Z dejín slovenského národa (IV. diel)
Cyrilo metodská tradícia na Slovensku v stredoveku i neskôr
Starší brat opustil Olymp, to bralo;
Mladší zas Byzant. Tak zobrali semä,
aby ho priniesli do našej zeme –
aby raz bohatú úrodu dalo.
Aby sa po zemi porozrastalo, zvonilo v ústach – i na samom sneme:
„Národy bez písmen boli by nemé!
Slovieni, vravte!“ – A tak sa i stalo.
(Vilian Turčány : Pochvala nášmu učiteľovi profesorovi Eugenovi Paulinymu – fragmet.)
Horlivými ctiteľmi sv. Cyrila a Metoda boli samotní učeníci sv. bratov. Ohniskami úcty sv. Cyrila a Metoda boli najmä staroslovienske literárne školy v Prieslave a pri Ochridskom jazere. V 11. storočí sú už rozšírené bohoslužobné texty k úcte sv. Cyrila a Metoda. Dr. Grivec, veľký znalec sv. Cyrila a Metoda, je presvedčený, že také texty jestvovali už v 10. storočí. Uvádza ako doklad Assemaniho evanjeliár, ktorý má vo svojom kalendári sviatok sv. Cyrila 14. februára a sv. Metoda 6. apríla. P. Duthilleul, s odvolaním na A. Teodorova – Balana sa domnieva, že najstaršou zmienkou o svätom Cyrilovi a Metodovi je liturgický kalendár v Ostromirovom Evanjeliári, ktorý bol napísaný v Novgorode roku 1056. Bol to odpis originálu pochádzajúceho z Bulharska.
U nás sa udržala tradícia, že pápež Ján X. (914 – 928) vpísal roku 914 slovanských apoštolov do zoznamu svätých. Žiaľ, nezachoval sa nám autoritatívny doklad o schválený a pripustení ich úcty do kostola. Misijná činnosť sv. bratov Cyrila a Metoda bola korunovaná veľkým úspechom. Zaviedli bohoslužbu v reči ľudu a tým si vytvorili účinný prostriedok apoštolátu. K tomu smerovalo vynájdenie abecedy pre Slovanov.
Po smrti sv. Metoda slovanská liturgia stratila svojho nezlomného obrancu. Postihol ju zákaz pápeža Štefana V. (885 – 891). Metodov nástupca Gorazd sa nemohol ujať svojho úradu. Asi 200 učeníkov muselo opustiť Veľkomoravskú ríšu. Uchýlili sa do Bulharska a iných krajov južným Slovanov, kde veľmi plodne účinkovali. S nimi prešla staroslovienska liturgia do nového prostredia, ale po stáročiach sa predsa znova vrátila do zmenených pomerov a podmienok.
Zánikom Veľkomoravskej ríše u nás nezanikla cyrilo metodská tradícia. Predpokladá sa, že úctu k solúnskym bratom tradovali prispením ústnych povestí a piesní tzv. igricovia, doboví speváci a herci.
Je dochovaných niekoľko písomných zmienok o staroslovienskej bohoslužbe a spomienok na sv. Cyrila a Metoda. Takmer na konci 9. storočia, v súčasnej dobe sv. Vojtecha, vznikol v Čechách spis, známy ako legenda Kristiánova „Vitae passio S. Venceslai et S. Ludmilae aviae eius“. V 1. hl. sa hovorí o pôsobení sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Je tu obsiahnutá tradícia 9. storočia. Legenda uvádza, že Cyril (Quirillus), gréckej národnosti, dobre poznal latinské i grécke písmo. Národu Veľkej Moravy kázal vieru a zložil nové slová o ustanovení slúženia liturgie v slovanskej reči, „čo sa robí dodnes v slovanských krajinách“. O sv. Metodovi sa autor legendy vyjadruje ako o mužovi statočnom a ozdobenom všetkou svätosťou.
O jestvovaní staroslovienskej bohoslužby na Slovensku nám zachovala správu veršovaná česká Dalimilova kronika. V časti od Svätopluka kráľa (55. verš) sa hovorí, ako Svätopluk po prehratej vojne ide tajne na púšť, do húštiny, do kláštora, kde „spievajú čierni mnísi“. Kláštor sa volá Zobor v Uhorsku. V Maurovej legende o sv. Svoradovi a Benediktovi sa tiež spomína zoborský kláštor: „Monasterium Zobor nominatum“. Teda nie hora, pod ktorou stál kláštor, ale sám kláštor sa volal Zobor. Tento názov je staroslovienskeho pôvodu: „subor“. Sme presvedčení, že zoborský kláštor bol dôležitým miestom v dobách Veľkej Moravy. Jeho zasvätenie sv. Hipolytovi budí predpoklad, že musel byť založený ešte v dobe pred cyrilo metodovskej. Stará kanonická vizitácia nitrianskeho katedrálneho chrámu uvádza, že v Nitre sa ešte v 10. a 11. storočí spievali omše a kanonické hodinky v slovanskej reči. Na to nadväzujú i neskoršie tzv. synodálne dekréty z Uhorska, ktoré podporovali myšlienku, aby sa slovanský jazyk používal aj pri výklade kresťanských textov. Napr. druhá synoda z roku 1104 alebo 1105 nariaďuje: „aby sa v každú nedeľu vo väčších kostoloch vykladalo Vyznanie viery a modlitba Pána.“ Podobne aj v dekréte synody ostrihomského arcibiskupa Vavrinca a jeho sufragánov – biskupov z roku 1114 (za kráľa Kolomana) sa v druhej hlave prikazuje, „aby sa reč ľudu používala vo väčších farnostiach na výklad evanjelia a epištoly, v menších farnostiach na Vyznanie viery a v modlitbách.“
Vráťme sa však trochu späť. Slovanský kláštor benediktínov v Čechách na Sázave, ktorého opátom bol sv. Prokop, tiež používal starosloviensku bohoslužbu. Pripomíname to preto, lebo Sázavský kláštor mal styky s Uhorskom. Po smrti sv. Prokopa († 1053) knieža Spytihněv II. (1055 – 1061) čoskoro po svojom nastúpení vyhnal mníchov zo Sázavy. Benediktínski mnísi s opátom Vítom sa uchýlili do Uhorska. Podľa všeobecnej mienky našli útočište vo vyšehradskom kláštore. Po konečnom rozpustení sázavských mníchov prichádzajú (r. 1096) latinskí mnísi z Břevnova. Keď tam nastúpil začiatkom roku 1097 latinský opát Dethard, ako hovorí Kosmasova Kronika, okrem slovanských kníh iné nenašiel. Spomeňme, že český kronikár Kozmas v 12. storočí zaznamenal na podporu cyrilo metodskej tradície dve veľkomoravské povesti o Svätoplukovi.
Osobitnú zmienku si zasluhujú grécke kláštory v Uhorsku. Už za kniežaťa Rastislava jestvovala na Veľkej Moravy grécka misia: „... prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Vlách i Grécka...“ (ŽM V.) Na území Uhorska vzniklo v 10. storočí niekoľko gréckych kláštorov, napr. čanádsky. Za vlády sv. Štefana (1000 – 1038) Uhorsko bolo rozdelené v cirkevnom zmysle na dve oblasti: 1. Západnú (Panónia a slovenské kraje) a 2. Východnú (oblasť na východ od Dunaja a Tisy). Grécke vplyvy sa dotýkali aj západnej oblasti. Uhorsko tak zakolísalo medzi západnou a východnou cirkvou. Kráľ Gejza (1074 – 1077) udržiaval styky s byzantským dvorom. Od cisára Michala VII. (1071 – 1078) dostal kniežací diadém (spodná časť svätoštefanskej koruny). Východné grécke kláštory Veszprém, Tihány a Vyšehrad nadväzovali na veľkomoravské, a teda cyrilo metodské kultúrne tradície. O slovanských kláštoroch však bohužiaľ niet spoľahlivých správ. Grécke kláštory jestvovali ešte v roku 1204. Pápež Inocent III. (1198 – 1216) robil výčitky kráľovi Imrichovi (1196 – 1205), že v Uhorsku takmer niet latinských kláštorov. Hoci tieto kláštory boli blízke cyrilo metodskej tradícii, staroslovienska bohoslužba u nás zanikla.
Správy o veľkomoravskom období z Uhorska nájdeme i v dvoch kronikách – v Anomymovej kronike Gesta Hungarorum (z 12. stor.), alebo v kronike Šimona z Kézy (z 13. stor.)
Na úctu sv. Cyrila a Metoda (v západných krajinách) mala zaiste veľký vplyv rímska úcta. Za úpadku pápežskej moci a rozvrátených pomerov vo večnom mieste v 10. storočí stratila sa aj cyrilo metodská úcta. Roku 1080 bola zničená bazilika sv. Klimenta, kde spočívali ostatky sv. Cyrila a úcta sv. Cyrila upadla takmer do zabudnutia.
Ďalej musíme mať na zreteli skutočnosť, že v rímskych kruhoch bol istý odpor voči staroslovienskej liturgii. Keď sa malo založiť v Prahe biskupstvo, pápež Ján XIII. (965 – 972) dal iba podmienečný súhlas, aby nové biskupstvo, „nebolo podľa rítu alebo sekty Bulharov, Rusov alebo slovanskej reči“. Aj v 11. a 12. storočí bola rozšírená domnienka, že slovanský obrad je kacírsky. Nemožno sa potom čudovať, že mená sv. Cyrila a Metoda nenachádzame v kódexoch, ktoré pochádzajú napr. zo susedného Poľska.
Významným centrom cyrilo metodských myšlienok a tradícií v minulosti bol moravský Velehrad pri Uherskom Hradišti. Velehradský kláštor cictercitov založil (r. 1198) moravský markgróf Vladislav. Zakladajúcu listinu potvrdil český kráľ Přemysl I. (1197 až 1230) roku 1202. S manželkou Konstanciou sa stal jeho najväčším podporovateľom a ochrancom.
Mimoriadny význam pre oživenie cyrilo metodskej úcty malo založenie slovanského kláštora Emauzy Karolom IV. v Prahe. Kláštor bol založený špeciálne pre slovanskú liturgiu.
Roku 1337 sa zúčastnil Karol IV. so svojou družinou na lombardskej vojne. Potom sa Karol dostal do Chorvátska. Tam spoznal slovanskú liturgiu a biedne položenie tamojších mníchov benediktínov. Prišiel na myšlienku osadiť týchto rehoľníkov v Čechách. Karol sa veľmi zblížil so svätováclavskou úctou už vo svojej mladosti. Poznal a zamiloval si staré legendy, ktoré neskôr dal zbierať a zapisovať. Pri čítaní týchto legiend, najmä Kristiánovej legendy, oboznámil sa tiež s cyrilo metodskou tradíciou. Karol IV. založil kláštor na Slovanoch roku 1347. Slovanské Emauzy nemožno chápať ako zjav výnimočný, alebo uskutočnený iba pod vplyvom cudzieho prostredia. Išlo tu rozhodne aj o nadviazanie na staré domáce tradície, čoho dôkazom je napokon zakladajúca listina kláštora. Karol daroval kláštoru zlomok rukopisu evanjelia písaný cyrilikou. V kláštore bolo 80 mníchov, poväčšine Chorvátov.
Za vlády Karola IV. a pražského arcibiskupa Arnošta konala sa roku 1439 provinciálna synoda. Na nej bolo stanovené, aby sa sviatok sv. Cyrila a Metoda slávil 9. marca, a to ako sviatočný deň. Je to prvá správa o úradnej úcte našich svätých. Z toho istého obdobia pochádzajú synodálne štatúty olomouckého biskupa Jána. Sú datované do roku 1439. Tam je i štatút o oslave sv. Cyrila a Metoda. Píše sa v ňom o vyznávačoch a biskupoch Cyrilovi a Metodovi, svätých otcoch, apoštoloch a významných ochrancoch, ktorí sa zaslúžili o zveľadenie vinice Pánovej v olomouckej diecéze. Biskup Ján vyzýva, aby si týchto rozsievačov viery ctili všetci, duchovní i laici. Ich sviatok olomoucký štatút stanovil na 9. marca.
Vďaka stykom medzi Čechami, Moravou a Uhorskom dostávali sa aj na územie Slovenska rukopisy, knihy, ktoré napomáhali oživenie cyrilo metodských tradícii.
V olomouckej diecéze sa zachovalo niekoľko vzácnych rukopisov zo 14. a 15. storočia, ktoré obsahujú čítania o sv. Cyrilovi a Metodovi. Najstaršie z nich sa časovo viažu k dobe Karola IV. Zmienená Kristiánova legenda o sv. Václavovi a sv. Ľudmile má aj cyrilo metodské zameranie. V druhej polovici 10. storočia vznikla ďalšia legenda známa pod menom „Diffudente sole“ – Keď sa slnko rozlievalo. Je to „Krátky spis o sv. Cyrilovi a Metodovi i o pokrstení zeme moravskej a českej.“ V legende sa tiež spomína, že za života sv. Metoda bolo zriadené pre slovanské krajiny arcibiskupstvo spolu so siedmymi biskupstvami. Iná legenda, „Tempore Michaelis imperatoris“, nazývaná tiež moravskou legendou, je podľa najnovších názorov závislá od viacerých starších legiend.
Z Karlovej doby pochádza legenda „Quemadmodum ex historiis...“ Táto legenda má pre nás význam, lebo jej exemplár je na Slovensku; bola sem prinesená v breviári z Olomouca. Za vlády Karola IV., ktorý mal pozitívny vzťah k cyrilo metodskému dedičstvu, vznikla i legenda Život Crhu a Strachotu (t. j. Cyrila a Metoda). Spomína sa v nej, že Crha a Strachota pokrstili Chorvátov a Slovákov.
Stojí za to zmieniť sa i o viacerých hlaholských a cyrilských textoch cirkevnoslovanských redakcií, odvolajúcich sa k cyrilo metodským základom, ktoré našli bádatelia na Slovensku. Je to 6 jazykových pamiatok: dva pergamenové hlaholské listy chorvátsko – hlaholského pôvodu z 13. – 14. storočia nájdené v Hlohovci, ďalej tzv. Sväto antonovský hlagolský dvojlist nájdený v obci Báč a štyri pamiatky písané cyrilikou tzv. Ostrožnické pergamenové zlomky minejí z 11. – 12. storočia, Spišské cyrilské zlomky z 12. - 13. storočia, Cyrilské zlomky Skutkov apoštolov a Cyrilské zlomky Evanjelia sv. Jána nájdené v Univerzitnej knižnici v Bratislave.
V minulom storočí (teda v 19.) sa podarilo slovenskému historikovi Fr. Sasinkovi nájsť na kremnickej fare rukou písanú knihu, obsahujúcu 354 strán malého kvartu. Je tam opísaný spis „Speculum humanae salvacionis“, ktorý obsahuje viaceré festa propria, napr. sv. Václava, sv. Ľudmily, sv. Prokopa. Na str. 119 nachádzame nápis: „Incipit Historia Cyrilli et Metudij“ – Začína sa história Cyrila a Metoda. Liturgická modlitba znie takto: „Udeľ prosíme, všemohúci Bože, aby nás povzbudili k lepšiemu životu príklady tvojich svätých vyznávačov a veľkňazov Cyrila a Metoda. Keď oslavujeme ich sviatok, nech i skutkami ich napodobňujeme.“
Nás predovšetkým zaujíma legenda, čiže životopis sv. Cyrila a Metoda z tejto breviárovej časti. Nazývame ju „Quemadmodum“, lebo tak sa začína jej latinský text. Legenda je typicky stredoveká. Sú v nej zjavné historické chyby. V rukopise na str. 168 a 335 je poznámka „per manus Nicolai de Wratislavia“. Ide tu pravdepodobne o Mikuláša, ktorý v inom kódexe urobil poznámku k r. 1423. Kódex sa pripisuje Mikulášovi Zaczerovi de Odra. Bol olomouckým kanonikom. Ako taký sa spomína v roku 1440. Bol povolaný do Uhorska, presnejšia na Slovensko do Kremnice, kde sa stal roku 1446 farárom. Po ňom ostal rukopis s breviárovou vložkou o sv. Cyrilovi a Metodovi. Rukopis bol začas majetkom olomouckého Stanislava. Legenda „Quemadmodum“ bola rozšírená a známa aj v Poľsku. Odtiaľ sa dostala do Petrohradsej knižnice, kde bola v kódexe označenom ako breviár moravskej cirkvi.
Kremnické ofícium sv. Cyrila a Metoda nie je jediným svedectvom cyrilo metodskej tradície. Stopy vedú aj do iných miest, kde sa zachovali rukopisy so spomienkami mien „Cyrillus et Metodius“. V roku 1941 bolo objavené ofícium sv. Cyrila a Metoda v pergamenovom kódexe bratislavskej kapituly z 15. storočia.
Iným, trochu starším svedectvom cyrilo metodskej tradície u nás je misál, rukopisná omšová kniha zo 14. storočia, pravdepodobne z jeho prvej polovice. Je to pergamenový kódex s 228 fóliami a dvoj stĺpcovým textom omšových formulárov. Teraz je v Széchényiho knižnici v Budapešti. Voľakedy ho vlastnil zberateľ kódexov Mikuláš Jankovič (1773 až 1846). Z jeho pozostalosti sa kódex dostal do Széchényiány. Býva označovaný ako „Missale Scepusiense“. Pre cyrilo metodskú tradíciu má význam v tom, že v kalendári (Fol 2) je zmienka aj o sv. Cyrilovi a Metodovi. 9. marca je popri spomienke 40 mučeníkov vojakov spomienka Cyrila a Metoda.
Iný rukopisný misál, poskytujúci stopu cyrilo metodskej tradície u nás je tzv. bratislavský misál, ktorý pochádza z prvej štvrtiny 15. storočia, Je tiež v Széchényiho knižnici v Budapešti. Podľa označenia patril bratislavskej kapitule. Aj v tomto misáli je zmienka o sv. Cyrilovi a Metodovi.
Ďalšou písanou pamiatkou cyrilo metodskej tradície u nás je časť legendy o sv. Cyrilovi. Na Slovensko sa dostala niekedy v 16. storočí a bola vpísaná do knihy latinskej prvotlače De divinis institutionibus libri septem od Laktancia Firmiána. Kniha vyšla v Benátkach roku 1493. Do skalického františkánskeho kláštora sa dostala zo susednej Moravy. Zachované rukopisy vykazujú zrejmé stopy cyrilo metodskej tradície. Poväčšine pochádzajú zo susednej Moravy, pre ktorú boli pôvodne vyhotovené.
Veľkomoravské účinkovanie solúnskych bratov zanechalo aj iný závažný kultúrny odkaz pre ďalšie generácie. Bola to myšlienka kultivovanej slovanskej spisovnej reči. Výraznejší záujem o cyrilo metodské obdobie sa začína u slovenských vzdelancov objavovať až v 17. storočí paralelne s celkovým dobovým uhorským záujmom o kult domácich uhorských svätcov, ako aj v súvise s ideovými prvkami proti reformácie.
Cyrilo metodský kult ako súčasť veľkomoravskej tradície sa stáva vedúcim motívom slovenského barokového slavizmu. Vyzdvihuje sa najmä význam účinkovania sv. Cyrila a Metoda a dôležitosť staroslovienskeho jazyka ako jedného z bohoslužobných jazykov, napríklad v latinskom úvode B. Szöllösiho k spevníku Cantus catholici – Písne katholické, latinské i slovenské, nové i starodávne (1655), v úvode zbierky prísloví Daniela Sinapia – Hočičku st. Neo – forum Latino – Slavonicum – Nový trh latinsko – slovenský (1678), v dizertácii Jána Fischera – Piscatorisa De origine Slavicis – O pôvode Slovanov (Viedeň, 1745, zv. 4, s. 147) a v ďalších prácach. Mimoriadne silným pátosom je podfarbená oslava „slovensko – českého“ či „českého“ jazyka (t. j. slovakizovanej češtiny, biblickej češtiny v úvode k slovensko – českej gramatike P. Doležala Grammatica Slavico – bohemica (Bratislava, 1746), ktorý napísal polyhistor a vedec širokých záujmov Matej Bel.
Od 18. storočia sa u uhorských historikov slovenského pôvodu pozitívne vyzdvihuje podiel cyrilo metodského dedičstva pre Slovákov a Uhorsko vôbec. Prvky slovanského a slovenského národného povedomia sa javia už v diele Imago antiquae Hungariae – Obraz dávneho Uhorska (Košice, 1733) od Samuela Timona, pokladaného za zakladateľa modernej uhorskej historiografie. Aj slovenský historik Juraj Papánek vo svojom diele Historia gentis Slavae. De regno regibusque Slavorum – Dejiny slovanského národa. O kráľovstve a kráľoch Slovanov (Päťkostolie, 1780) napriek svojmu uhorského vlastenectvu, vyúsťujúcemu v úsilí posilniť uhorskú štátnosť, svojim postojom k veľkomoravskému a cyrilo metodskému obdobiu, ktorého slávu privlastňuje práve Slovákom, urobil významný prelom v staršom, vcelku rozpačitom vzťahu Slovákov k veľkomoravskému dedičstvu.
Od tých čias sa stáva veľkomoravská a cyrilo metodská tradícia významným impulzom v národnouvedomovacom procese Slovákov, k uzákoneniu spisovnej slovenčiny a k tvorbe diel v spisovnej slovenčine.
Na túto tradíciu nadviazala aj Bernolákova družina. Od nej, z kruhu bratislavských seminaristov a profesorov vyšiel podnet vydať ortografiu slovenského jazyka, ktorá mala byť venovaná pamiatke sv. Cyrila a Metoda, odtiaľ vyšla aj výzva k slovenskej inteligencii spolupracovať na príprave tohto diela. Z jedinej zachovanej odpovede na túto výzvu, z listu Ondreja Mésaroša, dubnického farára, je zjavný súhlas s venovaním tejto prvotiny pamiatke sv. Cyrila a Metoda. Pri uzákoňovaní spisovnej slovenčiny sa vyzdvihovala najmä vážnosť slovenskej reči, ktorá sa stala za pápežov Hadriána II. a Jána VIII. štvrtým liturgickým jazykom kresťanov. Predstavy mladej bernolákovskej generácie o slovacite Veľkej Moravy a vtedajšom významným postavení domácej reči a písomníctva, aktivizovali úsilie tejto generácie približovať sa k ľudu v duchu cyrilo metodského odkazu v domácej reči. Význam byzantskej misie oslávil Juraj Fándly vo vlasteneckej kázni (1796). V 18. storočí sa sviatok sv. Cyrila a Metoda svätil 14. marca.
U najvýznamnejšieho básnika tzv. Bernolákovej školy – u Jána Hollého sa stalo veľkomoravské obdobie a pôsobenie solúnskych bratov inšpiračným zdrojom eposov Svätopluk (1833), Cirillo – Metodiada (1835) a Sláv (1839). Hollý zobrazuje slovenský národ ako kolísku Slovanstva, ako organizátora prvej veľkej ríše Slovanov a jeden z prvých slovanských kresťanských národov. Zámerom eposu Cirillo – Metodiada bolo najmä zdôraznenie ideových pohnútok účinkovania slovanských vierozvestov, používajúcich slovanskú, nie nezrozumiteľnú nemeckú reč, čím epos zároveň plnil aj národnobuditeľské poslanie.
Paralelu medzi literárnou tvorbou Konštantína a Metoda predstavuje aj bernolákovské úsilie o vydanie slovenského prekladu Svätého písma (vyšlo nákladom ostrihomského kanonika Juraja Palkoviča – 1829, 1832). Je to čin dokazujúci dobovú kultúrno – národnú aktivitu Slovákov.
Cyrilo metodská tradícia zohrala významnú úlohu aj v národno uvedomovacom procese u slovanských evanjelikov. Napríklad Bohuslav Tablic v básni napísanej na pamiatku založenia Katedry řeči a literatury slovenské v Prešpurce s úctou spomína zakladateľov staroslovienskeho písma Cyrila a Metoda. Dokonca aj Ján Kollár pôvodne zamýšľal básnicky spracovať účinkovanie slovanských apoštolov Konštantína a Metoda na Veľkej Morave. Hoci tak neurobil, predsa v jeho básnickej skladbe Slávy dcéra (1824, 1832) na viacerých miestach rezonuje motív o pozemskej a nebeskej sláve solúnskych bratov.
V mladej štúrovskej generácii sa využíva veľkomoravský kultúrny odkaz skôr ako celok, nie iba jeho parciálne cyrilo metodská zložka. S prvými prejavmi tohto národnobuditeľského historizmu sa stretávame už v almanachu mladých štúrovcov Plody (1836). Veľkomoravské obdobie sa stáva predmetom úvah o zmysle slovenských dejín a aj vďačným námetom pre historickú prózu a poéziu.
Ďalším stimulom pre hlbšie poznávanie cyrilo metodskej minulosti bolo blížiace sa milénium príchodu solúnskych bratov na Veľkú Moravu. V päťdesiatych rokoch minulého storočia (teda 19. storočia) našla úcta k cyrilo metodskej tradícii výraz v pomenovaní časopisu slovenských katolíkov na Cyril a Method. Už od roku 1854 sa začali organizovať prípravy na významné cyrilo metodské výročie. Samotné oslavy tohto výročia v jednotlivých slovenských mestách a dedinách mali však skôr náboženský ako národný ráz, čo bolo podmienené dobovou neprajnosťou maďarských úradov voči Slovákom, prípadne aj zákazmi, vyšetrovaniami a trestami za účasť na oslavách. Napriek nežičlivosti vtedajších uhorských politických kruhov vyústilo tisíce výročie príchodu solúnskych bratov na Veľkú Moravu v nádeji na znovuzrodenia slovenského národného života. V jubilejnom roku 1863 bolo aj zakladajúce valné zhromaždenie Matice slovenskej, celonárodnej kultúrnej inštitúcie. Túžby Slovákov vkladané do pôsobnosti tejto inštitúcie sa živili spomienkami na slávnu cyrilo metodskú tradíciu. Pečiatka matice slovenskej a jej prvé publikácie mali v názvoch aj cyrilské písmo.
Celkove možno druhú polovicu 19. storočia charakterizovať ako obdobie zintenzívneného záujmu o cyrilo metodskú problematiku. Na poli slavistického skúmania staroslovienčiny mali významný podiel Pavol Jozef Šafárik a Martin Hattala. V súvislosti so spomínaným tisícročným jubileom vyšli aj viaceré práce F. V. Sasinka, P. Dobšinského aj Pamätník slovenských poslucháčov katolíckeho bohoslovia (1869) vydaný pri výročí smrti sv. Cyrila.
Ďalším stimulom pre využívanie cyrilo metodského dedičstva bolo výročie Metodovej smrti. Almanach Živena bol venovaný „Pamiatke svätých prvoučiteľov slavianskych Cyrila a Metoda pri tisícletnej rozpomienke na blaženú smrť Metodovu.“ Slávnostným poetickým pátosom ospieval básnik Pavol Országh – Hviezdoslav tých, čo „nesú knihu života s sebou“ v skladbe Žalm na tisícročnú pamiatku vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda (1885).
V období po vzniku Československej republiky sa utvorili priaznivé podmienky na výskum cyrilo metodskej problematiky. Najmä nasledujúce veľkomoravské výročia (1933, 1963, 1985 a i.) podnietili mnohostranný vedecký výskum i vydávanie štúdií, zborníkov, monografií a edície prekladov staroslovienskej literatúry, ako aj organizovanie osláv, konferencií a výstav dokumentujúcich význam cyrilo metodskej tradície. Zároveň sa zintenzívnil aj záujem spisovateľov, (prozaikov, básnikov i dramatikov) o veľkomoravské obdobie a cyrilo metodskú problematiku.
Nemôžeme tu vymenúvať a v širšom rozsahu hodnotiť výsledky týchto úsilí. Spomeňme aspoň zásluhy slovenských slavistov J. Stanislava, E. Paulinyho, Š. Ondruša, R. Krajčoviča, slovenských literárnych historikov A. Mráza, J. Mišianika, J. Minárika, A. A. Banika, S. Šmatláka, historikov A. Huščavu, P. Ratkoša, J. Tibenského, R. Marsinu, M. Kučeru, archeológov J. Dekana, B. Chropovského, A. Ruttkaya, D. Bialekovú, T. Štefanovičovú, teológov A. Miškoviča, V. J. Gajdoša, A. Bagina a zahraničných bádateľov ako M. Lacku, M. Ďuricu, J. Hnilicu, Š. Vragaša a iných.
V novšej krásnej literatúre sa zvyčajne ako predmet umeleckého spracovania nevolí priamo cyrilo metodská problematika v užšom zmysle, ale skôr veľkomoravské historické obdobie ako celok, najmä však dramatická postava kráľa Svätopluka. Osudy tohto veľkomoravského panovníka spracovali v historických románoch L. Nádaši – Jégé (1928), Ľ. Zúbek Ríša Svätoplukova (1969), M. Ferko (1967), v podobe opery pod názvom Udatný kráľ Alexander Moyzes (1967) a pod názvom Svätopluk Eugen Suchoň (1960), v podobe rozhlasovej hry J. Hudec (Rex Sclavorum – Kráľ Slovanov, 1978) a iní. Vo všetkých týchto dielach stojí v pozadí aj cyrilo metodská problematika.
Úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi motivovala aj k pomenovaniu viacerých slovenských spolkov v Amerike a kultúrnych inštitúcií i v zahraničí. Prvý zo slovenských spolkov v Amerike, založený v roku 1888, bol zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Významné slovenské edičné stredisko v Ríme, založené v roku 1955, nesie meno Slovenské vydavateľstvo sv. Cyrila a Metoda. Na tradíciu veľkomoravského kňazského učilišťa nadviazal aj slovenský Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme (založený v roku 1963), v ktorého programe je nielen vzdelávanie slovenského kňazského dorastu, ale aj šírenie kresťanskej kultúry.
(Žiaľ, tieto národné i kresťanské idey sú dnes len minulosťou).
V súčasnosti (teda v r. 1993, pozn. a.) (po roku 1989) sa otvorenejšie ako v minulosti zdôrazňuje duchovný odkaz sv. Cyrila a Metoda a cyrilo metodská kresťanská tradícia.
(Kiež by sa i súčasní kresťania naozaj navrátili k ich pravému odkazu! )
Slovanské národy dúfajú, že Boh vyslyší prosbu sv. Cyrila, zaznačenú v Živote Konštantína (XVIII. kap.): „Pane, Bože môj, ... zachovaj verné ti stádo ... Zachráň ho pred bezbožnou a pohanskou zlobou... a všetkých spoj v jednote ducha...“
Použitá literatúra:
Belás, L. Cyrilometodovská tradícia na Slovensku v neskorom stredoveku. In : Bagin, A. Dedičstvo Otcov. K 1100 výročiu smrti sv. Cyrila a 100. Výročiu založenia spolku sv. Vojtecha. Bratislava : Spolok sv. Vojtecha v Trnave, 1970, s. 23 – 30.
Habovštiaková, K., Krošláková, E. Niekoľko slov o Cyrilo metodskej tradícii. In : Z tvorby Solúnskych bratov a ich žiakov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1993, s. 140 – 147.
Pokračovanie:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/z-dejin-slovenskeho-naroda--v.-diel-.html
