krista, sv. apoštolov, Abraháma popri sochách pohanských Apolóna z Tyany a Orfea. Pohan Lampridius rozpráva, že Alexander Severus zamýšľal v Ríme vystaviť chrám k úcte Pána Ježiša Krista; ale jeho radcovia sa pýtali v pohanskom chráme veštca a veštba (orákulum) odpovedala, že potom celý svet stane sa kresťanským a iné (pohanské) chrámy ostanú prázdne. Cisár sa bál vzbúrenia pohanov, i odstúpil od stavby kresťanského chrámu, ale pritom dovolil kresťanom, že si smeli stavať chrámy. Istému pohanskému hostinskému, ktorý sa u cisára žaloval, že kresťania na jednom pozemku v Ríme, kde on chcel hostinec mať, chystajú sa postaviť svoj chrám, odvrhol žalobu a riekol: «Na každý spôsob je lepšie, aby bol Boh na tom mieste akýmkoľvek obradom ctený, než aby sa tam jedlo a pilo.» Často opakoval slová, ktoré počul od kresťanov: «Čo nechceš, aby ti druhí činili, nečiň im ani ty.» A tieto slová dal napísať zlatými písmenami nad hlavnou bránou svojho paláca.
Mladý cisár si veľmi ctil pápeža sv. Kalixta a obdivoval jeho obozretnosť, s akou si volil mužov, ktorých chcel vysvätiť za kňazov. Často predstavoval príklad pápežov svojim vysokým úradníkom a národu, keď mal obsadiť nové štátne úradnícke miesta. A keď takýmto spôsobom sv. otec Kalixt od cisára dobre zmýšľajúceho, nemal sa čoho obávať, usiloval sa bez prekážky rozširovať kráľovstvo Božie v Ríme a v celom štáte a ohlasovať úctu jediného pravého Boha zaslepeným pohanom. Roku 224 vystavil sv. Kalixt kostol na tom mieste za riekou Tiberou, kde bolo pôvodne stavisko pre vyslúžilých vojakov (taberna meritoria). Na tom istom mieste v Ríme vystrekol za času cisára Augusta, v deň narodenia Krista Pána v Betleheme, olejový prameň, ktorý celý deň tiekol a s Tiberou sa zmiešal. Preto obľúbil si sv. Kalixt toto pamätné miesto pre chrám, k úcte Panne Márie zasvätený, ktorý bol neskôr síce zborený, ale v štvrtom storočí (roku 349) za pápeža Júlia I. zase vystavaný, a ktorý podnes stojí pod menom «Basilika Panny Márie za Tiberou.»
Toho pokojného času rozšíril a ozdobil sv. Kalixt i podzemný cintorín na ceste Appiovej, ktorý podnes menuje sa «Katakombou sv. Kalixta» a spojil ho s kata-kombami sv. Sebastiána, kde zbožná pani rímska Lucina telo sv. mučeníka Sebastiána pochovala. Nad bránou, ktorá vedie do toho prvého podzemného cintorína je nápis: «Toto je hrobka slávneho pápeža Kalixta a mučeníka.» Kto ho navštívi so srdcom kajúcnym, obdrží po vykonanej spovedi úplné odpustenie hriechov pre slávne zásluhy 124.000 sv. mučeníkov, ktorí tam v prvých storočiach boli pochovaní. Tam je i podzemná kaplnka, ktorej strop je ozdobený krásnymi obrazmi sv. mučeníkov, medzi ktorými stojí dobrý Pastier, Ježiš Kristus. V stene nachádza sa dvanásť do oblúku okrúhle stavaných hrobov, okolo steny je mramorová lavica, v jednom uhle kazateľňa. Na tejto kázaval sv. Kalixt veriacim počas prenasledovania a slúžieval sv. omšu na oltári, ktorý stojí uprostred kaplnky nad otvoreným hrobom, v ktorom niekedy telá sv. apoštolov Petra a Pavla odpočívali. Nižšie na ceste Appiovej sú katakomby sv. Sebastiána; i tieto podzemné chodby, okrášlil sv. Kalixt.
V jednej podzemnej kaplnke týchto katakomb prechováva sa posiaľ hlava sv. Kalixta. V týchto podzemných hrobkách sa rád zdržoval a rozjímal nie jeden sv. muž a medzi inými slávnymi, aj spisovateľ sv. Hieronym ( r. 419). Tu sa schádzavali prví kresťania so svojimi pápežmi, biskupmi a kňazmi v nočnom čase ku službám Božím a kde telá sv. mučeníkov tajne pochovávali. A sv. Kalixt nestaral sa len o stavanie chrámov a zriaďovanie tajných miest na pochovávanie sv. mučeníkov, on chcel pretvoriť i srdcia pohanov v chrámy Ducha svätého. Aj keď cisár Alexander Severus mal v obľube sv. Kalixta a ctil si kresťanov, ba ani im neprekážal v službách Božích, predsa pohania sužovali kresťanov, menovite vplyvný Ulpian a žreci, preto boli kresťania v tých podzemných chodbách často ráz nútení tajne služby Božie odbavovať.
Jedného dňa zhorela časť staroslávneho Kapitoliuma a v chráme pohanského bôžika Jupitera (Paroma) sa rozpustila ľavá ruka tejto modly, ktorá bola z rýdzeho zlata. Žreci Jupiterovi a anguri (hádači) prosili cisára Alexandra Severa, aby zriadil slávnostné obety ku zmiereniu bohov. Cisár privolil. Keď žreci položili obety na oltár, udrel hromový blesk, ktorí zničil oltár s obetami a pobil žrecov. Všetci pohania v Ríme sa triasli hrôzou a mnohí utekali z mesta. Niektorí bežali cestou Appiovou a zbadali, že sv. pápež Kalixt sa poberal s mnohými kňazmi do jedného domu v záhradách.
Konzul Palmacius sa zamiešal medzi kresťanov a nepoznaný vypátral tajný vchod do katakomb, kde sv. Kalixt vykonával Božie služby. Ihneď sa vrátil pohan Palmacius do mesta k cisárovi a žaloval, že vraj kresťania sú príčinou toho nešťastia, ktoré sa v chráme pohanskom stalo a že sú teraz pri bohoslužbe svojej zhromaždení, aby vyprosili od Boha ešte väčšiu pohromu na večné mesto. Cisár ctil a miloval kresťanov, ale nemohol utíšiť vzbúrených zaslepených pohanov, aby kresťanov neprenasledovali. Palmacius zobral vojakov a ponáhľal sa zo vzbúreného mesta, aby zajal sv. Kalixta a popredných kňazov a kresťanov. Sv. Kalixt opustil katakomby a vracal sa domov. Keď vojaci sv. starca chceli zajať, oslepli. Naľakaný Palmacius vrátil sa k cisárovi, oznámil, čo sa stalo, a prosil ho o dovolenie, aby smel všetkých kresťanov nútiť, že by bohom rímskym obetovali, aby hnev ich bol upokojený, i že by dopustil tých kresťanov smrťou trestať, ktorí by obetovať nechceli.
Cisár tíšil zúrivca a zastával kresťanov, že nie sú príčinou toho nešťastia. Ale Palmacius povolal všetkých mešťanov do chrámu k slávnostným obetám, a prikázal vojakom, aby tých kresťanov, ktorí by do chrámu neprišli, uväznili. Ale v tom okamihu, čo Palmacius so žrecmi obety modlám prinášať chcel, vstúpila vestalka (panna pohanská, ktorá obsluhovala chrám bohyne Vesty a udržovala v ňom večný oheň, podobná kresťanským mníškam) do pohanského chrámu a ohlasovala povýšeným hlasom veštbu (orákulum): «Boh kresťanov je pravý Boh a bude trestať tvrdohlavý Rím ešte väčšími pokutami!» Zdesení pohania sa preto rozutekali a zanechali svoje obety.
Palmacius sa ponáhľal ku sv. Kalixtovi, hodil sa mu k nohám a prosil o prijatie do sv. cirkvi. Sv. Kalixt vyučil rímskeho konzula vo sv. viere a pokrstil ho. Na druhý deň vyučil kňaz sv. Kallepodius celú rodinu Palmaciovu, počítajúcu štyridsať duší, vo sv. viere a pokrstil ich. Toto obrátenie na vieru Kristovu vzbudilo v Ríme veľkú pozornosť a rozhorčenie u pohanov. Zúriví pohania prepadli dom Palmaciov, poviazali ho a dovliekli pred cisára. Cisár pokarhal bývalého konzula, že zapríčinil veľké pohoršenie a riekol: „Ako si mohol urobiť tento krok a opustiť nesmrteľných bohov ?“ I odovzdal ho senátorovi Simpliciovi, aby ho nahovoril ku navráteniu sa k viere rímskej. Rozhorčení pohania sa utíšili, a to chcel docieliť mladý cisár; lebo sa obával o svoju korunu. Márne sa namáhal Simplicius, aby Palmacia od pravej viery odviedol. Palmacius odhalil mu krásnu náuku Kristovu, totiž náuku lásky k Bohu a k blížnym, opísal mu ničomnosť a hriešnosť modlárstva, a poukázal na divy aj zázraky, ktoré dobrotivý Boh na potvrdenie pravdy Kristovho učenia činí.
Simplicius prosil Palmacia, aby orodoval za jeho nemocnú manželku u pravého Boha, ktorý robí také divy. Palmacius sa skrúšene modlil k milostivému Bohu a modlitba jeho bola vyslyšaná. Manželka Simpliciova sa náhle uzdravila. Simplicius s manželkou prijali kresťanskú vieru, a povolali do svojho domu sv. Kalixta, aby ich oboch a celú rodinu ich, ktorá obsahovala počet 68 duší, vo sv. náboženstve vyučil a pokrstil. Sv. Kalixt, aby nových kresťanov vo viere utvrdil, zanechal v dome Simpliciovom zbožného kňaza Kallepodia. Zúriví pohania, vedení Ulpianom, oborili sa druhého dňa na dom Simpliciov a umučili všetkých novo pokrstených kresťanov. Cisár nebol v stave prekaziť toto vraždenie.
Sv. Kalixt pochoval mŕtve telá sv. mučeníkov v katakombách, ktoré sv. Lucina založila a on rozšíril a okrášlil. Telo sv. Kallepodia hodili zúrivci do Tibery, ktoré sv. Kalixt tak dlho dal hľadať, až ho nábožní kresťania našli a v podzemných hroboch slávnostne pochovali. Keď sv. Kalixt aj vznešených Rimanov Félixa a Blandu pokrstil, uväznil ho Ulpian, zarytý nepriateľ kresťanov a vladár rímsky. V žalári uzdravil svätý Kalixt nemocného vojaka Privata zázračným spôsobom od hnusnej nemoci. Keď sa o tom dozvedel Ulpian, že uzdravený Privatus sa stal kresťanom, dal ho zabiť kyjakmi.
Za svojho úradovania vysvätil sv. Kalixt osem biskupov, šestnásť kňazov a štyroch diakonov. Roku 223, vzbúrili sa zase v Ríme pohania za vladárenia Ulpiana, zarytého nepriateľa kresťanov, napadli na námestí dom svätého Kalixta, v ktorom býval, vyhodili ho z okna, kameňovali ho a polomŕtveho zhodili do studne, kde potom zomrel. Cisár Alexander Severus nemohol prekaziť mučenícku smrť cteného pápeža, lebo bol zaneprázdnený vojnami a záležitosťami štátu; i sám bol zavraždený vojenským vodcom Maximinom, sedliackym synom z Trácie, roku 235, ktorý uchvátil takto cisársku korunu. Také búrlivé to boli časy!
Mŕtve telo sv. Kalixta I. bolo pochované nábožnými kresťanmi v katakombách; neskôr bolo prenesené do chrámu Panny Márie za Tiberou, ktorý sám vystaval, kde sa až podnes pod hlavným oltárom prechováva. Na mieste, kde sv. Kalixt bol umučený, bol neskôr vystavený chrám k jeho pocte, ktorý podnes nosí jeho meno. Aj tá studňa, do ktorej bol hodený, sa dodnes ukazuje v tomto chráme. Svätý Kalixt sa vyobrazuje v pápežskom rúchu, ako dáva požehnanie, za ním vidieť kresťanský chrám a u nôh zrútené, zničené modly.
Modlitba
Ó Bože, ktorý dobre vieš, že my pre svoju slabosť k dobrému sme nedostatočnými, posilňuj nás Svojou milosťou, aby sme podľa príkladu Tvojich svätých nadovšetko Teba milovať mohli. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.)
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXV.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxv.-.html