Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXVII.)
Svätý evanjelista a mučeník Marek († 67)
(sviatok má 25. apríla)
Marek bol židovského pôvodu z kmeňa Lévi a pôvodne sa volal Ján. Až neskôr prijal meno Rimanom obľúbené Marek (=v preklade „mierny“. Porov. Sk 13, 5.13; 15,39; 12,12) Na vieru v Ježiša Krista ho obrátil svätý apoštol Peter, ktorý ho nazýva svojim duchovným synom. Marek sa stal žiakom sv. Petra, ale taktiež na zúčastnil i misijných ciest apoštola Pavla.(Napr. Sk 12,25) Okolo r. 62 pomáhal kázať apoštolovi Pavlovi v Ríme a v roku 64 podobne v tomto meste, nazývanom Babylon, hlásal Božie slovo spolu v apoštolom Petrom. (1 Pt 5, 13) Marek na prosby rímskych veriacich napísal evanjelium, ktoré je v poradí evanjelií druhé a sú to v podstate zaznamenané kázania sv. Petra. Peter si evanjelium prečítal, upravil a schválil. Tam to učí aj ústna Tradícia. „Marek učeník a tlmočník Petrov, podľa toho, čo od Petra počul rozprávať, bol v Ríme od bratov požiadaný a spísal krátke evanjelium. Počul o tom Peter, schválil, potvrdil a vydal cirkvám vo svojej moci k čítaniu evanjelium Markovo.“ (Svedectvo sv. Hieronyma)
Neskôr Peter vysvätil Mareka na biskupa, poslal ho hlásať Božie slovo do Aquileje a potom do Egypta. Ešte pred tým však Marek ohlasoval Pána Ježiša aj v Lýbii. V Egypte kázaním evanjelia obrátil mnoho pohanov a za biskupské sídlo si zvolil Alexandriu. V Alexandrii sa podľa Tradície obrátil aj istý neveriaci Anian, ktorý sa neskôr stal Marekovým nástupcom v biskupskej službe. Došlo k tomu takto. Raz si išiel Marek dať opraviť obuv u obuvníka Aniana, ktorý si nešťastne pichol šidlom do ruky. Pritom spomenul meno Božie nadarmo. Marek na to nadviazal a začal mu rozprávať o jedinom, pravom Bohu, o prorokoch a o Kristovi. Anian odvetil: „O týchto veciach som nikdy nepočul. Počul som len o Iliade a o Odyseových bludných cestách, ako sa o tom učia žiaci.“ Potom začal Marekovi odporovať, ale ten mu povedal: „Keby si uveril v Ježiša Krista, Božieho Syna, prst by sa ti vyliečil.“ Nato svätý urobil znak kríža na poranenom palci a prst sa hneď uzdravil. Anian uveril v Krista a dal sa i s celým domom pokrstiť. Pohania sa však nad úspechom Markovej kresťanskej misie v Egypte rozzúrili. Počas svätej omše, na slávnosť Turíc, ho napadli v chráme, okolo krku mu dali slučku a vláčili ho ulicami mesta. Napokon ho posadili do žalára. On sa na utrpenie znášané pre Ježiša nesťažoval, ale zvolal: „Ďakujem ti, môj Pane Ježišu Kriste, že si ma učinil hodným niečo trpieť pre Tvoje meno.“ V noci sa mu zjavil Spasiteľ, ktorý ho potešil i posilnil týmito slovami: „Pokoj tebe, Marek, Evanjelista môj!“ Na druhý deň pohania opakovali krutú mučivú scénu znova, až svätec odovzdal svoju dušu do Kristových rúk, dňa 25. 4. roku 67.
Už za prvej kresťanskej doby bývali 4 evanjelisti podľa videnia proroka Ezechiela (Ez 1,10) označovaní podobami človeka, leva, vola a orla. Znakom sv. Marka je lev, pretože jeho evanjelium začína rozprávaním o predchodcovi Pánovom, Jánovi Krstiteľovi, ktorý na púšti kázal pokánie a takto pripravoval ľudí na Mesiášov príchod. Lev sa nazýva kráľom púšte a preto Markov záznam radostnej zvesti hovorí na počiatku o púšti. Iným z výkladom znaku Leva je to, že Marek svoje evanjelium začína kajúcim hlásaním sv. Jána krstiteľa, ktoré má ako rev leva prebudiť hriešnikov zo spánku v ich hriechoch. Ako súčasní kresťania si môžeme brať príklad od Marka v tom, že často budeme rozjímať nad svätými evanjeliami a počas potupovania za Kristovo meno budeme Bohu ďakovať a chváliť Ho za to.
Modlitba
Ó Bože, ktorý si svojho blahoslaveného evanjelistu Mareka vyznamenal ohlasovať evanjelium: dopraj nám, prosíme Ťa, aby sme ustavične prospievali jeho poučovaním a jeho príhovorom boli chránení. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Svätá panna a mučenica Cecília (200-230)
(sviatok má 22. novembra)
Narodila sa okolo r. 200 v Ríme. Pochádzala zo vznešeného rodu a už v detstve sa zasvätila Ježišovi Kristovi. Rodičia ju proti jej vôli zasnúbili urodzenému pohanského mladíkovi Valeriánovi. Cecília sa modlila k Bohu, čo má robiť a anjel jej raz vo sne odpovedal: „Cecília, Božia vôľa je, aby si poslúchla rodičov. Pán Ježiš Kristus bude tvojim Ženíchom aj v manželskom stave. Hľa, ja som ochranca tvojej panenskej nevinnosti.“ Cecília sa vydala a po svadbe povedala svojmu ženíchovi: „Milý Valerián! Zasvätila som sa Ježišovi Kristovi a vedz, že mi Boh dal anjela strážneho, ktorý ma stráži.“ Valerián jej povedal: „Ak mám uveriť tvojim slovám, tak mi ukáž toho anjela.“ Cecília odpovedala: „Čistého ducha môžu uvidieť len oči posvätené a očistené pri svätom krste. Ak si praješ vidieť anjela, musíš opustiť modloslužbu, uveriť v Krista a dať sa pokrstiť.“ Valerián sa opýtal: „Kto je ten, kto by ma mohol očistiť, aby som videl anjela? Kto by ma naučil poznať kresťanské učenie?“ Cecília mu odvetila: „Choď na ulicu Appiovu, nájdeš tam chudobných, žobrajúcich o almužnu. Povedz im: Cecília ma poslala, aby ste mi ukázali sv. otca Urbana. A keď ti ho ukážu, povedz mu všetko, čo som ti povedala.“ Valerián poslúchol a pápež Urban ho poučil a pokrstil. Vrátil sa domov a zbadal Cecíliu, ako kľačala a modlila sa. Vedľa nej uvidel žiarivý zjav anjela. Anjel mal v ruke dva vence z ruží a ľalii, jeden podal Cecílii, druhý Valeriánovi a povedal: „Tieto vence prinášam z nebeského raja; ak si ich zachováte s čistým srdcom, tak ich kvety nikdy nestratia vôňu a krásu.“ V tom vkročil do miestnosti Valeriánov brat, Tiburtius. Zvolal: „ Žasnem nad tým, že v tomto ročnom období je tu cítiť vôňu ruží a ľalií!“ Valerián povedal: „Keby si uveril v Krista, uvidel by si vence z ruží a ľalií. Až doposiaľ si veril v bohov, ktorí sú klamní.“ Tiburtius sa dal poučiť a stal sa kresťanom. Obaja bratia boli neskôr chytení a odsúdení na smrť. Na popravisko ich viedol vojenský veliteľ menom Maxim. Divil sa, prečo bratia idúci na smrť, plesajú a pýtal sa ich, či je pre nich po smrti pripravení nový život. Tiburtius odpovedal: „O tom nepochybuj! Ver, že ľudská duša je nesmrteľná a že po smrti nastane nový život.!“ Maxim si zaumienil, že sa taktiež dá pokrstiť. Valerián a Tiburtius boli popravení mečom a keď vyšlo najavo, že Maxim tiež vyznáva Krista, bol utlčení kyjakom. Cecília medzi tým rozdala všetko svoj majetok chudobným. Prefekt Almachius ju predvolal a žiadal, aby mu vydala majetok a obetovala démonom. Ona mu odpovedala: „Márne odo mňa žiadaš poklady; rozdala som ich chudobným“. Rozzúrení vladár rozkázal, aby bola udusená horúcou parou v kúpeli. Keď zostala Cecília na žive, rozkázal, aby bola sťatá. Kat jej zasadil tri rany mečom a nechal ju polomŕtvu ležať. Ešte tri dni mučenica žila, napomínala kresťanov k statočnosti vo viere a keď už nemohla hovoriť, aspoň svojimi prstami dávala najavo, že verí v jedného Boha v troch osobách. Boh sa oslávil na svojej služobnici tým, že zachoval jej telo i po smrti neporušené.
Svätý Cyprián, biskup v Kartágu (210 – 258)
(sviatok má 16. septembra)
Svätý Cyprián, biskup v Kartágu, oddaný spolupracovník a priateľ pápeža Kornélia, sa narodil okolo r. 210 v Afrike v bohatej pohanskej rodine. Vynikal vzácnymi darmi, venoval sa štúdiu rečníctvu a v Kartágu ako učiteľ dosiahol zvučné meno. Ku Kristovi sa obrátil roku 246. Svoj majetok rozdal chudobným, začal sa venovať štúdiu Svätého Písma a Tertuliánových spisov. Po krátkej dobe bol prijatý do stavu kléru a okolo r. 249 na búrlivú žiadosť ľudu bol vysvätený na biskupa. Keď prenasledovanie kresťanov za cisára Décia trochu ustalo, skoro sa ukázal úpadok náboženského života. Svätý Cyprián sa sťažuje: „Mnohí zabúdali na to, čo veriaci v apoštolských časoch činili; túžili iba po rozmnožovaní svojich statkov, rozpálení nenásytným lakomstvom. V kňazstve nebolo pravej Bázne Božej, v skutkoch žiadneho milosrdenstva, v mravoch žiadnej kázne. Mnohí vstupovali do manželského stavu s neveriacimi osobami, prisahali ľahkovážne, áno i krivo; neposlúchali predstavených. Mnohí biskupi namiesto toho, aby boli príkladom pre iných, boli správcami svetského tovaru a zháňali sa na tržniciach po zisku.“
Cyprián po Déciovom prenasledovaní vlažných kresťanov, ktorí odpadli od viery, po prísnom pokání prijímal späť do Cirkvi. Vyobcoval z Cirkvi bludárskeho kňaza Nováta a na cirkevnom sneme sedemdesiatich biskupov v roku 251 sa určili smernice pre opätovné prijatie odpadlíkov do Cirkvi. Tí, ktorí podpísali úradnou komisiou predložené vyhlásenie, že sa zriekajú kresťanstva, mohli byť prijatí do Kristovho spoločenstva po istom čase vážneho pokánia. Ale tí, ktorí obetovali pohanským bohom (démonom), museli robiť celoživotné pokánie, a iba smrťou dosiahli plné zjednotenie s Cirkvou. (Čo by svätý Cyprián povedal Jánovi Pavlovi II, Benediktovi XVI, alebo súčasnému anti pápežovi Františkovi, ktorí prijali oficiálne do Cirkvi falošného ducha synkretizmu s pohanstvom – ducha Assisi?!)
V roku 252 sa rozšírila morová nákaza takmer po celej rímskej ríši. Niektorí vlažní kresťania reptali proti Bohu, že morom umierajú ako pohania, tak i kresťania, že im viera nič nepomáha. Sv. Cyprián na to odpovedal: „Máme snáď vieru na to, aby sme nerušene mohli požívať radosti tohto sveta? Neučí nás viera znášať protivenstvá a svoju dušu zachovať pre budúce nebeské radosti? Pokiaľ sme na tomto svete, iba duch tvorí rozdiel medzi pohanom a kresťanom, podľa tela sme si rovní. Áno, kresťan má byť pripravený, že bude viac trpieť a bojovať než ostatní; to je cesta spravodlivých. Pre pohanov je smrť hrozná, avšak pre kresťanov je vyslobodením zo žalára tohto sveta a prechodom k spáse. Smrť je mostom k nesmrteľnosti. Tu sme iba cudzinci a hostia. Ktorý cestujúci sa nenáhli, aby sa z cudziny vrátil do vlasti? Naša vlasť je raj. Tam na nás čakajú naši priatelia, rodičia, bratia, deti a veľký zástup tých, ktorí sú si istí svojim spasením, starajú sa o našu spásu a túžia po nás.“
Počas moru bol Cyprián žiarivým príkladom obetavej pomoci pre nemocných. Preslávil sa tiež ako vynikajúci cirkevný spisovateľ. Jeho veľký význam pre katolícku literatúru je v tom, že podával náuku o Cirkvi a jej jednote, o primáte a episkopáte s väčšou jasnosťou než skorší cirkevní spisovatelia. Cypriánove spisy sú nám jasným dôkazom, že naša katolícka Cirkev má totožné učenie ako Cirkev prvých storočí. Napr. o Cirkvi píše: „Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku.“ Ďalej: „Kto sa odlučuje od Cirkvi – matky, je vylúčený od zdroja milosti, ktoré sú potrebné k spáse, je cudzincom, je nesvätým.“ Rímsku cirkev nazýva „koreňom a rodičkou katolíckej Cirkvi.“ Svätý Cyprián zomrel mučeníckou smrťou za Valeriánovho prenasledovania v Kartágu 14. septembra roku 258. Nech je biskup Cyprián vzorom pre všetkých katolíkov, aby sa nenechali oklamať démonickými náukami pohanov, ale aby si až do konca života zachovali jednu, svätú, apoštolskú a katolícku spasiteľnú vieru.
Sťahuj: Svätý Cyprián z Kartága
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXVI.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxvi.-.html
