O Svätej Trojici
Náuka o Bohu Trojjedinom čiže o Najsvätejšej Trojici je najhlbším tajomstvom kresťanskej viery. V Starom zákone bolo toto tajomstvo iba načrtnuté, až v Novom zákone Ježiš Kristus ho plne zjavil (Jn 1, 18). Učenie o Najsvätejšej Trojici je podstatou kresťanského náboženstva, je základom hlavných právd viery o vtelení Syna Božieho, o vykúpení ľudského pokolenia, o našom posvätení, ako aj dokonaní. K pojednaniu o tajomstve Najsvätejšej Trojice treba pristúpiť s posvätnou úctou. Dáva nám aspoň trochu nahliadnuť do vnútorného Božieho života.
I. NÁUKA O BOHU V STAROM A NOVOM ZÁKONE
1. Rozumom spoznávame, že je nekonečne dokonalý Boh, Stvoriteľ sveta. O Božej súcnosti a jeho vlastnostiach sa však dozvedáme z nadprirodzeného zjavenia ako Starého zákona, daného skrze patriarchov a prorokov, tak z Nového zákona od Ježiša Krista. Nadprirodzené zjavenie Starého zákona bolo Ježišom Kristom potvrdené a doplnené a od Cirkvi katolíckej prevzaté ako pravé zjavenie Božie. Len ako nositeľ nadprirodzeného zjavenia božského mal národ izraelský odlišné postavenie medzi ostatnými pohanskými národmi. Jeho úlohou bolo, aby uchoval vieru v jedného Boha (monoteizmus) a nádej v budúceho Spasiteľa medzi národmi. Bohovia Egypťanov a Asýrčanov, Arábie a Kanánu boli iba prírodné sily. U národa izraelského tomu bolo inak. Boh izraelský bol len jeden, súci, svätý, všemohúci a milosrdný. Ako plnosť bytia sa zjavil Boh Mojžišovi (Ex 3, 14), prorokovi Izaiášovi potom ako nanajvýš svätý (Iz 6, 1-5). Starozákonné zjavenie vypočítava tiež jednotlivé vlastnosti Božie. Boh je iba jeden, je iba duch, večný, Pán celého sveta, všadeprítomný, vševediaci, svätý, spravodlivý, milosrdný, dobrotivý a verný. Bázeň Božia a dôvera v Boha boli ovocím starozákonného zjavenia. Že pisatelia starozákonných biblických kníh užívali o Bohu ľudských obrazov, napríklad Božie oči, uši, tvár a pod., je samozrejmé. Každý pojem o Bohu používa pozemské predstavy. A predsa si bol izraelský národ vedomý, že Boha nemožno chápať zmyselne.
2. Zjavenie Božie v Novom zákone prevyšuje zjavenie starozákonné. Pojem o Bohu v Novom zákone predpokladá pojem starozákonný. Je však svetlejší a čistejší. Božia jedinosť, všemohúcnosť, vševedúcnosť a svätosť nepotrebovali nové zdôraznenie. Zreteľnejšie však vystupuje duchovná Božia podstata porov. Jn 4, 24. Novým a prevládajúcim v Novom zákone je učenie, že Boh je láska sama a náš Otec. To je hlavný obsah evanjelia Ježiša Krista (Jn 3, 16; Lk 11, 5-11; 15, 11-32). V Novom zákone dostal Boh nový názov: náš Otec (Mt 5, 48; 6, 26; Lk 12, 5). Nový zákon je viac ako učenie o milosrdenstve Božom. Je to nesmierny čin lásky Božej, ktorá svojho jednorodeného Syna na svet poslala. Syn Boží bol verným obrazom svojho nebeského Otca, stal sa všetkým ľuďom priateľom a Vykupiteľom. Obetoval sa za všetkých ľudí, ponížil sa až na smrť kríža a zaslúžil tak ľuďom sľúbené synovstvo Božie (1 Jn 3, 1).
II. O BOHU TROJJEDINOM
1. Učenie o Bohu trojjedinom je základným článkom kresťanskej viery. Týmto učením sa líši kresťanstvo od každého iného náboženstva. Súcnosť jediného Boha môže človek spoznať jednoduchým rozumom. Učenie o troch božských osobách v jednom Bohu nedokázal však ľudský rozum nikdy nájsť. Dozvedá sa o ňom iba z nadprirodzeného Božieho zjavenia a tiež potom ho nemôže pochopiť a vystihnúť. Učenie o najsvätejšej Trojici je najhlbšie tajomstvo viery. Zjavenie Božie nás poučuje o tom, že v jednom Bohu sú tri božské osoby: Otec, Syn a Duch Svätý, krátko Najsvätejšia Trojica. V Starom zákone Boh nezjavil učenie o troch božských osobách, aby uchránil izraelský národ pred mnohobožstvom. Vidíme v ňom iba náznaky tajomstva Najsvätejšej Trojice, ktorým rozumieme iba vo svetle zjavenia Nového zákona. Tak napríklad niektorí svätí Otcovia videli v slovách: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1, 26) rozhovor troch božských osôb. Podobne aj výroky o Božej Múdrosti, o Slove, o Mesiášovi (Prísl 8, Múdr 7, Sir 24, Ž 2, 7; 110, 1) nadobúdajú plný zmysel až vo svetle novozákonného zjavenia. Najjasnejšie je obsiahnuté učenie o Najsvätejšej Trojici v Písme sv. Nového zákona. O troch božských osobách sa hovorí pri anjelskom zvestovaní narodenia Kristovho (Lk 1, 35), pri krste Ježišovom v rieke Jordáne (Mt 3, 17). Kristus hovoril častejšie o troch nositeľoch božskej podstaty, o troch božských osobách, napr. vo svojej reči na rozlúčku (Jn 14-17), v rozkaze danom sv. apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Vo všetkých týchto miestach Nového zákona sa hovorí o troch božských osobách, ktoré sú vedľa seba menované, vzájomne odlišné, s odlišnou činnosťou. Toto učenie nám dosvedčuje tiež ústne podanie: všetky vyznania viery, slová pri udeľovaní sviatosti krstu (krstné formule), znamenie kríža, mučeníci kresťanskej viery, spisy sv. Otcov a cirkevných spisovateľov, nápisy v katakombách a iné.
2. Na základe nadprirodzeného Božieho zjavenia nás poučuje Cirkev o Najsvätejšej Trojici podrobnejšie.
a) Otec, Syn a Duch Svätý sú tri od seba rozdielne osoby (Jn 14, 16. 26). Preto odsúdila Cirkev učenie Noetovo, Praxeovo a Sabelliovo, ktorí učili, že tri božské osoby sú len tri rôzne spôsoby a činnosti jedného a toho istého Boha. Ani Židia ani prívrženci islamu (mohamedáni) neuznávajú tri božské osoby. Sú (spolu) podstatnosť troch božských osôb je dosvedčená Písmom sv.
b) Každá osoba Najsvätejšej Trojice je pravý Boh. Božstvo Otcovo je v Písme sv. kázané na početných miestach. O Božstve Ježiša Krista hovoria evanjelia na mnohých miestach, najmä sv. Ján vo svojom prológu k evanjeliu (Jn 1, 1-18), kde hovorí, že Boh bol (i je) Slovo, skrze ktoré stvoril Boh všetko, čo je. Kristus sám vyhlásil: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). A keď ho Židia chceli kameňovať, vyhlasuje ďalej: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!" (Jn 10, 37-38). Ducha Svätého nazýva Písmo sv. výslovne Bohom (Lk 12, 10; Jn 14, 26; Sk 5, 3-4). O spolu podstatnosti troch božských osôb svedčia aj slová: „Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.“ (1 Jn 5, 7). Aj keď sa tento citát pokladá za neskorší dodatok (asi zo 4. stor.), predsa je vážnym svedectvom ústneho podania.
c) Cirkev zdôrazňuje vo svojom učení, že Otec, Syn a Duch Svätý nie sú traja bohovia, ale len jediný Boh, pretože tri božské osoby majú jednu a tú istú nedeliteľnú božskú podstatu. Z toho vyplýva, že všetky vlastnosti, ktoré božskej podstate patria, sú všetkým trom božským osobám spoločné, napr. všemohúcnosť, večnosť a pod. Cirkev odsúdila nesprávne učenie Áriovo (že Syn nie je rovnakej podstaty s Otcom, ale že bol Otcom stvorený), Macedóniovo (že Duch Svätý bol stvorený Synom) a tritheistov (že tri božské osoby majú rôznu činnosť navonok). Tie isté skutky pripisuje Písmo sv. Otcovi aj Synovi, Synovi i Duchu Svätému. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1, 1). „Všetko povstalo skrze neho (Slovo) a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Jn 1, 2). „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy,“ (Jn 14, 16). Tri božské osoby nie sú vedľa seba, od seba oddelené, ale nerozlučne medzi sebou spojené, navzájom sa prenikajú a v sebe prebývajú. (Tzv. perichoréza, z gréc. perichoresis „rotácia“ = vzájomné prenikanie sa troch božských osôb, termín, ktorý označuje vzájomný vzťah troch osôb Trojice). Dokazujú to slová Kristove: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). Rovnako svätý Pavol píše: „Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch.“ (1 Kor 2, 11).
d) Vzájomný pomer troch božských osôb je podľa učenia Cirkvi nasledujúci. Podľa svojej podstaty sú tri božské osoby jedno. Sú rozdielne iba v osobách. Zo zjavenia Božieho sa dozvedáme, že sú v jednom Bohu tri božské osoby tak, že Otec nemá pôvodu, nie je stvorený, ale je od večnosti sám od seba, Syn vychádza od večnosti od Otca, Duch Svätý potom vychádza z Otca a Syna. Východ, o ktorom hovoríme v Najsvätejšej Trojici, je pôvod jednej božskej osoby z inej alebo z dvoch, z ktorej má tú istú jednu božskú prirodzenosť. Pretože vychádzajúca osoba má tú istú božskú prirodzenosť, nie je od Boha oddelená, zostáva v Bohu a je teda tento východ iba vnútorný, nie vonkajší.
Podľa Božieho zjavenia je v Bohu dvojaký východ:
a) Syn vychádza od večnosti od Otca plodením,
b) Duch Svätý je od večnosti od Otca i Syna vydychovaný. Prvá božská osoba, Boh Otec, nemá žiadneho pôvodu, je sám od seba. Druhá božská osoba, Syn, vychádza od večnosti z prvej, od Otca, a to plodením. Tento základný článok viery je jasne obsiahnutý v Písme sv. Druhá božská osoba, Slovo (Lógos) je nazývaná Syn, Jednorodený (Jn 1, 14; 3, 35; Kol 1, 13), pravý a vlastný Syn (Gal 4, 4; Hebr 1, 5), je teda od Otca z jeho podstaty splodený. Písmo sv. nás však nepoučuje bližšie o povahe tohto plodenia. To sa snažil objasniť sv. Augustín, po ňom scholastici, hlavne sv. Tomáš Akvinský. Podľa alexandrijských Otcov je toto plodenie večné, dokonalé, nepretržité. Pri výkladoch bol vždy braný ohľad na meno „Slovo“, ktorým sa druhá božská osoba v Písme sv. označuje a od ostatných osôb rozlišuje. Podľa Tertuliána podobne ako myšlienka (vnútorné slovo) stojí ako druhé ja proti prvému ja mysliacemu, stále potom v nás zostáva, podobne aj Boh nikdy nebol bez Slova seberovného. Sv. Augustín videl najlepší obraz sv. Trojice v ľudskom duchu a snažil sa ním vysvetliť plodenie Syna z Otca takto: Človek premýšľa svojim rozumom nielen o iných veciach, ale aj o sebe samom. Onen úkon, kedy človek sám seba chápe, seba si uvedomuje, je okamih, kedy splodí či vytvorí vnútorný, ideálny obraz svojho ducha. V tomto obraze duch ľudský vidí sám seba, vyjadrí sa vnútorným slovom, myšlienkou, ktorá v ňom zostáva. Podobne je to pri vychádzaní či plodení Syna z Otca. Boh, najdokonalejší duch, nemôže byť bez uvedomenia si seba, keď Boh seba poznáva čo najdokonalejšie, vyjadrí celú svoju bytosť v Slove.
2. Z výkladu sv. Augustína, vyvodil sv. Tomáš Akvinský, že výchádzanie Syna od Otca, zo sebapoznania Otcovho, je plodením. Pri plodení totiž jedna živá bytosť pochádza z inej živej bytosti a dostáva od nej tú istú prirodzenosť. Plodenie sa spĺňa pri vychádzaní Syna z Otca. Sebapoznanie je životný úkon Boží, výrazom sebapoznania Otcovho je Slovo, ktoré má s Otcom tú istú podstatu, je s ním dokonale spojené, je Synom Božím. Tretia božská osoba, Duch Svätý, vychádza z Otca a Syna, ako z jedného pôvodu, a to jediným dýchaním. O tom nás poučuje jasne Písmo sv.: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo.“ (Jn 15, 26). Východní kresťania (Gréci, Rusi a i.) vykladajú slová „vychádza od Otca“ v zmysle výlučnom, t. j. že Duch Svätý vychádza jedine z Otca. Podľa niektorých sv. Otcov (latinskí) – sv. Augustín, a tiež gréckych (sv. Atanáz, sv. Gregor Nysský, sv. Cyril alexandrijský), zasa Duch Svätý vychádza podľa Písma (Sk 16, 7; Rim 8, 9; Gal 4, 6 ) aj zo Syna Božieho.
V Najsvätejšej Trojici rozoznávame štyri skutočné vzťahy: v Otcovi otcovstvo či plodenie, v Synovi synovstvo či splodenie, v Otcovi a Synovi dýchanie, v Duchu Svätom potom vydychovanie. Tento štvoritý vzťah je dôsledkom dvojakého vychádzania v Bohu. Medzi vzťahmi a vychádzaniami v Bohu nie je vecného rozdielu. Len tri vzťahy sa v Bohu líšia od seba vecne. Medzi otcovstvom a synovstvom je protikladný vzťah, taktiež medzi dýchaním a vydychovaním, teda tri vzťahy skutočne rozličné a protikladné. Týmito troma protikladnými vzťahmi vznikajú v jedinom Bohu tri božské osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Vzťahy v Bohu sa však nelíšia vecne od jeho podstaty. Jednotlivé božské osoby majú svoje osobné zvláštnosti. U Otca je to nezrodenosť a otcovstvo, u Syna synovstvo, u Ducha Svätého potom byť vydychovaný. Jednotlivým božským osobám privlastňujeme určitú vlastnosť pred inými. Otcovi sa prikladá všemohúcnosť a stvorenie, Synovi múdrosť a vykúpenie, Duchu Svätému potom láska a posvätenie.
Učenie o Najsvätejšej Trojici nepochádza ani z filozofie (Platónovej, Filónovej a novo platónskej) ani z pohanských východných náboženstiev (perzského, indického, babylonského a egyptského). Náuka o troch božských osobách v jednom Bohu pochádza z nadprirodzeného prameňa Božieho zjavenia v Novom zákone. Je to tajomstvo, ktoré prevyšuje naše ľudské poznanie. Aj keď je nám vyjavené, nemôžeme ho svojim rozumom pochopiť a úplne preniknúť. Rozum ľudský sa snaží aspoň trochu toto tajomstvo objasniť rôznymi podobenstvami a obrazmi. Je to pravda, ktorá presahuje ľudský rozum, nie je však proti ľudskému rozumu, lebo neobsahuje nič nerozumné. Všetky námietky proti Najsvätejšej Trojici sa dajú pri správnom postupe vyvrátiť. Rozum, vierou osvietený, môže tajomstvo Najsvätejšej Trojice objasniť rôznymi podobenstvami a obrazmi a ukázať jeho primeranosť.
V prírode a vo svete nachádzame mnohé veci, ktoré majú podobnosť s Najsvätejšou Trojicou
Ametyst, pozorovaný z troch strán, leskne sa tromi farbami: purpurovou, ktorá znamená moc a pripomína nám Boha Otca všemohúceho; fialovou, ktorá značí pokoru a poníženie Syna Božieho, Vykupiteľa; ružovú, čo znamená lásku a pripomína nám Ducha Svätého, ktorý lásku k Bohu a k blížnemu roznecuje v našich srdciach. Pri ohni pozorujeme: plameň, svetlo a teplo; sú to 3 rozličné veci a predsa jeden oheň. Ľudský duch má rozum, vôľu a pamäť; sú to 3 schopnosti a predsa jeden duch. Voda sa vyskytuje v troch stavoch: v kvapalnom, pevnom a v plynnom. Kvet menom Hibiscus mutabilis z Mexika je ráno biely, napoludnie červený a večer modrý. Pripomína nám svojimi 3 farbami Svätú Trojicu. Či je kvetina biela, červená, alebo modrá, je to vždy predsa jedna a tá istá kvetina. Práve tak je Otec, Syn a Duch Svätý jeden a ten istý Boh. Rodina človeka, pozostávajúca z otca, matky a dieťaťa, má tiež podobnosť so Svätou Trojicou. Z Adama povstala Eva a v nich oboch má svoj pôvod dieťa. Tak je Boh Syn od Otca a od oboch Duch Svätý.
Citáty svätých o Svätej Trojici
Sv. Ignác Antiochijský, († 107) biskup a mučeník: „Snažte sa utvrdenými byť v náukach Pána a apoštolov, aby ste vo všetkom, čokoľvek konáte, blaho nadobúdali... vo viere i v láske v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom...“
Sv. Polykarp, biskup a mučeník († 156), umierajúci za Krista, sa modlil takto: „Bože neklamný a pravdovravný, preto chválim teba i s večným nebeským Ježišom Kristom, Synom tvojím milým, s ktorým tebe a Duchu Svätému, česť buď teraz a na veky.“
Sv. Irenej Lyonský, biskup a mučeník († 202): „Cirkev... prijala od apoštolov a ich učeníkov vieru v jedného Boha, otca všemohúceho... a v jedného Krista Ježiša Syna Božieho... a v Ducha Svätého. Toto učenie, ktoré obdržala a túto vieru chráni starostlivo... Má zaiste (Boh) u seba vždy Slovo a Múdrosť, Syna a Ducha Svätého, skrze ktorých a v nich všetko slobodne učinil.“
Sv. Gregor Divotvorca († 270), neocézarejský biskup, vo vyznaní viery zloženom proti bludu Pavla zo Samosaty, svedčí: „Jeden Boh Otec Slova živého... jeden Pán jediný z jediného, Boh z Boha... jeden Duch Svätý z Boha podstatu majúci. Dokonalá Trojica.“
Sv. Augustín, biskup z Hippa, učiteľ Cirkvi († 430) „Všetci vykladateľia božských kníh starých i nových, ktorí o Trojici, ktorá je jedným Bohom, predo mnou písali a ja čítať som mohol, to podľa Písem usilovne učili, že Otec a Syn a Duch Svätý majúc jednu a tú istú podstatu, sú v nerozdielnej rovnosti božská jednota, a preto nie sú traja, ale jeden Boh, hoci Otec splodil Syna a Syn teda nie je Otec; Duch Svätý nie je ani Otec ani Syn, ale iba Otcov a Synov Duch, s Otcom a Synom súpodstatný.“
Spracované a upravené s použitým tejto hlavnej literatúry:
Salajka, A. Ve světle víry. Katolická věrouka. Olomouc: Velehrad, nakladatelství Dobré Knihy, 1945.
Špaček, R. Katolícka věrouka. Díl I. O Bohu. Praha : CYRILLO-METHODĚJSKÉ KNIHTISKÁRNY V. KOTRBY, 1926.
Spirágo, F. Sbírka příkladů, Olomouc : R. PROMBERGER, 1911.
Súvisiace články:
Vykupiteľské dielo Kristovo a trojitý úrad Pána Ježiša Krista
O zmŕtvychvstaní Božieho Syna, Pána Ježiša Krista
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-zmrtvychvstani-bozieho-syna--pana-jezisa-krista.html
Bytnosť Božia
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/bytnost-bozia.html
