Bytnosť Božia
Naše prirodzené poznanie o Bohu je nedokonalé. Je to poznanie nepriame, pretože Boha na zemi nevidíme, nepoznáme priamo (až v nebi je blažené videnie Božej tváre – pozn. SBM), usudzujeme z vecí stvorených, že je (súcnosť) (pozn. 1) a aký je (bytnosť) (pozn. 2). Je to poznanie obdobné (analogické), lebo vlastnosti a dokonalosti vecí stvorených prikladáme Bohu. Deje sa tak (podľa návodov scholastikov) trojakou cestou:
a, cestou kladu (afirmácia) prikladáme Bohu všetky dokonalosti vecí stvorených, lebo Boh je prvou príčinou a pôvodcom všetkého,
b, cestou záporu (negácie) popierame v Bohu všetko, čo je nedokonalé vo veciach stvorených a
c, cestou výbornosti (eminencie) prikladáme Bohu všetky dokonalosti veci stvorených v najvyššom stupni.
Napriek tomu, že naše poznanie Boha vo svete je nedokonalé a obdobné, je pravdivé a správne. Všetko, čo o Bohu vieme a poznávame usudzovaním z veci stvorených a čo vyjadrujeme pojmami, odvodenými zo sveta, zodpovedá skutočnej pravde. Rovnako dokonalosti, ktoré z vecí pozemských prenášame na Boha, sú skutočne v Bohu, samozrejme v najvyššom stupni. K pravdivému poznaniu sa žiada, aby to, čo o predmete vieme, sa zhodovalo zo skutočnosťou, nie je však nutné vedieť o ňom všetko a čo najdokonalejšie.
Naše prirodzené poznanie o Bohu je potvrdené a doplnené nadprirodzeným zjavením. Aj keď je toto nadprirodzené poznanie bohatšie než poznanie prirodzené a neomylne isté (opiera sa o Božiu pravdovravnosť), je predsa tiež vyjadrené pojmami, odvodenými z vecí stvorených. Na zemi sa deje toto nadprirodzené poznanie skrze vieru, ku ktorej je treba svetlo viery, t. j. pomocnej milosti, aby náš súhlas so zjavenou pravdou bol nadprirodzený. Pretože Cirkev prehlásila za článok viery, že človek môže poznať súcnosť Božiu čírim rozumom, je tiež súcnosť Božia článkom viery. Sv. Pavol hovorí: „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.“ (Hebr 11, 6)
Viera v Boha je teda nevyhnutnou podmienkou večnej spásy. Viera v Boha a vo večnú odplatu, o ktorej tu apoštol hovorí, sa nezakladá na prostých dôvodoch rozumových, ale na nadprirodzenom zjavení Božom. V súvislosti s vierou podobne aj Pán Ježiš, Boží Syn a Spasiteľ sveta, hovorí o ďalšej nutnej podmienky k spáse a tou je poznanie pravého Boha: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17, 3; citát doplnený SBM).
Pojmom Boh si predstavujú všetci ľudia Boha ako najvyššiu bytosť obdarenú rozumom a slobodnou vôľou, ovládajúcou všetok svet. V jednobožstve (monoteizme) sa Boh predstavuje ako jediná, zvrchovaná a osobná bytosť. V mnohobožstve (polyteizme), bol pojem o Bohu zatemnený. Rovnako z nadprirodzeného zjavenia Božieho vyplýva pojem o Bohu ako jedinej, zvrchovanej a osobnej bytosti, od sveta rozdielnej, duchovnej podstaty, nekonečne dokonalej. Súhrn všetkých vlastností a dokonalostí, ktoré podľa rozumu i nadprirodzeného zjavenia spájame so slovom Boh, sa nazýva fyzickou bytnosťou (podstatou) Božou. Ak máme na mysli onú dokonalosť, ktorá je bytnosti Božej najvlastnejšia, ktorá je podľa nášho ponímania prazdrojom ostatných vlastností a dokonalostí, hovoríme o metafyzickej bytnosti Božej. Z vecí stvorených poznávame, že Boh je prvou príčinou vecí stvorených, bytosťou, ktorá je sama od seba, t. j. nepovstala od iného, ako veci stvorené. Táto vlastnosť sa nazýva aseita (a se = od seba).
Aseita je dokonalosťou Božou najvlastnejšou, východiskom i základom ostatných dokonalostí a vlastností. Boh je bytosť, ku ktorému pojmu a bytnosti patrí súcnosť (existencia). Dôvod, prečo je Boh sám od seba, spočíva v tom, že prvá príčina musí byť následkom svojej nekonečne dokonalej prirodzenosti. Keby Boh potreboval pre svoju súcnosť sám od seba iný dôvod, nebol by sám prvou príčinou. V Bohu je teda jeho bytnosť a súcnosť jedno a to isté. Hovoríme: Boh je sám sebe dôvodom, Boh má dôvod svojho bytia v sebe, t. j. bytnosť Božia je dôvodom jeho súcnosti, dokonalosti a činnosti. V Písme sv. sa hovorí o Bohu: „Ja som, ktorý som“ (Ex 3, 14). (pozn. 3). Z toho, že Boh je bytosť, ktorá je sama od seba a teda príčinou všetkého ostatného, plynie jeho nekonečná dokonalosť.
Dokonalosti stvorených bytostí sú obmedzené, Boh ako absolútna súcnosť a prvá príčina, má neobmedzenú mieru dokonalosti. Z dokonalosti Božej vyplýva, že Boh môže byť len jeden a že má všetky dokonalosti v najvyššom stupni. (pozn. 4). Snem (Prvý) vatikánsky zhŕňa svoje učenie o Bohu krátko takto: „Svätá, katolícka, apoštolská, rímska Cirkev verí a vyznáva: je jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný, nekonečný čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti. Pretože on je jedna jedinečná, úplne jednoduchá a nemeniteľná duchovná podstata, musí byť ohlasovaný ako skutočne a bytnostne odlišný od sveta, sám v sebe a zo seba naplno blažený a nevysloviteľne povýšený ponad všetko, čo mimo neho existuje a čo je pomyselné.“
Rozoznávame vlastnosti božského bytia a božskej činnosti (rozumu a vôle).
1. Vlastnosti božského bytia.
a, Boh je jednoduchý. Nepodmienená a nutná bytosť musí byť úplne nezávislá a preto tiež jednoduchá. Ak sa nejaká bytosť skladá z častí, je na nich závislá i na tom, kto ju zložil. Časti, z ktorých sa skladá celok, sú konečné a nedokonalé. Preto Boh, ktorý je sám od seba a nekonečne dokonalý, je úplne jednoduchý. Celá Jeho bytnosť je jedna jediná nerozdielna dokonalosť. Všetky vlastnosti a dokonalosti Božie sú jedno s božskou bytnosťou, a kde je dokonalosť jedna, tam sú i všetky ostatné. Napriek tomu, že sa v Starom zákone hovorí o Bohu ľudskými pojmami, (antropomorfizmus), predsa sa vylučuje u Boha každé zloženie z častíc. Hovorí sa o Ňom, že je všemohúcim Tvorcom, pánom všetkej hmoty, pôvodcom života, večný, nesmierny, neviditeľný (1 Kr 8, 27 atď.). Absolútna jednoduchosť podstaty Božej je obsiahnutá v mene, ktorým Boh sám seba označil: „Ja som, ktorý som“ (Ex 3, 14). Podobne i Novom zákone sa vylučuje u Boha zloženie z časti. Boh je neviditeľný (Jn 1, 18), neporušiteľný (Rim 1, 20. 23), číry duch (Jn 4, 24), pravda (Jn 14, 6), múdrosť (1 Kor 1, 24), láska (Jn 3, 16) čiže vlastnosti Božie sú totožné z jeho podstatou.
b, Boh je duch. Z Božej jednoduchosti vyplýva, že Boh je číry duch. Boh nemá žiadne hmotné časti, je nezávislý na hmote. Je osoba od sveta a od hmoty úplne rozdielna, je bytosť osobná, sebavedomá. Pán Ježiš hovorí: „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“(Jn 4, 24; citát vložený SBM). Boh je bytosť, ktorá má najdokonalejší rozum a najlepšiu slobodnú vôľu.
c, Boh je nezmeniteľný, t j. že je sám v sebe vždy ten istý. U Boha musíme vylúčiť postupnosť meniacich sa myšlienok a rozhodnutí. Myslenie a chcenie sú u Boha totožné s jeho podstatou. O Nezmeniteľnosti Božej hovorí Písmo sv.: „Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev, vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa. Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.“ (Ž 102, 26 – 28). U Boha „niet premeny ani tieňa zmeny“ (Jak 1, 17), rovnako aj rozhodnutie Božie zostáva nezmeniteľné. (Hebr 6, 17).
d, Boh je večný. Pretože Boh je absolútne nezmeniteľný, teda je povznesený nad všetku časnosť, je večný. Boh vždy bol, je a bude. V Bohu niet žiadneho časového postupu, minulosti alebo budúcnosti, u neho je stála prítomnosť bez začiatku a konca. Na viacerých miestach Písma sv. sa hovorí o večnosti Božej. „Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.“ (Ž 90, 2). Boh je „po všetky veky vekov.“ (Tob 13, 12). O Otcovi Nebeskom Kristus hovorí: „Otec má život sám v sebe“ (Jn 5, 26), o sebe potom, že mal u Otca slávu prv, ako povstal svet. (Jn 17, 5).
e, Boh je nesmierny. Ako nie je Boh obmedzený časom, nie je ani obmedzený priestorom, ale napĺňa a preniká všetok možný priestor. Je všadeprítomný. „Či naozaj bude Boh bývať na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil!“, svedčí kráľ Šalamún; 1 Kr 8, 27). „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ (Ž 139, 7-10).
f, Boh je bytosť osobná. Neohraničenosť Božiu si nesmieme predstavovať ako neosobnú bytosť, ako nejakú neurčitú a abstraktnú podstatu, ktorá by niekde bola (existovala). Je to neohraničenosť najvyššej dokonalosti. Boh je bytosť osobná, pretože je od sveta rozdielna, samostatná, duchovná podstata. Je pánom svojho chcenia i pôsobenia.
g, Boh je zvrchovaná pravda, lebo poznáva všetky veci tak, ako skutočné sú, je zvrchované dobro, t. j. bytosť, nad ktorou nemôže byť lepšia a zvrchovaná krása, lebo v Bohu sú najrôznejšie dokonalosti spojené v celok, ktorý dokonale utvára jednotu.
2. Vlastnosti božskej činnosti (rozumu a vôle)
a, Boh je vše vedúci, t. j. vie všetko minulé, prítomné i budúce, pozná i naše najtajnejšie myšlienky. Boh pozná: sám seba, všetko skutočné mimo seba, pozná i budúce ľudské činy, ktoré sa stanú, i činy možné, ktoré by sa stali, keby sa splnila podmienka. Boh nenadobúda svoje poznatky z vecí mimo seba, ale poznáva všetko svojou bytnosťou. Boh všetko poznáva spôsobom najdokonalejším. Všemohúcnosť Božiu zdôrazňuje Písmo sv. na mnohých miestach: „Lebo Pánovi je známa každá vedomosť, svojím pohľadom pozoruje znak vekov; oznamuje, čo pominulo, ako aj to, čo prichádza, a odhaľuje stopy, čo (vedú) k veciam ukrytým. Jeho pozornosti neunikne jediná myšlienka, nijaká reč sa nemôže pred ním skryť.“ (Sir 42, 19 - 20). Svätý Pavol volá: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti!“ (Rim 11, 33).
b, Boh je nanajvýš múdry. Dokonalý poriadok vo stvorenom svete a bytostiach nás poučuje o najvyššej múdrosti Božej. Boh vie všetko čo najlepšie zariadiť, aby dosiahol svojich najsvetlejších úmyslov.
c, Boh je úplne slobodný. Boh chce a miluje samého seba ako hlavný predmet a síce nutne. Boh chce a miluje všetky veci mimo seba ako druhotný predmet a síce úplne slobodne. Absolútna sloboda Božej činnosti sa navonok javí v príčine stvorenia sveta (Ž 135, 6) i poriadku nadprirodzenom: „Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce.“ (1 Kor 12, 11). Boh nemôže chcieť priamo ani zlo fyzické (nemoc, nešťastie a pod.) ani mravné (hriech), len ho dopúšťa kvôli nejakému dobru.
d, Boh je všemohúci. Boh stvoril nebo a zem i všetko, čo je; môže všetko, čokoľvek chce. Písmo sv. velebí moc Božiu pri stvorení a zázrakoch: „Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené.“ (Ž 33, 9). Archanjel Gabriel hovorí: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37). Podobne prehlasuje Kristus: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné.“ (Mt 19, 26).
e, Boh je nanajvýš svätý. Boh chce a miluje iba dobré a zlé nenávidí. Svätosť Božia je v Písme sv. veľmi často zdôrazňovaná. „Spievať budem Pánovi, lebo vznešený, slávne vznešený je“ (Ex 15, 1). Hovoria o nej proroci: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ (Iz 6, 3). Kristus Pán prehlasuje: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5, 48).
f, Boh je nanajvýš spravodlivý. Boh dobrých odmeňuje a zlých tresce, kto ako si zasluhuje. Písmo svedčí: „Pane, ty si spravodlivý a správne sú tvoje rozsudky.“ (Ž 119, 137). O spravodlivosti Božej hovorí Kristus: „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 4). „Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“ (Mt 16, 27).
g, Boh je nanajvýš dobrotivý. Boh je plný lásky k svojim tvorom, všetko dobré máme od neho. „roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie." (Joel 2, 13. Citát doplnený SBM).
h, Boh je nanajvýš milosrdný a verný. Všetko, čo Boh hovorí, je pravda a čo sľubuje alebo hrozí, splní. Boh ako vše vedúci, nemôže sa mýliť, a ako svätý nemôže klamať. „Potom Pán prešiel popred neho a volal: "Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.“ (Ex 34, 6 - Citát doplnený SBM) Boh má všetky dokonalosti v miere nekonečnej, má v sebe samom najväčšiu záľubu, je zvrchovane spokojný a blažený. Naše prirodzené poznanie o Bohu má svoje hranice. Plného poznania nekonečnej bytosti Božej podľa svojej prirodzenosti nie sme schopní poznať. Jasnejšie poznávame Boha z nadprirodzeného zjavenia vo svetle viery. V plnosti poznáme Boha až na večnosti vo svetle (Božej) slávy.
Zdroje:
Salajka, A. Ve světle víry. Katolická věrouka. Olomouc: Velehrad, nakladatelství Dobré Knihy, 1945. Špaček, R. Katolická věrouka. DÍL I.: O BOHU. Praha : CYRILLO-METHODĚJSKÉ KNIHTISKÁRNY V. KOTRBY, 1926.
Súcnosť. https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAcnos%C5%A5
Podstata. https://sk.wikipedia.org/wiki/Podstata
Súvisiace články:
O tajomstvách viery
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-tajomstvach-viery.html
Vykupiteľské dielo Kristovo a trojitý úrad Pána Ježiša Krista.
O zmŕtvychvstaní Božieho Syna, Pána Ježiša Krista.
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-zmrtvychvstani-bozieho-syna--pana-jezisa-krista.html
Poznámky:
1. Súcnosť = život, žitie, jestvujúcnosť, existencia, bytie.
2. Bytnosť = podstata, esencia, vnútorný základ bezprostredného bytia predmetu, súhrn vnútorných trvalých vlastností.
3. O Božích menách. Písmo St. zákona uvádza celý rad mien Božích. M. Scheeben vybral z nich 7 mien posvätných a rozdelil ich do troch skupín. 1. El, Elohim, Adonai; 2. Šaddaj, Eljon, Kadoš a 3. Jahve, ktoré je vlastné meno Božej podstaty. Kdežto mená prvej skupiny vyjadrujú vzťah Boha k tvorom a mená druhej skupiny jeho vnútornú dokonalosť, je meno Jahve voči ostatným ako príčina k účinkom.
1.El (silný, mocný,) v tvare množnom Elohim je meno, ktorým Hebreji a Semiti označovali božstvo vôbec. Množný tvar Elohim nie je početný, ale plurál intenzívny, ktorým sa vyjadruje náplň moci a dokonalosti Božej. Elohim nazývajú sa tiež bohovia falošní (Ex. 12, 12), ľudia (Žl. 81, 16; Jb. 10, 34), panovníci a anjeli. V týchto prípadoch je Elohim plurál početný. Ľudia nazývajú sa Elohim preto, že sa v nich vyobrazuje moc a úctyhodnosť. Pravý Boh nazýva sa často El chaj (B. živý), Elohim sabaoth (B. zástupov), El elohim (B. bohov). Nie je teda Elohim meno Boha pravého tak vlastné ako Jahve. Týmto označovali Izraeliti svojho Boha, ktorý s nimi založil zmluvu a sa im zjavoval, svojho zvrchovaného Pána a Kráľa, zatiaľ čo oným rozumeli Boha vôbec, pôvodcu prirodzeného poriadku.
Adonai (sudca, vládca, pán vesmíru, dominus). Je to tiež tvar množný, ale má význam čísla jednotného a používalo sa na jediného pravého Boha. Adonai je tak príbuzné s Jahve, že neskorší Izraeliti neodvažujúc sa vysloviť Jahve, hovorili namiesto toho Adonai.
2. Šaddaj (mocný, omnipotens) s členom alebo s členom El bol často používaný názov Boha predovšetkým v starších dobách. Vyjadrovala sa ním neobmedzená moc a sila Božia, ktorá nepozná žiadnych prekážok. (Iný preklad El-šaddaj – znamená „Silný Boh všemohúci“. – pozn. SBM)
Eljon (Najvyšší, Altissimus) tiež s členom alebo s El označovalo iba Boha pravého, zvrchovaného, Boha nad všetkých bohov (Dt. 26, 19; 28, 1). Toto meno bolo známe už v dobe patriarchov, vyskytuje sa v žalmoch a stalo sa obľúbeným zvlášť po zajatí, aby sa ním zdôraznila povýšenosť pravého Boha nadovšetko ostatných.
Kadoš (svätý) často Kadoš Israel vyskytuje sa u prorokov hlavne u Izaiáša. Izraeliti rozumeli týmto menom toľko čo oddelený od všeobecného, a pomýšľali pri tom na Božiu velebnosť, nedotknuteľnosť a neprístupnosť. Jahve je od všetkých bohov a od všetkých tvorov oddelený. Izraeliti mali byť svätými podobne ako Boh (Lv. 11, 44 a nasl.; Ex. 15, 11), mali byť od pohanských národov oddelení a iba Bohu patriť. Príkaz tento mal pre Izraelitov však aj mravný význam, pretože nemohli byť národom Bohu patriacim, len keď plnili záväzky zmluvy s Bohom, desatoro Božie.
Jahve je meno Boha izraelského, Boha zmluvy dojednanej s Izraelitmi. Toto meno, ktoré si Boh Ex 3 , 14 prikladá, bolo už predtým známe v tvare Jahu, Jah, Jo. Upadlo, ako sa zdá, u Izraelitov do zabudnutia. Do tohto mena u Izraelitov už predtým existujúceho vlial Boh náplň svojej podstaty. Jahve od slov. háva znamená bytie, bytosť, ktorá v bytí trvá, bola, je a bude. V najbližšej súvislosti Ex. 3,17 kladie sa proti patriarchom, ktorí síce
boli, ale zomreli, už nie sú, kým Boh, ktorý s nimi svojho času zmluvu urobil a im Palestínu sľúbil, doteraz je a s ním trvá sľub patriarchom daný. Z tohto vyplýva, prečo Izraeliti si pod menom Jahve predstavovali Boha, ktorý s nimi urobil zmluvu, ktorý sa im zjavuje ako jedinému svojmu národu... Podľa Iz. 40, 17 sú všetky národy pred Bohom ako by neboli. Myšlienku túto možno ľahko rozšíriť na všetko tvorstvo a uznať, že jedine Boh je sám od seba a nedostal bytie od nikoho iného, zatiaľ čo všetky ostatné veci majú svoje bytie od iného bytia. Zrejme sotva nájdeme iné meno, ktoré by podstatu jeho tak dokonale vystihovalo ako toto meno. Neskorší Židia vykladajúci Lv. 24, 16 poverčivo sa neodvážili vysloviť Jahve a hovorili namiesto neho Adonai (Hejčl. 1. c.). Asi v XVI. stor. vznikla nesprávna výslovnosť Jehova, pretože sa do Jahve kládli samohlásky z Adonaj.
Iné mená Božie sú kráľ sveta (2. Mak. 7, 9), stvoriteľ sveta (2. Mak. 13, 14), Pán Boh zástupov (Is. 6, 3; Jer. 11, 20), kráľ kráľov, Pán Pánov, Boh bohov, (Dan. 2, 47), Boh nebies, Pán nebies, kráľ nebies. Po zajatí, keď Izraeliti Lv. 24, 16 pokladali za prísny zákaz nevyslovovať meno Božie, užívali o Bohu názvov skrytých a vlastnú podstatu Božiu utajujúcich. Aj Kristus Pán v N. zákonne mal na tento obyčaj Židov ohľad, a preto sú v N. zákone o Bohu názvy: Požehnaný, moc, hlas, prisahať pri nebi m. pri Bohu, poklad v nebesiach m. u Boha, na výsosti m. u Boha. (R. Špaček, Katolická věrouka, Díl I.: O Bohu, s. 51-53)
V Novom zákone sa vyskytujú starozákonné Božie mená preložené do gréčtiny. Theos, Kyrios. Božie meno - Páter = Otec, na rozdiel od Starého zákona sa vyskytuje veľmi často.
4. Pravý Boh je taký jediný, že pojem pravého Boha vylučuje viac božských bytostí. Táto pravda vyplýva už z rozumových dôkazov, ale pre jej základný význam bola vždy cirkvou hlásaná ako článok viery. Všetky (katolícke) vierovyznania majú povedanú pravdu ako hlavný základ a 4. snem lateránsky vyhlásil ju proti stredovekým dualistom (Denz. 428) a snem (I.) vatikánsky proti panteistom (Denz. 1782). Hlavnou zásadou náboženstva izraelského a teda aj základným príkazom bola viera v jedného Boha, monoteizmus. Kristus Pán vyhlásil kľúčovú zásadu Starého zákona za prvé zo všetkých prikázaní v Novom zákone: „Prvé je toto: “Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” (Mk 12, 29 – 30). (Cirkevní) otcovia odsudzovali polyteizmus ako rozpor s pojmom pravého Boha a kládli mnohobožstvo do rovnakej rady s ateizmom. Sv. Atanáz hovorí, že mnohobožstvo je vlastne bezbožstvo (C. Gent. 40, 24). Jedinosť Boha dokazovali otcovia z pojmu Boha, bytosti najvyššie čiže úplne zvrchovanej a nekonečne dokonalej a z poriadku a z jednotného riadenia sveta. Bludy proti jedinosti Božej sú polyteizmus a dualizmus. (Zo spisu Katolická věrouka, DÍL I.: O BOHU, s. 71 – 72. V súčasnosti herézy proti jedinosti pravého Boha hlása apostata a arci heretik, falošný pápež František a kacírky Vatikán).
(pozn. SBM - niektoré citáty z Písma sú podľa staršieho značenia, preto vždy nemusia súhlasiť s dnešnými súradnicami Písma).
