Svätý Dominik, zakladateľ rádu († 1221)
Pán Ježiš Kristus sa stará o svoju sv. cirkev každého času a posiela jej na pomoc horlivých a neohrozených apoštolských mužov, ktorí stálou svojou vierou, skvelými cnosťami a neúnavnou prácou mnohé zlé napravujú. V dvanástom storočí, v ktorom počas križiackych vojen veľká nákaza mravov v Európe panovala a mnohé bludy šíriť sa začali, vyvolil si Boh sv. Dominika, aby svoje pozemské kráľovstvo milosťou svojou znovu oživil.
Sv. Dominik sa narodil roku 1170 v dedine Kalaruega, v biskupstve Osme, v Španielsku. Jeho otec sa menoval Félix a pochádzal zo staroslávnej rodiny Guzmanov, ktorá ešte dnes v Španielsku veľkej cti požíva. Jeho matka bola Anna Janka z Azy, ktorej Boh pred narodením synovým jeho budúcu slávu zjavil, keď sa jej prisnilo, že porodila psa, ktorý mal v ústach lúč a celý svet ňou zapálil. Jeho slávny život neskôr objavil, čo tento hmlistý obraz znamenať mal. Nábožní rodičia starali sa všemožne o zdarné vychovávanie Dominika a jeho bratov Antola a Mameza, z ktorých prvý čo kňaz pri ošetrovaní nemocných svätý svoj život dokonal; druhý ale, Mamez, vstúpil do bratovho rádu a na všetkých apoštolských cestách nerozlučne ho sprevádzal. Keď sv. Dominik trochu odrástol, zverila ho starostlivá matka opatere a výchove svojho brata, ktorý bol hlavným kňazom pri chráme v Gumiele. Zbožný a vysoko učený tento muž vychovával ostrovtipného vnuka svojho Dominika v každej cnosti a v základoch vedeckých; privykať učil ho láske k Bohu a opravdivej zbožnosti, i vzdelával vnímavého ducha a citlivé srdce jeho napomínaním, čítaním dobrých kníh a vlastným príkladom. A mladučký Dominik bol takým nábožným a usilovným, že niekedy celé noci pri svojich knihách a na modlitbách trávieval.
Keď mal sv. Dominik štrnásť rokov, išiel na vysoké školy do Valencie, ktoré neskôr do Salamanky preložené boli; i počúval tu za šesť rokov ľubomudrcké a bohoslovecké vedy. Žil utiahnuto od hluku sveta svojim vedám; usilovne čítaval sv. Písmo a spisy sv. Otcov, spával na holej zemi a celé noci trávieval na modlitbách. Toho času zomrela mu jeho cnostná a nábožná matka, ktorá mu bola veľkú úctu k Panne Márii a lásku k blížnym do útleho srdca vštepila. Táto jeho láska sa objavila, keď povstal hlad. I rozdal všetky svoje peniaze trpiacim, predal svoje náradie a rúcho a keď už nič nemal, dal i to posledné, čo mal, svoje milé knihy. Toho času písali sa ešte knihy a boli veľmi vzácne a drahé. Mnohí zadivili sa nad tým; ale sv. Dominik riekol: «Čo záleží na týchto mŕtvych pergamenoch, keď moji bratia hladom umierajú?» Jeho príklad nasledovali mnohí zámožní mešťania a nejeden núdzny bol od smrti zachránený. Jedna žena prosila sv. Dominika o almužnu, aby svojho brata z otroctva mohamedánskeho vyslobodila. Mladý študent riekol k plačúcej žene: «Nemám ani zlata, ani striebra; nebuď ale smutná, lebo ja môžem robiť. Iď k Maurovi, ktorý tvojho brata do otroctva zajal, a povedz mu, aby ma prijal miesto tvojho brata.» Zadivená žena ďakovala za toto veľkodušné ponúknutie dvadsaťročnému mládencovi a neprijala jeho návrh.
Akonáhle sv. Dominik svoje učenie dokončil, bol za kňaza vysvätený. Mal verejné prednášky o sv. Písme a kázaval tak horlivo, že mnohí zatvrdnutí hriešnici sa obrátili. Biskup Don Diego zriadil r. 1198 v Osme kapitulu a povolal za kanonika sv. Dominika. A sluha Boží bol tu takým nábožným, že si o ňom ľud rozprával, ako ustavičným modlením vykľačal kolenami mramor v kostole. Najviac dojímalo jeho útle srdce nešťastie hriešnikov a núdznych, za ktorých sa neprestajne modlil. Za päť rokov chodil po okolí, horlivo ohlasoval pokánie a obrátil mnohých hriešnikov a poblúdencov.
Roku 1204 poslal kráľ Alfons IX. z Kastílie osmaského biskupa Diega do Francúzska, aby požiadal pre jeho syna Ferdinanda o ruku kňažnú z Lusignanu. Biskup pojal Dominika so sebou na cestu. I prišli do kraju Languedoku vo Francúzsku, kde bludoverci Albigenskí, ktorí zapierali verejné služby Božie, sv. sviatosti, vzkriesenie a očistec, mnohé nepokoje zapríčiňovali. V meste Tuluse prenocoval sv. Dominik so svojím biskupom a zbadal, že hostinský s celou rodinou tomuto kacírstvu bol oddaným. Sv. Dominik nemal pokoja, kým srdečnou rečou a jasnými dôvodmi celú rodinu do lona katolíckej cirkvi nepriviedol. To bol počiatok veľkolepého pôsobenia, ktorému od toho času svoj život venoval. Albigenskí boli vtedy najzúrivejší nepriatelia sv. cirkvi. Šľachta francúzska ich podporovala, lebo videla svoj prospech v potláčaní duchovenstva. A bludári tým posmelení, posmievali sa verejne službám Božím, rúcali chrámy, prenasledovali a zabíjali kňazov. Povstali i proti svetskej vláde, drancovali a pálili dediny a mestá. To videl sv. Dominik, i zatúžil, že proti týmto zlostným bludárom duchovný boj povedie. Keď odbavili s biskupom svoje posolstvo, vrátili sa do Španielska. Nezadlho išiel sv. Dominik so svojím biskupom pre kniežaciu nevestu zase do Francúzska. Kňažná bola mŕtva a celý dvor Francúzsky smútil. Biskup Diego a sv. Dominik boli tak dojatí touto nestálosťou a márnosťou ľudského života, že svoj sprievod do Kastílie naspäť poslali a sami išli do Ríma ku pápežovi, aby si u neho dovolenie vyprosili, žeby Albigenských ku pravej viere obracať mohli. Pápež Inocent III. pochválil ich horlivosť a dovolil osmaskému biskupovi, aby dva roky vo Francúzsku pôsobil a pravé učenie Kristovo kacírom ohlasoval. Roku 1205 prišli biskup Diego so sv. Dominikom pešky, bez peňazí a sluhov, ako opravdiví apoštolovia do mesta Montpellieru a začali vo svojej chudobe, sebazapieraní a pokore pracovať na obrátení kacírov, ktorí katolíckemu kňazstvu bohatstvo a rozkoše vytýkali. Kacíri im tvrdohlavo odporovali a pustošili kraje, kým ich kráľ Filip August pri Berry neporazil, kde ich 10.000 padlo. Sv. Dominik ohlasoval neúnavne slovo Božie, i podarilo sa mu v meste Montreale 150 kacírov obrátiť. Často siahali na jeho život; ale Boh chránil horlivého sluhu svojho. Raz najali dvoch vrahov, aby sv. Dominika zabili. Svätý sa zachránil. Kacíri pýtali sa ho, čo by bol urobil, keby bol vrahom do rúk upadol? On riekol: «Bol by som za to Bohu ďakoval a Jeho prosil, aby nechal kvapkať krv moju a údy moje jeden za druhým sekať, aby som tým viac trpel a svoju korunu tým viac okrášlil. Ale ja som si ešte nezaslúžil mučenícku korunu.» Chudobná žena riekla raz sv. Dominikovi, že len pre chudobu pridŕža sa bludu Albigenských. Svätý nemohol jej pomôcť a veľmi žialil nad poblúdením jej duše; chcel sa za otroka predať, aby ju tak oslobodil z otroctva kacírskeho. A bol by sa pre jej spasenie otrokom stal, keby jej Boh nebol ináč spomohol. Raz býval u jednej šľachtickej rodiny, ktorá náležala k bludárom. Keď matka a dcéra videli, že ich hosť za ten čas, čo u nich býval, nič inšieho nepožíval len chlieb a vodu a na holej zemi spával, pohla táto jeho evanjelická chudoba obe k tomu, že odriekli sa bludu a stali sa pravovernými. Často sa dohadoval za mnohé dni v nakazených miestach s vodcami kacírskymi. Raz mu riekli kacíri, keď hádal sa s ich vodcom: «Nie slovo, ale skutok nech rozhodne! Oba hoďte svoje spisy do ohňa. Čí spis nezhorí, ten bude naším učiteľom pravdy.» Hodili spis kacírov do ohňa, a hneď zhorel. Trikrát hodili potom spis Dominikov do plameňov, ale nebol porušený. No, kacíri títo boli v blude takí zarytí, že sa neobrátili a len jeden z nich navrátil sa do lona sv. cirkvi a oznámil tento zázrak svetu. A 500 bludárov obrátilo sa.
Biskup Diego vrátil sa do Osmy a Cisterciti prestali medzi kacírmi sv. vieru ohlasovať. I prevzal sv. Dominik riadenie misie medzi Albigenskými a pokračoval láskavo, pokorne a vytrvalo so svojimi ôsmimi spolupracovníkmi na ich obracaní. Kacírsky gróf z Tulusa dal zavraždiť jeho spolupracovníka a pápežského poslanca Petra Kastelnava. Katolíci rozhnevali sa a gróf z Montfortu napadol dňa 12. septembra roku 1213 zúrivých kacírov a porazil ich v krvavej bitke úplne. Sv. Dominik sa modlil za poblúdených, a pracoval. Keď videl, že bludári kazia najmä ženskú mládež, založil v Prulliane kláštor pre mníšky, v ktorom boli dcéry chudobných šľachticov vychovávané.
Keď videl, že Boh požehnáva jeho prácu a spolupracovníci pochopili svoju úlohu, uvážil, že založí kazateľský rád. Šestnásť jeho druhov, ktorí pripojili sa k nemu, utvrdili ho v tomto predsavzatí. Za stanovy rádu vzal tie predpisy, ktoré sv. Augustín pre spoločenský svätý život ustanovil. Sv. Dominik pridal k nim ešte niektoré pravidlá sv. Norberta. A tak predpísal svojim učeníkom popri cvičení sa v pokání a v pôstoch najväčšiu mlčanlivosť a opovrhovanie každým majetkom, a pripravoval ich za učiteľov sv. evanjelia, aby slovom i príkladom kráľovstvo Božie medzi ľudom šírili. Biskup Fulko v meste Tulúse a iní biskupi v Langvedoku a Provanse podporovali sv. Dominika v tomto svätom podujatí. Pápež Honorius III. potvrdil roku 1216 jeho kazateľský rád. Prvý kláštor Dominikánsky vystavali v Tulúse biskup Fulko a gróf z Montfortu. Nezadlho rozposlal svojich učeníkov do Španielska, Portugalska, Itálie, Nemecka, Uhorska a Poľska, aby tam kláštory Dominikánske pozakladali.
Roku 1217 išiel sv. Dominik do Ríma, kde pápež Honorius III. chrám sv. Sixta jeho rádu daroval. Jedného dňa modlil sa sv. Dominik v chráme sv. Petra a Pavla; i mal tam videnie. Videl na nebi Spasiteľa, ako by rozhnevaný tri kopije na zem hádzať chcel. Pred Neho predstúpila Panna Mária a priviedla k Nemu dvoch mužov, skrze ktorých kázanie a bohumilé účinkovanie mal napraviť sa skazený svet a odvrátiť hnev Boží. V jednom z nich poznal sv. Dominik seba, druhý bol mu neznámy. Na druhý deň uzrel sv. Dominik v kostole muža, ktorý bol podobný tomu druhému. Hneď pristúpil k nemu a zvolal: «Ty si môj druh; budeme bojovať spolu za vec Božiu!» I rozprával mu, čo v noci v chráme videl. Bol to sv. František z Assisi, ktorý tiež od Boha bol povolaný, aby svoj bohumilý rád založil. Sv. Otec Honorius vymenoval sv. Dominika za učiteľa bohoslovia ku svojmu boku, pod menom «magister sacri palatii», ktorého úradu prv nebolo. A sv. Dominik konal svoj úrad horlivo. Vyučoval sluhov pápežských vo sv. náboženstve, kňazom prednášal bohoslovie, v chráme sv. Petra ohlasoval slovo Božie a láskavo karhal nemravníkov. Veľké množstvo ľudu sa zhromažďovalo vždy na jeho horlivé kázne. Jedna matka, menom Guta Dona, navrátila sa z jeho kázne domov, i našla svoje nemluvniatko v kolíske mŕtve. Vzala ho na ruky a s plačom položila ho v chráme Sixtínskom k nohám sv. Dominika. Svätý, pohnutý jej žiaľom, modlil sa skrúšene nad zomrelým nemluvniatkom. A keď ho požehnal sv. krížom, ožilo dieťa. Ľud začal ho zvelebovať a svätý bol ešte pokornejším. Z Ríma odišiel do Francúzska a Španielska, kde ponavštevoval kláštory svojho rádu. Pri konci leta roku 1219 prišiel do Bologne, kde hovoril potom najviacej a ohlasoval skoro denne slovo Božie. Keď raz s kazateľne zišiel, pýtali sa ho, z ktorej knihy tú kázeň čerpal. Z knihy „lásky“, odpovedal on. Lásku Kristovu odporúčal i svojim učeníkom čo najlepší prostriedok, aby dobre kázali. Najradšej čítaval sv. Evanjelia a listy sv. Pavla pred svojou kázňou. Keď bol oslovený, obrátil reč vždy na niečo vzdelávateľného. Keď cestoval, často hovorieval ku svojim bratom: «Iďte trochu napred, i nechajte ma myslieť na Pána.» Dominikán Jordánus, ktorý s ním často býval, píše: «Ráno venoval veselej mysli, slzy zanechal na večer, deň obetoval blíženému, noc Bohu.»
Vo svojej vlasti založil prvý svoj kláštor v meste Seville. Roku 1220 zriadil sv. Dominik prvé všeobecné zhromaždenie svojich bratov. Keď videl zhromaždených, padol pred nimi na kolená, i vyznal pokorne, že je vlažným človekom a prosil ich, aby mu dovolili za úrad najvyššieho správcu rádu sa poďakovať. Žiaden z bratov nechcel jeho žiadosť vyplniť; i prosil ich horlivo a dojímavo, aby vo všetkých kláštoroch celkom chudobne žili a jedine v Bohu dôveru svoju skladali. Keď sv. František z Assisi do Bologne prišiel, obdivoval chudobu učeníkov sv. Dominika i zdržal sa u neho niekoľko dní.
Roku 1221 povolal sv. Dominik druhé valné zhromaždenie údov rádu do Bologne. Rád jeho bol podelený už na osem provincií, ktoré rátali šesťdesiat kláštorov. Jeho bratia boli zašli už i do Maroka v Afrike, do Švédska, Norvégska a Írska. Často musel vysielať mladých mníchov do ďalekých krajín a zveroval im ťažký a veľký úrad. A keď oni poukazovali na svoje malé schopnosti, riekol: „Iďte, buďte všemožne užitočnými, napomínajte každého k pokániu; horlivo, ale s láskavosťou karhajte hriešnikov: Boh požehná vašu prácu a nebude vám nič chybovať.“ A oni išli v mene Božom do práce a stali sa cnostnými mníchmi, učenými bohoslovcami a apoštolskými kazateľmi. Sv. Dominik svietil svojím svätým a pokorným životom svojim učeníkom. Akokoľvek bol láskavým a zhovievavým oproti každému človekovi, prísno strážil nad kláštorským poriadkom. Celé dni a noci býval v kostole, kde klaňal sa najsv. Sviatosti oltárnej. On zaviedol i modlitbu sv. Ruženca. Aký je jeho pôvod? Dominikovi raz bola zverená misijná úloha, bojovať proti bludu Albigenských, aby ich navrátil do pravej, katolíckej Cirkvi. Jeho kázania a napomenutia však nemali veľký úžitok, takže svätec už klesal na mysli. Preto sa začal vrúcne modliť a konať pokánie. Po troch dňoch mal prorocký sen. Zjavila sa mu Bohorodička sprevádzaná troma kráľovnami; a každú z týchto sprevádzalo 50 (súhrnne teda 150) panien. Prvá bola zaodiata bielym, druhá červeným a tretia zlatým rúchom. On nerozumel videniu, preto mu ho Nepoškvrnená Panna vysvetlila: „Troma kráľovnami sú vyobrazené rôzne ružence; 50 panien znamená 50 Zdravasov, z ktorých pozostáva sv. ruženec. Biele rúcho znamená radostný, červené rúcho bolestný a zlaté rúcho slávnostný ruženec. Môj milý Syn sa počal, narodil, žil, trpel, zomrel, vstal z mŕtvych, vystúpil do neba: tieto tajomstvá sú vsadené do Zdravasov, ku ktorým je pripojený Otče náš. Z tohto pozostáva môj ruženec. Žiadam, aby ma svet potešoval ružencom. Všade uveď túto modlitbu. Veľa bludárov sa navráti a budú spasení.“
V zmysle nebeského rozkazu sv. Dominik šíril modlitbu sv. ruženca a na tento účel sa zakladali i tzv. bratstvá. Výsledok bol obdivuhodný. Mocný blud sa vykorenil, obrátilo sa okolo 100 000 heretikov a sv. ruženec sa stal milou pobožnosťou pre veriaci ľud. Neskôr však prišla vlažnosť a na bratstvá sa pomaly zabudlo. Preto Boh v 15. storočí znova vzbudil skrze misiu blahoslaveného Alana De la Roche obnovenie zakladania ružencových bratstiev.
Keď sv. Dominik videl, že je jeho rád rozšírený a upevnený, zamýšľal, že pôjde do Uhorska, aby tu pohanským Kumánom slovo Božie hlásal; ale Boh naložil s ním inak. Keď raz pešky cestoval z Milána do Bologne, rozhorúčený vstúpil do kostola a celú noc sa tam modlil. Ráno zachvátila ho prudká zimnica, ktorá uložila ho na smrteľné lôžko. Vyspovedal sa z celého svojho života a prijal sv. sviatosti zomierajúcich veselou mysľou. Zarmúteným bratom riekol: «Zanechávam vám svoje dedičstvo: lásku, pokoru a chudobu. Kto túto pozostalosť prijme, ten bude mojím spoludedičom pri delení kráľovstva nebeského. Môj odchod od vás, drahí bratia, nech vás nezarmucuje. Tam, kam teraz odchádzam, budem vám užitočnejším, než tu na zemi.» Bratia modlili sa: «Príďte na pomoc, anjeli Boží, vezmite jeho dušu a zaneste ju pred tvár Božiu!» Pri tých slovách tíško usnul v Pánu na poludnie dňa 6. aug. 1221, v 51. roku požehnaného života. O dvanásť rokov neskôr bolo prenesené jeho telo do kostola a tam položené. Pápež Gregor IX. vyhlásil ho r. 1234 za svätého, keď mnohé divy stali sa pri jeho hrobe, i ustanovil sláviť pamiatku jeho dňa 4. augusta. Sv. Dominik sa vyobrazuje v rúchu Dominikánov, u nôh jeho pes s horiacou fakľou v ústach.
Poučenie
Keď krstili sv. Dominika, uzrela jedna nábožná žena na jeho čele skvejúcu sa hviezdu. Boh poukázal týmto znamením, že svätý sa stane skvelou hviezdou, ktorá celú cirkev osvieti. A sv. Dominik svietil už v útlej mladosti nábožnosťou a láskou ku kajúcnosti. Neskôr osvecoval celú zem ohňom Božej lásky skrze svoje horlivé kázne a najmä založením svojho kazateľského rádu. I dnes pôsobí ohlasovanie slova Božieho veľmi blahonosne vo sv. (pravovernej) cirkvi, ako skrze jeho učeníkov, tak skrze iných (pravoverných, nie heretických!) kazateľov.
Keď za našich časov rozsievané semä slova Božieho málo ovocia donáša a v srdciach ľudských požehnane nepôsobí, kto je na príčine? Slovo Božie dozaista nie; veď je ono to samé, ktoré sv. Peter ohlasoval a ktorým raz tritisíc ľudí obrátil. Ani kazatelia nie sú toho príčinou, lebo moc slova Božieho nezávisí od hodnosti lebo nehodnosti kazateľovej. Pôda, na ktorú padá zrno sv. evanjelia, je jedinou, ktorá úrode semena prekáža. Kresťan, sám sebe pripisuj, keď semeno slova Božieho nedonáša ti úžitok. Nemáš silnú živú vieru, nemáš horúcu lásku: mravy tvoje by boli celkom inšie! Nerád počúvaš slovo Božie a keď ho počúvaš, neberieš si ho k srdcu, neriadiš sa v živote podľa neho. Keď počuješ kázeň, rozjímaj o nej prv, než ideš po svojej obyčajnej práci a zamestnaní. Kazateľ je posol, ktorý ti slovo Božie ohlasuje. Nerozmýšľaj, či kazateľ vládne prijemným hlasom, či vládne krásou reči a obrazov; jeho slová sú Boží rozkaz a to dostačuje, aby si bol poslušným. Slovo Božie je snáď posledná milosť, ktorú ti Boh preukazuje, aby ťa na cestu cnosti napravil. Slovo Božie je to semienko, o ktorom Ježiš Kristus vo sv. evanjeliu hovorí. Daj pozor, aby tvoje srdce nebolo tou cestou vo sv. evanjeliu, na ktorej dobré semeno ľudskými náruživosťami pošliapané býva. Daj pozor, aby tvoje srdce nebolo tvrdou skalou, v ktorej by dobré semeno vyschnúť malo. Daj pozor, aby srdce tvoje nebolo tŕním, v ktorom by dobré semeno rozkošami udusené bolo. Srdce tvoje nech je dobrou pôdou, v ktorej semeno slova Božieho rýchlo sa ujme, rastie, dozreje a stonásobný úžitok donáša. Sv. Lukáš píše:
„blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 12, 28)
Myšlienka sv. Dominika: „Človeče, buď vždy kladivom a nikdy kovadlivou vášní, aby ťa strávili!“
Modlitba
Ó Bože, ktorý si ráčil osláviť Cirkev zásluhami a učením sv. Dominika: udeľ jej, aby na jeho príhovor vždy Tvojej ochrane sa tešila, a v duchovnom živote prospievala. Amen.
(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907 a obrázkový život svatých pro školu a dům z r. 1892)
Podobný článok:
Sv. Ignác z Loyoly († 1556), zakladateľ jezuitského rádu
