Z dejín slovenského národa (III. diel)
Z tvorby solúnskych bratov a aj ich žiakov
Preklad evanjelií
Už pred príchodom na Veľkú Moravu pripravil Konštantín výber evanjeliových čítaní (tzv. aprakos) čiže evanjeliár. Po príchode na Moravu bol výber evanjeliových textov doplnený prekladom aj ďalších častí evanjelií na štvorevanjelium čiže tetraevanjelium. Evanjeliá boli preložené z gréckej predlohy, z tzv. carihradskej Lukiánovej recenzie, pričom sa prihliadalo aj na pred sýrske i palestínske texty. Najstaršie staroslovienske preklady evanjeliára sa zachovali z konca 10., resp. zo začiatku 11. storočia, a to v tzv. Assemaniho evanjeliári (kódexe), ktorý bol napísaný hlaholikou a v tzv. Savvinej knihe napísanej cyrilikou. Najstaršie odpisy štvorevanjelií predstavujú hlaholské pamiatky zvané Zografský kódex (z 12. stor.; pôvodina bola asi z konca 10. stor.) a Mariánsky kódex (zachovaný v odpise z 10. stor.; pôvodina pochádza z 9. stor.)
Zografský kódex (nazvaný podľa miesta, kde bol nájdený: v Zografskom kláštore na hore Athos) má 303 pergamenových listov, z ktorých 288 je písaných hlaholikou, zvyšok cyrilikou. Je to štvorevanjelium; cyrilská časť obsahuje tzv. synaxár, t. j. životopisy svätých podľa cirkevného kalendára. Rukopis pochádza z macedónskej oblasti. Ide o preklad z gréčtiny. Kódex je uložený vo Verejnej knižnici v Petrohrade.
Mariánsky kodex (pomenovaný podľa mariánskeho kláštora na hore Athos, v ktorom bol nájdený) je preklad z gréčtiny. Má 174 pergamenových listov. Tento neúplný rukopis pochádza z macedónskej alebo južno srbskej oblasti.
Z evanjeliárov sa zachoval tzv. Assemaniho evanjeliár (nazvaný podľa jeho objaviteľa kardinála Assemaniho, kustóda Vatikánskej knižnice), ktorý bol nájdený v roku 1836 v Jeruzaleme. Tento hlaholský evanjeliár pozostávajúci zo 158 pergamenových listov pochádza z rozhrania 10. – 11. storočia z macedónskej oblasti. Je to najúhľadnejší starosloviensky rukopis, je v ňom veľa iniciálok a kresieb. Assemaniho evanjeliár je preklad z gréčtiny.
Iný starosloviensky evanjeliár – tzv. Savvina kniha, taktiež preklad z gréčtiny, je písaný cyrilikou. Pravdepodobne je to odpis urobený popom Savvom v 11. storočí z hlaholskej predlohy. Rukopis má 129 listov. Je uložený v Moskve.
Mladší ako predchádzajúce evanjeliáre je tzv. Ostromirov evanjeliár napísaný pre „posadnika“ (správcu mesta) Ostromir v rokoch 1056 až 1057 v Novgorode. Je to prepis zo staroslovienskeho prekladu východo bulharskej školy z čias cára Simeona. Je písaný cyrilikou, má 294 krásne zdobených listov. Je to takisto preklad z gréčtiny. Pamiatka sa uchovala vo Verejnej knižnici v Petrohrade.
Preklad Apoštola
Pod názvom Apoštol sa v literatúre uvádzajú knihy Nového zákona okrem štyroch evanjelií. Tieto knihy Nového zákona boli preložené na Veľkej Morave Konštantínom a Metodom; najprv z nich bol preložený iba výber; tzv. Praxapoštol, neskôr aj ostatné časti.
Preklady Praxapoštola čiže lekcionára a aj úplne preklady Apoštola sa zachovali až v neskorších odpisoch (z konca 15. stor. a neskôr), časti neevanjeliových kníh Nového zákona sa zachovali i v starších odpisoch. Napr. Skutky Apoštolské sa zachovali v stredobulharskej cirkevnoslovanskej redakcii v pamiatke vydanej pod názvom Ochridskaja rukopis Apostola konca XII. veka (Sofija, 1907, edícia Balgarski starini III) a v srbsko cirkevnoslovanskom texte Praxapoštol Šišatovacký (Miklosich, 1853). Zlomok prekladu Apoštola písaný hlaholikou sa zachoval aj na prvej strane Kyjevských listov a vo Viedenských hlaholských listoch.
Preklad Starého zákona
O tom, či je hodnoverná správa v Živote Metoda (XV. Kap.), že Metod na konci svojho života za spolupráce dvoch kňazov „skoropiscov“ preložil celý Starý zákon (okrem Kníh Makabejcov), vyslovili niektorí bádatelia pochybnosť, lebo napriek mimoriadnemu úsiliu (napr. novgorodského arcibiskupa Gennadija) sa nikde nenašiel jeho cirkevnoslovanský odpis. Predpokladajú, že zo starého zákona bol preložený iba výber textov na bohoslužby, tzv. parimejník, ktorý sa zachoval vo viacerých rukopisoch (najstarší z nich je Grigorovićov 12. – 13. stor. a Lobkovov z rokov 1294-1320; oba sú bulharskej redakcie). Avšak iba preto, že sa nikde nenašiel úplný preklad Starého zákona, nemožno s určitosťou tvrdiť, že by nikdy neexistoval. Závažná je okolnosť, že preklad písali kňazi „skoropisci“ a že po Metodovej smrti, keď boli jeho učeníci z krajiny vypovedaní, nebola príležitosť urobiť odpisy prekladov. Takisto závažná je aj okolnosť, že v daktorých starozákonných textoch (i v tých, ktoré neboli v tzv. parimejníku) boli zistené niektoré znaky cyrilometodského jazyka. Preto sa aj ďalší význační bádatelia (Vajs, 1948, s. 153; Vašica, 1966, s. 32) prikláňajú k názoru, že na Morave Metod preložil celý Starý zákon (okrem kníh Makabejcov). Preklady zo Starého zákona sa zachovali iba z neskorších redakcií.
Preklad Žaltára
Zo starozákonných kníh preložili Konštantín a Metod najprv žaltár, lebo ten bol potrebný na recitáciu cirkevných hodiniek. Pôvodný preklad žaltára sa najvernejšie zachoval v hlaholskom rukopise z 11. storočia v kláštore sv. Kataríny na hore Sinaj (preto sa nazýva Sinajský žaltár). Je však neúplný. Obsahuje niektoré veľkomoravské prvky; zachovaný odpis z 11. storočia z macedónskej oblasti má aj niektoré prvky stredo bulharského jazyka (napr. zámenu nosoviek). Túto pamiatku objavil L. Geitler v roku 1880 a vydal ju v hlaholike (zagreb, 1883); v cyrilskom prepise ju vydal S. Severianov (Petersburg, 1922).
Preklady bohoslužobných textov
Najvýznamnejším prínosom pôsobenia solúnskych bratov na Veľkej Morave bolo zavedenie slovanského jazyka do bohoslužieb. Staroslovienčina sa tak stala štvrtým liturgickým jazykom popri hebrejčine, gréčtine a latinčine. Skutočnosť, že Konštantín a Metod uvádzali do bohoslužieb na Veľkej Morave slovanský jazyk, vyplýva z tradície východných cirkví, že bohoslužba sa má vykonávať v domácom jazyku, zrozumiteľnom miestnej cirkevnej obci. A tak na Východe okrem gréckej liturgie vznikli aj ďalšie národné liturgie: sýrska, arménska, gruzínska, koptská. Zavedenie slovanského liturgického jazyka bolo inšpirované aj týmto historickým faktom. Na západe bola až do polovice 3. storočia najrozšírenejším liturgickým jazykom gréčtina. Od roku 375 sa však definitívne presadila latinčina ako západný liturgický jazyk.
Na území našich západoslovanských predkov sa pri pred cyrilo metodských kresťanských misiách uplatňovala predovšetkým latinčina, no aj gréčtina. Vzhľadom na to, že sv. Konštantín a Metod pochádzali z Byzancie, dôverne poznali predovšetkým byzantskú kultúru a byzantskú liturgiu. Po príchode na Veľkú Moravu sa Konštantín pokúšal zaviesť byzantskú liturgiu v slovanskom jazyku. Rastislav tento krok privítal, lebo v ňom videl protiváhu vplyvu franskej ríše. Podľa názoru F. Dvorníka (1970) sa byzantská liturgia používala na Veľkej Morave v rokoch 863 – 864. Zo slovanských prekladov byzantskej liturgie sa zachovali iba nepatrné zlomky. Na druhej strane však preto, že pôsobili na území ovplyvnenom západnou cirkevnou tradíciou, priklonili sa neskôr k západnej liturgii, pravdepodobne k západnej liturgii sv. Petra, ktorá sa k nám dostala byzantským prostredníctvom, to jest v gréckom preklade omše Gregora Veľkého. Solúnski bratia túto liturgiu poznali pravdepodobne už v Byzancii a jej odpis mohli priniesť so sebou na Veľkú Moravu. (Podľa historika Vašicu Liturgiu sv. Petra slúžili aj kňazi vo východnej cirkvi. Neskoršie podľa neho bola doplnená najmä na začiatku a na konci prídavkami z liturgie sv. Jána Zlatoústeho.) Zavedenie slovanskej liturgiu u našich predkov bolo najvýznamnejším činom byzantskej misie a malo ďalekosiahle dôsledky aj v ďalších osudoch slovanských národov.
Preklad Byzantskej liturgie
Sinajské Euchológium
Z cyrilo metodského prekladu byzantskej liturgie sa zachoval iba nepatrný zlomok, a to v troch pergamenových listoch písaných hlaholikou koncom 11. storočia.. Tieto listy tvorili prvú časť, tzv. služobník čiže omšovú liturgiu, v tzv. Sinajskom euchológiu. Na prvom liste je prípravná časť byzantskej omše (začiatok modlitby pri uctievaní kríža; má však aj niektoré stopy západnej liturgie a stopy po samostatnej liturgickej tvorbe Konštantína). Na zachovanom treťom liste je modlitba čítaná pri vyzliekaní omšového rúcha. Jej grécka pôvodina nie je známa; slovanský text tejto modlitby je zachovaný aj v niektorých ruských odpisoch zo 14. storočia. Zachované zlomky omšových modlitieb, ktoré boli prednášané alebo spievané nahlas, majú aj literárnu hodnotu, pretože sú zložené, ako to zistil R. Jakobson, podľa istých prozodických pravidiel (striedajú sa v nich 24 – slabičné vetné celky, členené na verše s 13 a 11 slabikami). Sú svedectvom o Konštantínových veršovníckych pokusoch v slovanskom jazyku (Vašica, 1966, s. 36 – 37).
Preklady západnej (rímskej) liturgie, tzv. Petrovej liturgie
Keď po príchode na Veľkú Moravu Konštantín a Metod zistili, že západný obrad je tam už v značnej miere zaužívaný, rozhodli sa ešte pred cestou do Ríma preň. Pri tom nevychádzali z latinského omšového textu, ale z gréckeho prekladu rímskej omše sv. Gregora, t. j. z tzv. Petrovej liturgie. Táto slovanská Petrova liturgia bola slávnostne schválená v Ríme pápežom Hadriánom II. (868) a potom pápežom Jánom VIII. bulou Industriae tuae (Tvojej usilovnosti, 880). Z cyrilo metodského obdobia zachoval sa zlomok Petrovej liturgie v dvoch nasledujúcich hlaholských pamiatkach.
Kyjevské listy
Omšová kniha (misál) Kyjevské listy obsahuje úvodné premenlivé časti omše (spolu 38 modlitieb na siedmych pergamenových listoch). Z paleografického hľadiska je pozoruhodná tým, že je písaná najstarším typom hlaholiky, ktorý je najbližší písmu zostavenému Konštantínom. Okrem iných príčin aj preto sa kladie jej vznik (prepis staršieho textu) na koniec 9. alebo na začiatok 10. storočia (iba prvá strana bola napísaná neskôr, iným písmom a v inej redakcii). Z jazykového hľadiska sú Kyjevské listy zaujímavá pamiatka obsahujúca hláskoslovné, gramatické a lexikálne prvky poukazujúce na syntetickú kontamináciu normy severných južných Slovanov (Slovincov), nitrianskej a moravskej normy. Za pôvodcu (zostaviteľa) Kyjevských listov sa donedávna pokladal Konštantín (Mohlberg, 1928; Vajs, 1948, s. 102 – 103; Vašica 1966, s. 41 – 47).
Novšie Šimon Ondruš (1983) vyslovil hypotézu, že vzhľadom na panónsko – moravsko – nitrianske znaky pamiatky mohol by byť autorom Kyjevských listov Gorazd, resp. prinajmenej predpokladá spoluprácu Gorazda s Metodom pri spracovaní Kyjevských listov.
Viedenské Hlaholské listy
Je to zlomok misála (úryvky spoločných omší na sviatok jedného alebo dvoch apoštolov) podľa Petrovej liturgie, ktorá sa používala aj na Veľkej Morave. Jazykové archaizmy tejto pamiatky poukazujú na pôvod vo veľkomoravskej oblasti, pravdepodobne vznikli na východnej Morave alebo na západnom Slovensku (Pauliny, 1983, s. 46). Prepis pamiatky bol urobený v chorvátskej oblasti v 11. – 12. storočí. Napísaná bola hlaholikou, v ktorej sa prejavujú náznaky prechodu k hranatej forme písma. Vydal ich V. Jagić (1890), novšie M. Weingart (1938).
Preklady iných náboženských textov
Epifaniova homília
Takzvaná Epifaniova homília je jediný nebiblický starosloviensky text zachovaný v dvoch pamiatkach: v hlaholskej pamiatke Glagolita Clozianus a v cyrilsko Supraslienskom kódexe. Epifaniova homília má grécku predlohu, jej autorom je Epifanios Cyperský (z 2. stor. po Kr.) Hlaholská pamiatka Glagolita Clozianus (Clozov kódex) vznikla koncom 9. storočia v ochridskej literárnej škole, ale zachoval sa iba jej odpis z 11. storočia. V Clozovom kódexe sú zapísané štyri homílie (duchovné úvahy, kázne) a preklady životov svätých z gréčtiny.
Preklady právnej literatúry
Preklad Civilného zákonníka
Zakon Sudnyi ľudem (podľa E. Paulinyho Súdny zákonník pre svetských ľudí) je preklad gréckeho byzantského zákonníka Eklogy (zostaveného v roku 740), čiastočne pozmenený podľa západného práva (napr. nahradením prísnych trestov byzantskej Eklogy kajúcnickým pôstom). Kedysi sa kládol vznik Súdneho zákonníka do Bulharska. Vraj tam vznikol za vlády kniežaťa Borisa alebo za vlády cára Simeona. Inokedy sa dávajú počiatky vzniku tejto pamiatky do súvislosti s účinkovaním Metoda ako politicko – vojenského správcu v päťdesiatich rokoch 9. storočia v bulharsko – macedónskej oblasti (v poriečí Strumy laebo Bregalnice). V ostatnom čase sa presvedčivo dokázalo (Vašica, 1966, s. 154 – 174), že Súdny zákonník je pamiatka veľkomoravského pôvodu, ktorá sa tam začala používať z Rastislavovho podnetu. Keďže sa cisár Michal III. obracia so žiadosťou Moravanov na Konštantína, J. Vašica súdi, že Konštantín bol pôvodcom prekladu. Vzhľadom na Metodovo právnické vzdelanie treba však predpokladať pri preklade aj účasť Metoda (Pauliny, 1964, s. 152), resp. širší podiel Metodovej literárnej školy na čele s Gorazdom (Ondruš, 1985, s. 158).
Preklad cirkevných ustanovení (Nomokánon)
Zo Života Metoda (XV. Kap.) sa dozvedáme, že Metod „preložil aj Nomokánon, to jest pravidlo zákona...“ Predpokladá sa, že spomínaný Metodov Nomokánon vznikol na základe prekladu gréckeho Nomokánonu Jána Scholastika († 578). Metod zaradil do Nomokánonu aj niektoré ustanovenia Súdneho zákonníka; v Nomokánone sú teda uvedené nielen cirkevno právne a organizačné ustanovenia, ale aj sankcie za isté previnenia. Najstarší rukopis Nomokánonu sa zachoval v ruskom cirkevnoslovanskom cyrilskom odpise z 13. storočia v tzv. Usťužskej kormčej knihe. Nomokánon bol vynikajúcim právnym dielom, ktoré malo závažný vplyv najmä na pravoslávne slovanské národy. Na veľkej Morave sa totiž v širšom rozsahu používalo západné cirkevné právo, a to nielen pred príchodom solúnskej misie, ale aj neskôr (Bagin, 1987).
Ustanovenia svätých otcov
Je to staroslovienska cirkevnoprávna pamiatka (nazývaná aj Zapovědi sv. otcov alebo aj Príkazy svätých otcov) veľkomoravskej proveniencie. Bola preložená z latinčiny. Jej najstarší odpis sa zachoval v Sinajskom euchológiu v hlaholskom odpise z 11. storočia. Ustanovenia svätých otcov obsahujú predpisy o pokání; bola to príručka pre potreby kňazov – spovedníkov na Veľkej Morave.
(E. Pauliny – Ondruš, 1985):
IV. „Kto má ženu svoju a zhreší s otrokyňou, ak sa táto neprístojnosť stane známa, je potrebné od kniežaťa onej krajiny, aby ju do inej krajiny predali a jej cenu aby dali chudobným. Tiež smilník sa má podľa božieho zákona prikázať od služobníka božieho sedemročnému pôstu. Nech stojí vonku pred božím chrámom dva roky počas omše a dva roky nech vchádza do kostola po sväté evanjelium a ďalej nech vonku stojí a počúva omšu. Ďalšie dva roky do „Verím v jedného Boha“ a siedmy rok na celej nech stojí, ale nech neprijíma, ale skončiac sedem rokov, na ôsmy rok nech hostiu prijíma. Treba nejesť, len chlieb a vodu sedem rokov.“
„Ak niektorý duchovný sodomský hriech spácha, desať rokov nech sa pokajá, tri z nich o chlebe a vode.“
„Ak niekto s vdovou alebo devou smilstvo spácha, tri roky nech sa pokajá.“
Pôvodná tvorba solúnskych bratov
Pôvodná tvorba solúnskych bratov nie je taká rozsiahla ako ich prekladová tvorba. Bola napísaná jednak v gréčtine (a neskôr preložená do staroslovienčiny), jednak v staroslovienčine. Autorstvo niektorých spisov sa môže viac – menej s istotou pripisovať iba jednému z nich (na základe verných súvislostí a charakteristických jazykových znakov), pri daktorých sa predpokladá spolupráca oboch.
Z tvorby Konštantína
Spisy o nájdení ostatkov sv. Klimenta
Konštantín a Metod počas misijnej cesty u turkotatárskeho kmeňa Chazarov (860) našli pri brehu Čierneho mora v Chersone (neďaleko dnešného mesta Sevastopol na Kryme) v morskej zátoke ostatky mučeníka sv. Klimenta Rímskeho. O nájdení Klimentových ostatkov a na oslavu sv. Klimenta napísal Konštantín po grécky tri spisy:
- Krátku historickú správu o nájdení Klimentových ostatkov. Grécka pôvodina sa nezachovala, jej odraz však možno predpokladať v časti tzv. Rímskej legendy o sv. Cyrilovi, ktorá je latinským prekladom gréckej pôvodiny. Za autora tejto legendy sa pokladal zvyčajne Gauderich, biskup z Veletrie, ktorý spolu s biskupom Formosom vysviacal učeníkov Konštantína a Metoda.
- Reč o prenesení ostatkov sv. Klimenta. Zachovala sa pod názvom Slovo na prenesenie moštem preslavnago Klimenta ... , t. j. Reč o prenesení ostatkov pre slávneho Klimenta, obsahujúca historické rozprávanie. Známa je aj pod menom Chersonská legenda. V cirkevnoslovanskej redakcii sa zachovala zo 16. storočia v tzv. Trojickom rukopise uloženom v Moskve.
- Chválospev. Pôvodný text je neznámy.
Chersonská legenda sa niekedy pokladá za slovanskú kompiláciu spomenutých gréckych spisov Konštantína Filozofa (Vašica, 1966, s. 62) Skladá sa z reči, ktorá bola prenesená hneď po nájdení ostatkov (861) a z „historickej“ správy napísanej dodatočne o niekoľko rokov. Najstarší odpis Chersonskej legendy pochádza až z druhej polovice 16. storočia. Jazyk tejto legendy sa vyznačuje ornamentálnosťou, bohatými metaforami a prirovnaniami.
Predslov k svätému evanjeliu
Je to prvá básnická skladba zachovaná z veľkomoravského obdobia, ktorá nemá obdobu v iných európskych jazykoch v 9. storočí (Turčány, 1990). Obsahuje výrečnú obhajobu šírenia Božieho slova v reči zrozumiteľnej ľudu a patetickú oslavu slovanského prekladu Svätého písma. Osobitne sa v nej zdôrazňuje význam vzdelanosti pre širšie spoločenské vrstvy. Autorstvo Predslovu – Proglasu sa pripisuje Konštantínovi Filozofovi, najmä pre jeho silné citové apoštolské zanietenie. Konštantínov Proglas je básnická skladba vynikajúca z formálnej i obsahovej stránky. Je to 111 veršová astrofická báseň s dvanásťslabičným veršom (v odpisoch sú výnimočne aj jedenásťslabičné a trinásťslabičné verše). Štýl básne je obrazný, popretkávaný citátmi a parafrázami biblických textov. Proglas našiel A. F. Hilferding roku 1858 v srbskom pergamenovom rukopise zo 14. storočia. Za autora je v ňom označený sv. Konštantín Cyril (Vašica, 1966, s. 26 – 27). Text sa zachoval v ruskej redakcii v zborníku Trojickej Sergijevovej lavry zo 16. storočia a v srbskej redakcii v rukopise Chilandarského štvorevanjelia z 13. storočia. Slovenský preklad Proglasu prebásnený V. Turčánym uverejnil E. Pauliny (1964, s. 130 – 133).
Rozprava o prekladaní
Je to Konštantínov pôvodne po grécky napísaný traktát (okolo roku 860) o prekladateľských postupoch používaných pri preklade biblických textov do slovanského jazyka, ktorý bol neskôr preložený do staroslovienčiny. Konštantín v ňom proklamuje a zdôrazňuje tézu, že preklad má vystihnúť význam a vnútorný zmysel originálu. Z Konštantínovej Rozpravy o prekladaní sa zachoval iba poškodený znehodnotený miniatúrny zlomok, ktorý je známy pod názvom Hilferdingov macedónsky cyrilský list (pochádza z 11. – 12. stor.)
Pochvala na sv. Gregora Naziánskeho
O literárnom nadaní Konštantína svedčí aj jeho veršovaná skladba Pochvala na sv. Gregora Naziánskeho v Živote Konštantína. Túto skladbu na počesť sv. Gregora, veľkého cirkevného učiteľa, ktorý bol v Byzancii veľmi obľúbený, napísal ešte v rannej mladosti, pravdepodobne po grécky. Konštantínov životopisec ju preložil do staroslovienčiny a zaradil ju do spisu Život Konštantína (III. kap.). Je to básnickí skladba so 16 – a 17 – slabičnými veršami s prestávkou (cézurou) po siedmej alebo piatej slabike.
Text Pochvaly uvádzame v slovenskom preklade E. Paulinyho (1964, s. 134 – 135).
„Ó Gregor, ty muž svätý, ty v ľudskom tele s dušou anjelskou, pretože telom súc len človek, bol si čistým anjelom, pretože ústa tvoje ako ústa serafínove oslavujú Boha a z neba celý osvecujú svet kázaním viery jedinej a pravej. Preto ráč i mňa, vinúceho sa k tebe s vierou, láskou, nádejou, prijať a viesť ma ako môj učiteľ a osvecovateľ.“
Dišputa o pravej viere
Je to pôvodne Konštantínom po grécky napísaná dišputa so Židmi a Mohamedánmi o pravej viere. Konštantínov životopisec o nej píše, že brat Metod ju preložil a rozčlenil do ôsmych kapitol. Spis svedčí o Konštantínovom vysokom vzdelaní v rétorike, dialektike i v teológii.
Modlitba pred smrťou
Text tejto modlitby, ktorú pôvodca Života Konštantínovho skomponoval do biografického sledu udalostí v Živote Konštantína (XVIII. kap.) ako modlitbu pred smrťou, vznikol pravdepodobne oveľa skôr, a to najprv v gréčtine, neskôr bol preložený do staroslovienčiny. Je to modlitba, v ktorej sa vyslovuje prosba za ochranu jednoty Cirkvi, za pomoc v boji proti trojjazyčníkom a vyprosuje požehnanie pre osirelý veľkomoravský ľud. Skladba je preniknutá vzácnym citom k Bohu a slovienskemu ľudu.
Z Metodovej tvorby
Napomenutie k vladárom
Tento spis je pripojený na koniec prvej Chrizostomovej homílie v hlaholskej pamiatke zvanej Glagolita Clozianus (z 11. storočia). F. Grivec (1943) a A. Vaillant (1947) nezávisle od seba dospeli k presvedčeniu, že je to dielo arcibiskupa Metoda (originál pochádza z 9. storočia), resp. že vzniklo v jeho škole. Napomenutie k vladárom obsahuje tri napomenutia:
- Vladár nemá súdiť, kým nevypočuje dostatočný počet svedkov.
- Vladár nemá pripustiť sobáš medzi krstným otcom a matkou dieťaťa, resp. krstnou dcérou.
- Vladár má bedliť nad nerozlučnosťou manželského zväzku.
V tejto homílii žiada kniežatá a veľmožov, aby zachovávali cirkevné predpisy o uzatváraní manželstva medzi kresťanmi. Zdôrazňuje najmä manželskú vernosť.
Z tvorby Konštantína a Metoda
Kánon na počesť sv. Dimitra Solúnskeho
Osobitnej úcte sa tešil u solúnskych bratov aj sv. Dimiter, patrón ich rodného mesta Solún. Počas svojho účinkovania na Veľkej Morave bratia naň neraz s láskou spomínali. Je to piesňový kánon v deviatich spevoch, ktorý pravdepodobne vznikol medzi rokmi 864 – 867 na Morave, teda v čase, keď Konštantín a Metod viedli dišputu s trojjazyčníkmi. V deviatom speve tohto kánonu silne rezonuje nostalgia bratov za domovom, za chrámom sv. Dimitra v Solúne. No zároveň si bratia aj uvedomujú závažnosť svojho christianizačného poslania a potrebnosť boja proti trojjazyčníkom. Táto vzácna hymnická skladba sa nezachovala v pôvodine, ale iba vo viacerých cyrilských odpisoch ruskej alebo bulharskej redakcie z 11. – 14. storočia.
Napomenutie k pokániu
Podľa najnovších výskumov na veľkomoravský pôvod (a nie na slovinský pôvod, ako sa myslelo kedysi) poukazuje aj jazyk tzv. Frizinskej pamiatky II, ktorá obsahuje rozjímanie o spovedi. Autorstvo tejto kázňovej úvahy napomínajúcej k pokornému vyznaniu hriechov sa pripisuje Metodovi, ale niektorí slavisti vzhľadom na poukaz na děda Adama, ktorý je aj v Konštantínovej Dišpute o pravej viere u Chazarov, pokladajú za autora Konštantína (Pauliny, 1964, s. 198). Napomenutie k pokániu je pôvodne starosloviensky text, ktorý po Metodovej smrti používali jeho žiaci v Bulharsku a v Macedónsku, najmä Kliment Ochridský (Ondruš, 1985, s. 178)
Úryvok z Napomenutia k pokániu uvádzame v slovenskom preklade E. Paulinyho (1964, s. 205)
„Keby ded náš nebol zhrešil, tu vo veky bol by mohol žiť, starosti nenadobujúci, nikdy smútok nemajúci, ani bolestné telo nemajúci, no vo veky jemu bolo by žiť. Pretože závisťou bol diablovou vyhnaný od slávy božej, potom na rod ľudský strasti i žiale prišli, i nemoce a po tomto poriadku smrť. I tak, bratia, pomnime, že i my synovia boží nazývame sa. Preto odstúpme od tých mrzkých činov, ktoré sú činy satana: že modloslužbu konáme, na brata klebetíme, ako aj zlodejstvo, ako vražda, ako telu uhovenie, ako prísahy, ktoré nedodržiavame, ale ich prestupujeme, ako nenávisť. Nič totiž do tých činov mrzkejšie nie je pred božíma očima.“
Z tvorby žiakov solúnskych bratov
Plody literárnej činnosti Konštantína a Metoda sa zachovali iba v neskorších odpisoch zásluhou žiakov a ďalších stúpencov slovanského písomníctva. Z najbližších spolupracovníkov Konštantína a Metoda a predstaviteľov veľkomoravskej literárnej škole boli najznámejší sv. Gorazd, Kliment, Naum (mních Chrabr), Sáva a Angelár.
Osobitnú úctu na literárnej tvorbe veľkomoravskej školy má sv. Gorazd. J. Stanislav ... vidí jeho rodisko v blízkosti obce Sládečkovce (zvanej predtým Močenok, azda na základe veľkomoravského kultu sv. Klimenta, ktorému je zasvätený miestny kostol). Gorazd bol podľa dobových prameňov muž učený, ovládal jazyky, dobre poznal západnú i byzantskú liturgiu. Často sa predpokladá, že spolupracoval na staroslovienskom preklade Svätého písma. Ján Stanislav predpokladá, že Gorazd preložil do staroslovienčiny zo starej hornej nemčiny tzv. Sväto emerámsku spovednú modlitbu. Už P. J. Šafárik pokladal Gorazda za pôvodcu Života Metoda. Tento názor zastáva na základe filologického rozboru lexikálnych prvkov, najmä tzv. moravizmov – panonizmov aj Š. Ondruš, ktorý predpokladá Gorazdovu účasť aj pri preklade liturgických textov v Kyjevských listoch.
Z ďalších významných spolupracovníkov slovanských apoštolov činných aj literárne treba spomenúť sv. Klimenta (je to jeho rehoľné meno). Pochádzal pravdepodobne z Macedónska z okolia Solúna. Narodil sa pred rokom 836, umrel totiž roku 916 v Ochride vyše osemdesiatročný. Podľa tradície pochádzajúcej z Ochridu bol rodným bratom Nauma. Na Veľkú Moravu prišiel s byzantskou misiou. Bol blízkym spolupracovníkom solúnskych bratov (zúčastnil sa s nimi aj na diplomatickom posolstve k Chazarom, bol pri hľadaní a nájdení ostatkov mučeníka sv. Klimenta a neskôr šiel s nimi aj do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza). Klimentove životné osudy sú zaznačené v grécky napísanom spise Život Klimenta (tzv. Bulharská legenda). Po Metodovej smrti Kliment s Naumom a Angelárom museli odísť z Veľkej Moravy. Našli útočište u kniežaťa Borisa Michala I., ktorý ich priateľsky prijal a Klimenta poveril založením slovanskej literárnej školy v Ochride. Je aj Klimentovou zásluhou, že v Ochride vzniklo významné centrum slovanskej vzdelanosti nadväzujúce na tradíciu veľkomoravskej literárnej školy (i v používaní hlaholského písma). V ochridskej literárnej škole (Kliment vraj vychoval 3 500 žiakov) boli prepísané viaceré základné staroslovienske texty veľkomoravskej proveniencie. Sám Kliment bol mimoriadne literárne činný: bol básnikom, spisovateľom i prekladateľom. Predpokladá sa, že je autorom, resp. spoluautorom Života Konštantína. Pozoruhodná je aj jeho Pochvala Cyrilovi Filozofovi zložená hneď po smrti sv. Cyrila alebo pri prvom výročí jeho úmrtia. Autor v nej vyjadril úctu a lásku k svojmu učiteľovi a zároveň učiteľovi národa slovienskeho. Zachovala sa iba v neskorších odpisoch z 13. a 16. storočia.
Popri sv. Klimentovi treba spomenúť i sv. Nauma (je to jeho rehoľné meno), ktorý takisto patril medzi blízkych spolupracovníkov a žiakov solúnskych bratov. Pochádzal pravdepodobne z Macedónska a na Veľkú Moravu sa dostal spolu so solúnskymi bratmi. Za kňaza bol vysvätený v Ríme (roku 868). Po Metodovej smrti, keď sa začalo prenasledovanie slovienskeho duchovenstva, našiel napokon útočište v Bulharsku. Pôsobil v přeslavskej literárnej škole, neskôr v ochridskom literárnom centre. Zomrel a pochovaný je v Ochride.
Známy je najmä jeho spis O písmenách – napísal ho začiatkom 10. storočia pod menom mních Chrabr. Je pozoruhodným svedectvom: „Prv Slovieni nemali písmená, ale črtami a rezmi čítali a hádali, ešte súc pohani. Pokrstiac sa, rímskymi a gréckymi písmenami snažili sa písať slovienku reč bez ustrojenia“ (Stanislav, 1967, s. 100), ako aj zdôvodnením potreby vzniku osobitného slovanského písma.
Najznámejšie pôvodné diela veľkomoravskej literárnej školy sú Život Konštantína a Život Metoda. Obe diela majú podstatný význam pre poznanie dejín Veľkej Moravy. Život Konštantína bol koncipovaný so zreteľom na širšie dobové, spoločensko – politické súvislosti a mnohostranné diplomatické, kultúrne a náboženské vzťahy v celo európskom kontexte; bol určený predovšetkým európskej verejnosti. Naproti tomu Život Metoda je viac zameraný na glosovanie vnútorných veľkomoravských pomerov, na udalosti z čias panovania kráľa Svätopluka. Autor Života Metoda oslovuje priamo príslušníkov veľkomoravského dvora na čele so Svätoplukom, aby podporovali úsilie slovienskeho duchovenstva, aby mu pomáhali v boji s vichingovcami.
Cieľom autora Života Konštantína nebolo iba glorifikovanie Konštantína Filozofa, ale aj obhajoba oprávnenosti zavedenia slovienskeho jazyka ako liturgického jazyka, vyzdvihovanie zásluh Konštantína pri christianizácii a výchove kňazského dorastu na Veľkej Morave, ako aj zdôrazňovanie jeho veľkého podielu na formovaní slovanského kultúrneho a literárneho centra na Veľkej Morave. Život Konštantína rozoberá viaceré filozoficko – teologické otázky a problémy a obsahuje väčší počet legendových prvkov. Udalosti z Konštantínovho života sú opísané pomerne podrobne (Konštantínovho detstvo, štúdium, misijné cesty a i.). Je to najrozsiahlejšia prozaická práca, ktorá vznikla vo veľkomoravskej literárnej škole. Za jej pôvodcu sa pokladá zvyčajne talentovaný básnik a spisovateľ sv. Kliment, Konštantínov krajan a spolupracovník. Predpokladá sa, že vznikol v rokoch 873 – 879. Život Konštantína sa zachoval asi v 50 odpisoch, z ktorých najstaršie pochádzajú z 15. storočia. Jeden rukopis je v knižnici moskovskej Duchovnej akadémie (je to ruskú redakcia), dva rukopisy srbskej redakcie (z roku 1469) sú v knižnici Záhrebskej akadémie vied, ďalšie sú v knižnici Sofijskej akadémie vied (z roku 1479) a v knižnici baziliánskeho kláštora sv. Onufrija v Ľvove (z 15. stor.). Život Konštantínov vydal prvý P. J. Šafárik (1851).
Takmer o dve tretiny kratší, vecnejší, a menej rétorický je Život Metoda, ktorého autorstvo sa pripisuje sv. Gorazdovi. Život Metoda sa zachoval v 15 odpisoch z nich najstarší je z 12. storočia v zborníku Uspenského kláštora v Moskve; všetky zachované odpisy pochádzajú z východoslovanskej oblasti. Autor sa sústredil na opis udalostí iba v rozpätí rokov 869 – 885, t. j. od Konštantínovej smrti po Metodovu smrť. Text Života Metoda je konkrétnejší, obsahuje oveľa viac historických údajov a záznamov ako Život Konštantína. Text Života Metoda prvý publikoval P. J. Šafárik (1851).
Na počesť Konštantína a Metoda a podľa vzoru základných diel o živote a účinkovaní solúnskych bratov (t. j. staroslovienskych textov Život Konštantína a Život Metoda) vznikali aj ďalšie literárne diela. Vo veľkomoravskom učilišti bol napísaný aj tzv. Krátky život Konštantína a Metoda, nazývaný Proložný život. Krátky život Konštantína a Metoda sa zachoval v dvoch rukopisoch z 13. a 14. storočia. Starší je uložený v Rumiancevovskom múzeu v Moskve, mladší z roku 1330 je v Národnej knižnici v Belehrade. Úryvok uvádzame podľa slovenského prekladu J. Stanislava (Martin, 1949, s. 87 – 89):
„Sedel v zemi Moravskej (Metod – pozn. autora) a preložil všetkých 60 kníh Starého a Nového zákona z gréckeho na sloviensky jazyk, v tretej indikcii v 6393 885. roku, za Svätopluka kniežaťa: cisár bol Bazil, a Bulharom od Boha knieža Boris, Karol nemeckému ľudu. A naučiac učeníkov svojich pravej viere, a predpovediac svoju smrť pred troma dňami, zaspal v Pánu s pokojom. Leží vo veľkom chráme moravskom na ľavej strane v stene za oltárom svätej Bohorodičky. Dušu Bohu oddajúc, prijal kráľovstvo nebeské. Ich modlitbami, Kriste, spas dušu.“
Život a dielo Konštantína a Metoda boli známe nielen u južných a západných Slovanov, ale aj na Východe. Východoslovanská Kyjevská Rus sa zoznamovala s cyrilometodským dedičstvom prostredníctvom bulharskej ríše, prostredníctvom staročeského přemyslovského štátu a pravdepodobne kontaktmi z krakovského hornovislianskeho kniežatstva, kde našiel útočište Gorazd, Metodom určený za jeho nástupcu. O cyrilometodskej tradícii u východných Slovanov svedčia staro ruské kroniky známe pod názvom Povesť dávnych čias.
Po smrti solúnskych bratov boli napísané aj rétorické chválospevy na ich počesť, ktoré vynikali obraznosťou a ornamentálnosťou vo vyjadrovaní. Boli to tzv. pochvaly, ktoré sa čítali na sviatok príslušného svätca. Jednou z nich je aj Pamäť a Pochvala Cyrila a Metoda učiteľa z pera Klimenta Bulharského alebo aj neznámeho veľkomoravského Sloviena. Rekonštruovaný prepis tohto textu bol urobený podľa textu zo 14. storočia.
(Slovenský preklad E. Paulinyho, 1964 – pozn. autora)
„Pavlovo dedičstvo naplnil (Konštantín – pozn. autora), prelietajúc ako orol na všetky strany od východu na západ a od severu na juh. U Kozarov i u Saracénov pre svätú vieru na zhromaždeniach sa objavil, trojsvetlými žiarami ako slnce sa skvejúc, všetky ich lži vyvracajúc. Vo fulskom národe bezbožnú lesť zničiac, trojbezpočiatočným svetlom zažiaril. Slovienskemu národu, ktorý žil v nevedomosti i v mraku hriechu milosrdenstvom a láskou Pána nášho Ježiša Krista k ľudom preukázaný bol za pastiera i učiteľa, i zapchal ústa ako vlkom trojjazyčním heretikom, vyjasniac prorocky zajachtané jazyky (Iz 32, 4) a písomnými (dielami) naprávajúc všetkých na cestu spasenia.“
Významným svedectvom o pôsobení Metoda a jeho žiakov, najmä Gorazda a Klimenta, na území Veľkej Moravy a neskôr po Metodovej smrti o účinkovaní Klimenta a jeho spoločníkov medzi Bulharmi, je Život Klimenta, známy pod názvom Bulharská legenda. Život Klimenta je spoľahlivý prameň , ktorý opisuje udalosti po Metodovej smrti. Rozšírený zachovaný grécky text Života Klimenta využil pre bohoslužobné potreby grécizovanej cirkvi v Bulharsku byzantský vzdelanec a ochridský arcibiskup Teofylaktos (1094 – 1107), ktorý ho doplnil aj dišputou o pôvode Svätého Ducha. V Bulharskej legende sú deje zaznačené chronologicky; najprv udalosti, ktoré sa stali na Veľkej Morave počas života sv. Cyrila a Metoda, potom udalosti po Metodovej smrti. V Bulharskej legende značná časť textu (do XV. Kap. i ďalej) rozoberá spory Metodových žiakov so stúpencami Vichinga. Do týchto kontroverzií zasiahol aj Svätopluk, ktorý je charakterizovaný rozporuplne: z jednej strany negatívne, ako človek hrubý, zlých mravov ... nerozumejúci vyšším duchovným princípom. Z druhej strany však autor píše v súvislosti s trýznením Metodových žiakov, že „ o ničom z toho však nevedel knieža, otrok tých bludárov. Práve vtedy bol totiž preč. Lebo keby bol prítomný, neboli by mohli toto robiť vyznávačom pravdy.“ K otázke zriadenia samostatnej veľkomoravskej a panónskej cirkevnej samosprávy so slovienskym arcibiskupom a slovienskym jazykom Svätopluk ani predstavitelia Ríma nezaujali zásadné, vyhranené stanovisko. Autor Bulharskej legendy v tomto jednoznačne podporuje Metoda.
Jeho údaje dopĺňa a potvrdzuje starosloviensky Život Nauma z 10. storočia. Píše sa v ňom najmä o utrpení a osudoch Metodových žiakov vypovedaných z Veľkej Moravy a o spustošení a tragickom páde Veľkomoravskej ríše. Vznikol po roku 916, po smrti biskupa Klimenta ochridského (Velického), ktorý bol Naumovým predstaveným. Život Nauma sa zachoval v troch odpisoch z 15. a 16. storočia. Najrozšírenejšia je srbská redakcia Zografského rukopisu z 15. storočia, ktorú vydal A. P. Lavrov (1930).
Tu uverejňujeme ukážku z knihy P. Ratkoša z roku 1964 (s. 289)
„A Moravská zem, ako bol predpovedal svätý Metod, arcibiskup, za bezzákonia pre diela ich i herézy a za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali od heretikov, ktorým oni verili, čoskoro pomstu prijala od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Uhri, peónsky národ, a poplienili zem ich a spustošili ju. Ktorých však nepoplienili Uhri, to do Bulharska bežali. A ostala zem ich pustá Uhrom v moc.“
Nestor: Povesť dávnych liet
Povesť dávnych liet, nazývaná Nestorova kronika, je spojením dvoch starých ruských kroník, ktoré vznikli nezávisle od seba, a to v Novgorode (okolo roku 1016) a v Kyjeve (okolo roku 1039). Mních Nestor ich spracoval pod názvom Povesť dávnych liet (Povesť vremennych let), ktorú pred rokom 1113 prepracoval mních Silvester. Nestorova redakcia sa zachovala v odpise zo 14. storočia v tzv. Lavrentievskom letopise. Tento rukopis je uložený v Štátnej verejnej knižnici v Petrohrade. Zachovaný je aj jej ďalší základný variant či prepis, a to Ipatievský. Nestorova kronika upútala slavistické kruhy nielen pasážou, v ktorej kronikár umiestňuje sídliská najstarších Slovanov do oblasti stredného Dunaja, na teritórium Slovenska a Moravy (túto teóriu znova oživil slavista O. N. Trubačov v roku 1983), zachovaním celého radu staro ruských a slovanských kmeňových názvov, ale aj poukazom na cyrilometodskú christianizáciu.
Naznačené – ale aj iné – práce žiakov solúnskych bratov dokumentujú životné osudy a význam pôsobenia slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda a ich učeníkov. Sú cenným historickým, literárnym a umeleckým obrazom o cyrilometodskej epoche.
Použitá literatúra
Habovštiaková, K., Krošláková, E. Z tvorby Solúnskych bratov a ich žiakov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1993, s. 49 – 138.
Stanislav, J. Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo Veľkomoravskej ríši. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1945, s. 83
Pokračovanie:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/z-dejin-slovenskeho-naroda--iv.-diel-.html
