Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXX.)
Sv. Dionýz Areopagita, biskup a mučeník († 96)
(Spomienka je 3. októbra)
Kresťanský učenec Hierotheus vyučil Dionýza vo všetkých článkoch viery. Po sv. krste sa Dionýz vyznačoval veľkou horlivosťou pre šírenie sv. cirkvi v Aténach a v celom Grécku. Cestoval do Jeruzalema, aby sv. apoštolov videl a poznal. Bolo mu dopriate nielen sv. apoštolov poznať, ale i vidieť pre blahoslavenú Pannu Máriu. A keď vraj uzrel Matku Božiu, riekol: «Keby som nebol vedel, že Ježiš je Boh, bol by som sa domnieval, že ona je Bohom.» Prítomný bol aj nanebovzatia Panny Márie. Podľa svedectva sv. Dionýza z Korintu, ktorý žil v druhom storočí, bol Dionýz Areopagita vyvolený od apoštolov za prvého biskupa v Aténach. V krátkom čase prekvitala sv. cirkev v tom najslávnejšom gréckom meste pod jeho biskupskou správou. Stalo sa, že istý kňaz Demofilos, vo svojej horlivosti jedného kajúcneho kresťana prepustil zo spovede bez rozhrešenia. Keď sa o tom dozvedel biskup Dionýz, prísne pokarhal kňaza, a aby ho poučil, aký má byť obozretný a mierny, keď ide o duševné spasenie, písal mu list, v ktorom mu rozprával pamätnú udalosť, ktorá sa prihodila jeho učeníkovi Karpusovi. Ten bol zbožným kňazom. Stalo sa, že istý pohan veriaceho kresťana ku hriechu zviedol. Keď to počul Karpus, že ten kresťan pohoršlivo žije, rozhorlil sa tak veľmi, že prosil Boha, aby z neba hodil blesk na tých hriešnikov a zničil ich. Karpus si raz ľahol na odpočinok; o polnoci sa prebudil, aby Bohu prespevoval žalmy. Zdalo sa mu, akoby sa dom rozpolťoval, nebo sa otvorilo, akoby Ježiš Kristus s anjelmi sa zjavil a z trónu Jeho sudcovského ohnivý stĺp dolu sa spúšťal, aby všetkých hriešnikov zničil. Karpus pozrel dolu, a uzrel veľké množstvo hadov, ktorí sa otáčali okolo nôh tých hriešnikov, aby ich do priepasti strhli. Naradovaný Karpus, že Boh tresce na jeho prosbu pohoršlivých hriešnikov, pozrel hore k nebu. Uvidel, ako nebeský Spasiteľ z trónu zostupuje, aby podal ruku tým dvom hriešnikom, a aby ich oslobodil od jedovatých hadov.
Karpus sa preľakol nad svojou prísnosťou, keď zbadal láskavosť Spasiteľovu, i bol prekvapený, keď Spasiteľ mu hovoril: «Bi Mňa, Karpus, a vylej svoju zlosť na moju osobu. Hotový som údery tvoje prijímať a chcem druhý raz za ľudské pokolenie zomrieť. Čo ja žiadam, je, aby neboli trestaní, ale aby prestali hrešiť a od večnej pokuty boli oslobodení.“ Toto zjavenie mu dostačovalo k presvedčeniu, že Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa polepšil a žil. Sv. Dionýz počul túto udalosť od Karpusa, ktorý sa neskôr stal biskupom na Kréte.
Keď Dionýz svoje biskupstvo v Aténach upevnil, odovzdal správu jednému učeníkovi a odišiel s kňazom Rustikom a diakonom Eleutheriom do Ríma, kde ho pápež, sv. Klemens, s radosťou privítal. Pápež vyslal horlivého biskupa, sv. Dionýza a jeho učeníkov Rustika a Eleutheria do Galie, terajšieho Francúzska, aby tam ohlasovali pohanom sv. Evanjelium. A horliví sluhovia Boží ohlasovali všade slovo spasenia, kamkoľvek na apoštolskej ceste prišli. I precestovali časť Galie, až prišli do mesta Paríža, v ktorom sa usadili. V krátkom čase obrátil sv. Dionýz veľké množstvo pohanov v okolí Paríža, ktorí zanechali svoje modly a svätému mužovi pri stavbe kresťanského chrámu pomáhali. Pohanskí žreci obžalovali sv. Dionýza a jeho učeníkov u rímskeho miestodržiteľa Fescennia, ktorý ich dal uväzniť. Fescennius ich nahováral, aby zapreli pravého Boha a bôžikom rímskym obetovali. Sv. Dionýz a jeho učeníci bránili svoje sv. presvedčenie a dokazovali pohanovi, že len jeden je pravý Boh a že všetci ľudia jedine Jemu majú sa klaňať a slúžiť. Fescennius im hrozil, že ich dá mučiť, keď sa nezrieknu kresťanskej viery. Ale Dionýz s učeníkmi volil radšej najväčšie bolesti a muky trpieť, než by boli pravého Boha zapreli.
Preto Fescennius rozkázal katom, aby sv. mužov ukrutne bičovali. A keď sv. vyznávači pri mučení milostivého Boha chválospevmi zvelebovali, dal ich miestodržiteľ na škripce natiahnuť a tak domučených do ohňa, hodiť. Boh zachránil zázračne svojich služobníkov, a oheň im neuškodil, ale vyhasol. Fescennius ich dal uväzniť a keď vo viere svojej stále vytrvali, odsúdil ich na sťatie. Kati vyviedli sv. mučeníkov na vrch neďaleko Paríža, ktorý podnes sa nazýva Montmartre, vrchom mučeníkov, a postínali im hlavy. Sv. Dionýz pochytil zoťatú hlavu svoju a kráčal dolu vrchom, poklesnúc na mieste, kde neskôr k pocte jeho bol vystavený kláštor, St. Denis (Sv. Dionys) menovaný. To sa stalo roku 96, dňa 9. októbra.
Život svätého mučeníka Juraja (†303)
(Spomienka je 23. apríla)
Juraj pochádzal z Kappadócie v Malej Ázii, zo slávneho kresťanského rodu. Keď jeho otec zomrel ako mučeník, matka sa so synom odobrala do Palestíny, kde mala majetok po rodičoch. Juraj bol povahou ohnivý a keď dospel, vstúpil do vojska. Aj ako vojak zostal cnostným a bohabojným vyznávačom a obhajcom Kristovej viery. V mladom veku sa stal dôstojníkom vo vojsku cisára Diokleciána (284-305). Tento panovník sa zo začiatku choval ku kresťanom mierne, ale keď spyšnel z víťazstiev, žiadal, aby mu bola vzdávaná božská pocta, a aby boli kresťania násilne vyhubení. Tu sa hneď začali žaláre plniť Kristovými mučeníkmi a kati mali plno práce s ich mučením a popravami. Po všetkých mestách celej ríše tiekla krv mučeníkov v potokoch. Keď to Juraj videl, pobral sa k cisárovi, ktorý sídlil v Nikomédii, predstúpil pred neho a povedal: „Cisár, prečo mečom a ohňom stíhaš kresťanov, ktorí ti v ničom neubližujú?“ Tvojim bohom sa samozrejme neklaňajú a neobetujú, lebo títo bohovia sú mŕtve modly, ale modlia sa za teba a za celú ríšu k živému Bohu a sú ti verne a poslušne poddaní.“
Dioklecián vidiac, že Juraj je kresťanom, prehlásil jeho slova za veľ zradu a kázal ho uväzniť. Po niekoľkých dňoch ho povolal k sebe a snažil sa ho sľubmi i hrozbami pohnúť k tomu, aby sa zriekol Krista a obetoval modlám. Avšak statočný plukovník pohrdol sľubmi a hrozieb sa nezľakol. Juraj vyhlásil: „Cisár, čo mi sľubuješ, tým pohŕdam a čím mi hrozíš, toho sa neľakám.“
Ako pravý kresťanský bohatier hájil pred cisárom svoju vieru, aj keď vedel, čo ho za to čaká. Bol opäť odvedený do žalára, kde mu kati zavesili na hrdlo ťažký kameň. Potom jeho telo rezali ostrými nástrojmi. Mučeník bol počas týchto trápení potešovaný a posilňovaný zvláštnou Božou milosťou. Svojou trpezlivosťou a neohrozenou stálosťou vo viere obrátil mnoho prítomných pohanov ku Kristovi.
Napokon bol vykonaný ešte jeden pokus, aby bol Juraj zvedený k modlárstvu. Kati ho uviedli do pohanského chrámu, v ktorom ho nútili obetovať modlám. Keď potom aj tam zostal neoblomný, bol odsúdený na smrť. Na popravisku sa mučeník modlil za obrátenie pohanov a sklonil mužne svoju hlavu pod katov meč, čo sa stalo dňa 24. apríla 303.
Východná cirkev dáva Jurajovi titul Megalomartir, t. j. Veľký mučeník, pre neuveriteľné muky, ktoré musel vytrpieť, kým zomrel. Podľa tradície sa tvrdí, že sv. Juraj pred svojou smrťou vrúcne prosil Boha, aby vypočul tých, ktorí by ho prosili pre pamiatku jeho mučeníctva.
Sv. Juraj sa obyčajne zobrazuje ako bojovník v rytierskom pancieri, ako sedí na koni a doráža na draka, ktorý sa zvíja pod koňom. V úzadí na návrší vidieť dievčinu, ktorá drží v náručí baránka. Čo znamená toto vyobrazenie? V Kapadócii (dnešné východné Turecko), kde sa Juraj v r. 280 narodil, bola morská zátoka a v nej býval ohromný drak (stelesnený démon pohanstva, ktorý vládol nad tým územím), ktorý bol postrachom a hrôzou celého okolia. Aby bola jeho zúrivosť nasýtená, dávali mu miestni obyvatelia denne dve ovce, neskôr jednu ovcu a jedno dieťa. Tohto draka Juraj v znamení kríža zabil a tak kráľovu dcéru (cisárovná Alexandra) zachránil pred istou smrťou. Po tomto víťazstve statočný osloboditeľ ohlasoval kráľovi a jeho poddaným pravú Kristovu vieru a kráľ v krátkom čase prijal krst spolu s dvadsaťtisíc ľuďmi.
Katolícka cirkev si ctí svätého Juraja nielen ako ochrancu pred nájazdmi neveriacich, ale aj ako odvážny vzor bojovníka za kresťanskú cnosť pravej viery proti nevere a hriechu modlárstva.
Kiež je svätý Juraj pre súčasných katolíkov statočným príkladom vyznávania pravej viery v Ježiša Krista proti duchu falošného pohanstva, a to i za cenu prenasledovania alebo straty dobrého mena, príbuzenských, priateľských vzťahov, či straty fyzického života.
Svätý Symforian, mučeník († 178)
(Spomienka je 22, augusta)
Sv. Symforian pochádzal zo vznešenej rodiny a narodil sa v Galii (terajšom Francúzsku) v meste Otyn (Autun), (vtedy Augustodunum). Jeho otec Faustus a matka boli pohania a šľachtici. Keď do mesta prišli kresťanskí vierozvestovia Benignus a Andochius, tak ich sv. život a učenie tak zapôsobili na myseľ a srdce šľachtických manželov, že vyznali sv. učenie Kristovo a dali sa i so synom Symforianom pokrstiť. I stalo, že keď mal Symforian 20 rokov, tak v istom dni ho pohania priviedli pred miestodržiteľa Herakla, pretože odmietol obetovať pohanskej modle Cybele. Herakles sa ho pýtal: «Kto si ty?» On odvetil: „Som kresťan a menujem sa Symforian.“ Herakles zvolal: «Že si kresťan? Či je možné, žeby si sa bol mohol ukryť pred mojím stopovaním? Ja som myslel, že z týchto špatných ľudí už žiaden nežije. Povedz, prečo si pohŕdal matkou toľkých bohov a prečo nechcel si sa jej klaňať, keď to prísny rozkaz cisárov nakladá?“ Smelý vyznávač Kristov riekol: «Už som ti hovoril, že som kresťan a klaniam sa len živému Bohu, ktorý na nebi panuje. I neklaniam sa obrazu zlého ducha; ale keď chceš, roztrepem ho na kusy.» Pohan vyslovil v zlosti: „Ty zlostník, burič proti cisárovi, rúhač proti nesmrteľným bohom! Ako sa opovažuješ tak smelo hovoriť?“ I obrátil sa k predstaveným mesta a riekol: «Pozrite do mestských kníh, či je občanom tohto mesta?» Jeden úradník odpovedal: «Je mešťanom a pochádza zo šľachtického rodu.» I obrátil sa Herakles k Symforianovi: «Preto tak opovážlivo hovoríš, lebo si šľachtic? Ale povedz mi, ako si mohol dať sa zviesť takými bludmi? Či sú ti neznáme cisárske zákony, vydané proti kresťanom ?» Symforian smelo odpovedal: «Vaše modly sú výmyslom zlého ducha, príčinou všeobecnej záhuby a potupou človečenstva. Zostanem pri svojej pravej viere. Smrti sa nebojím, ba pre pravdu Kristovu po nej túžim. Som v tvojej moci, duša moja bude vernou svojmu Stvoriteľovi, ktorý jej dá odplatu večnú.» Herakles rozkázal katom, aby sv. mládenca bičovali, i dal ho hodiť do žalára. Symforian potom hlásal Heraklovi evanjelium. Herakles skočil mu nahnevaný do reči: «Veľmi dlho počúval som trpezlivo, ako si hovoril o moci akéhosi mne neznámeho Boha Krista. Obetuj bohyni Cybele, lebo ťa dám ukrutne mučiť a zabiť!» Symforian odpovedal: „Ja sa bojím len všemohúceho Boha, svojho Stvoriteľa. Jedine Jemu sa klaniam. Moje telo je na čas v tvojej moci, ale nikdy moja duša. Márne čakáš, že budem obetovať tvojim smiešnym modlám!“ Nahnevaný pohan vyriekol: „Rúhača Symforiana odsudzujem ku smrti mečom, ako k pomste bohov a zákonov.“ Keď kati viedli Symforiana na popravné miesto, bežala za ním matka; nenariekala, ale volala: „Synu môj, synu môj, milý Symforian! Pamätaj na živého Boha! Buď zmužilým, synu drahý! Pozdvihni srdce svoje a zrak svoj k nebu, kde kraľuje Ten, ktorý Ťa spasil. Neodníme sa ti dnes život, ale premení sa na lepší. Dieťa moje, dnes pôjdeš do večného života. Tam očakáva ťa nádherná koruna!“ Svätý mládenec podal radostne mladú hlavu svoju pod meč katov, ktorý mu ju zoťal. To sa stalo roku 178, dňa 22. augusta.
Poučenie
Svätý Symforian rád obetoval svoj pozemský život za svätú vieru v pravého Boha, lebo vážne rozjímal o krátkosti ľudského života a o nekonečnosti života nadzemského, po ktorom túžil. Život ľudský zanikne v jednom okamihu. Dni, mesiace, roky, doba života nasleduje tak rýchlo, že človek zomiera, keď sotva žiť začal. Kam sa podel krásny vek mladosti? Nikdy sa nevráti. Kresťan, koľké koruny slávy večnej bol by si sebe získal, keby si bol čas dobre upotrebil? Boh poskytuje ti čas, aby si ho dobre použil, a ty ho mnohokrát márne tráviš! A čo ťa očakáva? Večnosť. Preto, kresťan, vynakladaj čas svojho života tak, aby si večný život neutratil.
Modlitba
Ó Bože, popraj nám na prosby sv. Symforiana milosti, aby sme o nekonečnej cene svojej duše rozjímali, čas života dobre použili, každého hriechu sa chránili, žeby sme sa oslávenia Tvojich verných služobníkov účastnými stať zaslúžili. Skrze Ježiša Krista, Syna tvojho, Pána nášho. Amen.
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXIX.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxix.-.html
