STRUČNE O PATROLÓGII (1. časť)
(spis je súborom na túto tému od starších aj novších historikov a teológov)
(Hermov Pastier v článku bol trochu upravený)
Úvod do patrológie
Patrológia ako teologická veda, skúma život, spisy a učenie spisovateľov starokresťanskej doby, ktorých Cirkev uvádza ako svedkov svojho učenia. Jej úlohou je zoznámiť nás so staro kresťanskými spisovateľmi, spoznať ich názory aj vplyv na kresťanské učenie a život z viery. Pomenovanie patrológia pochádza z XVIII. storočia. Pôvodne označovala len vedu o živote a spisoch sv. Otcov. Postupne sa rozšírila i na tých cirkevných spisovateľov starokresťanskej doby, ktorí neboli cirkevnými Otcami, no mali vplyv na rozvoj, prehĺbenie a formulovanie cirkevnej náuky, súviseli so sv. Otcami kultúrne a literárne a vzájomne sa podnecovali.
Výlučným štúdiom sv. Otcov a ich učením sa zaoberala teológia patristická, takto pomenovaná teológmi XVII. storočia preto, aby sa líšila od teológie biblickej, scholastickej, symbolickej a špekulatívnej. Z nej sa vyvinuli v XIX. storočí ako samostatný teologický predmet dejiny dogiem, čím patristika stratila význam a oprávnenosť samostatnej teologickej vedy.
Meno „patrológia, patristika“ je odvodené od slov „pater“ – otec a „logos“ – veda, slovo. Otcom nazýval starovek učiteľa a ukazuje to na úzky vzťah žiaka k učiteľovi. V Starom Zákone napr. boli nazývaní žiaci prorokov synmi prorokov. Rabíni, ktorí vyučovali tóru, boli považovaní za otca svojich žiakov.
Tento titul Otec dával kresťanský starovek najskôr biskupom (do 4. stor. sa biskup nazýval pater ecclesiae), pretože biskupi sprostredkovávali duchovný život veriacim napr. udeľovaním sv. krstu, a ako nositelia učiteľského úradu sa starali o ich duchovné záležitosti („Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium.“ – píše sv. Pavol v 1 Kor 4,15), naviac ešte boli svedkami Kristovho učenia. Sv. Augustín prvýkrát použil tento titul (otec) aj pre sv. Hieronyma, ktorý bol len kňazom.
CIRKEVNÍ SPISOVATELIA
Základ starokresťanskej literatúry tvoria Duchom Svätým inšpirované knihy Písma svätého Nového zákona. (27) Hoci patristické spisy cirkevných spisovateľov nepatria do kánonu Nového zákona, predsa niektoré z nich mali v prvotnej cirkvi veľkú autoritu a vážnosť a môžu byť aj pre dnešného kresťana povzbudením a upevneným vo viere v Pána Ježiša Krista.
O cirkevných spisovateľoch, cirkevných otcoch, apoštolských otcoch, cirkevných učiteľoch a kresťanských spisovateľoch
Mnohí kresťanskí učitelia rozširovali v staroveku Kristove pravdy nielen svojimi kázňami, ale aj spismi; sú to cirkevní spisovatelia. Zaraďujeme tu cirkevných otcov, cirkevných učiteľov, apoštolských otcov, osobitných cirkevných spisovateľov a kresťanských spisovateľov. Cirkevnými Otcami ako už bolo uvedené, rozumeli sa ešte v 4. stor. spravidla biskupi, pretože sa starali o duchovne záležitosti veriacich. Z biskupov starej doby bolo však čoskoro toto meno prenesené aj na iných cirkevných spisovateľov starej doby (napr. kňazi) pokiaľ boli spoľahlivými svedkami viery svojej doby. Neskoršia doktrína uvádza pre príslušnosť ku skupine cirkevných Otcov tieto štyri znaky: pravoverná náuka, svätosť života, uznanie Cirkvou a príslušnosť ku kresťanskému staroveku (starobylosť).
Pokiaľ niektorá podmienka chýbala, tak k označeniu sa používal názov cirkevný spisovateľ. Autorita cirkevných Otcov v katolíckej cirkvi nespočíva iba v jej literárnom význame, ale predovšetkým v tom, že boli nositeľmi tradície ako prameňa viery. Pri tom treba mať stále na pamäti, že žiadny jednotlivý cirkevný Otec sám o sebe nie je neomylný (výnimku robí pápež (pozn. 1), ak učil ex cathedra alebo ak jednotlivé vety jeho spisov boli schválené všeobecným koncilom v spojení s pápežom). Až jednomyseľný súhlas všetkých Otcov platí za normu učenia viery. Príklad sv. Augustína nám ukazuje, že sa jednotliví Otcovia v snahe o väčšiu jasnosť často sami opravovali. „Hlasy Otcov je nutné vážiť, nie sčítať“, je názor tohto svätca (Contra Julian. 2, 10, 35).
Apoštolskí Otcovia sú tí cirkev. spisovatelia, ktorí vynikali svätosťou života, boli bezprostrednými alebo domnelými učeníkmi sv. apoštolov a rozširovali apoštolské učenie slovom i písmom. Ich spisy majú veľkú dôležitosť, pretože zaznamenávajú aj tie pravdy, ktoré apoštoli len ústne učili (tradícia). Medzi nich patrí sv. Kliment Rímsky, sv. Ignác Antiochijský, sv. Polykarp, Papias, Barnabáš, autor listu k Diognétovi a Hermas.
Hoci kresťanskú náuku nepodávajú systematicky, jednako v nich vidíme opis základných právd kresťanstva, ako napr. učenie o Najsv. Trojici, o opravdivom božstve a človečenstve Ježiša Krista, t. j. o vtelení Syna Božieho, o dokonanej spáse na kríži, o jednote a učiteľskom úrade cirkvi, o potrebe dobrých skutkov, o ústnom podaní, o vzkriesení, súde Božom, o napomenutiach k mravnému životu. Rímskeho biskupa uznávajú za najvyššiu viditeľnú hlavu (len v prípade pravovernosti, nie vtedy, pokiaľ by bol apostata, či heretik – pozn. SBM), podávajú nákres Kristom založenej Cirkvi a opisujú jej vnútorný život. Podľa nich Cirkev nie je len sociálnou organizáciou, lež živým organizmom, ktorý má posväcujúce prostriedky (sviatosti). Spomínajú najstaršie obrady sviatosti krstu, Eucharistie a pokánia.
K dielam apoštolských otcov patrí Učenie dvanástich apoštolov (Didaché), list Barnabášov, listy sv. Klimenta Rímskeho, listy sv. Ignáca Antiochijského, list sv. Polykarpa, spisy Papiasove, Pastor Hermov a list k Diognétovi.
Cirkevnými učiteľmi (doctores ecclesiae) sú nazvaní tí cirkevní spisovatelia, ktorí pre svoju zvláštnu učenosť a svätosť života boli výslovne od cirkvi týmto názvom poctení. Pre hodnosť cirkevných učiteľov sa požadujú tri podmienky. Štvrtá podmienka starobylosti nie je potrebná, pretože cirkev môže v každej dobe týmto čestným názvom vyznamenať mužov vynikajúcich zbožnosťou a pravovernou učenosťou.
Cirkev mnoho krát po staroveku udeľovala titul „cirkevný učiteľ“. Toto pomenovanie sa datuje od roku 1298. Okrem veľkých cirkevných Otcov (počtom 8) sa dostalo tohto titulu napr. sv. Cyrilovi Jeruzalemskému, Cyrilovi Alexandrijskému, sv. Hilárovi z Poitiers, Petrovi Chrysológovi, Levovi Veľkému, Izidorovi Sevilskému, Tomášovi Akvinskému, Bonaventúrovi, Františkovi Saleskému, Alfonzovi z Liguori, Belarmínovi, Albertovi Veľkému, sv. Jánovi z Kríža alebo Antonovi Paduánskemu.
Medzi cirkevných spisovateľov (scriptores ecclesiastici) radíme tých učených mužov, ktorí síce patrili k cirkevnému spoločenstvu, napísali užitočné spisy, avšak kvôli nedostatku pravovernosti alebo nepoškvrneného života neboli uznaní za cirkevných Otcov alebo učiteľov. Sú nimi napr. Klement Alexandrijský, Origenes, Euzébius Cézarejský, Tertulián, Laktancius, Rufín, Kasián, Teodoret.
Zvláštnu skupinu cirkevných spisovateľov v kresťanskom staroveku od II. st. tvoria tzv. apologéti, ktorí písali obrany (apológie) kresťanstva proti pohanstvu a židovstvu. Vo svojich obranách ukazovali na vznešenosť kresťanstva a vzorný život kresťanov, na prázdnotu pohanstva a spreneveru židovstva svojmu poslaniu a na nutnosť, aby židovstvo a pohanstvo dalo miesto kresťanstvu. Najvynikajúcejšími apologétmi boli Aristídes, sv. Justín, Tacián, ktorý však neskôr odpadol ku gnostikom, Aténagoras a sv. Irenej, biskup Lyonský, žiak sv. Polykarpa.
Z ostatných spisovateľov najstaršej kresťanskej doby vo východnej cirkvi treba ešte pripomenúť už uvedeného Klementa Alexandrijského, vynikajúceho učiteľa na kresťanskej (katechetickej) škole v Alexandrii. Jeho žiak Origenes odišiel z Alexandrie do Cézarey, kde založil slávnu teologickú školu. Origenes sa však odchýlil od cirkevného učenia, čo vyvolalo neskôr veľké rozpory medzi jeho priateľmi a odporcami, vyriešené potom na všeobecnej synode carihradskej II. r. 553. Veľkou učenosťou vynikol ďalej Gregor Divotvorca (Thaumaturgos) a sv. Metod, biskup a mučeník.
Zo západných spisovateľov písal grécky najpoprednejší žiak sv. Ireneja, Hypolit Rímsky. Z latinsky píšucich cirkevných spisovateľov na západe vynikli Tertulián, ktorý však neskôr prešiel k montanistom, Minucius Félix, sv. Cyprián a Laktancius. Všetci títo spisovatelia pôsobili v II. a III. st. po Kristu.
Spomeňme ešte kresťanských spisovateľov (scriptores Christiani). Medzi nich patrili teologickí spisovatelia, avšak ako heretici alebo schizmatici nežili so spoločenstvom cirkvi (napr. Novacián).
Zlatá doba kresťanskej literatúry
Po r. 313 nastala zlatá doba rozkvetu kresťanskej literatúry a vedy vo východnej i západnej časti cirkvi. Tento rozkvet bol vyvolaný jednak praktickými potrebami veriacich, aby bolo sústavne zhrnuté celé kresťanské učenie, ako aj nutnosťou brániť kresťanské učenie proti bludárom, ktorí sa snažili porušiť čistotu a správnosť cirkevného učenia, zvedení nesprávnou filozofiou alebo falošnou snahou udržať jednotu cirkvi ústupkami vieroučnými alebo disciplinárnymi.
Najvynikajúcejšími obrancami pravoverného kresťanského učenia a cirkevnými spisovateľmi za ťažkých dogmatických bojov vo východnej časti cirkvi po r. 313 boli, sv. Atanáz, nazývaný „otcom ortodoxie“ a „stĺpom cirkvi“, biskup v Alexandrii († 373); sv. Bazil Veľký, biskup v Cézarei († 379); sv. Gregor Nazianský, biskup carihradský († okolo r. 390); sv. Gregor Nysský, jeden z najväčších starokresťanských teológov († okolo r. 395); sv. Cyril Jeruzalemský, biskup v Jeruzaleme († 386); sv. Ján Zlatoústy, patriarcha carihradský, najväčší rečník východnej cirkvi († vo vyhnanstve r. 407); sv. Epifánius, biskup v Konstancii na Cypre († 403); sv. Cyril Alexandrijský, biskup v Alexandrii († 444); sv. Sofrónius, biskup v Jeruzaleme († 638). Najznamenitejším spisovateľom sýrskej cirkvi bol sv. Efrém, pustovník, ktorý pre svoje krásne cirkevné hymny býva nazvaný „citarou Ducha Svatého“ († 373).
Prvým vynikajúcim spisovateľom v západnej časti cirkvi v tomto období bol sv. Hilárius z Poitiers vo Francúzsku, nazývaný „Atanázom Západu“, sprostredkovateľ' myšlienok východnej cirkvi do cirkvi západnej († 367). K nemu sa dôstojne radí sv. Ambróz, biskup v Miláne, ktorý má veľký podiel na získaní sv. Augustína († 397). Najučenejším medzi Otcami západnými je sv. Hieronym, ktorý si získal veľké zásluhy prekladom Písma sv. Starého zákona do latiny (Vulgáta) a súpisom starokresťanskej literatúry († 420). Najväčším medzi cirkevnými Otcami latinskými je sv. Augustín. († 430).
Z pápežov tohto obdobia vynikli ako významní cirkevní Otcovia Lev Veľký (440—461) a Gregor Veľký (590—604).
V závere je vhodné dodať, že za najväčších západných a východných cirkevných učiteľov, ktorých Cirkev už v VIII. storočí pre osobitný význam pre teologickú vedu poctila titulom „Veľkých cirkevných Otcov“, sa počítajú sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, sv. Gregor Veľký, sv. Atanáz, sv. Gregor Naziánzsky, sv. Bazil Veľký a sv. Ján Zlatoústy.
Tento zbežný výpočet najpoprednejších starokresťanských spisovateľov ukazuje na veľmi čulý literárny a vedecký ruch v kresťanskom staroveku. Ich práca je tým úctyhodnejšia, že mnohí z nich boli vystavení tvrdému prenasledovaniu, dlhé roky museli prežiť vo vyhnanstve, ale nijaké hrozby ani sľuby ich nevedeli odvrátiť od hájenia cirkevného učenia. Im patrí vďaka za objasnenie kresťanského učenia a jeho obrana proti najťažším bludom v dejinách cirkvi. Ich spisy boli zozbierané a vydané súborne napr. v zbierke „Patrologia graeca“ a „Patrologia latina“. Sú nevyčerpateľnou studnicou pre štúdium kresťanskej teológie. Vydal ich francúzsky kňaz Migne v r. 1844—66.
Doba cirkevných otcov alebo kresťanského staroveku, končí pre grécku (východnú) cirkev smrťou sv. Jána Damaského († pred r. 754), pre latinskú cirkev smrťou sv. Gregora Veľkého († 604) alebo sv. Izidora Sevillského († 636).
Apoštolskí otcovia a ich diela
Didaché alebo Náuka (učenie) dvanástich apoštolov
Didaché (Doctrina duodecim apostolorum) je bezpochyby najstarším dielom kresťanského staroveku. Bolo napísané istým žido kresťanom medzi rokmi 70 až 90 a to v Sýrii, v Palestíne alebo v Egypte. V prvotnej cirkvi bol spis veľmi dobre známy. Dokonca niektoré kresťanské obce, ako svedčí Euzébius vo svojich Cirkevných dejinách (H. E. III 25) a sv. Atanáz (Ep. heort. 39) — aj keď títo ho považujú za apokryf — ho radili medzi knihy novozákonné. Spis sa delí na dve časti: morálna a liturgicko-disciplinárna.
Časť morálna (c. 1-6) podáva pod obrazom dvoch ciest, života a smrti, krátky prehľad kresťanskej mravouky a bola určená na vyučovanie katechumenov. Cesta života naznačuje povinnosti kresťana voči Bohu a blížnemu. Káže chrániť sa zlého, ctiť si predstavených, mať lásku k chudobným, dobre vychovávať deti a ľudsky zaobchádzať so služobníctvom. Predpisuje povinnosť vyznať sa z hriechov, keď niekto do nich upadol.
Časť liturgicko-disciplinárna pojednáva o krste, pôste, modlitbe a eucharistii (c. 7-10), potom o hierarchii, apoštoloch, prorokoch, učiteľoch, o svätení nedele, o voľbe biskupov a diakonov (c. 11-15). Cirkevno právne alebo disciplinárne predpisy sa tykajú i povinnosti duchovných a vnútorného zriadenia Cirkvi. Koniec spisu, ktorý sa rozsahom rovná asi listu ku Galatským, obsahuje (c. 16) napomenutie k bdelosti a stálosti pre nastávajúci koniec sveta, zmŕtvychvstanie a súd. Celý spis má ráz najväčšej starobylosti a zmieňuje sa aj o ríte krstu (c. 7) a eucharistii (c. 9-10), o rozdávačoch božských tajomstiev (c. 15) a o správcoch božieho slova (c. 11). Didaché uvádza modlitby, ktoré sa majú odriekať pred požívaním vína z kalicha, lámaním chleba a po ňom. Pre poznanie starokresťanskej náuky a predovšetkým najstaršieho zriadenia obcí kresťanských je Didaché veľmi poučná. Zachovávanie židovských predpisov o pokrmoch sa síce pripúšťa, ale úplne sa odmieta jedenie mäsa obetovaného modlám. (c. 6). Krst, ktorému má predchádzať poučenie katechumena, udeľuje sa ponorením. Pokiaľ nedostačuje množstvo vody pre ponorenie, treba pri krste trikrát liať vodu na hlavu (c. 7), jediné svedectvo pre tento spôsob krstu z prvých dvoch storočí. Pôstne dni sú štvrtý (streda) a šiesty (piatok) deň v týždni. Modlitba predpísaná Pater Noster má sa hovoriť trikrát za deň. (c. 8). O eucharistii je reč v hlave 14. a podobne aj v hlave 9. a 10. a nazýva sa pokrmom a nápojom duchovným, ktorý len pokrstení môžu prijímať. (c. 10). Vyskytujú sa tu tiež formule liturgické. Eucharistická obeť sa zvlášť slávi v nedeľu. Službu cirkevnú podľa Didaché vykonávajú: apoštoli, proroci, učitelia, biskupi a diakoni. Apoštoli sú misionármi, ktorí sú bez ustania na ceste, chodiac od obce k obci alebo kážuc pohanom. Apoštolov majú veriaci prijať láskavo. No nie sú opravdiví apoštoli a učitelia tí, ktorí obťažujú veriacich viac než dva dmi, alebo žiadajú peniaze. Proroci hovoria a vyučujú v Duchu (c. 11) a zaujímajú medzi služobníkmi cirkevnými miesto prvé a sú pripodobnení veľkňazom Starého zákona; nevyskytujú sa však v každej obci. Učitelia vyučujú veriacich. Biskupi a diakoni sú hlavne správcami teda rozdeľovateľmi božských tajomstiev. Gréc. slovo „presbyteroi“ (starší, odtiaľ slovo presbyter - kňaz) sa tu nevyskytuje. Veriaci sa majú postarať o výživu dobrých pastierov. V nedeľu sa majú schádzať na lámanie chleba, opravdivú obetu. Vtedy majú vyznať svoje hriechy a zmieriť sa s blížnymi. Tu treba bratsky napomenúť tých, ktorí cez týždeň poklesli.
Epilóg. Kresťania majú vytrvať vo viere a majú byť pripravení, keď príde pokušiteľ sveta. Po ňom sa ukáže znak pravdy, vzkriesenie, a na oblohe nebeskej sa zjaví Pán (Parúzia = Pánov druhý príchod na zem na konci čias). Didaché bolo vzorom mnohých podobných spisov liturgického a právnického obsahu, ktoré vznikli v neskorších storočiach (Didaskália a apoštolské konštitúcie). Ich spôsob podania je veľmi blízky spôsobu apoštolských čias.
List Barnabášov
Kresťanský starovek uvádza pod menom sv. Barnabáša spis pozostávajúci z 21 kapitol, ktoré obsahujú homílie alebo krátke apologetické rozpravy vo forme listu. Barnabáš bol sprievodca a spolupracovník sv. apoštola Pavla. Barnabášovi list pripisujú Klement Alexandrijský (Strom. II., 6, 31), Euzébius (Hist. eccl. III., 25, 4), sv. Hieronym (De viris illustr., c. 6), alebo Origenes. No podľa iných nemôže byť Barnabáš jeho autorom.
Cirkevný historik, cézarejský biskup Euzébius (zač. 4. stor.) síce pripisuje autorstvo sv. Barnabášovi, avšak príliš o tom nie je presvedčený. Iní tvrdia, že štýl, názory a osobnostné rysy postavy listu autora, najmä čo sa týka judaizmu, sa nezhodujú s osobou apoštola Barnabáša. Sv. Hieronym (2 pol. 4. stor. ) považuje list za apokryf, i keď o ňom hovorí, že veľmi dobre slúži cirkvi. Spis vznikol zrejme po r. 70 po Kr.
Ostro vyhranený postoj voči židovstvu, veľmi dobrá znalosť židovského náboženstva a židovského rituálu nasvedčuje, že autor listu bol židovského pôvodu. V skutočnosti je to teologický traktát, dokazujúci, že celé kresťanstvo bolo predpovedané (1,7) a platnosť Starého Zákona že končí príchodom Nového Zákona. Množstvom citátov zo St. Zákona podopiera toto svoje tvrdenie. List je rozdelený na dve časti.
V prvej, dogmatickej (k. 1-17) napomína čitateľov - s najväčšou pravdepodobnosťou kresťanov židovského pôvodu, aby neupadli do povrchnosti svojich predkov. Boh chce namiesto vonkajšej obete úprimné a pokorné srdce, namiesto telesnej obriezky obriezku sŕdc a uší. Tvrdí sa tu tiež, že židia boli zvedení zlým duchom, keď doslovne vykladali Starý zákon, pretože nemá zmysel historický, lež alegorický, duchovný.
V druhej časti, mravoučnej (k. 18-21) ide o to isté, čo je povedané v Didaché v kapitole 1-5 o ceste svetla a tmy. Svoj spis autor zakončuje upozornením na blížiaci sa koniec sveta (kap. 21 — parúzia = Druhý Pánov príchod na zem na konci čias).
Doktrinálne otázky sú v liste Barnabášovom dosť riedke. V hlave 5. a 6. hovorí o účelu vtelenia Syna Božieho, ktorý bol dvojaký: dovŕšiť mieru židovských hriechov a nás vykúpiť. Toto vykúpenie (c. 14, 6) vykonal tak, že vydal svoje telo k zničeniu, obetoval ho, pokropil nás svojou krvou. (c. 7, 3. 5.). Účinok vykúpenia je odpustenie hriechov, zničenie smrti, zmŕtvychvstanie, naše oživenie, naše pretvorenie v nový ľud, ľud svätý, v dedičov zasľúbenia namiesto národa židovského. (c. 5, r. 6. 7; 7, 2; 13; 14, 4—6; 4, 7. 8). Účastnými vykúpenia sa stávame krstom, ktorý spôsobuje odpustenie hriechov (c. 11, 11). Dobré skutky prehlasuje spisovateľ bez váhania za nutné k spáse (c. 19, 10 násl.)
Svätý Kliment Rímsky († 100)
Podľa sv. Ireneja (Adv. haer. III, 3) bol tretím nástupcom sv. Petra v Ríme; podľa Tertuliána (De praescr. c. 32) a sv. Hieronýma bol ordinovaný sv. Petrom a stal sa jeho bezprostredným nástupcom. Patril medzi žiakov sv. Petra a Pavla. Pavol ho spomína vo svojom liste Filipanom ako spolupracovníka na šírení evanjelia, ktorého meno je zapísané v knihe života. (4, 3). Klement Alexandrijský ho nazýva apoštolom (Strom. 4, 17.) Za cisára Trajána bol poslaný do vyhnanstva do mramorových lomov na polostrov Cherson (Krym), kde zomrel (okolo r. 100) ako mučeník utopením s kotvou na krku. Tam našiel jeho telesné pozostatky sv. Cyril, ktoré spolu s Metodom preniesli cez našu vlasť do Ríma. Sv. Klimentovi Rímskemu sa pripisujú rôzne spisy. Najznámejšie sú List ku Korinťanom, 2 List Korinťanom, Dva listy Ad virgines, venovane pannám a panicom, Pseudo klementiny a Apoštolské konštitúcie. Podľa niektorých historikov Kliment napísal iba 1 List ku Korinťanom, poprípade 2 list Korinťanom.
List ku Korinťanom
„Upierajme svoj zrak na Kristovu krv a viďme, aká vzácna je tá krv pred Bohom - vyliac sa pre našu spásu priniesla celému svetu milosť pokánia. Pozrime sa na všetky minulé pokolenia a spoznáme, že v každom z nich Pán uštedroval miesto pokániu tým, ktorí boli ochotní sa k nemu obrátiť.“
Dôkladná znalosť Starého zákona, akú badáme v Klimentovom liste Korinťanom, ba celý charakter listu dáva tušiť, že autor bol pôvodom Žid. (Iní tvrdia, že bol pohan z cisárskeho rodu Fláviovcov, stotožňovaný s Titom Fláviom Klementom, ktorý mal byť medzi r. 81 – 96 popravený za kresťanskú vieru).
Z listu vysvitá, že pevnou rukou viedol zverenú cirkev. Mal veľkú autoritu a bol vznešeného zmýšľania, ktoré sa prejavilo v prenasledovaní i v jeho modlitbách za panovníka. Je to objemný list (65 kap.). „Cirkev božia, ktorá je v Ríme, cirkvi božej, ktorá je v Korinte,“ tak sa začína list. Dionýz, biskup Korintský, píše pápežovi Soterovi okolo r. 170, že v Korinte čítavajú tento list „Klementom písaný“. List bol napísaný okolo r. 96 po smrti cisára Domiciána († 96), lebo spomína, že rímska cirkev nemohla skôr písať Korinťanom pre posledné súženia. Podnet k napísaniu listu dali nepokoje v korintskej cirkvi, ktoré bičoval už sv. Pavol. Niekoľko zlých ľudí sa postavilo proti predstaveným cirkvi a vypudilo ich z úradu. Cirkev bola vo veľkom zmätku a neveriaci v Korinte mali vhodnú príležitosť potupovať kresťanské meno. Cirkev rímska zakročila týmto listom, aby urobila v Korinte poriadok. V úvode (kap. 1-2) autor chváli minulosť korintskej cirkvi a živými farbami líči jej predošlý stav. Ďalší text delí sa na dve časti.
V I. časti (kap. 4-38) spomína najpotrebnejšie čnosti, ktoré majú zdobiť kresťana: lásku, pokánie, poslušnosť, pobožnosť a poníženosť ako prameň pokoja. Za pohnútku pestovať ich uvádza príklad Spasiteľa a svätých, poriadok v spoločnosti, ktorý majú práve kresťania uviesť do života. Od nich závisí požehnanie božie v budúcom i v tomto živote.
II. časť (kap. 38-61) predostiera osobitný prípad korintský, drobenia sa veriacich na viaceré strany. Prízvukuje cirkevnú hierarchiu a nevyhnutnosť podriadiť sa zákonitým cirkevným predstaveným. Cirkevnú obec porovnáva s ľudským telom, kde údy harmonicky spoluúčinkujú na udržaní celku; spomína hierarchiu Starého zákona a napomína k vzájomnej láske a previnilcov k pokániu. Záverečná časť (kap. 62-65) vyjadruje úfnosť, že v Korinte čoskoro nastane medzi veriacimi pokoj.
List sv. Klimenta Korinťanom má veľký dogmaticko—historický význam. Je dôležitým svedectvom primátu (prvenstva) rímskej cirkvi, ktorá sa cítila oprávnenou zakročiť v korintskom prípade, i keď nebola k tomu vyzvaná. Pôvodca listu píše ako sudca a ako námestník boží, hovorí v plnom povedomí svojho úradu, hovorí ku Korinťanom ako k svojim podriadeným. Nie menej dôležitým svedectvom je tento list o božskom pôvode hierarchie a o rozdelení Cirkvi na klérus a laikov. (Laik od slova laos = ľud).
Apoštolovia majú svoju moc od Ježiša Krista, ktorý je poslaný od Boha (kap. 42, 1-2). Apoštoli ustanovili biskupov a diakonov a nariadili, že po smrti týchto majú iní skúsení muži ich úrad obdržať (c. 44, 2). U sv. Klimenta nachádzame rozdelenie hierarchie na biskupov, kňazov a diakonov. Kňazstvo nie je pôvodu ľudského, ale božského, preto kňazi legitímne ustanovení a v úrade osvedčení nemajú byť ľubovoľne zosadzovaní (k. 39). List sv. Klimenta používa dosť jasné slová o inšpirácii Písma svätého (svätí spisovatelia hovorili naplnení Duchom Svätým, kap. 8, 45), o božstve Ježiša Krista, (kap. 36), o jednom Bohu v troch osobách (kap. 46 a 42), o potrebe viery a dobrých skutkov na ospravedlnenie (kap. 32), o zmŕtvychvstaní, (bájny vták Fénix) o mučeníckej smrti sv. Petra a Pavla v Ríme. Potom, že Kristus je nad anjelov (kap. 46), trpí za nás v ľudskej prirodzenosti (kap. 49), nie sme ospravedlnení svojimi vlastnými skutkami múdrosti a zbožnosti, ale povolaním a milosťou (kap. 32, 33). Prikazuje pokánie a vyznanie sa z hriechov (kap. 7, 8; 51 – 57).
Druhý list Korinťanom
Je to najstaršia známa homília, prednesená asi v Korinte. Síce nemá dogmatického významu, no je cenná pre mravné pokyny. Opravdivý kresťan si nemá príliš vážiť pominuteľný svet, lež má viac túžiť po budúcom blaženom živote. Autor povzbudzuje kresťanov k asketickému životu, k boju proti hriechu a k pokániu.
Ad virgines
Sú to dva listy, venované pannám a panicom. Prvý z nich vykladá najprv podstatu, význam a krásu panického života, ale aj jeho ťažkosti. Ďalej dáva životné pravidlá pre askétov a varuje najmä pred spolužitím oboch pohlaví a záhaľkou. Druhý list pokračuje v týchto napomenutiach a uvádza k tomuto cieľu rad biblických príkladov obsahu z časti povzbudzujúceho, z časti odstrašujúceho. Tieto listy vystupujú proti mimomanželskému spolubývaniu mužov a žien. Spomínajú sa v nich charizmy, čo by dalo tušiť dobu blízku apoštolom. Koptický kódex (v Paríži) pripisuje ich autorstvo sv. Atanázovi.
Pseudo Klementíny
Je to zbierka viacerých spisov (19 homílii), pripisovaných sv. Klementovi. Vo forme nábožensko didaktického románu opisujú obrátenie Klementa svätým Petrom. Obsahujú aj kázne sv. Petra, ktoré mal povedať na svojich apoštolských cestách. Sú považované za apokryfy. (pozn. 2)
Apoštolské konštitúcie (Canones ecclesiastici Apostolorum)
Pozostávajú z 8 kníh, pripisovali sa podľa poznámky v 6. knihe sv. Klementovi. Sú najväčšou liturgicko-právnickou zbierkou staroveku. Obsahujú veľa cenných právnických a liturgických poznatkov tej doby a z veľkej čiastky tvorili základ východného cirkevného práva.
Svätý Ignác, antiochijský biskup († 107)
„Chcem Ježiša, ktorý za nás zomrel, Krista, ktorý za nás vstal z mŕtvych. Keď toto dosiahnem, bude to chvíľa, v ktorej budem žiť...“
Najstaršia tradícia ho považuje za tretieho biskupa v Antiochii (sv. Peter, Evodius, Ignác) a za žiaka sv. Jána apoštola. Menujú ho aj Teoforom. (Nositeľom Boha). Zomrel mučeníckou smrťou roztrhaný dravými šelmami v Ríme. Stalo sa to za cisára Trajána (98 – 117) okolo r. 107. Podľa tradície na jeho srdci, ktoré levi ušetrili, bolo cievami napísané meno JEŽIŠ.
Počas cesty do Ríma napísal sv. Ignác 7 listov. V Liste Rimanom píše: „Zrno Kristovo som, musím byť zomletý zubami beštií, aby som sa stal chlebom čistým.“ V Smyrne napísal štyri listy: do Efezu, Magnézie, Trall a Ríma; a tri z Troady – do Filadelfie, Smyrny a biskupovi Polykarpovi. Efezským, Magnezijským a Trallským ďakuje, že ho pozdravili na jeho ceste k mučeníckej smrti svojimi vyslancami. V liste Rimanom žiada, aby sa u cisára neprihovárali za jeho oslobodenie. Len čo sa v Tróji dozvedel, že v Antiochii prestalo prenasledovanie, napísal biskupovi Polykarpovi, Smyrňanom a Filadelfským, aby pozdravili veriacich v Antiochii z príležitosti nových pokojných čias. Pri tom hovorí o rôznych pastorálnych napomenutiach a dôrazných varovaniach, najmä pred bludmi v Malej Ázii vtedy vládnucimi, totiž pred sektami Judaistickými (Ebioniti a Cerinthania) a gnostickými Doketistami.
Všetky tieto listy sú pravými klenotmi starokresťanskej literatúry a dýchajú vrúcnosťou, obetavosťou a láskou sv. Jána. Listy sv. Ignáca majú vysokú dogmatickú hodnotu, najmä časti o cirkevnej hierarchii, prvenstve rímskej cirkvi (Rom. c. 1, predstaviteľky spolku lásky) a kristológie.; 1. Hierarchia, ktorú sv. Ignác spomína, má tri stupne: biskupov, kňazov a diakonov. I toto je svedectvo o tom, že podelenie hierarchie musí pochádzať od apoštolov, resp. musí byt' Božieho pôvodu. Sv. Ignác vidí v biskupovi „zástupcu Boha.“ Biskup je stredom cirkvi; kde on je, má byť tiež obec, tak ako tam, kde je Ježiš Kristus, je cirkev (Smyrn. c. 8, 11; Polyc. c. 4, 1; Magn. c. 6 atď.). „Kňazi sú senátom apoštolov a diakoni sluhami Ježiša Krista“ (Magn. VI.). Právomoc a autoritu biskupov opisuje v liste Polykarpovi. Biskupov dozor sa má rozprestierať na veci duchovné i časné a nič sa nemá stať bez jeho schválenia; bez biskupovho dovolenia neslobodno krstiť, ani sláviť agapé. Hlavnou úlohou veriacich je zachovať jednotu viery a poslušnosť biskupom. 2. Prvenstvo rímskej cirkvi sv. Ignác zdôrazňuje tým, že používa mnohé slávnostné epitetá. Ona má právo poučovať ostatné cirkvi. 3. Výrazná je najmä jeho kristológia. Kristus je stredobodom všetkého Ignácovho zmýšľania. Proti dokétom prízvukuje opravdivé vtelenie Syna Božieho. Hovorí, že „Boh sa zjavil skrze svojho Syna“ (Magn. VIII.). Kristus je Bohočlovekom (Eph. VII, 18). V listoch sv. Ignáca sa tiež stretávame so svedectvami pre božstvo Ježiša Krista (Trall. c. 7, 1; Ephes. Inscrip.atď), jeho krv je krvou Boha, (Eph. c. 1, 1); pre jeho pravú ľudskú prirodzenosť (Smyrn. c. 1); pre najsvätejšiu Trojicu (Eph.c.9,1; Magnc. 13,1); pre panenstvo Márie (Smyrnc. 1, 1; Eph. c. 19). Po prvý krát sa u sv. Ignáca stretávame aj s označením „Cirkev katolícka“. (Smyrn. c. 8, 2). Eucharistia je „telo Pána nášho Ježiša Krista“ (Smym. 7). Manželstvo je pod dozorom biskupa a má byť uzatvárané s jeho schválením, aby bol sobáš podľa Pána a nie podľa žiadosti (Polyc. c. 5).
Svätý Polykarp, smyrniansky biskup († 155)
Viera „je matkou nás všetkých, za ňou ide nádej a pred ňou je láska k Bohu a Kristu ako aj k blížnemu. Ak niekto je v tomto upevnený, splnil príkaz spravodlivosti. Lebo kto má lásku, je ďaleko od každého hriechu...“
Zomrel ako mučeník a patril medzi žiakov sv. Jána apoštola, ktorý ho ustanovil za biskupa v Smyrne. Zachoval sa nám jeho list ku Filipanom, ktorý svedčí o jeho veľkej horlivosti a láske ku Kristovi. Pred pohanským sudcom, ktorý ho k zapreniu viery zvádzal, riekol: „Osemdesiat šesť rokov slúžim Kristu, Pánovi svojmu a nič zlého mi neučinil; ako by som mohol zlorečiť kráľovi svojmu, ktorý ma vykúpil“?, a hrdinne podstúpil smrť mučenícku. Odsúdili ho na hranicu a keď plamene ho ušetrili, prebodli ho dýkou (r. 155 alebo 156). Jeho telo spálili, veriaci však zozbierali jeho kosti ako vzácne klenoty a uložili na príhodnom mieste.
List ku filipanom
„Za všetkých svätých sa modlite. Modlite sa tiež za kráľov a mocnárov (1 Tim 2; 1) a kniežatá i za svojich prenasledovateľov a tých, čo vás nenávidia; aj za nepriateľov kríža, aby ovocie vašej viery bolo vidieť vo všetkom (1 Tim 4; 15), a vy aby ste v ňom boli dokonalí.“
Z listov, ktoré podľa svedectva Ireneja (Euseb. Hist. eccl. V, 20, 8) sv. Polykarp napísal susedným cirkvám a jednotlivým osobám, máme len list ku Filipanom. Podnet k jeho napísaniu dala žiadosť obce vo Filipách, aby jej poslal opisy listov sv. Ignáca. Polykarp splnil ich prianie a poslal im zároveň svoj list, v ktorom im dáva krásne napomenutia ku kresťanskému životu, vykladá povinnosti rozličných stavov, varuje pred bludármi, vyzýva k zachovaniu náuky, k vytrvalosti podľa príkladu sv. mučeníkov. List ku Filipanom bol napísaný r. 107 alebo r. 108. Akej vážnosti sa tešil, vidieť z toho, že ešte v dobe sv. Hieronyma sa čítaval v niektorých ázijských cirkvách. Ako sv. Ignác a sv. evanjelista Ján vo svojich listoch, tvrdí aj sv. Polykarp rázne proti Doketistom, že Ježiš mal skutočné telo a že skutočne trpel (c. 7), povzbudzuje k modlitbám za kresťanov, vladárov, aj nepriateľov (c. 12), ďalej hovorí o zmŕtvychvstaní a súde (c. 7) a napomína k vernému pridržiavaniu sa náuky zdedenej (c. 7) a k poslušnosti kňazom a diakonom (c. 5). List je hojne popretkávaný citátmi z Nového zákona, najmä z listu sv. Pavla Filipanom. Jeho hlavný význam je v tom, že uvádza zbierku listov sv. Ignáca.
Martyrium Polycarpi
Hneď po smrti Polykarpa napísal istý Marcion v mene cirkev. obce v Smyrne okružný list veriacim vo Filoméliu a iným cirkvám, v ktorom podrobne opisuje mučenícku smrť sv. Polykarpa. Je to najstaršia a spoľahlivá správa o mučení prvých kresťanov v dobe starovekých prenasledovaní.
Hermasov Pastier
„Predovšetkým ver, že je len jeden Boh, ktorý všetko stvoril, dokončil, z ničoho všetko urobil. On všetko obsahuje, sám je neobsiahnuteľný, nedá sa ani slovom opísať, ani mysľou pochopiť. Ver teda v neho, boj sa ho, a bojac sa ho buď vytrvalý v odriekaní. Zachovávaj všetky veci, a odvrhni od seba všetku neprávosť, a obleč sa celý do čnosti spravodlivosti, a ak zachováš toto prikázanie budeš žiť s Bohom.“
Najobjemnejší spis z čias apoštolských Otcov je známy pod názvom „Pastier“, ktorého pôvodca sám sa menuje Hermasom. Muratorské fragmenty, pochádzajúce asi z r. 200, spomínajú: „Pastiera najnovšie v Ríme napísal Hermas, keď na katedre mesta Ríma sedel biskup Pius, jeho brat.“ Pius I. bol pápežom asi od r. 140 do r. 154. No podľa Origena, Euzébia, Ireneja a Hieronýma je autorom Hermas, ktorého spomína sv. Pavol (Rim 16, 14). Zasa iní tvrdia, že starý Hermas zložil knihu a mladší Hermas ju preložil do latinčiny. Latiníci (západní kresťania) mali teda prekladateľa za skladateľa. Alebo mladší Hermas zložil knihu a vložil ju do úst starého Hermasa. Starí spisovatelia si Hermasa veľmi vážili a videli v ňom Bohom inšpirovaného proroka. Sv. Ireneus (Adv. haer. IV., 30) spis nazýva „grafé“, čo znamenalo Písmo sväté. Hoci sv. Atanáz (4. stor.) ho vylúčil z kánonu posvätných kníh, predsa ho radil použiť pri vyučovaní katechumenov. (Ep. 39). V západnej cirkvi bol Pastier považovaný za apokryf. Hermas podáva vo svojom diele vlastný životopis.
Hovorí, že bol gréckym otrokom. Neskoršie ho prepustili a stal sa v Ríme obchodníkom. Zadovážil si značný majetok, no nie vždy dovoleným spôsobom. Lež majetok nič dobrého neprinášal ani jemu, ani jeho rodine. Manželka bola príliš jazyčná. Deti za prenasledovania zapreli vieru a zradili aj svojich rodičov. Trest boží ho neminul. Stratil majetok a žil vo veľkej biede v blízkosti Ríma, obrábajúc kúsok poľa. V biede stal sa kresťanom. Zjavil sa mu anjel, ktorý mu súčasne nariadil, aby toto všetko opísal. Je možné, že autor životopisné údaje si len vymyslel, aby jeho dielo bolo pútavé.
Dôležitosť „Pastiera“, najmä pokiaľ ide o sviatosť pokánia, sa uznáva všeobecne. „Pastier“ je písaný apokalyptickou formou; delí sa na dve časti. Prvá má 5 videní (Visiones), druhá obsahuje 12 príkazov (Mandata) a 10 podobenstiev (Similitudines). Vo Videniach sa mu zjavuje Cirkev ako matróna v bielych šatách a vyzýva Hermasa, aby kázal pokánie. V 3. videní sa mu zjaví Cirkev v podobe mohutnej veže; okolo nej ležia neupotrebené kamene. To sú veľkí hriešnici, ktorí musia byť sviatosťou pokánia vbudovaní do veže (Cirkvi). V 5. videní sa mu zjaví anjel v podobe pastiera (odtiaľ názov knihy) a uloží mu, aby napísal príkazy a podobenstvá a v živote sa nimi správal. Príkazy sú praktickou mravoukou a sú obšírnejším výkladom Dekalógu. Podobenstvá obsahujú poučenia a povzbudenia k rozličným čnostiam. V deviatom podobenstve Hermas znovu vidí vežu (Cirkev). Anjeli ju budujú na Skale (Syn Boží). V skale je brána (Syn Boží vtelený — Bohočlovek). Anjeli pri budovaní veže používajú kamene (veriaci), ktoré vystupujú z vody (krst), ale najprv musia prejsť cez bránu. Na krátky čas v stavbe vznikne porucha. Staviteľ skúma kamene a zisťuje, že niektoré v tom stave, ako sú, sa pre stavbu nehodia. Odovzdáva ich Pastierovi (Hermas), ktorý pokáním má ich prispôsobiť pre stavbu. Po tejto procedúre veľká časť kameňov znova sa môže vbudovať do veže. Ostatné kamene odnášajú v čiernom odeté ženy (symboly hriechov). To sú veriaci, vylúčení z Cirkvi.
Učenie Hermasovo. Spis Hermov obsahuje mnohé dôležité dogmatické a mravoučné pravdy. Hlavný jeho výklad týka sa otázky, či je možné odpustenie ťažkých hriechov, najmä cudzoložstva a apostázie.
Hermas počul od niektorých učiteľov, že nie je iné pokánie okrem toho, ktoré je pri krste a v ktorom sa odpúšťajú hriechy minulé (Mand. IV, 3, l); blud, ktorého sa neskôr pridržiavali Montanisti. Iní učitelia naopak oddaní bludom gnostickým nahovárali hriešnikom, že vôbec nie je potrebné pokánie (Simil. VIII, 65). Hermas odmieta tieto extrémne názory a vyhlasuje, že pokánie za hriechy (na mysli má predovšetkým hriechy kapitálne — apostáziu, vraždu a cudzoložstvo) je možné len do toho času, v ktorom píše svoje pokyny. Až uplynie táto lehota milosti, bude len odpustenie hriechov krstom (Mand. IV, 3); kto v budúcnosti po krste zhreší, tomu pokánie neprospeje. Jediným teda pohanom bude možné pokánie (pri krste) až na koniec časov (Vis. II, 2, 5). Ospravedlnenie pokáním, prípadne krstom dosiahnuté nie je iba odpustením hriechov, ale posvätením skrze bývanie Ducha sv. (Simil. V, 7, 1-2).
Poukazuje na blízkosť príchodu Pána (parúzia). Za skutky, ktoré človek koná v stave ospravedlnenia, teda v milosti, má zásluhy a bude odmenený. Hermas robí rozdiel medzi prikázaním a radou. O cudzoložstve hovorí, že ak cudzoložnica nedá sa na pokánie, manžel ju musí prepustiť. Ale nesmie sa oženiť, lebo je možné, že manželka bude robiť pokánie. Vtedy ju musí prijať späť. No povinný je tak spraviť len raz, lebo „pre služobníkov božích je len jedno pokánie“ (Mand. IV. 1).
Druhé manželstvo prehlasuje Hermas za dovolené, aj keď zdržanlivosť sa mu zdá dokonalejšia (Mand. IV. 4). Náuka o Logu (Kristovi), nie je správne učená. Zdá sa, že Syna Božieho stotožňuje s Duchom Svätým (Simil. V, 5, 2); podľa neho Duch Sv. prijal telo či skôr Boh Ho v tele ubytoval (Simil. V, 6, 5); podľa Hermasa je Ježiš Kristus človek, v ktorom býval Duch Sv. Z tohto dôvodu je Pastor predchodcom bludu adopcionizmu. Ba v 8. podobenstve pripisuje Synu Božiemu tie isté vlastnosti, aké pripisoval archanjelovi Michalovi. Podľa niektorých teológov (Scherer) však Hermas Syna Božieho označuje ako Ducha podľa jeho božskej prirodzenosti, a preto to neznamená, že Hermas nepozná Ducha Svätého ako tretiu osobu od Syna osobne inú.
Papias, biskup v Hierapoli († 150)
Patril medzi žiakov sv. apoštola Jána a priateľov biskupa Polykarpa. Euzébius ho považuje za biskupa hierapolského. Sv. Irenej hovorí o ňom, že nebol biskupom. Euzébius ho posudzuje veľmi ostro. (Hist. eccl. 3, 39) Papias mal chiliastické náhľady. (Pripúšťal, že po zmŕtvychvstaní bude pozemské kráľovstvo Ježiša Krista trvajúce tisíc rokov.) Zomrel okolo r. 150, údajne ako mučeník. Papias je autorom diela „Explanatio sermonum Domini“, (Výklady rečí Pánových), ktoré pozostáva z 5 kníh. Vzniklo okolo r. 130 a uchovalo sa len v zlomkoch u sv. Ireneja a Euzébia. Papias v ňom zaznamenal ústne podanie o rečiach a skutkoch Ježiša Krista, ako ich počul od žiakov apoštolských a učeníkov Pánových. Podáva tiež správu o vzniku dvoch prvých evanjelií. Papias dával prednosť ústnemu podaniu pred písomnými záznamami.
List k Diognétovi
Kresťania „sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi... Jedným slovom: Čím je duša v tele, tým je kresťan vo svete. Duša je rozptýlená po všetkých údoch tela, kresťania po mestách sveta. Duša býva v tele, ale nie je z tela; aj kresťania bývajú vo svete, ale nie sú zo sveta.“
List k Diognétovi je azda z najstarších kresťanských apologetických spisov. Autor i adresát Diognet sú neznámi. Možno, že sa ním myslí stoik Diognet, učiteľ Marka Aurélia. V stredoveku List považovali za dielo Justínovo. Dnes sa všeobecne uznáva, že sv. Justín nie je jeho pôvodcom. Iní považujú za spisovateľa listu filozofa Aristida Aténskeho, alebo sv. Hypolita. Keďže sa autor sám menuje žiakom apoštolov, zaraďujeme spis medzi diela apoštolských Otcov. Vysokopostavený pohan Diognét dal svojmu kresťanskému priateľovi tri otázky: 1. Aká je bohoslužba kresťanov a prečo zavrhujú židovské a pohanské bohoslužby? 2. Ako žijú kresťania medzi sebou? 3. Prečo kresťanské náboženstvo skrslo tak neskoro?
V odpovedi na prvú otázku spisovateľ dokladá zavrhnuteľnosť modloslužby z podstaty a podoby bohov, ktorí sú výtvormi z dreva, kameňa a kovu a prehlasuje, že náboženstvo židovské spočíva v prázdnych obradoch. (c. 2—4).
Na druhú otázku odpovedá, že náboženstvo kresťanské je nadprirodzené, nie ako iné náboženstvá od ľudí založené, ale samým Bohom zjavené, a že preto je prameňom nadprirodzenej sily a plodí cnosti, ktoré pred tým známe neboli. (c. 5 – 7).
V odpovedi na tretiu otázku ukazuje, že ľudia najskôr museli poznať svoju nedostatočnosť a mravnú mdlobu a nadobudnúť presvedčenie, že len Boh môže pomôcť.
V záverečnej kapitole (10) vyzýva spisovateľ Diogneta, aby prijal kresťanskú vieru a stal sa tak účastným poznania pravého Boha a večnej blaženosti. List, dogmaticky dôležitý, obsahuje mimo iné i tieto náuky: žiaden človek nemá dokonalého poznania Boha sám zo seba, ale že je ho možné získať len Božím zjavením (c. 7 a 8). Kristus je milovaným, vlastným jednorodeným Synom Božím, nesmrteľným (c. 9), rozumom ľudským nepochopiteľným Logosom (SLOVOM) všemohúceho, neviditeľného Boha. Syn Boží sa stal človekom, aby zvestoval tajomstvo božie (c. 11), a aby aj za naše hriechy svojou smrťou zadosťučinil. Iba Syn Boží mohol byť dostatočnou zmiernou obeťou za vinu celého sveta (c. 9). Ospravedlňujúca milosť spôsobuje popri odpustení hriechov tiež vnútorné posvätenie (c. 7). Jedine v cirkvi sa zachováva viera evanjelia, podanie apoštolov (c. 11). Tým sa cirkev javí pokračovateľkou Krista, ktorý prišiel na svet plný pravdy a milosti.
(Na doplnenie faktov o hlavných cirkevných spisovateľoch je vhodne si prečítať 2 články Krátky prehľad patrológie - Katolícka viera je viera apoštolov a ich nasledovníkov - https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/kratky-prehlad-patrologie---katolicka-viera-je-viera-apostolov-a-ich-nasledovnikov--i.-cast.html)
ďalšia časť listu tu: O PATROLÓGII (2. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-patrologii--2.-cast-.html
Poznámky:
1. V súčasnosti je stav sede vacante - uprázdnený Petrov stolec, lebo falošný „pápež“ František, ako heretik a apostata, nie je a ani nemôže byť platným pápežom – pozn. SBM.
2. (Apokryf - zo starogréc. απόκρυφος – „skrytý“, „tajný“ = označuje text, ktorý do biblického kánonu nepatrí, no svojou povahou náboženského spisu sa kanonickému textu v niektorých ohľadoch blíži)
Použitá literatúra:
Bucko, V.: Cirkev Kristova v dejinách. Nitra : Andrej, 1944.
CIRKEVNÍ OTCOVIA.
Judák, V. Dejiny mojej cirkvi. I. diel. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2002.
Franzen, A.: Malé církevní dějiny, Praha : Zvon, 1992.
Petráš, L.: Cirkevné dejiny. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1941.
Janovský, F. – Müller, V.: Obrazy z dejín cirkevných. Praha: Cyrillo – Methodějská knihtiskárna a Nakladatelství V. Kotrba, 1910. Kryštůfek, F. X. Všeobecný církevní dějepis, Díl první. Starý věk. Praha : DĚDICTVÍ SV. PROKOPA, 1883.
Mordel, Š.: Patrológia, pojednanie o živote a diele starokresťanských cirkevných Otcov a spisovateľov. Spišské podhradie : Katolícka univerzita v Ružomberku, 2009.
Novák, J.: Patristická čítanka. 2 vydání. Praha : Č. katolická Charita v Ústř. církevním nakladatelství v Praze, L. P., 1988.
Novák, J.: Druhá patristická čítanka. Praha : ČESKÁ KATOLICKÁ CHARITA, 1985.
Novák, J.:Třetí patristická čítanka. Praha : ČESKÁ KATOLICKÁ CHARITA, 1985.
Patrológia – odpovede na otázky.
Pelan, F.: Dějepis církve katolícke pro školy měšťanské. Praha : NÁKLADEM ČESKOSLOVENSKÉ GRAFICKÉ UNIE A. S., 1928.
Samsour, J.: Základy patrologie se zvláštním zřetelem k dějinám dogmat. Brno : Tiskem a nákladem papežské knitiskárny benediktínů rajhradských, 1908.
Sušil, F.: SPISY SV. OTCŮV APOŠTOLSKÝCH A JUSTINA MUČENÍKA. Praha : DĚDICTVÍ sv. PROKOPA, 1874.
Šuliak, M.: Spisy apoštolských otcov a apologétu Justína (Výňatky). Bratislava : KSsCM, 1997.
Špirko, J.: Patrologia, Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.
Apokryf. https://sk.wikipedia.org/wiki/Apokryf
Parúzia. https://sk.wikipedia.org/wiki/Par%C3%BAzia
