Spoločnosť svätého Bazila Veľkého

Ôsmi cirkevní otcovia (I. časť)

(sv. Atanáz Alexandrijský a sv. Bazil Veľký)

Za neohrozených bojovníkov proti bludárom v staroveku treba považovať učiteľov cirkvi Východu a Západu. Cirkev ich právom nazýva svätí otcovia. Ich vek nazýva sa zlatým vekom staro kresťanskej literatúry. Na východných a západných ich rozdeľujeme podľa územia, na ktorom žili a pôsobili. Najslávnejší cirkevní učitelia (a tiež veľkí cirkevní otcovia) na Východe boli: Svätý Atanáz, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky a sv. Ján Zlatoústy. Najslávnejší cirkevní učitelia (a tiež veľkí cirkevní otcovia) na Západe boli: Sv. Ambróz, sv. Augustín, sv. Hieronym a sv. Gregor Veľký.

sv. Atanáz Alexandrijský

V cirkevných dejinách niet doby, ktorá by bola tak úzko spojená s jednou osobou, ako je spojená ponicejská doba s osobou sv. Atanáza. Súhlasiť s Cirkvou znamenalo súhlasiť s Atanázom a naopak. Právom rovesníci ho pomenovali „otcom ortodoxie“. Iní ho nazývali tiež „stĺp cirkvi“. (S. Greg. Naz. Or. 21, n. 26). Jeho celý život bol zasvätený boju proti arianizmu^.1 

Sv. Atanáz sa narodil v Egypte, azda v Alexandrii, okolo r. 295. Časť svojej mladosti prežil na púští pri sv. Antonovi, „otcovi mníchov“, kde sa mu dostalo asketickej výchovy. R. 312 bol ordinovaný za lektora, r. 318 za diakona a dostal sa ako tajomník k biskupovi Alexandrovi, keď šiel r. 325 na všeobecný cirkevný snem nicejský^.2

Témou jeho štúdií už pred nicejským snemom bolo vtelenie Slova. Na sneme, hoci bol mladý a mal len podriadené postavenie diakona, vzbudil všeobecnú pozornosť v debate s ariánmi. Dostalo sa mu vyznačenia, že mohol podpísať akty odsúdenia Áriovho.

Po smrti biskupa Alexandra r. 328 stal sa jeho nástupcom. Stúpenci nicejského snemu skladali v neho všetky nádeje. Proti nemu boli namierené útoky ariánov a meliciánov. Meliciáni, nespokojní s jeho biskupskou voľbou, spojili sa s ariánmi a lživým spôsobom sa im podarilo Atanáza zosadiť r. 335 na synode v Tyre. Konštantín ho poslal do vyhnanstva do Trevíru. No nástupcu na biskupský stolec alexandrijský nevymenoval. Po smrti Konštantínovej r. 337 mohol sa Atanáz vrátiť do Alexandrie. Ale o dva roky ho snem v Antiochii znova zosadil a on išiel druhý raz do vyhnanstva. Jeho nástupcom sa stal Gregor Kapadocký. Atanáz sa uchýlil k pápežovi Júliovi I. a zostal tam, dokiaľ ho synoda v Sardike (343) úplne nerehabilitovala. Po Gregorovej smrti sa slávnostne vrátil do Alexandrie. Potom mal za 10 rokov pomerne pokojný život. Ale po smrti cisára Konštanta a pápeža Júlia, ktorí ho zastávali, nepriatelia získali znova prevahu a milánska synoda ho r. 355 zosadila na naliehanie cisára Konštancia. Atanáz tretie vyhnanstvo prežil u egyptských mníchov.

Cisár Julián Apostata späť povolal všetkých zosadených biskupov, preto sa mohol vrátiť z vyhnanstva aj Atanáz. R. 362 vydržiaval významnú synodu v Alexandrii, ktorá znamenala víťazstvo nicejského vierovyznania. Ale ešte toho roku musel na 8 mesiacov zanechať svoju diecézu. Vrátil sa len po smrti Juliánovej. Jeho utrpenie sa ani teraz neskončilo. R. 365 ho poslal cisár Valent, naklonený ariánom, do piateho a ostatného vyhnanstva. Atanáz sa schoval v blízkosti mesta v hrobke svojho otca a vrátil sa len o 4 mesiace. Odvtedy už mal pokojný život vo svojom biskupstve do smrti r. 373. Žil 77 rokov, z čoho skoro 18 rokov prežil vo vyhnanstve. Búrlivý život sv. Atanáza odráža sa i v jeho diele. Keďže sa zasvätil boju proti arianizmu, tam smerovali všetky jeho literárne práce. V nich je Atanáz hlboký, rozhodný a jasný ako v každom skutku svojho života. Vonkajšia forma spisov nie je dosť uhladená. Látka je nedostatočne podelená, často sa opakuje, čo súvisí s jeho búrlivým životom. Bránil učenie cirkvi aj proti macedoniánom a apolinaristom. Jeho práce sa delia na apologetické, dogmaticko - polemické, historicko - polemické, exegetické, asketické a sviatočné listy.

Apologetické spisy

Oratio contra Graecos, napísaná pred nicejským snemom r. 318-320, delí sa na 2 čiastky. V prvej podvracia pohanstvo, v druhej naznačuje dve cesty, po ktorých sa človek dostane k poznaniu Boha: skúmaním duše a skúmaním viditeľného sveta. De incarnatione Verbi je vlastne pokračovaním predošlého diela a vzniklo hneď po ňom. Dokazuje nevyhnutnosť vtelenia (Božského Logos) pre vykúpenie človeka; klasicky opisuje, ako kresťanstvo zmenilo tvárnosť sveta zo stránky mravnej. Sv. Hieronym uvádza tieto dve Atanázove knihy pod spoločným názvom Adversus gentes libri duo.

Dogmaticko - polemické spisy

Najobsiahlejším a hlavným dogmatickým dielom Atanázovým sú Orationes contra Arianos v 3 knihách. K nim sa druží ešte štvrtá kniha, ktorá akiste nepochádza od Atanáza, lež od Apolinára z Laodiceje^.3

Toto dielo je plodom jeho tretieho vyhnanstva, napísané okolo r. 357. V prvej dokazuje, že ani sv. Písmu, ani zdravému rozumu sa neprotiví večný pôvod Slova; v druhej podáva katolícky zmysel slov Knihy prísloví (8, 22) „Dominus possedit me“; v tretej dokazuje jednotu prirodzenosti Boha Otca a Syna. Apokryfná štvrtá kniha dokazuje osobnú rozdielnosť Boha Otca a Syna. (Nejedna námietka historika J. Špirka v tomto diele sa nemusí zhodovať so staršou Tradíciou cirkvi, ktorá autorstvo mnohých diel Atanázových jemu pripisovala. Pozn. SBM).

De incarnatione Dei Verbi contra Arianos

Podobne ako v predošlom spise i tu dokazuje božstvo Slova a proti macedonianizmu aj božstvo Ducha Svätého.

Dogmatického obsahu sú 4 listy Ad Serapionem, obsahujúce dôkazy božstva Ducha Svätého proti tým, ktorí síce Syna považovali za Boha, ale Ducha Sv. prehlasovali za tvora, a list O katolíckej viere cisárovi Jovaniánovi z r. 363.

Historicko-polemické spisy

Atanáz bol nútený obhajovať aj svoju osobu a svoje stanovisko proti rozličným útočníkom. Preto napísal 3 apológie. V Apologia contra Arianos z r. 348 podvracia obžalobu, ktorá bola vynesená proti nemu na sneme v Tyre. V nej odpovedá aj tým, ktorí napádali jeho legálny návrat z druhého vyhnanstva. Apologia ad imperatorem Constantium je starostlivo zostavené dielo z r. 357, v ktorom Atanáz vyvracia výčitku Ariánov, akoby mal poburovať Konštanta proti Konštanciovi.

De fuga sua, napísane po r. 356, podvracia osočovania svojich nepriateľov, že zo zbabelosti ušiel do vyhnanstva. Ako dôvod svojho odchodu uvádza úsilie zachrániť sa, lebo jeho život je potrebný ortodoxii. Dva Okružné listy z r. 341 a 356, určené biskupom jeho okolia, upozorňujú ich na nebezpečenstvo arianizmu a opisujú nimi zavinené cirkevné neporiadky.

De synodis obsahuje uznesenia snemu nicejského, riminského a seleucijského. Okružný list Tomus ad Antiochenos obsahuje správy zo synody v Alexandrii r. 362. Historia Arianorum ad monachos opisuje dejiny arianizmu od r. 335 do 357. Jej pokračovaním je List biskupovi Serapiovi, v ktorom píše o strašnej smrti Áriovej.

Exegetické spisy

Sv. Atanáz z veľkou láskou exegetizoval Žalmy, ktoré si vysoko vážil. Zachovali sa nám len tri spisy, i to iba v zlomkoch. Všade hľadal duchovný zmysel. Exegetizoval Pieseň piesní, Knihu Jób, evanjelium sv. Matúša, sv. Lukáša a 1. list sv. Pavla Korinťanom.

Asketické spisy

Vita s. Antonii predstavuje sv. Antona ako vzor asketického života. U sv. Antona sa dostalo Atanázovi asketickej výchovy a častej posily v boji proti arianizmu. Tento spis značne prispel na rozšírenie mníšskeho života na Východe i na Západe. Napísal ho okolo r. 360. Čoskoro ho preložili do latinčiny. De virginitate dáva pokyny osobám, ktoré sa zasvätili Bohu. O jeho originálnosti niet čo pochybovať, hoci je isté, že sú v ňom aj dodatky z neskoršej doby. Asketického obsahu sú aj Listy mníchom Drakonciovi a Rufiniánovi.

Sviatočné listy (starogr. Epistolai heortastikai)

Podľa zvyku ostatných alexandrijských biskupov i Atanáz písaval okružné listy okolitým biskupom, v ktorých označil veľkonočný deň, začiatok pôstu a dal pritom aj úpravy v najdôležitejších otázkach. Zachovalo sa 13 listov celých (podľa iných 15), ktoré boli nájdené r. 1847. Pochádzajú z r. 329-348. V sýrskych fragmentoch objavili r. 1898 Atanázov sviatočný list z r. 367; je veľmi dôležitý preto, lebo v ňom je zoznam kanonických kníh. Deuterokánonické knihy Starého zákona sv. Atanáz nezavrhuje. Tento list je prvý, ktorý uznáva 27 kníh Nového zákona za kanonické.

Apokryfy

Sv. Atanázovi pripisovali pre jeho neohrozenosť v boji proti arianizmu a veľkú učenosť celý rad spisov, o ktorých je už dnes dokázané, že nepochádzajú od neho. Jeho najvýznamnejší spis je De incarnatione D. n. Jesu Christi contra Apollinarium, v ktorom dôkladne vyvracia apolinarizmus, ale aj háji najdôležitejšie kristologické náuky. Pochádza asi z r. 380 od neznámeho autora, možno od Didima Slepého alebo jeho žiakov. Liber de Trinitate et de Spiritu Sancto pochádza asi z r. 365, teda z času, keď ho Atanáz písať mohol... Zachoval sa v latinčine, no nie ako preklad, lež v pôvodine…

Najznámejšie z Atanázových apokryfov je vierovyznanie Quicumque, alebo ako ho nazývajú od VIII. storočia, Symbolum Athanasianum. Do XVII. storočia sa považovalo za dielo sv. Atanáza a len vtedy sa zistilo, že pochádza zo Západu. V ňom je učenie o Najsv. Trojici tak precízne, že sa prirodzene myslelo na Atanáza ako pôvodcu. No náuka o Vtelení predpokladá, že veľký kristologický boj s nestorianizmom už bol ukončený. Symbolum teda pochádza z časov ponestoriánskych (430), pravdepodobne z II. polovice V. storočia, od neznámeho autora. Západná cirkev ho zaradila v X. storočí do ofícia. (II. Vat. koncil ho však z neho odstránil).

Sv. Atanáza sama Prozreteľnosť poslala onej dobe. Bol neoblomným zástancom katolíckej pravdy. Silná osobnosť a nezlomný charakter. Jeho celý život je vyplnený zápasom a bojom, hoci nebol bojovnej povahy. Bol skôr láskavý a pokojamilovný. No za pravdu a cirkevné záujmy obetoval všetko, a preto svojím odporcom sa zdal panovačným. Pre svoju vec a za svoju osobu nikdy sa neutiekal k svetskej moci, ako to robili jeho odporcovia. Ako filozof má Atanáz malý význam. Zato v dialektike je dokonalým majstrom. Ani jeden zo spisovateľov IV. storočia nepodal jasnejšie a odôvodnenejšie kresťanské učenie, ako to urobil on. Vedel vraj celé Sv. Písmo naspamäť.

Učenie sv. Atanáza je najvýznamnejšie v náuke o Najsv. Trojici. Neodchyľuje sa ani na krok od nicejského učenia. Výraz ὁμοούσιος (homoousios) znamená podla neho podstatnú jednotu Otca a Syna. Nielen prirodzenosť Slova, ale aj jeho generáciu (t. j. zrodenie, večné vychádzanie Slova z Otca) opisuje dokonalejšie ako všetci spisovatelia pred ním. Generácia u Boha podobá sa vyžarovaniu slnka alebo zrodeniu myšlienky v duši. (Or. c. Ar. 3. 62., t.j. Oratio contra Arianos, Reč proti Ariánom). Podobne učí proti tzv. semi - ariánom o božstve Ducha Svätého, „ktorý má tú istú (božskú) jednotu so Synom ako Syn s Otcom“. (Ep. ad. Ser.) Duch Svätý pochádza z Otca skrze Syna. Alebo podľa iných teológov, že Duch Svätý vychádza i zo Syna, a že Syn je prameňom Ducha Sv. O pôsobení Ducha Svätého hovorí, že je princípom posväcujúcim, pečaťou a pomazaním; skrze Neho stávajú sa všetci účastnými Boha.

Aj jeho kristológia je jasná a zreteľná. Kristus je Bohočlovek (theos anthropos), zrodený z Márie, ktorá je Bohorodičkou (Θεοτόκος, Contra Ar. 4, 36), a Kristus podľa svojej prirodzenosti ľudskej je hoden klaňania (Ep. ad Adelph. n. 3). Tiež sú v Kristovi dve vôle. (De incar. et con. Ar. n. 21). Kristus robil zázraky na základe svojej božskej prirodzenosti a trpel na základe prirodzenosti ľudskej; no oba tieto skutky činil jeden Kristus. (Ep. Ad Ser. 4, 14.) Nesmrteľnosť duše dokazuje z toho, že duša sa sama pohybuje, teda má v sebe princíp života (Contra Gentes 33). Ľudský rozum má možnosť poznať Boha rozjímaním o stvorenom svete a o ľudskej duši, hoci pre hriech je človek v tomto poznaní ťažkopádny. (Con. Gent).

O krste, udelenom ariánmi učí, že je neplatný, lebo ariáni nemajú správne učenie o Najsv. Trojici, v ktorej mene sa svätý krst udeľuje. (Ep. ad Ser. 1, 30.). Niektorí protestanti neprávom sa domnievali (na základe Ep. Serpil. 4, 19), že Atanáz poníma Eucharistiu symbolicky. Atanáz výslovne píše o Eucharistii toto: „Tento chlieb a víno majú pred modlitbami celkom obyčajný spôsob; keď sa však vyslali k nebesám veľké modlitby a sväté prosby, zostúpi Logos do chleba a vína, ktoré sa stanú jeho telom“. (A. Mai, Sript. vet. nov. Coll.9, 625.)

Sv. Atanáz veľmi napomáhal asketickému životu. K tajomstvám božím môže sa priblížiť len askézou očistený a zošľachtený duch. Hovoril, že kto chce pochopiť teológiu, musí najprv očistiť svoju dušu, priblížiť sa k svätým a napodobňovať ich skutky. Štúdiom Písma svätého a vedy má sa spájať čestný a čistý kresťanský život, aby duša mohla byť poučená o Vtelenom Bohu, po čom túži. (De incarnatio Verbi, 57)

Sv. Bazil Veľký

Bazil Veľký, jeho brat Gregor Nysský a priateľ Gregor Nazianský tvoria významnú trojicu kapadóckej cirkvi. Ako spisovatelia vytvorili smer, v ktorom sa navzájom doplňujú. Bazil je mužom činu, jeho brat Gregor Nysský veľkým mysliteľom a Gregor Naziánsky najväčším rečníkom svojej doby.

Sv. Bazil narodil sa r. 330 v Cézarei Kapadóckej z bohatej a bohabojnej kresťanskej rodiny. Jeho otec bol rétor cézarejskej školy. Matka, sestra, brat Gregor (z Nyssy) a Peter, biskup Sebastský, sú uctievaní ako svätí. Starí rodičia — po otcovi — podstúpili za prenasledovania Diokleciánovho mučenícku smrť. Stará matka — po matke — Makrína bola veľmi dobre oboznámená s učením Gregora Taumaturga a svoje vedomosti vštepovala od mladi do srdca Bazilovho. Okrem školy v svojom rodisku navštevoval školy v Carihrade a v Aténach, kde uzavrel trvalé priateľstvo s Gregorom Naziánskym. V tom čase navštevoval aténsku školu aj Julián Apostata. Bazil študoval v Aténach 5 rokov rétoriku, filozofiu a medicínu. So sv. Gregorom Naziánzskym nepoznali inú cestu, len tú, ktorá viedla do kostola a do školy. Po návrate do Kapadócie účinkoval za istý čas ako rétor, ale čoskoro na nahováranie sestry Makríny sa venoval asketickému životu. Krst prijal okolo r. 357. Aby sa vycvičil v asketike, navštevoval mníchov v Egypte, Mezopotámii a Palestíne. Po svojom návrate žil kláštorským životom v Ponte, kde sa k nemu na dva roky pridružil jeho priateľ Gregor Naziánsky. Spolu sa venovali najmä biblickým štúdiám a z exegetických diel Origenových zostavili dielo „Philokalia“. Príklad dvoch priateľov nasledovali aj iní mnísi a Bazil čoskoro videl, že stojí na čele väčšej mníšskej rodiny, pre ktorú s Gregorom Naziánzskym vypracoval dvoje pravidiel rehoľného života. Ony zatlačili doterajší pustovnícky život mníchov: odteraz mnísi dávali prednosť kláštorskému životu. Bazilove regule sú základom rehoľného života na Východe (baziliáni).

R. 362 na nahováranie biskupa Euzébia z Cézarei Bazil sa stal kňazom, pomocníkom, radcom a oporou svojho biskupa. Po smrti Euzébiovej r. 370 zvolili ho za biskupa cézarejského. Stal sa súčasne aj metropolitom kapadockým a exarchom 50 biskupov oblasti pontskej (celá severná časť Malej Ázie). Ako biskup sa venoval reforme kléru a liturgie, šíril mníšstvo, zakladal ľudomilné ústavy a najmä ostro sa postavil proti ariánizmu. Mal veľkú autoritu a ani cisár Valent, ktorý bol ariánskeho zmýšľania, neopovážil sa ho zosadiť. Prísna askéza a tvrdá práca podkopali mu zdravie a sotva 50 ročný zomrel r. 379.

Sv. Bazila pomenovali jeho rovesníci Veľkým. A právom. Bol opravdivým cirkevným kniežaťom, nepoddajným, keď išlo o cirkevné učenie alebo záujmy Cirkvi. Bol spravodlivý ku každému, láskavý oproti chudobným a trpiacim. Harmonicky sa v ňom spájali všetky dobré vlastnosti biskupa. Bol veľký mysliteľ, ktorého myšlienky a pokyny dávali smer celým generáciám. Bol to človek vyrovnaný z každej stránky, mal pevný charakter. Vedel, čo chce, a aby to previedol, vždy volil primerané prostriedky. Bol filozofom, keď bolo treba obhájiť kresťanskú pravdu, bol rétorom, keď bolo treba voľakoho získať a presvedčiť. Mal opravdivé vodcovské vlastnosti a nadovšetko bol mužom činu. Bol to biskup sociálny a charitatívny. Ako spisovateľ mal síce špekulatívne nadanie, ale viac sa klonil k etickému hodnoteniu kresťanských právd. Odchýlil sa od špekulatívne založených prívržencov Východu a viac sa usiloval o presné formulovanie článkov viery. Vo svojich spisoch nie je srdečný ako sv. Ján Zlatoústy, nie je poetický ako Gregor Naziánsky, ale všade cítiť dôstojnú vznešenosť, presnosť výrazov a istú slávnostnosť, hoci jeho reč je veľmi jednoduchá. Jeho spisy sa delia na polemické, exegetické, asketické, homílie a listy.

Polemické Spisy

Adversus Eunomium v 5 knihách, z ktorých 4. a 5. je apokryfná. Dielo napísal okolo r. 364 proti Apológii biskupa Eunómia, ktorý obhajoval extrémny ariánizmus. Eunómius tvrdil, že Syn musí byť stvorený, lebo je splodený; Boh však je nesplodený. Bazil v 1. knihe vyvracia vývody Eunómiove, v 2. dokazuje božstvo Syna a podstatnú totožnosť s Otcom. V 3. dokazuje božstvo Ducha Svätého. De Spiritu Sancto napísal okolo r. 375. Dokazuje v ňom konsubstancialitu (jednopodstatnosť, gr. homoousios) Ducha Svätého s Otcom a Synom. Podnet k dielu dala zmena dovtedy užívanej doxológie „Gloria Patri per Filium in Spiritu Sancto“ (ktorú ariáni mylne vykladali) na formu „Gloria Patri cum Filio et Spiritu Sancto“.

Exegetické Spisy

Deväť homílií o hexaemerone, t. j. o stvorení sveta za šesť dní. Doslovne vykladá text Genézy o stvorení a obdivuje Božiu múdrosť, dobrotu a lásku, ktorá sa prejavuje vo viditeľnom svete. Podobného rázu je aj 15 homílií o žalmoch, napísaných na povzbudenie veriacich.

Asketické spisy

Okrem menších asketických úvah vynikajú mravné predpisy Moralia, obsahujúce 80 pokynov, zozbieraných z evanjelií a z apoštolských listov. Ďalej dve zbierky rehoľných pravidiel, z ktorých dlhšia obsahuje 55 pravidiel (základ rehoľného života) a kratšia 313 pravidiel, akúsi kazuistiku. Napísal ich vo forme otázok a odpovedí. Pracoval na nich od r. 358 a dokončil ich len krátko pred smrťou. Nimi sa stáva Bazil otcom východného mníšstva.

Homílie

Sú obsahu dogmatického, exegetického a morálno teologického. Vyniká najmä homília Mládencom (pros tus neus),v ktorej Bazil dáva mládeži pokyny, ako má čítať pohanské spisy, aby pritom duševne neutrpela. Má pritom postupovať ako včela, ktorá vysaje z kvetu len med, a nie jed. Homílie sú skvelými vzormi rečníctva.

Listy počtom 365 — sú formou príkladné a obsahom poskytujú dôležitú látku pre dejiny doby. Tri z nich, takzvané listy kanonické, k biskupovi ikonskému Amfilochiovi, obsahujú predpisy týkajúce sa disciplíny kajúcnej a nadobudli na východe neobyčajnej vážnosti. Medzi listami je asi 30 listov apokryfných.

Sv. Bazil zreformoval východnú liturgiu (liturgia sv. Bazila), ktorú popri liturgii sv. Jána Zlatoústeho dodnes upotrebujú vo východných Cirkvách v niektoré dni (asi 10 sviatkov). Pravda, z pôvodnej bazilovskej formy ostalo len jadro.

Spis De virginitate pokladajú za apokryfný, lebo obsahuje podrobné fyziologické poznatky. Pravda, nakoľko Bazil študoval v Aténach medicínu, také vedomosti mať mohol, a teda i tento spis mohol napísať.

Sv. Bazil označuje za prameň viery okrem Písma svätého ústne podanie. „Považujem to za apoštolské pridržiavať sa podania, ktoré nie je v Písme, k čomu aj Pavol (2 Sol. 2, 14) napomínal (De Spir. s. nr. 71). »Čomu sv. Otcovia učili, to oznamujeme tým, ktorí sa nás pýtajú“ (Ep. 140 n. 2). Tiež Tradícia obsahuje veľa „tajomstiev, Písmom svätým nespomínaných“. (De Spir. 29, 713.) O poznaní Boha píše, že len toľko môžeme vedieť o Bohu, koľko nám zjavujú diela božie. Úplne ho chápať nemôžeme ani v tomto živote, ani v budúcom, lebo Boh je nekonečný. (Eun. 1, 5.) „Tvrdíme, že Boha spoznávame z jeho pôsobenia, nelichotíme si však, že sme dostupní k jeho podstate; lebo jeho pôsobenie zostupuje k nám, jeho podstata však zostáva neprístupnou“ (Ep. 234, n. I).

V náuke o Trojici, ktorá v jeho výkladoch predné miesto zaujíma, obhajuje Bazil 
proti ariánom jednotu podstaty v Bohu a proti Sabeliánom háji trojicu osôb. 

Rozličnosť osôb otcovstvo, synovstvo a posvätenie — nenarušuje podstatnú totožnosť. (Ep. 236, 6.)

Sv. Bazil prispel na vyjasnenie trojičnej terminológie tým, že upotreboval výraz ὑπόστασις (hypostasis) jedine vo význame bytosti v sebe jestvujúcej, teda osoby.

Božstvo Ducha Svätého a jeho podstatnú totožnosť s Otcom a Synom učil rozhodne (Spir. 3), hoci z opatrnosti pred pneumatomachiánmi (heretici popierajúci božstvo Ducha Svätého) slovo ὁμοούσιος (homoousios) o Duchu Svätom pred ľudom nepoužíva. Proti Eunómiovi, ktorý Syna označuje za jediný prameň Ducha Svätého, hovorí, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna, alebo podľa iných z Otca skrze Syna.

O primáte rímskeho biskupa Bazil nemá ešte juristicky formované poňatie, hoci častými listami a vysielaním posolstiev k pápežovi prakticky uznáva jeho prvenstvo. Videl však v ňom len jedného z biskupov, alebo vodcu západnej cirkvi, s ktorým zachovať spojenie a spoločnosť si pokladal za povinnosť. Za skutočnú prítomnosť tela Kristovho v Eucharistii, hovorí Bazil, ručia nám slová Kristove „toto je telo moje“. (Reg. 172.)

Odporúča často prijímať; čo sám robil štyri krát do týždňa. (Ep. 93.) Okrem toho obsahujú jeho spisy krásne svedectvá pre účinky krstu (Hom.in s. Bapt. c. 5). Uznáva i dedičný hriech, ktorým Adam vypadol z pôvodnej milosti. (Mor. 8) Vo sviatosti pokánia rozoznáva ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. (Hom. in Ps. 32.)

Literatúra

Jozef Špirko: Patrologia, Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.

Jozef Špirko: Patrológia. Životy a spisy sv. Otcov, Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1995.

Jozef Špirko: Patrológia. Životy a spisy sv. Otcov, Praha : tlač spoločenských podnikov v přerove, 1939.

Josef Samsour, Základy patrologie se zvláštním zřetelem k dějinám dogmat, Brno : Papež. Knihtisk. Benediktínů rajhrad, 1908.

Blažej Ráček: Církevní dějiny v přehledu a obrazech, Praha : „Vyšehrad“, S. S R. O. v Praze, 1939.

Jozef Michalov: Ranokresťanská filozofia, Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2005.

Pavol Janáč: KRISTUS ŽIJE V DEJINÁCH CIRKVI I. Dvadsať storočí Cirkvi, Bratislava : Príroda, 1990.

Lukáš Petráš: Cirkevné dejiny. Učebnica pre stredné školy. Trnava : SPOLOK SV. VOJTECHA, 1941.

Václav Bartůněk: Všeobecné církevní dějiny I., Praha : Římskokatolická Cyrilometodějská bohoslovecká fakulta v Praze (Litoměřice), 1961.

Niektoré poznámky k spisom boli doplnené a upravené SBM.