Z dejín slovenského národa (V. diel)
Pokresťančenie Čechov
Počiatky kresťanstva v Čechách a na Morave, ako už bolo skôr spomenuté, súvisia s misijnou činnosťou nemeckých kňazov z Franskej ríše. Tým sa táto oblasť dostala do okruhu kultúry západnej, latinskej. Pôsobením sv. Cyrila a Metoda nadobudla prevahu liturgická reč staroslovienska, ale napokon zvíťazila latinčina. Na dvore kráľa Ľudovíta Nemca prijalo r. 845 krst 14 kmeňových kniežat českých, ale táto udalosť nemala významnejší osoh pre kresťanstvo v Čechách. Prvým kresťanským kniežaťom českým bol Bořivoj (870 – 889), ktorý prijal sv. krst z rúk sv. Metoda na Velehrade u kráľa Svätopluka spolu so svojou družinou r. 874. Metod poslal do Čiech niekoľko horlivých vierozvestcov, neskôr aj sám navštívil Čechy, pokrstil kráľovu manželku Ľudmilu a posvätil prvé chrámy Božie na pražskom hrade, na Levom Hradci, ktoré dal postaviť Bořivoj. Takto ostali Čechy cirkevne podriadené metropole moravskej a aj v Čechách sa zavádzali slovanské bohoslužby (912). V kostole na Levom Hradci bohoslužby slúžil slovanský kňaz Kaich, ktorý sprevádzal Bořivoja na jeho ceste z Veľkej Moravy. Bořivojovi synovia Spytihnev (889 – 915) a Vratislav I. († 921) sa však odtrhli od Veľkomoravskej ríše a s ostatnými českými kniežatami sa na sneme v Rezne dali r. 895 dobrovoľne pod ochranu Nemeckej ríše. Tak sa Čechy dostali pod cirkevnú správu rezenského biskupstva, podriadeného soľnohradskému metropolitovi. Tým pádom sa vplyvom nemeckých kňazov začala vzmáhať v Čechách liturgia latinská na úkor slovanskej. Inak obaja panovníci kresťanstvo podporovali. Vratislav I. založil chrám sv. Juraja na pražskom hrade.
Po smrti Vratislava I. sa stal jeho nástupcom nedospelý jeho syn Václav a dočasne preto v krajine vládla jeho matka Drahomíra. Ako pyšná a panovačná osoba ťažko znášala vplyv svojej svokry Ľudmily na Václava, a vidiaca veľkú lásku, ktorú mal národ k nábožnej Ľudmile, obávala sa o svoju moc. Preto ju začala kruto prenasledovať a napokon ju dala na hrade Tetín zahrdúsiť. (15. 10. 921) O krátky čas sa nábožná Ľudmila u svojich krajanov uctievala ako svätá.
Roku 923 alebo 924 sa vlády ujal Václav (921 – 929). Skrze výchovu od starej matky, sv. Ľudmily, starostlivo a nábožne vychovaný, sa usiloval najmä o to, aby upevnil kresťanstvo v Čechách. Povolal do Čiech zo susedných krajín, obzvlášť z Bavorska, kňazov, staval chrámy a zriaďoval kresťanské školy. Keď dostal od kráľa Henricha do daru rameno sv. Víta, začal stavať na hrade pražskom nádherný chrám sv. Víta.
V živote svätého Václava čítame: „Jeho stará mať Ľudmila dala ho vyučiť knihám slovanským podľa návodu kňaza, a osvojil si dobre ich zmysel. Vratislav ho potom poslal do Budče, tam sa začal chlapec učiť knihám latinským a naučil sa ich dobre ... Milosťou Božou knieža Václav vskutku nielen že sa dobre naučil knihám, ale i vo viere bol dokonalý. Všetkým núdznym preukazoval dobrodenia: nahých zaodieval, hladných kŕmil, pocestných prijímal podľa slov evanjelia, vdovám nedával ukrivdiť, všetkých ľudí, chudobných i bohatých miloval, posluhoval služobníkom Božím, kostoly zlatom ozdoboval. Vykupoval tiež tých, čo boli daní do otroctva, vybudoval kostoly na všetkých hradoch veľmi dobre a pri nich zriadil veľkolepých služobníkov Božích z mnohých národov, ktorí konali bohoslužby vo dne v noci ...“
Za jeho vlády sa kresťanstvo v národe hlboko zakorenilo. Ale s pokojamilovnou vládou Václava neboli spokojní mnohí českí veľmoži, ktorí boli iba povrchnými kresťanmi. Títo nahovorili Boleslava I. (929 – 967), Václavovho brata, knieža staro boleslavské, aby sa usiloval zmocniť panstva nad celým národom. Ten poslúchol ich radu. Pozval k sebe Václava do Starej Boleslavy na slávnosť svätenia chrámu sv. Kozmu a Damiána. Keď sa Václav zavčas ráno poberal na sv. omšu, pri bráne chrámovej ho zákerne spolu s dvomi zločincami Tirom a Čestom napadol mečom a zavraždil. (28. 9. 935) Boleslav I. svoj zločin oľutoval a činil pokánie. Svoje deti dal nábožne vychovávať a zasadzoval sa za zriadenie biskupstva v Čechách. Tento úmysel uskutočnil jeho syn a nástupca Boleslav II. Pobožný (967 – 999).
Sv. Václav takto pre svoju horlivosť za kresťanstvo podstúpil smrť a od ľudu bol hneď uctievaný ako mučeník. Jeho telo pochovali v chráme sv. Víta. Český národ ho ctí ako „patróna a dediča českej krajiny“. K jeho úcte sa stavali chrámy, jeho obraz sa skvel na oltároch, na práporoch a na minciach. K jeho pocte vznikla v XIII. storočí nádherná pieseň „Svatý Václave“. Aj bojoch a utrpeniach sa nábožný ľud utiekal o príhovor sv. Václava u Boha. Jeho sviatok sa svätí 28. septembra.
Prvé biskupstvo v Čechách bolo zriadené za Boleslava II. r. 973 v Prahe, po kráľovom vyjednávaní s pápežom Jánom VIII. a cisárom Ottom I. Biskup pražský bol vyňatý z právomoci salzburského arcibiskupa a stal sa sufragánom (teda prideleným) arcibiskupa mohučského. Prvým pražským biskupom bol mních Detmar (973 – 982), rodom Sas, druhým sv. Vojtech (982 – 997) z rodu Slavníkovcov.
Svätý Vojtech, muž apoštolského ducha, kňaz učený a pokorný, ťažko znášal mnohé pohanské zvyky medzi Čechmi. Chcel vykoreniť z národa zvyšky hriešnych zvykov a pohanských tradícii, ako napr. mnohoženstvo, manželstvo medzi príbuznými a ľubovoľné rozvody, krvavú pomstu, predávanie kresťanských otrokov Židom a pohanom do otroctva, hriešne povery a iné. Stretol sa ale veľkou neochotou a odporom a preto po šesť ročnom pôsobení opustil biskupstvo, išiel do Ríma a vstúpil do benediktínskeho kláštora sv. Alexia (982). Po troch rokoch prišlo do Ríma posolstvo z Čiech, ktoré prosilo o návrat a sľubovalo polepšenie. Na žiadosť pápeža Jána XV. sa vrátil Vojtech do Čiech, vezmúc zo sebou i 12 rehoľných bratov benediktínov, ktorým Boleslav II. založil prvý benediktínsky kláštor v Brěvnově pri Prahe (993). Prvým opátom sa stal Anastázius, Vojtechov vychovávateľ. Asi v tomto čase bol založený i ženským kláštor u sv. Juraja, kde prvou abatišou bola sestra panovníka, Milada.
Po príchode Vojtech zasa horlil po náprave mravou, ale aj tento krát márne a ešte aj sám bol pohanený od mocného rodu Vršovcov. Preto opäť zanechal Čechy (995) a išiel do Uhorska. Tam pokrstil syna maďarského kniežaťa Gejzu, Štefana, a niekoľko tisíc ľudí. Ďalej putoval do Ríma a vstúpil znova do kláštora. Na rozkaz pápeža Gregora V. bol ochotný sa znova vrátiť do Čiech. Na ceste sa ale dozvedel, že rod Slavníkovcov – teda aj jeho bratia – bol úplne vyhubený od Vršovcov, preto sa odobral do Poľska, ku kniežaťu Boleslavovi Chrabrému. Odtiaľ sa odobral hlásať evanjelium Kristovo pohanským Prusom, kde napadnutý nepriateľským zástupom zomrel mučeníckou smrťou, 23. apríla 997. Jeho telesné pozostatky boli pochované v Hnezdne. Keď sa Břetislav I. zmocnil Hnezdna, telesné pozostatky sv. Vojtecha sa preniesli do Prahy a uložené boli v chráme sv. Víta (1039). Jeho sviatok sa svätí 23. apríla.
Po smrti sv. Vojtecha sa v nepokojných časoch usilovali kniežatá české oslobodiť cirkev v Čechách spod právomoci metropole muhučskej a v Čechách zriadiť slovanskú metropolu. Tým cieľom a k výchove domorodého slovanského kňazstva bol od kniežaťa Oldricha založený roku 1032 kláštor Sázavský, ktorého prvým opátom sa stal sv. Prokop, predtým pustovník v tomto kraji. Tento kláštor mal byť semenišťom domáceho, slovansky vychovávaného kňazstva. Tu sa konali bohoslužby v jazyku slovanskom až do konca 11. storočia. Bretislav I. (1037 – 1055) založil kolegiálnu kapitolu v Starej Boleslave (1046) a slávny kláštor v Rajhrade na Morave. Jeho úsilie, aby pražské biskupstvo bolo povýšené na arcibiskupstvo, pre odpor nemeckého cisára nemalo želaného úspechu.
Vratislav II. (1061 – 1092) bol veľkým priateľom kláštora sázavského a slovanských mníchov, a obzvlášť učeného opáta Božetecha si veľmi obľúbil. Slovanskú liturgiu chcel rozšíriť, ale pápež Gregor VII. mu to neschválil. Na Morave založil biskupstvo olomoucké, vystaval chrám sv. Petra a Pavla na Vyšehrade s kolegiálnou kapitulou.
Pod Bretislavom II. (1092 – 1100) boli zo Sázavy vyhnaní mnísi slovanskí pre svoju nesvornosť a na ich miesto boli usadení latinskí mnísi z Břevnova. Takto liturgia slovanská v Čechách celkom prestala. Udržala sa čiastočne u Juhoslovanov až do dnešného času. Pápež Benedikt XV. dovolil konanie liturgie staroslovienskej na sviatky: sv. Cyrila a Metoda, sv. Václava, sv. Ľudmily, sv. Prokopa a sv. Jána Nepomuckého na niektorých pamätných miestach republiky československej. A to: na Velehrade, v Sázave, na Vyšehrade, v kláštore Emauzkom, v chráme sv. Víta, pri hrobe sv. Václava a sv. Jána Nepomuckého, pri hrobe sv. Ľudmily, v chráme sv. Juraja na hrade pražskom, v bazilike staro boleslavskej na sv. hore u Příbramu; na Slovensku v biskupskom chráme v Nitre a na Skalke pri Trenčíne.
Kresťanstvo v Poľsku
Poliaci obývali krajiny od Karpát až po more Baltické. Kresťanstvo poznali už od sv. Metoda a jeho učeníkov, keďže čiastky poľských krajov (okolie Krakova, Sliezsko a Halič) patrili k ríši Svätoplukovej a podriadené boli metropole moravskej. Predtým boli prvými hlásateľmi evanjelia misionári novokorvejského a fuldského kláštora. Ale väčšina národa ostala pohanská.
Kresťanstvo sa v Poľsku zakorenilo vtedy, keď česká kňažná Dúbravka, dcéra Boleslava I. vydala sa za poľské knieža Mečislava (Mešek I., 960 – 992), ktorý sa dal na prosby manželkine pokrstiť. S ním sa dalo pokrstiť i niekoľko veľmožov. Zavolal do krajiny vierozvestcov zo susedných kresťanských krajín, dal rúcať pohanské modly a za krátky čas veľká čiastka národa prijala kresťanstvo.
Prvé biskupstvo bolo zriadené v Poznani (968) a za Boleslava Chrabrého (992 – 1025) bolo zriadené arcibiskupstvo v Hnezdne. (1000) Prvým arcibiskupom bol Radim, brat sv. Vojtecha, rehoľným menom Gaudencius. V tomto roku vznikli i biskupstvá vo Vratislavi, Krakove a Kolobrehu.
Boleslav založil v Týnci blízko Krakova aj prvé benediktínske opátstvo. Viera kresťanská v Poľsku sa utešene šírila. Po smrti Boleslava Chrabrého (1025) kresťanstvo klesalo tak za Mieška II. ako i za mladého Kazimíra. Povstania ničili kláštory, vraždili biskupov. Sám Kazimír utiekol do Nemecka a vrátil sa len r. 1040. Potlačil povstanie, odstránil posledné zvyšky pohanstva a dopomohol kresťanstvu k úplnému víťazstvu. Na upevnenie kresťanskej viery založil viac kláštorov, ktoré sa stali ohniskom kresťanskej osvety. Jeho syn Boleslav II. Smelý nebol úprimne oddaný kresťanskej veci a dopustil sa veľa neprávostí. Keď ho preto Stanislav, biskup krakovský, karhal, ba aj vyobcoval, rozhnevaný kráľ ho dal zavraždiť, keď práve u oltára omšu sv. slúžil (1079). Poliaci ctia sv. Stanislava ako svojho patróna a pamiatku jeho slávia 7. mája. Od Poliakov sa šírilo kresťanstvo k ich východným susedom Litevcom a balto – slovanských kmeňom. Kresťanstvo síce tak latinského ako i východného obradu už dávno prenikalo do ich bažinatej vlasti, ale široké vrstvy ostali pohanské. Ku kresťanstvu úplne pristúpili len v 14. storočí. Dcéra uhorského a poľského kráľa Ľudovíta Veľkého, zbožná Hedviga, vydala sa r. 1385 za pohansko – litevské knieža Jagela s podmienkou, že sa dá pokrstiť. Tak vznikla poľsko – litevská veľmoc. Jagelo prijal krst v Krakove a za krátky čas prostredníctvom svojej manželky priviedol ku kresťanstvu celý litevský národ. Nový národ dal sa získať pre západné kresťanstvo a ostal mu verný až dodnes napriek náporu východného rozkolu a protestantizmu.
Osud slovanskej liturgie
Sv. Cyrilom a Metodom uvedená slovanská liturgia bola spočiatku pravdepodobne východného smeru. (O tom sme už viac krát hovorili v predchádzajúcich častiach) Avšak apoštolovia hneď, keď prišli na Moravu, zmenili obrady na latinské v reči staroslovienskej. O tom svedčia zlomky omšových kníh. (kyjevské zlomky, frizinské pamiatky), siahajúce až do 10. storočia. Smrťou Metoda klesla síce hlavná opora slovanskej liturgie na Morave, ale jeho dielo ešte neskonalo. Myšlienka bola príliš veľká, silná a svätá, takže nemohla zahynúť prvým nezdarom.
I proti nepriaznivým pomerom udržala sa istý čas na Morave i v Čechách. Svedčia o tom pražské zlomky z 11. storočia a legendy sv. Václava a sv. Ľudmily. Avšak slovanská liturgia musela stále ustupovať latinskej a konečne musela sa obmedziť len na sázavský kláštor. R. 1080 žiadal Vratislav II. pápeža Gregora VII., aby privolil slovanskú liturgiu pre celú zem. Ale pápež nevyhovel tejto žiadosti. Karol IV. založil r. 1347 ku cti národných svätcov kláštor na Slovanoch a povolal doň 80 mníchov z Chorvátska, aby v ňom konali všetky bohoslužby v reči staroslovienskej. Keďže ten kostolík nestačil, vybudoval Karol priestrannejší kostol, ktorý pomenoval kláštor Emauzy (pri vysviacke r. 1372 prvé evanjelium, čo sa v ňom spievalo, bolo o učeníkoch idúcich do Emauz, preto kláštor Emauzy). Slovanská liturgia sa v ňom udržala až do husitských vojen. Po (prvej) svetovej vojne Sv. stolica dekrétom zo dňa 11. mája 1920 dovolila celú svätú omšu spievať podľa glagolských kníh, Sv. stolicou schválených, na sviatok sv. Cyrila a Metoda, sv. Václava, pri hrobe sv. Jána Nepomuckého, v Emauzoch, v kaplnke sv. Václava, pri hrobe sv. Jána Nepomuckého, v Starej Boleslavy a na Sv. Hore pri Příbrame. Tým sa má zachovať pamiatka slovanskej liturgie na území, na ktorom vznikla.
I keď slovanské obrady na dlhý čas prestali na území bývalej Veľkomoravskej ríše, udržali sa predsa na slovanskom juhu. Ešte za čias sv. Metoda prenikli slovanské knihy do Chorvátska. Zaiste tam sa utiahla i časť učeníkov sv. Metoda po ich vypudení z Moravy. Ale čoskoro začali obmedzovať latinsko – slovanskú liturgiu i v Chorvátsku. Pápež Ján X. neschvaľoval služby božie, konané v „cudzej barbarskej slovanskej reči“, ba r. 924 vyslal svojich legátov do Splitu na synodu, ktorá zakázala biskupom svätiť kňazov slovanského obradu. Pre odpor, ktorý sa tu javil, Sv. stolica neschválila uznesenie snemu. R. 1069 cirkevný snem v Splite znovu zakázal slovanské bohoslužby, ale ľud a kniežatá sa jej i naďalej pridržiavali. Inocent IV., vidiac v slovanskej liturgii vhodný prostriedok pre zjednotenie cirkvi západnej s východnou, dovolil r. 1248 slovanskú liturgiu s podmienkou, aby sa knihy slovanskej liturgie presne zhodovali s liturgickými knihami latinskej cirkvi. Odvtedy sa slovanská liturgia napriek mnohým ťažkostiam šírila viac a viac. Ba dovolená je aj v samom Ríme v kostole sv. Klementa a v Benátkach v kostole sv. Juraja. (Údaj z roku 1943) Leo XIII. dovolil r. 1900 glagoliku všade tam, kde bola uvedená r. 1868. Okrem Chorvátska sa rozšírila slovanská liturgia v Bulharsku, kde však vplyvom gréckeho duchovenstva zavládli obrady grécko – slovanské (písané cyrilikou). Odtiaľ sa dostali do Srbska, Ruska a tiež medzi Rumunov.
Obrátenie Maďarov
Maďari, národ ugro – fínsky, koncom 9. storočia pod vedením Arpáda (890 – 907) sa nasťahovali cez Karpaty do stredo dunajskej kotliny. Spojení s Arnulfom pomáhali rúcať Svätoplukovu Veľkomoravskú ríšu, robili divé výpady do susedných zemí, aj do Nemecka, až kým ich Oto I. r. 955, s pomocou vojvodu českého Boleslava I. na lešskom poli pri Augsburgu neporazil a neskrotil. S kresťanstvom sa oboznámili ešte zo svojho pobytu v južnom Rusku bez toho, aby sa čo len čiastočne boli k nemu pridali. V novej vlasti začalo sa medzi nimi ujímať kresťanstvo hlavne vplyvom domáceho slovanského obyvateľstva. Vlastné obrátenie toho národa spadá len do 10. storočia a dialo sa z dvoch strán.
Medzi východnými Maďarmi šírilo sa kresťanstvo grécko východného a od severozápadných Slovanov a Nemcov prichádzalo kresťanstvo latinského obradu. Náčelníci kmeňov Bulcsu a Gylas prijali krst v Carihrade a odtiaľ priviedli gréckeho kňaza Heriothea, ktorý šíril kresťanstvo medzi Maďarmi vo forme východnej. V 10. storočí bolo založených niekoľko gréckych kláštorov (Čanadský kláštor). Ináč ale grécka cirkev nedosiahla medzi nimi značnejších výsledkov. Kresťanstvo medzi Maďarmi sa začalo lepšie šíriť až po ich premožení na lešskom poli. Ich knieža Gejza (972 – 997) prijal krst a s jeho zvolením prišli do krajiny nemeckí misionári (sv. Wolfgang, Pilgrim). Ale zvlášť veľké zásluhy na obrátení Maďarov má sv. Vojtech, biskup pražský, ktorý tam šíril kresťanstvo tak osobne ako aj prostredníctvom svojich misionárov. To, že vplyv západnej cirkvi nadobudol prevahu nad východom a že západná kultúra prevládla v Uhorsku, treba pripisovať misionárskej činnosti sv. Vojtecha.
Sv. Vojtech pokrstil (alebo len birmoval; pokrstili ho nemeckí kňazi?) Gejzovho syna Waika – sv. Štefana a obrátil pozornosť Štefanovu na bavorskú princeznú Gizelu, ktorú si Štefan vzal za manželku a tak sa pripojil k západu. Možno na Vojtechov podnet založil už Gejza benediktínsky kláštor v Pannonhalme. Po svojom odchode do Poľska zanechal sv. Vojtech v Uhrách svojho priateľa, břevnovského opáta Anastázia, ktorý sa nazýva tiež Astrik alebo Radla. Radla asi s 10 mníchmi (pravdepodobne slovenského pôvodu) šíril kresťanstvo v Uhrách a natoľko si získal priazeň Štefanovu, že ho vymenoval prvým arcibiskupom so sídlom v Ostrihome.
Sv. Štefan zorganizoval uhorskú cirkev (asi podľa pokynov Ota III.) a zriadil 10 biskupstiev (Kaloča, Jáger, Vacov, Ráb, Päť kostoly, Vesprim, Čanad, Veľký Varadín, Stolný Belehrad; v Nitre založil kapitulu) na čele s ostrihomským arcibiskupstvom. Pridelil biskupstvám veľké pozemky, zakladal kláštory (kláštor zoborský v Nitre obnovil), školy, vydal zákonník, v ktorom zákony koncilov a Karola Veľkého tvorili základ štátnej ústavy a zabezpečili slobodu Cirkvi. Nakoľko v jeho krajine bývali rozličné národy, predpísal tak duchovenstvu ako aj svetským úradom latinčinu za úradnú reč a zaviedol ju i na svojom dvore. Sv. stolica z vďačnosti za jeho veľké zásluhy na poli pokresťančenia Uhorska, udelila mu rozsiahle práva a privilégiá.
Na akom základe prevádzal sv. Štefan cirkevnú organizáciu, menoval biskupov, zakladal biskupstvá, fary, ako i otázka jeho titulu „apoštolského kráľa“, historicky nie je dosť presne zistené. Na základe legendy Hartvíkovej a hlavne buly pápeža Silvestra II. z r. 1001 ... sa uvádza, že sv. Štefan získal od pápeža Silvestra spolu s kráľovskou korunou a kráľovským titulom apoštolskú právomoc (ius legationis) a ako odznak toho apoštolský kríž. Ako apoštolský legát kráľ zriaďoval diecézy, určoval ich hranice a menoval cirkevných hodnostárov. I keď sa nedá odvádzať táto právomoc od buly Silvestrovej, je isté, že sv. Štefan zriaďoval diecézy a menoval biskupov. Činil to buď na základe svojej panovníckej moci ako zakladateľ patriarchálnej monarchie, k čomu pápežská kúria mlčky dávala súhlas, alebo skutočne obdŕžal oprávnenie na to od Sv. stolice. To druhé zdá sa pravdepodobnejšie. V roku 1001 bol pomazaný a korunovaný za prvého uhorského kráľa. Sv. Štefan na začiatku svojho panovania mal styky i s Východom (v Carihrade dal postaviť dom pre uhorských pútnikov). Keď sa však pod vplyvom sv. Vojtecha a cisára Otu III. rozhodne priklonil k Západu a prejavil ochotu získať Rímu celú svoju zem, rímska kúria prijala to s radosťou a udelila Štefanovi časť najvyšších cirkevných práv a výsad.
Po smrti sv. Štefana, ktorý svojimi múdrymi zákonmi položil základ civilizácie medzi Maďarmi a zaistil im miesto v rodine európskych národov, nasledovala krátka reštaurácia pohanstva. Kráľa Petra (1038 – 46) pohania zosadili, oslepili, biskupov a kňazov vraždili. Ale už jeho nástupca Ondrej (1046 – 60) znovu uviedol kresťanský poriadok. I Kráľ Béla I. (1060 – 1063) potlačil pokus niektorých pohanských Maďarov o obnovenie pohanstva a pod Ladislavom I. svätým (1077 – 95) úplne vymizli aj posledné stopy pohanstva medzi Maďarmi.
Literatúra:
Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Nitra : Andrej, 1944, s. 82 – 84.
Petráš, L. Cirkevné dejiny. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1927, s. 80 – 84; 86 – 87.
Špirko, J. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok II. Turčiansky sv. Martin : Neografia, 1943, s. 231 – 232; 234 – 237.
Šmálik, Š. Boží ľud na cestách. Bratislava : Lúč, 1997, s. 259.
Súvisiaci článok:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/z-dejin-slovenskeho-naroda--vi.-diel-.html
