O PATROLÓGII (2. časť)
V predchádzajúcich častiach sme predstavili väčšinou známych cirkevných spisovateľov a ich diela. (Viac tu: https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/strucne-o-patrologii--1.-cast-.html). V ďalších uvedieme menej známych spisovateľov, ktorí však tiež prispeli k zveľadeniu, obhajobe a šíreniu kresťanskej viery tak, ako činili apoštolskí, alebo cirkevní otcovia.
Svätý Teofil z Antiochie
Sv. Teofil je skôr učencom hlbokého vzdelania než apologétom. Narodil sa v blízkosti Eufratu. Pochádzal z pohanských rodičov, výchovu mal grécku a len v pokročilom veku stal sa kresťanom. Roku 169 ho zvolili za biskupa v Antiochii. Písal proti heréze Hermogenovej a proti Marcionovi. Napísal viac katechetických úvah. Sám spomína vo svojom diele „Ad Autolycum“ (2, 30) jeden svoj spis De historiis. Zachovali sa od neho len tri knihy Ad Autolycum, vydané po r. 180. Teofilov priateľ Autolycus, vzdelaný pohan, posmieval sa kresťanskému náboženstvu pre vieru v neviditeľného Boha. To dalo Teofilovi podnet napísať trojdielnu Apológiu, ktorej jednotlivé knihy boli uverejnené v menších časových odstupoch.
Prvá kniha (k. 2-12) nadväzujúc na rozhovor s pohanským priateľom Autolycom, ktorý svojich bohov z dreva a kameňa velebil a menu „kresťan“ sa posmieval, ospravedlňuje vieru kresťanov v neviditeľného Boha, odmieta zároveň polyteizmus a obhajuje konečne meno „kresťan“. Prvá kniha (14 kap.) odpovedá Autolycovi, že Boha kresťanov nevidí síce ľudské telesné oko, ale čiastočne sa dá vidieť očami rozumu, lepšie ho vidieť očami veriacej duše a z tváre do tváre ho uvidíme len na konci sveta v sláve. Hovorí sa v nej aj o Božích vlastnostiach, o nesmrteľnosti duše a o vzkriesení tiel. Prvá časť kladie dôraz na subjektívne podmienky viery a poukazuje na závislosť náboženského poznania od čistoty zmýšľania.
V druhej knihe (38 kap.) dokazuje Teofil ničomnosť pohanskej modloslužby a pravdu náboženstva kresťanského. Opisuje naivnosť pohanského náboženstva, ktorého filozofovia a básnici si odporujú, a proti ktorému stojí pravosť kresťanstva, potvrdená prorokmi, ktorí učia o jednom Bohu, a medzi sebou sa zhodujú. Teofil v tejto časti dokazuje pravú vieru učením o stvorení sveta v šiestich dňoch, o prarodičoch a o úpadku do hriechu. Pretože ani druhá kniha Autolyca nepresvedčila, a náboženstvo kresťanské odmietal ako nové a mladé, dokazuje Teofil v knihe tretej, že kresťanské (starozákonné) knihy siahajú svojím vekom cez počiatky gréckej mytológie, ukazuje na starobylosť Písma svätého.
V tretej knihe podvracia aj výčitky pohanov o antropofágii (jedení ľudského mäsa), o nemravnosti kresťanov a naproti tomu vypočítava cnosti kresťanov. Sloh Teofilov je živý, ľahký a nestrojený. Teofil bol zbehlý v gréckej literatúre a v dejinách. Túto zbehlosť dobre upotrebil pri dokazovaní kresťanských právd. Písmo sv. vysvetľuje často alegoricky, ale zato vždy prirodzene a duchaplne.
Pozoruhodné je jeho učenie o Najsv. Trojici. Výraz Trojica (po gréc. Trias) používa prvý. Božské osoby označuje pravidelne slovami: Boh, Logos a Múdrosť. Jasne vyslovuje, že Logos je osobne odlišným od Otca a že je večný, a hovorí o ňom, že má svoj dôvod a pôvod v Otcovi, ale že navonok pôsobí s Otcom, v ktorom substituuje. Menej jasná je jeho náuka o Duchu sv.; poníma ho však predsa ako tretiu božskú osobu. Jasne vyslovuje náuku o Božskej inšpirácii Nového zákona (III, 3, 13). Tvrdí, že duša ľudská nie je nesmrteľná svojou prirodzenosťou, ale len darom božím. Evanjelisti sú mu nemenej mužmi božími ako proroci a nositeľmi Ducha, jedni ako druhí hovorili z vnuknutia toho istého Ducha Božieho. Slová prvého listu k Timotejovi a k Rimanom uvádzajú sa formulou „slovo Božie prikazuje“ alebo „učí“. Zo stratených teraz Teofilových spisov poznal Euzébius (Hist. eccl. IV, 20) pojednanie proti haeresi Hermogenovej a niektoré spisy katechetické. Iné spisy uvádza ešte Hieronym (De viris illustr. c. 25). Možno k nim patril i Teofilov Komentár k evanjeliám.
Úryvok z diela: „Ak mi ty povieš: ´Ukáž mi svojho Boha!´ja ti zas poviem: ´Ukáž mi tvojho človeka, a ja ti ukážem môjho Boha. Ukáž mi teda, že oči tvojej duše vidia dobre a uši tvojho srdca dobre počujú... Boh sa ukazuje tým, čo ho môžu vidieť, keď majú oči duše otvorené. Všetci majú oči, ale niektorí ich majú zahalené a neschopné vidieť svetlo slnka. Ale z toho, že slepí nevidia, nenasleduje, že svetlo slnka sa neukazuje. Nech za to slepci vinia seba a svoje vlastné oči. Tak isto, syn môj, má sa vec s tebou, ak máš oči zakalené svojimi chybami a zlými návykmi. Človek má držať svoju dušu čistú ako zrkadlo. Keď je zrkadlo zhrdzavené, nemožno vidieť tvár človeka v ňom. A tak isto, keď je človek v hriechu, nemožno nazerať na Boha."
Miltiades
Bol žiakom sv. Justína. Písal proti montanistom a Valentinovi. Euzébius spomína (Hist. 4, 17, 5) tri apológie: a) dve knihy Proti Grékom, b) dve knihy Proti Židom, c) knihu Predstaviteľom svetskej moci, v ktorej vysvetľuje svoju filozofiu. Z Miltiadových spisov sa nezachovalo nič. Vznikli v druhej polovici II. storočia.
Apolinárius
Bol vraj biskupom hierapolským vo Frýgii za Marka Aurélia, ktorému venoval apológiu okolo r. 172. Okrem nej má 5 kníh Proti Grékom a dve knihy O pravde. Pre svoje vedomosti a cnosti bol tento biskup veľmi vážený u svojich vrstovníkov.
Mileto Sardský
Biskup bohabojného života a plodnej spisovateľskej činnosti. Zomrel okolo r. 180. Euzébius podáva zlomok jeho Apológie, písanej Markovi Auréliovi z r. 170, v ktorej sa prejavuje jeho veľká učenosť a rečnícka pohotovosť. Dielo v sýrskom jazyku Oratio Melitonis philosophi, quae habita est coram Antonino caesare, je energickou polemikou proti polyteizmu a modloslužbe. Jedni ho pripisujú autorovi, iní istému Bardasanesovi. Podobne je pochybnosť autorstva aj u spisov o veľkonočných sviatkoch, o stvorení, o krste, o Cirkvi, o viere a o Spasiteľovi. Kresťanský západ dlhší čas pripisoval Miletovi tiež dielo De transitu B. Mariae Virginis. Autor v ňom opisuje smrť Matky Božej v Jeruzaleme, na Sione. Apoštolovia sa dostali k jej smrti zázračným spôsobom, boli nesení vo vzduchu. Pochovali Matku Božiu v Getsemanskej záhrade. Kristus Pán ju zobudil a vzal do nebies. Podľa niektorých však pochádza spis zo 4. storočia.
Hemnias
Filozof Hemnias je autorom spisu Irrisio gentilium philosophorum. (Posmech z pohanských filozofov). Vychádza z myšlienky apoštola Pavla: „múdrosť tohoto sveta je pred Bohom bláznovstvom.“ (1 Kor 3, 19). Pranieruje navzájom si odporujúce názory gréckych filozofov o Bohu, o stvorení sveta, o podstate duše, o hmote a duchu. Spis je písaný vtipne a obratne, nevšímajúc si pritom systematické súvislosti filozofických téz.
Minúcius Félix
Latinská apológia Octavius sa dôstojne druží k apologetickým spisom gréckym. Autorom je Markus Minúcius Félix. V Ríme žil ako advokát a dielo zostavil asi okolo r. 166. Z jeho spisu vysvitá, že bol vysoko vzdelaný. Ako sám píše, kresťanstvo prijal len v pokročilom veku a ako kresťan ostal právnym obhajcom na rímskom fóre. Pripisuje sa mu viac spisov. O spise Octavius. K Minúciovi Félixovi prichádzajú na návštevu dvaja priatelia, pohan Cecílius Natalis a kresťan Oktávius Januárius. Podnikli vychádzku do Ostie a na morskom brehu sa rozvinula medzi nimi náboženská debata. Cecílius obviňuje kresťanstvo, Oktávius ho bráni a Minúcius má úlohu sudcu. Cecílius zaujíma stanovisko náboženského skeptika a tvrdí, že o Bohu nemôžeme nič istého vedieť. Kresťania, ktorí nemajú filozofické vzdelanie a opovažujú sa pripisovať si zaručenú znalosť neviditeľných vecí, sa stávajú smiešnymi. V tej neistote je ešte najvýhodnejšie, keď svet ostane pri osvedčenom kulte bohov, ktorým sa stal Rím silným a veľkým. Oktávius rad-radom vyvracia jeho vývody. Človek je stvorený, aby poznal pravdu. Boha nevidí, veď nemôže pozrieť ani do slnka. Bohovia pohanov boli obyčajní ľudia, ktorým neskoršie vzdávali božiu úctu. Rím sa stal veľkým nie kultom bohov, lež plienením a násilnosťami. Obvinenie kresťanov je číre osočovanie. Cecílius je premožený, stáva sa veriacim a volá: „My sme obaja zvíťazili, ty nado mnou a ja nad bludom.“ Traja priatelia v zhode odchádzajú domov. Minúciovo dielo je výrazom a myšlienkovým postupom podobné Tertuliánovmu Apologetiku. Preto sa myslí, že Tertulián čerpal zo spisu „Octavius“. Vonkajšou formou a spisovateľským umením prevyšuje Minúciov „Octavius“ všetky apologetické spisy prvých troch storočí. Dôkazy berie len z rozumu, nie zo sv. Písma. To, pravda, zodpovedá jeho cieľu, náboženstvo kresťanské chcel Minúcius dokázať ako morálne filozofický monoteizmus, písal pre vzdelaný svet rímsky, ktorého lepšia časť sa pridržiavala stoickej filozofie. Preto odporúčal kresťanstvo ako náboženstvo rozumné, mravne vznešené, ako filozofickú školu (secta nostra c. 40).
Hegezipus
Pochádzal z Palestíny. Pôvodom bol žid, ktorý prijal kresťanskú vieru. Za pápeža Aniceta (155—166) prišiel cez Korint do Ríma, aby „správnu náuku“ cirkvi poznal, kde sa schádzal s „mnohými biskupmi“, u ktorých našiel „jednu a tú istú vieru“. Túto vieru spísal po svojom návrate v piatich knihách, nazvaných Memorabilia (Pamätihodnosti). V nich proti bludu gnózy postavil podanie apoštolského kázania v najjednoduchšej forme (Eus. Hist. eccl. IV, 8). Z diela sa nám zachovali však len úryvky, najviac u Euzébia. Hieronym nazýva dielo Hegezipovo dejinami cirkevnými (ecclesiasticorum actuum historias), siahajúcimi od smrti Kristovej až do doby Hegezipovej, ale ako zlomky ukazujú, bol to skôr spis polemický proti Gnostikom, do ktorého však vložené boli historické oddiely, potvrdzujúce apoštolskú tradíciu. Ako neskôr Ireneus, vidí aj Hegezipus, ktorý podľa vlastného svedectva na ceste do Ríma s mnohými biskupmi sa stretol a od všetkých všade túžobne náuku počul, najlepšiu záruku pre pravdu náuky katolíckej videl v zachovaní stálej postupnosti biskupov od apoštolov. Podľa vlastného priznania sám zostavil prvý katalóg pápežov po Aniceta.
Rodon
Žiak Taciánov, pôvodom z Ázie. Za cisára Komoda písal proti gnostikovi Marcionovi. Podobne i biskup Filip z Kortyny. Euzébius uvádza ešte viacerých spisovateľov proti gnosticizmu: Maxima, Kandida a Apiona, o ktorých okrem ich mien nevieme nič bližšieho.
Muratorský fragment
Fragment (Zlomok) Muratorov je najstarší latinský zoznam kníh Nového zákona. Našiel ho milánsky knihovník Muratori v Ambroziánskej knižnici v Miláne. Kódex, z ktorého je text vzatý, vznikol okolo r. 700 alebo 800. Zlomok má pre dejiny novozákonného kanónu neobyčajný význam, pretože spisy Nového zákona nielen vypočítava, ale aj ich kánonickosť objasňuje a odôvodňuje poukazom na ich pôvod apoštolský a pred rôznymi nekanonickými a bludárskymi spismi varuje. Keďže gnostici popierali niektoré kanonické knihy, táto okolnosť asi dala pisateľovi podnet zostaviť presný zoznam kníh sv. Písma. Fragment pozostáva z 85 riadkov; začiatok, ktorý, ako sa zdá, obsahoval zoznam starozákonných spisov, chýba, koniec je nečitateľný. Z poznámky o Pastorovi Hermovom, že tento len nedávno v našich dobách v meste Ríme od Hermasa bol napísaný, zatiaľ čo jeho brat Pius (140-155) na stolici rímskej cirkvi sedel, vychádza najavo, že originál rukopisu bol napísaný okolo r. 180 v Ríme alebo v jeho blízkosti. Fragment sa začína evanjeliom sv. Lukáša. Zmienka o evanjeliách sv. Matúša a Marka je zo spisu odstrihnutá. Neuvádza list sv. Pavla k Židom, list sv. Jakuba a dva listy sv. Petra. List sv. Pavla k Alexandrijčanom a Laodičanom je výslovne označený za nepravý. Apokalypsu sv. Petra uvádza ako kánonickú, ale poznamenáva o nej, že „niektorí z našich nechcú ju v cirkvi čítať“. Niektorí, majúc na zreteli lingua rustica textu, sa domnievali, že Muratorský fragment je pôvodu afrického. Iní považujú text latinský za preklad textu gréckeho. Vo fragmente používaný latinský slovosled a príliš jednoduchá reč svedčia pravdepodobne o latinskej pôvodine.
Ďalšia časť listu tu: O PATROLOGII (3. ČASŤ)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-patrologii--3.-cast-.html
Literatúra:
Cirkevní otcovia. Kryštůfek, F. X. Všeobecný církevní dějepis, Díl první. Starý věk. Praha : DĚDICTVÍ SV. PROKOPA, 1883.
CIRKEVNÍ OTCOVIA.
Samsour, J.: Základy patrologie se zvláštním zřetelem k dějinám dogmat. Brno : Tiskem a nákladem papežské knitiskárny benediktínů rajhradských, 1908.
Špirko, J.: Patrologia, Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.
