Spoločnosť svätého Bazila Veľkého

Ôsmi cirkevní otcovia (II. časť)

(Sv. Gregor Naziánsky a sv. Ján Zlatoústy)

Sv. Gregor Naziánsky

Podobne ako jeho rovesník a priateľ sv. Bazil, aj sv. Gregor Naziánsky, pochádzal z významnej kresťanskej rodiny v Kapadócii. Tento jeden z veľkých východných cirkevných otcov sa narodil asi roku 330 v mestečku Arianze pri Nazianze, kde bol jeho otec biskupom. Nadaný a bystrý Gregor sa tiež dal na štúdium rétoriky, a to najprv v kapadóckej Cézarei, kde sa zoznámil s mladým Bazilom. Študijné záujmy viedli Gregora do palestínskej Cézarey a do egyptskej Alexandrie, kde bol vtedy arcibiskupom slávny svätý Atanáz. Gregor tu istý čas navštevoval vyššiu teologickú školu, na ktorej ešte bolo badať vplyv jedného z jej zakladateľov – cirkevného spisovateľa a teológa Origena. Tento vplyv zapôsobil na Gregora a bol neskôr jedným zo spoločných záujmov Gregora s Bazilom. Gregorova študijná cesta sa skončila v hlavnom meste gréckej múdrosti, v Aténach, kde spolu s ním študoval päť rokov i Bazil.

Gregor po ukončení štúdia ostal istý čas v Aténach ako učiteľ rečníctva, až sa napokon niekedy v roku 358 vrátil do Kapadócie. Spočiatku vyučoval v Nazianze, no čoskoro v ňom prevládla túžba po mníšskom živote a pripojil sa k Bazilovi v pontskej pustatine. Život v mníšskom spoločenstve pozostával z modlitby, telesnej práce a rozličných skutkov pokánia. No dvaja učení Kapadóčania nemohli ani tu zaprieť svoju náklonnosť k štúdiu. Sústredili sa predovšetkým na Sväté písmo a na Origenove spisy. Z Origenových vybraných statí zostavili cennú knihu nazvanú Philokalia.

Gregorov pobyt v kláštornom zátiší však netrval dlho. Roku 361 ho nástojčivo volal otec, aby mu pomohol spravovať naziánske biskupstvo. Gregor išiel iba s veľkým sebazaprením a takmer proti vôli prijal kňazskú vysviacku. Aktívny život ho neuspokojoval, a preto sa pri najbližšej príležitosti znovu utiahol do kláštornej samoty. No nie nadlho. Keď sa roku 364 dozvedel, že jeho otec z neprezieravosti podpísal poloariánsku teologickú formulu, navštívil ho a pomohol mu napraviť vážny omyl a s ním spojené pobúrenie pravoverného duchovenstva.

Nová etapa Gregorovho života sa začala, keď jeho priateľ Bazil prevzal roku 370 vedenie cézarejského arcibiskupstva a tým sa stal metropolitom celej rozsiahlej Kapadócie. Ariánsky cisár Valens chcel obmedziť Bazilov vplyv, a preto dal rozdeliť Kapadóciu na dve metropolitné územia. Bazil chcel tento cisárov zásah oslabiť utvorením nového biskupstva (Sasima) na odľahlom pohraničí svojej metropole. A za prvého biskupa vybral práve Gregora Naziánskeho. Gregora sa nemilo dotklo toto Bazilovo rozhodnutie. Biskupské svätenie síce prijal (r. 372), ale iba veľmi neochotne. Na určené miesto však nikdy nenastúpil. Namiesto toho išiel do Nazianzu, kde pomáhal plniť biskupské funkcie svojmu staručkému otcovi. Po jeho smrti r. 374 sa utiahol do kláštora sv. Tekly v isaurskej Seleucii. Prirodzene, takéto konanie sa nemohlo páčiť Bazilovi. Hoci nedošlo k otvorenej roztržke medzi dávnymi priateľmi, predsa ich vzťah sa na niekoľko rokov vážne narušil.

Zo seleucijskej utiahnutosti vyrušilo Gregora posolstvo carihradských duchovných a veriacich, ktorí aj pri najväčšom ariánskom útlaku ostali verní Cirkvi. Po smrti cisára Valensa (v auguste 378), ktorý podporoval ariánov, chceli mať znovu pravoverného biskupa. Preto sa obrátili na Gregora a ten sa s Bazilovým povzbudením rozhodol odísť do Carihradu. Ešte pred odchodom sa dozvedel o Bazilovej predčasnej smrti (1. jan. 379).

V Carihrade našiel Gregor neutešené pomery. Pravoverní boli v menšine a nemali ani kostol. Gregor pre nich zriadil malý kostol „Anastasis“, v ktorom predniesol známe teologické prednášky o Najsvätejšej Trojici. Boli to majstrovské ukážky rečníctva i teológie.

Gregorove úspechy vyvolali nevôľu ariánov, ale nový cisár Teodózius sa ho zastal. Ariánskeho biskupa vykázal z mesta a Gregora dal vyhlásiť za carihradského biskupa. Túto hodnosť mu priznal i všeobecný cirkevný snem, ktorý zasadal roku 381 v Carihrade. Gregor za istý čas i predsedal snemu. Keď sa mu však nepodarilo odstrániť rozkol v Antiochii a niektorí biskupi vyvolávali pochybnosti o oprávnenosti jeho biskupskej funkcie v Carihrade, Gregor sa zriekol hodnosti carihradského biskupa a predsedu snemu. Na rozlúčku predniesol pamätnú slávnostnú reč a hneď odišiel do Nazianzu, kde po smrti jeho otca nebol ešte nový biskup.¹

Gregor spravoval naziánske biskupstvo do roku 383. Potom, po nastúpení nového biskupa, sa utiahol do blízkeho rodného Arianzu, kde v utiahnutosti napísal väčšinu svojich básní a listov. Tu aj zomrel a bol pochovaný v roku 389 alebo 390. Gregor je cirkevným učiteľom. Jeho pozostatky počas 4. križiackej výpravy preniesli do Ríma.

Diela sv. Gregora Naziánskeho

Zachovali sa od neho len reči, básne a listy. V listoch neupotrebuje obvyklú zdĺhavú normu, ktorou písali sv. Otcovia; píše krátko a jadrne. Hodno tiež spomenúť mnoho jeho teologických úvah.

Reči

Po Gregorovi ostalo 45 rečí, ktoré povedal pri rozličných príležitostiach a na rozličné témy. Sú medzi nimi pohrebné reči, potom slávnostné a exegetické. Vyniká najmä 5 rečí o teológii, (alebo 5 dogmatických kázní), ktoré povedal v Carihrade r. 380. Nimi si získal názov „Teológ“ a obhajuje tu učenie o Najsv. Trojici proti ariánom a macedoniánom. V prvej reči poukazuje na vlastnosti, ktoré musí mať rečník, keď hovorí o Bohu. V druhej hovorí o božej prirodzenosti a vlastnostiach božích; v tretej o rovnosti troch Osôb a hlavne o božstve Syna a jeho podstatnej totožnosti s Otcom. V Štvrtej reči podvracia Áriom prednesené námietky proti Najsv. Trojici; v piatej dokazuje božstvo Ducha Svätého.

Z ostatných rečí najvýznamnejšia je reč Apologeticus de fuga. V nej opisuje hodnosť a úlohy kňazstva. Táto reč slúžila za vzor dielu sv. Jána Zlatoústeho o kňazstve. Vyniká aj Gregorova chváloreč o Bazilovi a dve reči proti cisárovi Juliánovi. Napísal ich po smrti cisára Juliána, ale ich nepredniesol.

Listy

Od Gregora sa zachovalo 245 listov. Skoro všetky pochádzajú z čias, keď bol v samote. Máloktorý z nich sa týka teológie. Sú to zväčša listy odporúčajúce, písané jasným a jadrným slohom.

Básne

Je ich vyše 500. Sú obsahu dogmatického, apologetického a historického. Napísal i básne mravoučné, autobiografické, životopisné o iných osobách, potom hymny, elégie a epigramy. Obsah jeho básní je čiastočne didaktický, čiastočne autobiografický. Didaktické básne skladal preto, aby pohanské básne nahradil kresťanskými a aby zatlačil básne apollinaristické. Básne mali dokázať, že kresťania nie sú menejcenní. Zväčša sú rozvláčne, bez poetického vzletu. Len tie majú básnickú úroveň, ktorých predmetom sú udalosti, zažité samým autorom, rozpomienky a autorove túžby. Ich metrická forma je veľmi rozmanitá; zväčša sú len veršovanou prózou. Pre Gregorov životopis je dôležitá báseň De vita sua, v ktorej opisuje svoj život od narodenia po odchod do Carihradu. Je najdlhšia z jeho básní a aj formou dosť podarená.

Svojimi básňami sa Gregor stal tvorcom kresťanského umenia, ktoré sa v neskorších rokoch rozvinulo tak mohutne a je tiež pokladaný za prvého veľkého kresťanského humanistu.

Známa je i Gregorova záveť, ktorou rozdeľuje svoj značný majetok medzi chudobných, svojich služobníkov a príbuzných; a najväčšiu časť ponecháva cirkvi naziánskej.

Učenie

Predmetom jeho hĺbania a podávanej náuky v teológii bolo učenie o Najsvätejšej Trojici a kristológia. Sv. Gregor doplňuje svojho priateľa Bazila najmä v náuke o Duchu Svätom. Kým Bazil z opatrnosti pred ariánmi sa vyhýba výrazu homoousios = jednej podstaty, spolu podstatný, Gregor otvorene volá: „Dokedy máme ešte skrývať svetlo pod mericou a zatajovať pred inými dokonalé božstvo (Ducha Svätého)?“ (Or. 12, 6.) Na označenie osobnej rozličnosti v Najsv. Trojici použil výrazy „non genitus, genitus, procedens“ a vzájomné prenikanie božských Osôb vyjadril slovom „circumincessio“ (scholasticky circuminsessio). V gréčtine ide o tzv. perichorézu. Termín vyjadruje vzájomné vnútorné prenikanie a „prebývanie“ osôb Sv. Trojice: nejde o tri oddelené bytosti, ale o neoddeliteľné spoločenstvo zdieľajúce jednu božskú podstatu, pričom osobné odlíšenie zostáva zachované. Pojem sa používa na vyjadrenie jednoty bez zmiešania a bez rozdelenia.

Sv. Gregor považoval za princíp Ducha Svätého okrem Otca aj Syna, ale výrazu „Filioque“ sa vyhýbal.

V kristológii predstihol Bazila. O spojení božstva a človečenstva v Kristovi hovorí: „Dve prirodzenosti sa spájajú v jedno, nie sú dvaja synovia“ (Or. 37, 2). Ale úplnú jasnosť ani on nepriniesol do kristológie, lebo hovorí o zmiešaní v Kristovi (Or. 2, 23); úplné vyjasnenie prináša len Gregor Nysanský. Pannu Máriu nazýva Bohorodičkou a hovorí, že kto by to popieral, je ďaleko od Boha. (Ep. 101.) Jeho náuka o dedičnom hriechu je dôležitá, ale nie je bezchybná. Výslovne učí, že hriech prvého človeka prešiel na potomkov (Or. 22, 13) a následky jeho vidí v poškvrnení ducha, v porušení pôvodnej harmónie v človeku, v poruche sociálneho sveta a konečne v smrti. 0 novorodeniatkach hovorí, že sú nevinné a že nebudú trestané. (Or. 40.) Keď nehrozí nebezpečenstvo, netreba ich krstiť, len po 2-3 rokoch. (Or. 40, 28.) Kto túži po krste, ale ho nepríjme pre nedostatočný vek alebo pre náhlu smrť, nedostane sa síce do pekla, ale ani do neba. Neuznáva teda ospravedlňujúci účinok krstu žiadosti. (Or. 40, 23.) V liste svojmu priateľovi biskupovi klasickým spôsobom opisuje obetný ráz omše svätej: „Nezdráhaj sa za mňa prosiť, keď svojím slovom vyvoláš Slovo (Logos), keď nekrvavým rezom noža svojho slova sekáš telo Pána“. (Ep. 171.)

sv. Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup

Sv. Ján Zlatoústy (Chrysostomus), veľký kazateľ východu, cirkevný učiteľ a najskvelejší predstaviteľ antiochijskej školy, sa narodil okolo roku 347 vo významnej patricijskej rodine v Antiochii. Otec zomrel krátko po Jánovom narodení. Jeho matka Anthusa sa nevydala, ale sa snažila čo najlepšie vychovať svojho syna. Ján sa vzdelával u najlepších učiteľov vtedajšej doby. Po ukončení štúdia si zvolil cestu advokáta. Čoskoro sa mu však znechutili úskoky v súdnictve a preto toto povolanie opustil. Povzbudzovaný svojim priateľom Bazilom rozhodol sa odísť z domu a venovať sa mníšskemu spôsobu života. Matka ho však zo slzami prosila, aby ju neopúšťal. Ján jej urobil po vôli a asketický život viedol doma. V tom čase sa bližšie zoznámil s antiochijským biskupom Meleciom, ktorý ho okolo roku 367 pokrstil. Ján začal navštevovať antiochijskú teologickú školu, kde vyučovali vynikajúci učitelia Diodor a Karterij. Keď sa vrátil z Jeruzalema biskup Zeno, ustanovil ho za lektora v jednom z antiochijských chrámov.

Po matkinej smrti rozdal všetok svoj majetok chudobným, dal slobodu otrokom a odišiel do blízkeho monastiera, kde žil pod vedením staršieho sýrskeho mnícha. Potom sa uchýlil do opustenej jaskyne, v ktorej žil dva roky v tvrdej disciplíne a štúdiu kresťanskej dokonalosti. Príliš tvrdá askéza však Jánovi podkopala zdravie, preto sa musel vrátiť späť do Antiochie. Po návrate bol vysvätený na diakona a stal sa blízkym spolupracovníkom patriarchu Melecia, ktorý ho v roku 381 vzal so sebou na II. všeobecný koncil do Konštantínopolu. Roku 386 ho Melecius vysvätil na kňaza s tým, že bude kázať v katedrálnom chráme. V tejto funkcii pôsobil 12 rokov a získal si tam svetové meno i prezývku Zlatoústy. Aj napriek neuveriteľnej skromnosti bol Ján dosť prísny, ale pritom veľmi priateľský a viac znášal rozhnevaného človeka ako svojich ctiteľov.

Nebol však dosť opatrný a dal sa oklamať. V reči bol veľmi otvorený. Ako vychovávateľ naprával povahové vlastnosti tak, že tí, ktorí ho nepoznali, ho považovali za drzého. Bol veľmi činný i literárne. Zanechal po sebe mnoho diel, najmä exegetických. Roku 397 zomrel konštantínopolský patriarcha Nektárius. Mladý cisár Arkádius po porade s ministrom Eutropiom rozhodol, že novým biskupom mesta bude slávny antiochijský kazateľ. Keďže predpokladali, že sa Ján vynasnaží vyhnúť cisárskemu rozhodnutiu, do Konštantínopolu ho povolali pod inou zámienkou. A až cestou mu prezradili, čo ho čaká. Ján, hoci nerád, podrobil sa a po formálnej voľbe carihradskej cirkevnej synody prijal svoju funkciu. Aby svätenie bolo slávnostnejšie, na cisárov rozkaz boli povolaní poprední biskupi a alexandrijský patriarcha Teofil. Ten sa všemožne snažil zľahčiť Jánovu povesť a presadzoval svojho kandidáta. Pretože Teofilovi hrozil súd, Eutropius mu dal na výber: buď Jána vysvätí, alebo bude súdený. Teofil zo strachu uznal Jána za biskupa a ten bol v roku 398 vysvätený na konštantínopolského patriarchu.

Ján videl, že ak nechce zradiť evanjelium, musí mnoho vecí zmeniť. Z patriarchálneho paláca odstránil všetok luxus a skoncoval so slávnostnými hostinami. Žil a jedol jednoducho a jednoduchosť vyžadoval i od duchovenstva. Zakladal nemocnice a domy pre chudobných. Žiadna oblasť náboženského života neušla jeho pozornosti. Cítil s každým človekom. Pretože bol prísny na klérus, časť duchovných ho začala nenávidieť a ohovárať. Ľud ho však pre jeho kázne miloval a nedbal na útoky ohováračov. Pokiaľ bol Ján osočovaný medzi klérom, neznamenalo to veľa. Keď však začal príliš karhať úradníkov, začala nenávisť voči nemu ešte viac rásť. Prvé väčšie nedorozumenie s cisárskym dvorom mal Ján v roku 399. V tej dobe Eutropius presadil zákon, ktorý dovoľoval, aby človek odsúdený na smrť, ktorý sa skryl v chráme, mohol byť odtiaľ vyvedený násilím. Ján sa proti zákonu ostro postavil. Sotva bol zákon vyhlásený, Eutropius sa dostal do nemilosti cisára a utiekol do chrámu. Keď ho Ján videl trasúceho sa strachom ležať pri oltári, vystúpil na kazateľnicu a ostro ho karhal. To využili nepriatelia a obviňovali patriarchu z tvrdosti. Patriarcha sa Eutropia u cisára zastal, a tak ho zachránil od zaslúženého trestu. Neskôr sa Eutropius znovu previnil, bol preto popravený.

Ján sa tiež zaslúžil, aby neboli ariánom v Carihrade povolené bohoslužby. Keď vojenský veliteľ Gainas žiadal obnovenie ariánskej bohoslužby, Ján sa proti nemu ostro postavil. Keď ariáni začali chodiť v sprievodoch po meste a rúhali sa Kristovi, Ján zaviedol katolícke procesie na oslavu pravej viery (takto vznikli procesie). Ďalšie nepríjemnosti si Ján spôsobil reformami v Malej Ázii, kde sa vyskytovali prípady svätokupectva. Roku 401 sa vydal do Malej Ázie. V Efeze usporiadal synodu. Zosadil na nej nehodných biskupov. Nahradil ich svedomitými pastiermi. Cirkevne zmýšľajúci duchovní a veriaci prijali rozhodnutie s radosťou, ale postihnutí pripravovali odplatu.

V Carihrade Ján kritizoval cisárovnú Eudoxiu, ktorá nežila príkladným kresťanským životom. Tá sa ľahko spoznala v jeho kázňach. Podráždená len hľadala vhodnú príležitosť, ako by sa ho zbavila. Táto príležitosť sa naskytla, keď Ján poskytol útulok päťdesiatim mníchom, ktorých alexandrijský patriarcha Teofil nespravodlivo obvinil z origenizmu a vyhnal ich z krajiny. Ján mníchov neprijal do cirkevného spoločenstva, pretože nechcel zasahovať do kompetencií alexandrijského patriarchu. Avšak nevidel dôvod, prečo by im mal odmietnuť pohostinnosť. To využila cisárovná. Predvolala Teofila s dvadsaťpäť biskupmi do Carihradu. Tí na tzv. synode „Pri dube“ (roku 403), Jána zosadili. Arkádius rozsudok potvrdil, Jána chcel poslať do vyhnanstva. Ľud sa však proti tomuto rozhodnutiu búril. Patriarcha chcel predísť krviprelievaniu, preto sa sám vydal do rúk vojakov. Tí ho potom odviezli do vyhnanstva do blízkej Bitýnie. Toto vyhnanstvo netrvalo dlho. Neďaleko chrámu Božej Múdrosti bola postavená socha cisárovny. Medzi chrámom a sochou bolo len malé námestie, na ktorom sa konali ľudové hry. Ján mysliac si, že sa znesväcuje chrám, obrátil svoje kázne proti tvorcom sochy. To opäť pobúrilo cisárovnú. Pod jej vplyvom a na neustále sťažnosti Jánových protivníkov, bol zvolaný nový snem, ktorý patriarchu zbavil hodnosti. Ján nechcel dobrovoľne opustiť katedru. Dva mesiace zotrvával pod ochranou ľudu v patriarchálnom sídle. Keď ho Arkádius znovu vyzval k odchodu, Ján poslúchol preto, aby zo strany veriacich nedošlo k nepokojom. Proti zosadeniu Jána protestoval pápež Inocent I., ale cisár odmietol prijať jeho poslov. Vtedy Inocent prerušil cirkevné spoločenstvo s východnými patriarchami.

Ján bol vyvezený do vyhnanstva na Kaukaz v Arménsku. Pretože bol v trvalom spojení so svojimi prívržencami, a mnohí ho tam navštevovali, dal ho cisár roku 407 odvliecť k Čiernemu moru. Vyhnaný patriarcha nastúpil ďalekú cestu.² Podlomené zdravie mu sťažovalo prechod cez horské hrebene maloázijského vnútrozemia. Bezcitní sprievodcovia mu nedopriali odpočinku. Štrnásteho septembra 407 Jána opustili sily a padol na zem. Sprievodcovia ho doniesli do blízkeho chrámu v Komane v Ponte. Umierajúc ešte prijal eucharistiu. Jeho posledné slová boli: „Sláva Bohu za všetko.“³ Pochovali ho vedľa hrobu miestneho mučeníka, sv. Baziliška. Liturgická úcta sv. Jána začala roku 428, kedy bol ustanovený jeho sviatok. 27. 1. 438 dal cisár Teodózius II., syn Eudoxie, jeho pozostatky slávnostne preniesť z Komany do Carihradu, kde ich uložili v Chráme Svätých apoštolov. Sám cisár nad hrobom prosil o odpustenie za previnenia svojej matky Eudoxie, ktorej pričinením bol Ján poslaný do vyhnanstva. V súčasnosti sa jeho sv. pozostatky nachádzajú v Ríme, v Bazilike sv. Petra, kde boli prenesené križiakmi za éry latinského kráľovstva v r. 1204. Najstarší svätcov životopis vo forme dialógu pochádza od biskupa Palladia z Hellenopolis (mesto v Bitýnii, teraz v severozápadnej časti Turecka u Čierneho mora). Bol napísaný r. 415.

Ján bol v zaobchádzaní s ľuďmi odmeraný, ba až chladný, ale vždy spravodlivý. Mal dokonale vyvinutý cit pre zodpovednosť a úradnú povinnosť. V reči a v rokovaniach bol smelý, otvorený a prostý. Vytýkali mu až bezohľadnosť. Nebol duchom špekulatívnym ani filozofom ako Gregor Nysanský. Filozofie, reprezentovanej novo platonizmom, sa obával, lebo videl v nej posledné hradby pohanstva. Zbožnosť považoval za jedinú opravdivú filozofiu. Jeho rovesníci, ale hlavne neskorší svet, videli v Jánovi „stĺp Cirkvi a fakľu pravdy“. Svoje opravdivé pole nachádzal v dušpastierskom úrade a najmä na kazateľnici. Je bezpochyby najväčším kazateľom východnej cirkvi. Sv. pápež Pius X. ho v r. 1908 ustanovil za patróna kazateľov. Tiež ako spisovateľ Ján vynikal. Po Origenovi je najplodnejším spisovateľom medzi východnými spisovateľmi. Väčšinu jeho spisov tvoria výklady sv. Písma vo forme homílií, ale má i veľa úvah a listov. V exegetických spisoch sa pridržiaval metódy historicko-gramatickej. Ani jeden cirkevný spisovateľ nevysvetlil svätý text dôkladnejšie a praktickejšie ako sv. Ján.

Diela sv. Jána Zlatoústeho

Zo všetkých východných gréckych otcov Ján zanechal najobsiahlejšie literárne dedičstvo. Jeho diela sú v 13 zväzkoch.

Homílie

Máme z nich asi 700 k textu Starého a Nového zákona. Sem patrí 76 (alebo 67) homílií ku Genezis. Predniesol ich v Antiochii v r. 386-88. Sú najdôkladnejším komentárom ku Genezis. Od sv. Jána máme výklad 60 (alebo 58) žalmov, ktorý vyniká hlbokosťou myšlienok a elegantnou rečou, ďalej tri homílie o Dávidovi a Saulovi, dve homílie o prorokoch (De obscuritate prophetarum) a 6 homílií o Izaiášovi. Z kníh Nového zákona vyložil evanjelium sv. Matúša v 90 homíliách, ktoré predniesol v Antiochii okolo r. 390; evanjelium sv. Jána v 88 homíliách z r. 389, v ktorých polemizuje s ariánmi. 55 (alebo 59) homílií ku Skutkom apoštolským z r. 400 sú čo do formy slabšie spracované než predošlé. Spísal aj Homílie k Lukášovi a to 7.

K listom sv. Pavla zložil sv. Ján 250 homílií, ktoré sú najlepším komentárom k listom tohto apoštola. Vyložil všetkých jeho 14 listov. Medzi jeho komentármi sú najdokonalejšie výklady k listu Rimanom (32).  Sv. Izidor z Pelúzia hovorí o nich (Ep. 5, 32): „Keby ho bol chcel sám božský Pavol vysveliť, nebol by to lepšie učinil, ako ten znamenitý majster“. Okrem exegetických homílií máme od sv. Jána veľa kázní, napísaných pri rozličných príležitostiach a na rozličné témy. Dogmaticko - polemického smeru sú Homiliae VIII adversus Judaeos, napísané proti judaizujúcim kresťanom, ktorí zachovávali so židmi židovské sviatky alebo pôsty. V diele Homiliae XII contra Anomaeos de incomprehensibili, karhá pýchu ariánov vo vysvetľovaní božích tajomstiev. Dokazuje konsubstancialitu (spolu podstatnosť) Boha Syna s Otcom a nepochopiteľnosť Božiu.

Homiliae XXI de statuis ad populum Antiochenum, povedal antiochijskému ľudu r. 387. Ľud v rozhorčenosti nad neznesiteľnými daňami zničil sochy cisárskej rodiny a očakával trest. Z tejto príležitosti zostavil sv. Ján aj osobitnú reč, ktorú predniesol cisárovi Teodóziovi biskup Flavián, na čele deputácie, ktorá mala odprosiť cisára za urážku. Reč pohla cisára k slzám a dosiahla svoj cieľ.

Z panegyrických rečí sú najskvelejšie 7 rečí o sv. Pavlovi, v ktorých najdokonalejšie nakreslil apoštolov obraz. Sv. Ján bol jeho nadšeným ctiteľom a obdivovateľom. Zložil chváloreči aj o iných svätcoch Starého a Nového zákona. (Jób, Eleazar, Judáš Machabejský, sv. Ignác z Antiochie atď.) Okrem toho máme od neho mnoho príležitostných rečí na výročité sviatky. Vyniká najmä reč, povedaná na Božie narodenie 25. dec. r. 386, v ktorej spomína, že tento sviatok je v Antiochii sotva 10 rokov známy a dostal sa na Východ z Ríma. Z napomínajúcich kázní hodno uviesť i príhovor o novoročných poverách – In Calendas. Sv. Ján napísal veľa úvah morálneho obsahu. Priateľovi Teodorovi poslal dve knihy, Adhortatio ad Theodorum lapsum, v ktorých sa usiluje Teodora, neskoršieho biskupa v Mopsvestiu, späť získať kláštornému životu, ktorý opustil, a spis Adversus oppugnatores vitae monasticae, napísaný po r. 376, keď sa cisár Valent dopustil násilia proti mníchom. V ňom kreslí vznešenosti rehoľného života a žiada rodičov, aby nerobili synom ťažkosti, keď sa chcú zasvätiť rehoľnému životu. De virginitate vysvetľuje slová sv. Pavla (I. Cor. 7, 38), že stav manželský je dobrý, ale panenstvo lepšie. Panenstvo je predpokladom dokonalosti.

V spise De non iterando coniugio odporúča vdovám, aby zostali vo vdovskom stave. V diele o kňazstve De Sacerdotio lib. VI. opisuje vo forme dialógu medzi sebou a sv. Bazilom vysokú hodnosť kňaza a jeho veľké povinnosti. Naznačuje tu aj dôvod svojho úteku, keď mal byť vysvätený za biskupa. Kňaz má byť svätého života, musí mať veľkú múdrosť a skúsenosť, ktoré vlastnosti on sám vo svojej skromnosti si nepriznával. Po povýšení na carihradský stolec napísal i dva pastorálne listy: ku klerikom, ktorí majú Bohu zasvätené panny vo svojom dome a proti zlozvyku, že Bohu zasvätené panny brávali do svojho príbytku mužov.

Napísal aj 2 kázne o pominuteľnosti a ničotnosti všetkého pozemského šťastia z príležitosti pádu ministra Eutropia (399). Potom je to Reč o nepremožiteľnosti cirkvi – držal ju krátko pred svojim odchodom do exilu r. 403. Apologetické ciele sledujú diela Contra Judaeos et gentiles, quod Christus sit Deus a in s. Babylam Contra Iulianum et Gentiles  –  v ktorých sv. Ján dokazuje božstvo Kristovo a pravosť jeho náuky zo Sz proroctiev a obdivuhodných účinkov kresťanského náboženstva.

V spise o márnivosti a výchove detí De Inani Gloria et liberis educandis,  žiada od rodičov starostlivú výchovu dietok, lebo i nedostatok výchovy spôsobuje nepokoje medzi kresťanmi. Tento spis vychádza z márnivosti ako príčiny žalostného stavu v Antiochii a z toho vyvodzuje dôkladné poučenia pre výchovu detí.

Listy sv. Jána Zlatoústeho, počtom asi 242, pochádzajú z jeho druhého vyhnanstva a delia sa na historické, potešujúce, doporučujúce a rodinné. Adresované sú viac ako 100 adresátom. Najvýznamnejšie sú: 17 listov vdove a diakonise Olympii a aj dva listy pápežovi Innocentovi I.

Medzi Jánove rozpravy radíme napr. aj dve knihy O pokánii – De compunctione, spis Mladej vdove – Ad viduam iuniorem, v ktorom teší adresátku nad stratou manžela alebo dva spisy o syneisakistoch – Adversus eos, qui apud se habent virgines subintroductas. Z Jánovej tvorby pre útechu možno spomenúť Stagiriovi, ktorého trápil diabol – Ad Stagirium a daemone vexatum a dva spisy svojim prívržencom z čias vyhnanstva – Quod nemo laeditur nisi a seipso; Ad eos qui scandalizati sunt ob adversitates. O význame utrpenia svedčia spisy Že nikto nie je poškodzovaný, iba sebou samým - Quod nemo laeditur nisi a se ipso; a Ad eos, qui scandalisati sunt ob adversitates – Tým, ktorí sa pohoršili pre protivenstvá.

Učenie

V dobe sv. Jána Zlatoústeho bol ariánizmus už zväčša premožený a nestorianizmus sa ešte len začínal šíriť. Preto Ján ako spisovateľ nie je bojovný. Jeho pero slúžilo pokojne a vysvetľovalo kresťanskú vieru. Hoci pochádzal zo školy antiochijskej a najskvelejšie ju reprezentoval, nepodľahol bludom tejto školy. Nedal sa strhnúť ani bludmi Origenovými, i keď bol vystavený origenistickým vplyvom. Temer vo všetkom podáva náuku tak, ako dnešná Cirkev. Najdokonalejšie učí o Eucharistii, preto ho Cirkev v r. 1568 pomenovala Doktorom Eucharistie. Hovorí o nej na nespočetných miestach svojich spisov tak jasne, ako nik dosiaľ: „My nielen vidíme nášho Spasiteľa, ale môžeme ho i vziať do svojich rúk, požívať ho a piť jeho krv, najvnútornejšie sa s mím spojiť.“ (In Joan. Hom. 46).

„Čo je tam v kalichu, je to isté ako to, čo z boku Kristovho tieklo.“ „Čo je chlieb? Telo Kristovo.“ (Hom. 24 in Cor. n. ..2). V tej istej homílii (n. 4) tvrdí, „že v eucharistii držíme v rukách telo, ktoré na zemi chodilo, a že Kristus pri poslednej večeri svoju vlastnú krv pil.“ Kňaz u oltára je toľko ako nástroj v rukách Pánových: „Zaujímame miesto služobníkov; on je to však, ktorý dary svätí a premieňa.“ (Hom. 82 in Matth. .n. 5). Premenenie spôsobia slová Krista: „Toto je telo moje“. Toto slovo premieňa, čo pred nami leží.“ (Hom 1. de prod. Judae). Eucharistiu sv. Ján často nazýva obetou, totožnou s obetou kríža. „Keď denne obetujeme, slávime pamiatku jeho smrti a jedna a tá istá (je to) obeta … lebo toho istého Krista obetujeme vždy... Tú samú obeť prinášame teraz, ktorá vtedy na kríži bola zabitá.“ (Hom. 17, in Haebr. n. 3). Na oltár poukazuje a hovorí: „Kristus leží tu zabitý.“ (Hom. 1 a 2. de prod. Judae n. 6).

Tradícia pripisuje sv. Jánovi Zlatoústemu autorstvo byzantskej liturgie, aj keď táto liturgia je ešte staršia a on ju iba upravil.

Kristológia Jána Zlatoústeho je jasná. Hlása, že Kristus má dve nepomiešané prirodzenosti. „Keď poviem jeden (Kristus), tak tým chcem vyjadriť zjednotenie a nie zmiešanie. Jedna prirodzenosť nebola zmiešaná s druhou, ale len s ňou zjednotená.“(Hom 7 in Phil. n. 2, 3). Používa síce výraz antiochijskej školy „Logos býval v Ježišovi - človeku ako v kostole“ (In psalm. 44, 3), no na iných miestach ale hovorí, že napriek dvojakej prirodzenosti je iba jeden Kristus. (Hom. 7 in Philip. 1. c). O Panne Márii neužíva síce výraz theotokos, ale ani nikde netvrdí, že porodila len človeka. O dedičnom hriechu sa sv. Ján nevyjadruje dosť jasno. Píše: „Krstíme i nedospelé deti, hoci nemajú hriechov“, preto sa naň odvolávali pelagiáni. Ale už sv. Augustín dokázal, že Zlatoústy tu mieni osobné hriechy, a preto užíva množný počet. Z ostatných spisov Zlatoústeho vysvitá, že nepopieral následky dedičného hriechu, hoci o samom hriechu a o jeho prechode na potomstvo mlčí. (10, Rom. 3). No nemal ešte poruke presné výrazy o dedičnom hriechu, ktoré uviedol sv. Augustín. O milosti hovorí, že je potrebná na každý spasiteľný skutok, ale človek, majúc slobodnú vôľu, môže sa milosti sprotiviť (Philipp. Hom. 8). Milosť Božia je nezaslúženým darom. (Rom. Hom. 16). O sviatostiach všeobecne hovorí, že ich platnosť nezávisí od svätosti vysluhovateľa. Zlatoústeho knihy určené „Stagirovi“ a „Tým, ktorí boli pohoršení“, patria k najkrásnejšiemu, čo kedy bolo napísané o božskej prozreteľnosti.

Krstom svätým človek dosiahne odpustenie hriechov a dostane Ducha Svätého. Birmovanie sa udeľuje vkladaním rúk. O pokání píše častejšie, takže sa dalo naň odvolávať ako na svedka privátnej spovede. No medzi povinnosťami kňaza nespomína úlohu spovedať. (De sacerd.). Dôležité je jeho učenie o Cirkvi. Učiteľský úrad Cirkvi je neomylný. (Tim I, 11). Cirkev nezávisí od svetskej moci (De sacerd. 3, 1), je jedna a všeobecná (Tim I, 11), vybudovaná na sv. Petrovi (In Matth. hom. 54). Ale o primáte rímskeho biskupa sa jasne nevyslovuje; i keď sa pri svojom druhom zosadení dovoláva pápeža Innocenta I., nemožno to považovať za uznanie rímskeho biskupa za najvyššie apelačné fórum. Sv. Ján venoval tiež pozornosť sociálnej oblasti. V praktických dobrých skutkoch podľa evanjelia (Mt 25, 40) sa prejavuje účinnosť našej viery. Preto tvrdil, že askétom treba byť nie na púšti, ale medzi ľudmi. Je potrebné byť starostlivý nielen o svoju spásu, ale pomáhať na ceste do neba aj iným. Nestačí len ruky pozdvihovať k nebu, ale je treba ich otvoriť aj blížnemu.

Rôzne listy posielal Ján aj iným západným biskupom. K heretikom bol láskavý, bojoval proti herézam, ale bol proti násiliu voči nim. Zbraňou cirkvi má byť zdravé učenie a sila pravdy. Učí aj o večnosti pekelných múk: „Peklo hriechy nezotrie, hoci je večné.“ (17, Hebr. 5). Prísahu nedovoľuje ani v spravodlivej veci, a tomu, kto prízvukuje nevyhnutnosť prísahy, odpovedá: „Kde ide o prestúpenie zákona, nemôže byť reči o nevyhnutnosti; jedno je potrebné, a to neurážať Boha.“ (Stat. 5, 7).

Literatúra

MICHALOV, J.: Ranokresťanská filozofia. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2005.

SAMSOUR, J.: Základy patrologie se zvláštním zřetelem k dějinám dogmat. Brno : Papež. Knihtisk. Benediktínů rajhrad, 1908.

BARTŮNEK, V.: Všeobecné církevní dějiny I., Praha : Římskokatolická Cyrilometodějská bohoslovecká fakulta v Praze (Litoměřice), 1961.

ŠPIRKO, J.: Patrologia. Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.

MORDEL, Š.: Patrológia. Pojednanie o živote a diele staro kresťanských cirkevných Otcov a spisovateľov. Spišské podhradie : Katolícka univerzita v Ružomberku, 2009.

NOVÁK, J.: Patristická čítanka. 2 vydání. Praha : Č. katolická Charita v Ústř. církevním nakladatelství v Praze, L. P., 1983.

STANKO, V.: Svetlá 2000. 2 časť. Bratislava : Vydavateľstvo RODINA, 1993.

ONDRUŠ, R.: Blízky Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Bratislava : Tatran, 1991,

MEČIAR, K.: Životy Víťazov 1. Bratislava: Lúč, 2006.

MEČIAR, K.: Životy Víťazov 3. Bratislava: Lúč, 2006.

ČÍŽEK, A.: Synaxár. Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998.

KADLEC, J.: DĚJINY KATOLICKÉ CÍRKVE I. Olomouc : Vydavatelství Univerzity Palackého v Olomouci, 1993.

KRAFT, H.: Slovník staro kresťanskej literatúry. Trnava : Dobrá kniha, 1994.

Internet. zdroj: perichoréza (z řeč.) význam slova. https://www.slovnik-cizich-slov.net/perichoreza-z-rec/