Spoločnosť svätého Bazila Veľkého

Prenasledovanie kresťanov v 2. a 3. storočí, prenasledovanie Diokleciánovo

Prenasledovanie kresťanov v storočí druhom

(List naväzuje na jeho predchádzajúcu 1. časť : Príčiny rozšírenia kresťanstva, jeho prenasledovania a prenasledovanie cirkvi v 1. storočí. Viď tu: TU)

Na začiatku storočia druhého nastalo nové prenasledovanie kresťanov za cisára Trajána (98-117), panovníka inak zmýšľania humánneho. Videl v kresťanstve nevernosť a negáciu náboženských povinností štátnemu občanovi prislúchajúcich. Ako z pravých aktov mučeníckych a zo spisov apologétov vysvitá, zakročovalo sa súdne proti kresťanom pre ich vieru a boli trestaní nie pre zločiny od ľudu im neprávom vytýkané, ale že sú kresťania, t. j. ako prívrženci viery v Krista.

Určitejšie správy zachovali sa nám o prenasledovaní v Malej Ázii. Plínius mladší, od r. 111 námestník v Bithynii, keď už mnoho kresťanov popravil a ešte väčší počet mučením k donútenému odpadu pohol, zastrašený ich množstvom, žiadal osobitným listom cisára o odpoveď na otázky, či majú byť odsudzovaní aj tí kresťania, ktorí žiadneho zločinu sa nedopustili, či teda iba fakt, že niekto je kresťanom, je trestuhodný, a či má na slobodu prepustiť tých, ktorí vzývaním bohov a obetovaním pred obrazom cisárovým svoje štátu verné zmýšľanie najavo dali, hoci boli predtým kresťanmi. Cisár odpovedal, že síce úradne nemajú byť vyhľadávaní; ak však budú udaní a usvedčení, že majú byť potrestaní, avšak tak, že tí, ktorí vieru obeťami zaprú, majú dostať odpustenie.

Pretože prijímať anonymné udania bolo zakázané, zlepšilo sa tým síce trochu postavenie kresťanov; napriek tomu zostávalo stále dosť trudným, pretože vyznanie kresťanské zásadne bolo vyhlásené za trestuhodné a keďže kresťania záviseli od ľubovôle úradov. Najslávnejším mučeníkom z doby Trajánovej je svätý Ignác, biskup Antiochijský, ktorý bol ako spútaný do Ríma poslaný a tam v koloseu divokým zvieratám predhodený. V Palestíne bol podľa návodu Židov ukrižovaný svätý Simeon, druhý biskup jeruzalemský, starec 120 ročný (Eus. H. E. III, 33).

Nástupca Trajánov Hadrián (117-138) bol sčasti oddaný náboženskému synkretizmu a javil preto vcelku priaznivejšie zmýšľanie ku kresťanom. Nenávisť ľudu pohanského proti kresťanom vzrástla však zatiaľ v tej miere, že žiadal ich prenasledovanie a úrady mnohokrát, najmä pri verejných slávnostiach, priania jeho plnili. Avšak rozhorčený týmto nespravodlivým vystupovaním proti kresťanom, obrátil sa prokonzul v Ázii Serennius Granianus k cisárovi. Na to Hadrián vydal roku 125 jeho nástupcovi Minuciu Fundanovi reskript, ktorým zakazoval zakročovať proti kresťanom na obyčajný pokrik ľudu; len vtedy majú byť trestaní, ak vystúpi žalobca a ak dokáže, že sa previnili proti zákonu, inak má byť sám krivý žalobca potrestaný. Ale reskript tento nebol vždy presne zachovávaný, ako dokazuje prenasledovanie aj po jeho vydaní trvajúce, k čomu asi prispelo druhé veľké povstanie židov vedené Bar kochbou (132-135).

To isté stanovisko ako Hadrián, zaujal ku kresťanom jeho nástupca, mierny a šľachetný Antoninus Pius (138 – 161). Tak ujal sa ich, keď pohanský ľud následkom zemetrasenia v Ázii a na Rhodose ich prenasledoval, vydal edikt ku Grékom (k Larisse, Tesalonikám a Aténam), v ktorom reskript Hadriánov zachovávať prikazoval. Ešte priaznivejší bol pre kresťanov edikt k snemu ázijskému (ad commune Asiae), v ktorom zapovedal žaloby pre ateizmus (Eus. H. E. IV, 13). Mnohí však pravosť jeho popierajú alebo aspoň ho považujú za interpolovaný. Ale aj za neho zostali predchádzajúce zákony v platnosti a postavenie kresťanov bolo dosť ťažké, ako vysvitá najmä z 2. Apológie svätého Justína cisárovi podanej a z dialógu s Tryfónom. Do jeho vlády pripadá tiež podľa novšej chronológie mučeníctvo sv. Polykarpa, biskupa Smyrnenského a jedenástich iných kresťanov r. 155 alebo 156.

Štvrté prenasledovanie kresťanov patrí do vlády Marka Aurélia (161-180). Oddaný je filozofii stoickej a považuje polyteizmus za nutný základ štátu, videl, podnecovaný k tomu od filozofov, v kresťanoch len štátu nebezpečných fanatikov. Úrady a žalobcovia mohli voľne proti kresťanom vystupovať, boli k tomu jednotlivými cisárskymi ediktami splnomocnení. A skutočne nastalo na mnohých miestach, i napriek tomu, že všeobecný edikt o prenasledovaní vydaný nebol, krvavé prenasledovanie kresťanov. Najviac vyčíňalo v Ríme, potom v Malej Ázii a potom v Galii. V Ríme podstúpil z dôvodu udania cynického filozofa Crescencia smrť mučenícku svätý Justín so šiestimi inými kresťanmi okolo r. 165, v Malej Ázii biskup Karpus v Pergame, diakon Papylus a Agathonike atď. V Galii bolo obzvlášť prudké prenasledovanie v Lyone a vo Vienne r. 177, kde pohanský ľud a vrchnosti spoločne proti kresťanom vystupovali. Kresťania boli, akonáhle na verejnosti sa objavili, tupení, týraní, ich domy potom drancované. Mnohí okrem toho boli uväznení a všetkými prostriedkami nútení, aby vieru svoju zapreli. Aj pohanskí otroci boli na škripci k výpovediam proti svojim kresťanským pánom donucovaní. Medzi mnohými mučeníkmi (asi 50) popredné miesto zaujímajú tu Pothinus, biskup lyonský, starec deväťdesiatročný († 178), ďalej  diakoni Sanctus a Attalus, pätnásťročný mladík Ponticus a otrokyňa Blandína. Aj tí, ktorí od viery odpadli, vyznávali potom hlasno vieru svoju, aby napravili svoje previnenie. Mnohí kresťania boli divým zvieratám predhodení, iní sťatí. Po celé dni zostávali mŕtvoly nepochované, potom boli spálené a popol hodený bol do Rhony (Eus. H. E. V, 1 sqq.). Prenasledovanie Marka Aurélia, zdá sa, že trvalo až do jeho smrti, pretože správa, že po výprave proti Kvádom roku 174 zakázal prenasledovanie nového náboženstva, nie je vierohodná, pretože cisár neočakávané víťazstvo pripisoval Jupiterovi Pluviovi a nie modlitbe kresťanov, ako legenda o legio fulminea o tom hovorí.

Pokojnejšie doby nastali kresťanom za vlády roztopašného jeho syna Kommoda (180-192), hlavne asi vplyvom konkubíny jeho Marcie, ktorá buď bola kresťankou alebo aspoň bola im veľmi naklonená (Iren. Adv. haer. IV, 30). Avšak jednotliví námestníci, aspoň na začiatku vlády jeho, kresťanov prenasledovali ďalej, lebo aj za tohto cisára zomreli niektorí smrťou mučeníckou, ako v Ríme napr. Apollonius, muž pre svoje vzdelanie veľkej vážnosti sa tešiaci (Eus. V, 21.), v Afrike dvanásť mučeníkov zo Scilli, ktorí v Kartágu boli na smrť mečom odsúdení. Aj v Malej Ázii nejaký čas vyčíňal prokonzul Arrius Antoninus (Tertul. Ad Scap. 5.).

Prenasledovanie kresťanov v treťom storočí

Po zavraždení Kommoda nastali spory o trón a občianska vojna, z ktorej ako víťaz vyšiel Septimius Severus (193 – 211). Hoci bol povahy príkrej, predsa bol kresťanom Prokulom uzdravený, v prvých rokoch vlády svojej pokračoval v politike svojho predchodcu a kresťanov neprenasledoval, ale naopak ich proti výbuchom rozzúreného ľudu chránil (Tertul. Ad Scap. c. 4).

Neskôr však, podráždený vzburami ľudu a vedený politickými ohľadmi, zmenil doterajšie svoje  priaznivé zmýšľanie o kresťanoch a vydal roku 202 prísny edikt, ktorým pod ťažkými trestami zakázal prestupovať k viere židovskej a potom aj ku kresťanskej. Tým dal nový popud k oficiálnemu prenasledovaniu kresťanov, ktorého javiskom bola hlavne Afrika, Galia a Egypt. Prenasledovanie v niektorých krajinách bolo tak kruté, že mnohí z kresťanov očakávali príchod antikrista. Medzi početnými obeťami zasluhujú si zmienku v Alexandrii Leonidas, otec Origenov, v Kartágu sv. Perpetua a Felicitas, ktoré boli s ďalšími tromi osobami zvieratám predhodené.

Po smrti Septimia Severa nastali kresťanom doby trochu priaznivejšie; lebo cisári po ňom nasledujúci, oddaní viac smeru synkretickému ako náboženstvu štátnemu, dopriali kresťanom pokoja. U Karakally (211-217), zdá sa, že rozhodovali dojmy z mladosti; jeho dojkou bola kresťanka. Heliogabal (218-222) vážne pomýšľal zlúčiť všetky kulty a teda aj kresťanstvo so svojím sýrskym kultom slnka a preto trpel všetky náboženstvá. Zvlášť však priaznivým bol ku kresťanom šľachetný Alexander Severus, (222-235), ktorý pôsobením matky svojej Júlie Mammaee, oddaný náboženskému eklekticizmu, aj kresťanstvo si vážil. Vo svojom laráriu (domácej svätyni – pozn. prekl.) vedľa Orfea, Apolóna z Tyany a Abraháma postavil aj obraz Kristov, na steny potom svojho paláca a iných verejných budov dal napísať slová Kristove z Luk. 6, 31. Za neho odvážili sa kresťania celkom postaviť na verejnom mieste chrám a cisár odmietol sťažnosť od hostinských proti tomu podanú. Ba nie je pravde nepodobnou ani správa, že cisár chcel Kristovi chrám vystavať.[1] Keďže však právne postavenie kresťanov aj za vlády týchto cisárov zostalo nezmenené, dopúšťali sa niektorí úradníci násilností proti nim.

Prispel k tomu asi aj právnik Domitius Ulpianus, ktorý v spise De officio proconsulis zostavil cisárske zákony, ktoré boli proti kresťanom vydané alebo aspoň použité mohli byť (Lactant Inst. V, 11). Podľa tradície spadá do vlády Alexandra Severa mučeníctvo sv. Cecílie, lebo biskup Urban v aktoch uvedený je zaiste ako pápež Urban (222- 230).

Alexandrov vrah a nástupca Maximinus Thrax (235 -238), hoci nábožensky bol ľahostajný, začal znova kresťanov krvavo prenasledovať. Pri tom však cisárovi nešlo o systematické zničenie kresťanstva, ale o to, aby terorizmom zastrašil politicky nenávidenú a podozrivú stranu náboženskú, ktorej priaznivcom bol jeho predchodca. Odtiaľ sa vysvetľuje, že edikt jeho obrátený bol len proti predstaveným cirkvi, biskupom a kňazom, ktorí mali byť usmrtení (Eus. H. E. VI. 28); však nebol presne zachovávaný, lebo v niektorých provinciách, najmä v Kappadócii a Ponte, kde zemetrasenie obzvlášť roznietilo fanatizmus ľudu proti kresťanom, boli aj iní kresťania usmrcovaní (Ep. Cyprus. n. 75, 10.).

V Ríme boli r. 235 pápež Pontian a jeho protipápež Hippolytus na ostrov Sardíniu vypovedaní, kde v blízkej budúcnosti vplyvom drsného a nezdravého podnebia zomreli (Catal. Liberianus). Za vlády mladistvého a málo samostatného Gordiána III. (238 — 244), ako aj za vlády Filipa Araba (244-249), ktorý pochádzal z východu, a čoskoro sa asi zoznámil s kresťanstvom, tešili sa kresťania opäť pokoja. Áno, Filip Arab bol ku kresťanom tak priaznivým, že sa o ňom šírila povesť, ako by bol tajným kresťanom (Eus. VI. 34). O tom však právom možno vážne pochybovať, lebo na verejnosti vystupoval a choval sa vždy ako pohan, tak napr. pri oslave tisícročnej pamiatky založenia Ríma.  No tiež kolovala povesť, že v Antiochii pred biskupom Babylom za svoje predchádzajúce zločiny, najmä za zavraždenie svojho predchodcu, robil pokánie.[2]

V tejto dobe štyridsaťročného pokoja, ktorý bol len krátko za vlády Maximína prerušený, nadobudla cirkev veľkého rozšírenia a počet kresťanov značne vzrástol, lebo mnohí z pohanov, poznajúc pochabosť doterajších svojich predsudkov, vstupovali do nej. No s týmto rozvojom vonkajším nešiel vždy spolu aj rozvoj vnútorný; naopak, mnohí z kresťanov oddávali sa vlažnosti. Preto k očiste cirkvi dopustil Boh, ako Cyprián (De lapsis c. 4) poznamenáva, novú, ťažkú ​​skúšku na ňu, za cisára Décia (249-251).

Ovládaný túžbou povzniesť ríšu rímsku, ktorá očividne upadala, k bývalej sláve a veľkosti, a to na starých základoch pohanského polyteizmu, videl v kresťanoch najväčších odporcov svojich politických snáh a preto odhodlal sa ich násilím k starej viere priviesť. Pri tom postupoval tak systematicky a energicky, že prenasledovanie jeho nebezpečnosťou svojou ďaleko prevýšila ostatné. Ediktom na začiatku roku 250 uverejneným, boli všetci kresťania vyzvaní, aby sa svojho náboženstva zriekli a bohov štátnych uctievali; ktorí sa protivili, mali byť k tomu donútení najskôr dohodami a hrozbami, potom rozličnými mukami.

Len biskupi mali byť hneď usmrtení; úradníkom potom, ktorí by sa ukázali vo vykonávaní ediktu nedbalými, hrozili najťažšie tresty. (*pozn.3) A skutočne, keď búrka prenasledovania vypukla, mnohí kresťania, medzi nimi aj biskupi a klerici, boli tak slabými, že od viery odpadli (lapsi). Jedni bohom priamo obetovali (sacrificati), druhí aspoň obetovali pred ich sochami kadidlo (thurificati), iní opäť úplatkami zaobstarali si od vrchností vysvedčenie, že zákonu vyhoveli (libellatici) alebo konečne dali zapísať mená svoje do úradného zoznamu zákona poslušných (acta facientes).

Ale nevymreli ešte všetci hrdinovia kresťanskí; mnohí radšej život za vieru obetovali. Tak dosiahol v Ríme koruny mučeníckej pápež Fabián r. 250, v Katanii na Sicílii sv. Agáta. V Alexandrii 15 ročný mladík Dioskorus ukázal takú zmužilosť vo všetkých mukách, že sám námestník plný obdivu a sústrasti ho prepustil. V Sýrii zomreli Babylas, biskup Antiochijský, a Alexander, biskup Jeruzalemský, po veľkom utrpení zmužilo znášanom. Najpočetnejší boli mučeníci v Afrike (Cypr. De lapsis c. 7-9); v Kartágu boli žaláre preplnené kresťanmi, ktorí hladom a smädom na zapretie viery boli donucovaní. Muky obyčajné nedostačovali, ale vždy nové boli vymýšľané; stálosť mučeníkov dráždila pohanov až k šialenstvu.

Po smrti Décia, ktorý r. 251 padol v boji proti Gótom, nastal za Galia, a jeho syna Volusiana (251-253) krátky pokoj. Ale skúška nebola ešte na konci. Keď totiž vypukol mor, ktorý celú ríšu pustošil, predovšetkým však Taliansko a Afriku, a kresťania odmietli zúčastniť sa obetí cisárových ku pocte Apolóna za odvrátenie moru, búrka prenasledovania nastala znova. Kým tentoraz nebolo medzi kresťanmi takmer odpadlíkov; lebo aj tí, ktorí za Décia ukázali so slabými, hľadeli teraz stálosťou zmazať svoju vinu. V Ríme pápež Kornélius poslaný bol do vyhnanstva, v ktorom zomrel († 253).

Nástupca Gallov a Volusianov Valerián (253-260) správal sa na začiatku vlády svojej ku kresťanom priaznivejšie, ako všetci jeho predchodcovia; aj vo svojom paláci mal mnohých kresťanov. Neskôr však dal na základe svojho obľúbenca, theurgii (magickej činnosti) oddaným vojvodcom Makriánom, kresťanov prenasledovať (Eus. VII, 10-12). V prvom edikte r. 257 zapovedal pod trestom smrti návštevu cintorínov a bohoslužobných zhromaždení; predstavených cirkvi, biskupov a kňazov, ktorí nechceli obetovať, poslal do vyhnanstva. Pretože však edikt tento nemal očakávaného účinku, vydal cisár nasledujúceho roku (258) nový edikt (Cyprus. Ep. 80, 1), podľa ktorého všetci biskupi, kňazi a diakoni, pokiaľ zostali stálymi, mali byť popravení, rovnako tak aj senátori a rytieri, ak by sa po konfiškácii statkov svojej viery nezriekli.

Urodzené ženy malo po zabavení statkov stihnúť vyhnanstvo; kresťania v cisárskej službe mali stratiť statky a v okovách na cisárskych statkoch pracovať. Obeťami tohto prenasledovania, ktoré bolo veľmi krvavé, stali sa v Ríme pápež Sixtus II. († 258) a jeho diakon Laurentius. V Kartágu pred tvárou obce bol popravený sv. Cyprián († 258). V Utike bolo 150 kresťanov vrhnutých naraz do jamy nehaseným vápnom naplnenej (preto ״massa candida“). Hoci akokoľvek početní boli usmrtení biskupi a kňazi, vytúženého cieľa nebolo dosiahnuté.

Keď Valerián upadol do potupného zajatia Peržanov, prerušil jeho syn a nástupca Gallienus (260-268) bezvýsledný boj proti kresťanom; áno, vrátil im tiež pohrebné podzemné miesta a bohoslužobné miesta, ktoré im boli v predchádzajúcich prenasledovaniach odňaté.

Formálneho ediktu tolerančného v jeho opatreniach nemožno však vidieť. Doba trvalého mieru ešte ani teraz nenastala. Hneď za nástupcu Klaudia II Gothika (268-270), hoci nebol prenasledovateľom kresťanov, podstúpili niektorí kresťania smrť mučenícku, ako dokazujú akty mučeníkov. Áno, cisár Aurelián (270-275), jeden z najzdatnejších vládcov na tróne rímskych imperátorov, vystúpil opäť ako nepriateľ kresťanov.

Spočiatku, hoci sám bol horlivým ctiteľom bohov pohanských, najmä Mitru, a prikladal si názov Dominus et Deus, zachovával edikt Gallienov a v Antiochii prisúdil cirkevné budovy proti nárokom zosadeného Pavla Samosatenského legitímnemu biskupovi Domnovi (Eus. VII, 30.). Až na konci svojej vlády odhodlal sa z dôvodov politických k vážnejším opatreniam proti kresťanom, vydal roku 275 proti nim edikt, ku ktorého vykonaniu však nedošlo, pretože cisár bol zavraždený (Lac, De mort. persec. 6).

Nástupcovia Aureliánovi, Tacitus (275-276), Probus (276-282), Karus (282-284), Karinus Numerianus, ktorí len s veľkými námahami bránili ríšu proti návalu barbarských národov, kresťanov neprenasledovali; naopak kresťania za nich dosiahli čestných miest ako vo vojsku, tak aj v štátnych úradoch a pri dvore cisárskom. Počet ich rástol denne zo všetkých stavov a na rôznych miestach vystavané boli nádherné chrámy kresťanské. No utrpenie cirkvi nebolo ešte u konca; ešte jednu ťažkú ​​skúšku podstúpiť bolo kresťanom, skôr ako im daná bola sloboda náboženská, a to za cisára Diokleciána a jeho spoluvládcov.

Prenasledovanie Diokleciánovo

Dioklecián (284-305), syn prepusteného otroka z Diokleja v Dalmácii, bol od vojska východného za cisára prevolaný, vynasnažoval sa ríšu rímsku zvonka aj vo vnútri ohrozenú úplne obnoviť. Za tým účelom pretvoril doterajšiu ústavu na prísne monarchickú a preložil svoje sídlo z Ríma, kde ešte žili početné spomienky republikánske, do Nikomédie a obklopil sa tu leskom despotov orientálnych. Aby potom pri zachovaní jednoty o všetky časti ríše bolo postarané a vojsku vplyv na obsadzovanie trónu odňatý, prijal r. 286 za spoluvládcu (augusta) Maximiána Herkulea a r. 292 pribral ešte na pomoc cézarov, pre seba Galéria a Maximiánovi Konstantia Chlóra.

V prvých 18 rokoch vlády Diokleciánovej tešili sa kresťania, hoci bol cisár oddaný starým bohom, nie iba pokoju, ale zbavení všetkej povinnosti zúčastniť sa obetí pohanských, dosiahli vysoké postavenie v štátnych a dvorných úradoch, áno aj správa celých provincií bola im zverovaná; biskupom potom od námestníkov cisárskych boli aj rôzne pocty preukazované. Aj v samotnej cisárskej rodine malo kresťanstvo prívržencov a zdalo sa, že o chvíľu nadobudne prevahy nad doterajším náboženstvom štátnym.

V Nikomédii, novej rezidencii cisárovej, naproti samému palácu cisárskemu bola postavená nádherná katedrála a prestupovanie pohanov na kresťanstvo dialo sa v takom počte, že nové priestranné chrámy museli byť vybudované. „Takmer všetci ľudia,“ vyhlásil samozrejme  s nad sádzkou neskôr (r. 313) cisár Maximín vo svojom verejnom edikte (Eus. IX, 9), „pridali sa ku kresťanstvu.“ Avšak ešte boli mnohí mocní priatelia starého náboženstva, ktorí ho, avšak neoplatonizmom pretvorené, považovali za nevyhnutný základ Diokleciánom obnoveného štátu. Neoplatonická štátna cirkev stala sa ich ideálom. Túto myšlienku šíril predovšetkým bithynský námestník Hierokles a našiel vo fanatickom caesarovi Galériovi nadšeného stúpenca a pomocníka. No jej stúpenci spoznávali, že kresťania po dobrom nedajú sa pre ňu získať, preto sa odhodlali zničiť kresťanstvo. Cisár Dioklecián dlho ich zámeru odporoval, lebo videl, že by museli tiecť nové prúdy krvi. Orákulum Apolónovo v Miléte na otázku, či má byť zakročené proti kresťanom, dalo odpoveď, že kresťania znemožňujú pravdu povedať. Napokon však Dioklecián povolil predsa nátlaku Galéria a jeho reakcionárskych prívržencov a rozhodol sa k prenasledovaniu, ktorým malo byť meno kresťanské úplne vyhladené. Predohrou prenasledovania bola očista vojska od kresťanov. Okolo r. 298 vydaný bol rozkaz, ktorý žiadal od každého vojaka účasť na obetiach. Kto zostal verný svojej viere, bol potupne z vojska odstránený (Eus. VIII, 1), áno, niektorí boli aj smrťou potrestaní, ako v Ríme sv. Šebastián. Vlastná búrka prenasledovania začala však až r. 303 zbúraním kresťanského chrámu v Nikomédii od pretoriánov z návodu Galériovho (23. februára). Hneď nasledujúceho dňa vyšiel edikt, ktorý rozkazoval, aby všetky kresťanské chrámy boli zbúrané, všetky sväté knihy kresťanov spálené; zhromaždenia kresťanov boli zakázané. Tí, ktorí by vo viere kresťanskej zotrvali, mali byť dôstojnosti svojej a občianskych práv zbavení. Keď zanedlho dvakrát v paláci vznikol požiar a v Kappadócii a v Sýrii vypuklo povstanie, bolo oboje za vinu kresťanom kladené a vydaný bol edikt druhý (Eus. VIII, 6), ktorý nariaďoval uväznenie všetkých predstavených cirkvi a klerikov. Keďže žaláre boli preplnené, porúčal tretí edikt (Eus. 1. c), aby tí, ktorí by obetovali, boli na slobodu prepustení, ostatných potom tortúrou k obetiam donútení.

Štvrtý edikt konečne začiatkom r. 304 vydaný znel, že všetci kresťania majú byť každým prostriedkom k obetiam donútení (Eus. VIII, 2. 6). Od tej chvíle nastalo všeobecné prenasledovanie kresťanov, ktoré krutosťou všetky ostatné prevyšovalo. Všade tiekli prúdy ich krvi a napájali ríšu, okrem Galie, Hispánie a Británie, kde mierny a šľachetný Konstancius Chlorus obmedzil sa len na vykonanie ediktu prvého. Než akokoľvek nanajvýš kruté a krvavé bolo prenasledovanie toto, kresťania, proti ktorým všetkých druhov krutosti bolo použité, zostávali viere svojej verní; odpadnutých bolo celkom málo a najviac len takých, ktorí vydali sv. knihy (traditores); stálosť kresťanov zostala nepremoženou.

Meče katanov otupeli, kati sami omdlievali a museli sa striedať, kresťania však spievali chvály svojmu Bohu. Medzi čelné obete tejto éry mučeníkov patrí v Ríme sv. Anežka, v Syrakúzach sv. Lucia, v Alexandrii sv. Katarína, na Sicílii sv. Vít so svojimi druhmi, biskup Januárius v Benevente, lekári Kozma a Damián v Cilícii atď. Prenasledovanie kresťanov neustalo, ani keď r. 305 Dioklecián a podľa jeho príkladu Maximián zriekli sa diadému. Ba Galérius, ktorý zostal teraz augustom na východe a za caesara pre Áziu prijal svojho synovca Maximina Daju, v spolku s týmto, dal svojej neskrotiteľnej nenávisti proti kresťanom teraz voľný priechod, prenasledoval kresťanov ešte prudšie; aj veci na trhu predávané boli z rozkazu Maximina pokropované vodou alebo vínom obetným, aby aspoň tak kresťania, ktorých nebolo možné k obetiam donútiť, niečo z obetí požívali.

 Až r. 311 krátko pred svojou smrťou Galérius, zachvátený chorobami, berie ohľad na západného augusta Konštantína, vydal tolerančný edikt, ktorým dovoľoval vyznávanie náboženstva kresťanského. Ale Maximin po smrti Galéria pokračoval v prenasledovaní ďalej až do svojej smrti (313). Na západe po odstúpení Maximiána stal sa augustom mierny Konstantius Chlorus; ako cézarovi daný mu bol pre Taliansko a Afriku Severus. Po skorej smrti Konstantia bol r. 306 vojskom za augusta vyhlásený jeho syn Konštantín, ktorý, hoci bol pohanom, vstúpil do šľapají svojho otca, poprial kresťanom mieru. Tiež v Taliansku a Afrike, kde proti Severovi bol za cisára vyhlásený syn Maximiánov Maxentius (307 – 312), nastali kresťanom pokojnejšie doby. Keď potom na miesto zavraždeného Severa (307) menovaný bol od Galéria augustom Licínius a zverená mu správa provincií ilýrskych, dostalo sa aj tu kresťanom pokoja r. 307. Konečne Konštantín, porazil svojho súpera Maxentia v bitke pri moste Milvijskom pred Rímom (312* pozn.4), vydal r. 313 so svojím švagrom Licíniom pamätný edikt milánsky (Eus. X, 5, Lact. De mort. 48.)

Týmto ediktom bola všetkým poddaným, teda aj kresťanom, poskytnutá náboženská sloboda, obciam kresťanským navrátené boli všetky statky a chrámy, ktoré im boli v čase prenasledovania odňaté, a dovolené im zároveň nadobúdať nový majetok, čím boli za osoby juristické uznané. Nový poriadok síce mal odporcu v Maximinovi; keď však Licínius ho r. 313 pri Adrianopole premohol, bol aj na východe edikt milánsky prevedený. Tak konečne nadobudlo prenasledované kresťanstvo pevného a zaisteného trvania v ríši rímskej.

Poznámky:

*3. „Aby prevedenie ediktu istejšie bolo dosiahnuté, zriadené boli miestne komisie a založené osobitné zoznamy. Tým umožnená bola presná kontrola a vzdorujúci mohli byť ľahko k zodpovednosti volaní.“ In: SAMSOUR, J.: Církevní dějiny obecné, Praha : Cyrillo-methodějská knihtiskárna   a nakladatelství v. Kotrba, 1907, 72.

*4. „Vo svojej Vita Constantini (I, 28 n), dovolávajúc sa oznámenia Konštantínovho prísahou potvrdeného, rozpráva Euzébius, že na výprave proti Maxentiovi Konštantín a jeho vojenský sprievod uzreli ohnivý kríž nad zapadajúcim slnkom... a že nasledujúcej noci dal mu Kristus rozkaz, aby týmto znamením ozbrojený do boja tiahol. Toto rozprávanie Euzébiovo napriek odporu nevereckých historikov, treba mať za hodnoverné. ... To isté potvrdzuje správa Laktanciova (De mort. Persec. c. 44)... Aj pohanskí chválorečníci Konštantínovi, ako napr. Nazarius, hovoria o zvláštnej akejsi pomoci božstva. Ďalším svedectvom sú vojenské práporce (labora), oblúk triumfálny s nápisom, mince označené krížom, socha s krížom v ruke, opatrená nápisom: „Hoc salutari signo liberavi mundum a tyranno.“ Nedá sa pochybovať o tom, že Konštantín na nebi videl nápadné, krížu podobné znamenie,...“ (SAMSOUR, J.: Církevní dějiny obecné, Praha : Cyrillo-methodějská knihtiskárna   a nakladatelství v. Kotrba, 1907, 79.) Iní prekladajú slová na Konštantínovej soche s krížom podobne: „Hoc salutari signo, vero fortitudinis indicio, vestram civitatem a tyranni jugo liberavi et S. P. Q. R. in libertatem vindicans pristinae amplitudini et splendori restitui“ („Týmto spasiteľným znamením, pravým dôkazom udatnosti, zbavil som vaše mesto od  jarma tyranovho a senát a ľud rímsky oslobodil ... k predošlému dôstojenstvu a lesku som navrátil“) Euseb. Vita Constant. I. 40; H. e. IX. 9. In: porov. Kryštůfek, František X.: Všeobecný církevní dějepis, Díl První. Starý Věk, Praha : Tiskem kniž. arcib. knihtiskarny za. Rohlička a. Sieversa, 1892, s. 194.

Preklad a úpravy zo zdrojov:

SAMSOUR, Josef: Církevní dějiny obecné, Praha : Cyrillo-methodějská knihtiskárna a nakladatelství v. Kotrba 1907.

KRYŠTŮFEK, František Xaver: Všeobecný církevní dějepis, Díl První. Starý Věk, Praha : Tiskem kniž. arcib. knihtiskarny za. Rohlička a. Sieversa 1892.

SUCHÁNEK, D. – DRŽKA, V: Církevní dějiny. Antika a středověk. Praha : Grada Publishing  2013.