Systematické predkladanie dôkazov existencie Boha (11. časť)
Svedectvo pozitívnych príkladov ľudstva
Keď uvažujeme o argumentoch v prospech existencie Boha, rozhodujme ako nestranný sudca, ktorý vypočuje všetkých svedkov; rozhodujme ako bezúhonný sudca, ktorý posúdi vierohodnosť ich výpovedí. O existencii Boha svedčia ľudia, ktorí svojim správaním prejavujú také vlastnosti, ako dobrota, miernosť, láska a svätosť.
Proroci..., Ježiš Kristus, apoštoli a svätí všetkých čias a všetkých častí sveta svedčili o existencii Boha. Všetci hovorili o osobnej skúsenosti Boha. Proroci počuli jeho hlas. Apoštoli ho poznali v osobe Ježiša, o ktorom je napísané: „Prichádza z Otcovho náručia.“... Pravda sa stala hlavným životným vodidlom pre všetkých svedkov a mnohí z nich podstúpili na jej obranu smrť... Ich mnohonásobné svedectvo predstavuje dôkaz existencie Boha.
Podrobne sa zmienim iba o príbehu jedného z nich – Bartolomea de Las Casas. V roku 1502 prišil do San Dominga, a ako bývalo zvykom, prijal indiánskych otrokov. Avšak len čo začul hlas evanjelia, uvedomil si, že vlastníctvo ľudí, ako aj vecí nadobudol nemravne. Vzápätí prepustil indiánov z otroctva a vyzval svojich spoločníkov kolonistov, aby nasledovali jeho príklad a aby zanechali tyraniu. Podarilo sa mu presvedčiť španielsku vrchnosť, aby zaviedla autonómne indiánske poľnohospodárske komunity, v ktorých väčšinu zisku by ma „černenokožci“.
Neskôr, po vysvätení za kňaza, zastavil v Nikarague dobyvačnú výpravu a lovecké pohony na otrokov a podarilo sa mu presvedčiť vojakov, aby neposlúchli príkaz majiteľov otrokov. Napokon v roku 1542 primäl panovníka Karla V., aby zrušil otroctvo Indiánov. Pápež Pavol III. sa už v bule Sublimis Deus vyjadril proti tomuto kupčeniu. Medzičasom sa Bartolomeo stal biskupom. Odmietal dávať rozhrešenie tým, ktorí si držali otrokov, a svoje stanovisko obhájil v spise „Confesionario“, ktorým vyvolal v Španielsku proti sebe veľké rozhorčenie. Vláda vycítila, že zašiel priďaleko. Kričali naň: „Zradca! To je zradca! Nemáme nijaké právo na Indiánov, ak podľa jeho slov všetko, čo sme tam urobili, je nespravodlivé.“
... Las Casas napísal veľa kníh na obranu utláčaných. V knižke Stručná správa o kynožení Indiánov uvádza príbeh o kubánskom indiánskom náčelníkovi, ktorý, keď sa dopočul, že Španieli sa po smrti dostanú do neba, odpovedal, že si neželá ísť tam, ale dal by prednosť peklu, aby nebol spolu s takými krutými ľuďmi.
Odkiaľ Las Casas čerpal odvahu? Sám dáva odpoveď: „Boh v dobrote a milosrdenstve považoval za dobré vybrať si ma za svojho, aj keď nehodného pastiera, na obhajobu indiánskeho ľudu pred dosiaľ ešte nechyrovanou a neslýchanou zlobou a nespravodlivosťou. Drel som päťdesiat rokov pre samého Boha.“ Ktorý rozumný sudca by mohol odmietnuť také presvedčujúce svedectvo? ... Aké autority môžu zozbierať ateisti na podoprenie svojich názorov? Nemôžu sa dovolávať nijakého dobrodinca ľudstva. Ich svedkovia sa stali veľkí zločinci ľudského rodu: Stalin, Chruščov, Brežnev, Tito, Mao Ce – tung a Karol Marx, architekti hrôzy.
Ktorý nestranný sudca by mal aj teraz najmenší problém rozhodnúť v prospech existencie Boha, keď ide o takú strašnú alternatívu? Na miskách váh spravodlivosti by mohol dospieť k záveru, že dobrota vysoko víťazí nad zvodmi zla. Inými slovami, dovŕšené zlo, ako o ňom podalo dôkaz 20. storočie, musí byť reakciou na protiklad nevýslovného dobra, ktoré je zhrnuté v Bohu.
Dôkaz z uspokojenia našich potrieb
Pre všetky základné ľudské potreby existuje mimo človeka skutočnosť. Narodili sme sa s pľúcami a máme vzduch na dýchanie. Vonkajšia realita teda zodpovedá potrebám našich pľúc. Po narodení nevyhnutne potrebujeme mlieko – a nájdeme matkin prsník. S postupným dospievaním sa naše potreby menia: mlieko v prsníku matky sa stráca. Aby sme zostali pri živote, potrebujeme výživu, a všade na svete nachádzame zeleninu, ovocie, mäso... Realita na zemi zodpovedá vždy našim základným potrebám.
Človeka však netvorí iba telo. Človek je súčasne organizmus, ktorý potrebuje otca, aby ho ochraňoval, zabezpečil morálnym poriadkom. Bolo by skutočne zarážajúce, keby vonkajšia realita zodpovedala všetkým realitám okrem tejto.
Túžba po šťastí a schopnosť človeka predstavovať si tak výrazne presahuje najšťastnejšie chvíle výsadnej existencie – nechajme bokom žalostnú existenciu – že je nepredstaviteľné, aby nejestvovala tomu zodpovedajúca vonkajšia realita. Ak túžba predpokladá naplnenie, potom predstavovanému raju musí zodpovedať reálny raj, vysnívaná dokonalosť zodpovedajúca všetkým skrytým túžbam človeka, je príbytkom, ktorý Boh ponúka všetkým tým, ktorí ho chcú.
A čo povedať o dobre a zle? Keby nebolo najvyššieho Sudcu, ktorý by odmeňoval dobro a trestal zlo, byť morálnym by nemalo nijaký zmysel. A ak sa vytratí viera v tohto sudcu, vytratí sa aj základné spojivo spoločnosti. Ľudská spoločnosť potrebuje spravodlivého Boha a tejto potrebe zodpovedá vonkajšia realita.
(Upravené z knihy od R. Wurmbranda, Veriť, ale prečo? Dôkazy existencie Boha, s. 136 – 138; 142 - 143)
Podobný článok:
